Pokus o záverečné zhodnotenie | Čo sme sa dozvedeli o hnutí Nazaret a čo by malo nasledovať

Počas uplynulých týždňov sme v denníku Postoj publikovali sériu článkov o hnutí Nazaret, ktoré sa stretli s nebývalou odozvou.

Naši čitatelia nám zaslali desiatky emailov, ktoré obsahovali osobné svedectvá a skúsenosti s týmto hnutím, a zároveň oceňovali odvahu a hĺbku, s ktorou sme túto náročnú a pre mnohých stále citlivú tému spracovali.

V týchto reakciách sa objavilo aj niekoľko otázok, ktoré sa viacnásobne opakovali. A hoci sme na všetky osobne odpovedali, považujeme za užitočné zosumarizovať ich aj v tomto záverečnom texte.

Prečo sme sa rozhodli venovať hnutiu Nazaret?

Napriek tomu, že táto téma je v prostredí slovenskej cirkvi prítomná celé roky, nikdy sa o nej nehovorilo verejne a otvorene. Práve naopak, vždy sa to robilo len opatrne a potichu.

Sčasti je to pochopiteľné. Aktívni členovia hnutia sa po zásahu biskupa Baláža v roku 2005 cítili pod tlakom, bývalí „beňovci“ si niesli mnohé zranenia, o ktorých im bolo zaťažko verejne rozprávať, a cirkevní predstavitelia vnímali, že je to „horúci zemiak“, ktorý ešte stále páli, a preto je dobré nechať ho pod pokrievkou.

Navyše aj keď sa cirkev počas pontifikátu Benedikta XVI. začala vyrovnávať s pliagou sexuálneho zneužívania, tému zneužívania svedomia a moci nastolil až pápež František. Mnohí si tak až v posledných rokoch uvedomili a spätne pomenovali, čomu to vlastne v prostredí hnutia čelili.

Takýchto ľudí osobne poznali aj redaktori Sveta kresťanstva a živo s nimi o tom diskutovali. Oni ich zasa zoznámili s ďalšími a tí zas s ďalšími svedkami. Rozprestrel sa tak pred nami košatý príbeh s desiatkami tvárí a odtieňov. Väčšinou tmavej farby.

Svoju rolu pri vzbudení nášho záujmu zohralo aj samotné hnutie, ktoré si pred časom zriadilo internetovú stránku, čím nabúralo všeobecné zdanie, že je na pokraji zániku.

A keďže v našej redakcii sme presvedčení, že s chybami a nedostatkami v cirkvi sa najlepšie vyrovnáme tak, že ich nezametieme pod koberec, ale vytiahneme na svetlo sveta a budeme o nich otvorene, pravdivo, no zároveň citlivo hovoriť a písať, pustili sme sa do hĺbkového spracovania tejto témy.

S akými reakciami sme sa stretli?

V prvej vlne sme sa rozprávali najmä s bývalými členmi hnutia. Pre mnohých to bolo bolestné, ale zároveň aj oslobodzujúce rozprávanie.

Keďže v takmer všetkých prípadoch sú ich blízki či vzdialenejší rodinní príslušníci stále členmi hnutia, požiadali o zachovanie anonymity, niektorí sa napokon rozhodli svoje výpovede aj úplne stiahnuť. Na druhej strane v reakcii na zverejnené svedectvá nám prišli mnohé ďalšie od úplne neznámych ľudí.

Zostať len pri týchto negatívnych spomienkach by však bolo neúplné a novinársky nepoctivé. Preto sme nadviazali kontakt aj s ľuďmi, ktorí sú v hnutí aktívni dodnes a na mnohé veci majú odlišný pohľad – v duchu „chyby sa stali, ale podstata je správna“.

Komunikácia s nimi bola rôzna. Najotvorenejší prístup zvolila súčasná hlavná zodpovedná sekulárneho inštitútu Betánia, ktorý je ženskou vetvou hnutia. Počas dvojhodinového osobného rozhovoru trpezlivo čelila kritickým otázkam a nevyhýbala sa ani ďalšej telefonickej a emailovej komunikácii.

Čo je však ešte dôležitejšie, poskytnutý priestor využila nielen na vysvetľovanie a obhajobu, ale aj na verejné ospravedlnenie sa všetkým, ktorým bolo v minulosti ublížené.

Zároveň zverejnila svoj email nt.betania@gmail.com, na ktorý jej ľudia môžu napísať o svojich skúsenostiach a posielať svoje pripomienky i kritické reakcie, a takisto nás požiadala, aby sme jej tlmočili aj výhrady, ktoré prichádzajú do redakcie. „Minulosť už zmeniť nemôžeme, ale snažíme sa z nej poučiť, aby budúcnosť vyzerala ináč,“ povedala.

Od poctivého vyrovnania sa s dôležitými výzvami bude závisieť budúci rozvoj a napredovanie diela Jána Beňa – alebo, naopak, jeho ďalšie živorenie na okraji a postupný zánik.

Keďže k závažným pochybeniam, ktoré v minulosti pomenovala aj Konferencia biskupov Slovenska, dochádzalo nielen zo strany „tiet“ (zasvätených žien), ale aj „ujov“ (kňazov), priestor na verejné ospravedlnenie sme poskytli aj vysokopostavenému kňazovi zo súkromného Združenia kňazov Nazaret.

A hoci na otázky, ktoré sme mu položili v emaile, odpovedal pomerne obšírne, na túto konkrétnu ponuku reagoval až po opakovanej urgencii s tým, že v jeho mene môžeme použiť formuláciu ospravedlnenia, ktorá sa nachádza na internetovej stránke hnutia.

Pomerne zdržanlivá bola aj komunikácia s predsedom Združenia rodín Nazaret, ktorému sa nepáčil náš prístup a spôsob zverejňovania článkov o hnutí. Na otázku o počte rodín, ktoré sa v združení angažujú, odmietol odpovedať s tým, že ju považuje „za nepodstatnú, skôr za zbytočne zvedavú, ba až bulvárnu“.

Vzhľadom na opakované požadovanie anonymity zo strany citovaných členov a exčlenov hnutia si uznanie zaslúžia traja ľudia, ktorí ako jediní nemali problém so zverejnením svojej identity, ba ani fotografie. Ide o dvoch bývalých členov – kňaza Banskobystrickej diecézy Mariána Bublinca a spisovateľa Rastislava Puchalu – a o dlhoročného, stále aktívneho člena hnutia Františka Zámečníka.

Čo by malo nasledovať?

Ako naznačujú aj predchádzajúce riadky, hnutie Nazaret sa počas posledných dvoch desaťročí naučilo fungovať v akejsi neurčitej sivej zóne. Nadviazalo tak na éru spred roka 1989, keď pôsobilo v rámci podzemných cirkevných štruktúr. Ani slobodná éra 90. rokov a začiatku nového milénia túto mentalitu utajovania sa neprelomila.

Zdá sa, že niektorí sa v tom naučili chodiť natoľko, že im tento stav priam vyhovuje. Príkladom je istý kňaz, ktorý nás požiadal o stiahnutie fotografie spred dvadsiatich rokov, na ktorej sa identifikoval. Zdôvodňoval to aj tým, že chodieva medzi mladých do „upécečka“ a mohlo by mu to uškodiť.

Ako nás nezávisle od seba upozornili dvaja naši čitatelia s osobnou skúsenosťou, ide o kňaza, ktorý v rámci katechéz a duchovných cvičení prezentuje „beňovecké“ názory ako oficiálnu náuku cirkvi. Napríklad že žena nemá pracovať, ale starať sa len o domácnosť a deti, má ich mať čo najviac a svojmu mužovi má poskytovať také zázemie, aby sa on mohol venovať finančnému zabezpečeniu rodiny.

„So snúbencom, teraz už manželom, sme sa pod vplyvom jeho mierky pre ťažký hriech pre istotu pred svadbou ani nebozkávali, čo síce v kontexte nášho príbehu neľutujem, ale aj tak nepovažujem za správne, aby sa téma čistoty hnala až do škrupulozity, čo sa na jeho prednáškach dialo,“ napísala nám jedna z čitateliek.

Samozrejme, to neznamená, že podobne vystupujú všetci kňazi z hnutia Nazaret. Naopak, skúsenosť s inými dvoma z mladšej generácie, s ktorými sme sa osobne rozprávali, bola diametrálne odlišná – pôsobili dojmom otvorenosti a kritického odstupu od minulosti.

Nič to však nemení na tom, že v rámci sivej zóny ostávajú nezdravé aktivity a názory mimo verejnej (cirkevnej) kontroly, čo môže do budúcnosti spôsobiť ďalšie problémy na individuálnej aj spoločenskej úrovni.

Celkovo tak dochádza k paradoxnej situácii – členovia hnutia sa sťažujú, že ľudia sa na nich pozerajú cez prsty, akoby išlo o utajený ilegálny spolok (pritom sekulárny inštitút Betánia aj združenie rodín fungujú s oficiálnym cirkevným schválením, štatút súkromného združenia kňazov je v procese schvaľovania), no sami sa vyhýbajú otvorenému a transparentnému fungovaniu, čím svoju negatívnu povesť len umocňujú.

Tento začarovaný kruh však možno preťať len jedným spôsobom – a to tak, že lídri hnutia, ktorí vedú jednotlivé zložky Nazaretu (kňazi, zasvätené ženy, rodiny), otvorene predstúpia pred verejnosť a povedia: „Áno, toto sme my, s bremenom minulosti, ale aj s nádejou do budúcnosti...“

Nesporne si to bude vyžadovať veľkú vnútornú odvahu, ale iná cesta k pokusu o začlenenie sa do normálneho života cirkvi nevedie.

Toto by však mal byť iba prvý krok, na ktorý musí bezprostredne nadviazať ďalší: verejné ospravedlnenie za všetky chyby, zranenia a traumy, ktoré spôsobili viacerí členovia hnutia na čele so svojím zakladateľom Jánom Beňom.

Vzhľadom na nadpočet týchto negatívnych javov všeobecné ospravedlnenie na webe ani zďaleka nestačí. Ak sa má započať proces uzdravovania starých rán, verejné – a nakoľko je to možné, aj individuálne a adresné – ospravedlnenie je nevyhnutnou podmienkou.

Pri boji so sexuálnym zneužívaním v cirkvi sme svedkami zavádzania striktných pravidiel pri práci s mladistvými a so zraniteľnými osobami, realizovania kurzov safeguardingu a prizývania obetí zneužívania na kňazské stretnutia, aby si prítomní priamo z očí do očí vypočuli tieto bolestné svedectvá. Je hnutie Nazaret pripravené nastúpiť na túto očistnú cestu?

Je ochotné priznať si, že v niektorých prípadoch stále pretrvávajú náukové excesy, ktoré nie sú v súlade s oficiálnym učením cirkvi, a korigovať ich?

Tlačiť na to by nemala len biskupská konferencia, ale najmä radoví členovia, ktorí – ako opísali v niektorých zaslaných svedectvách – napriek všetkému, čo sa stalo, vnímajú hnutie Nazaret ako svoju cestu ku Kristovi.

Práve od poctivého vyrovnania sa s týmito výzvami bude závisieť budúci rozvoj a napredovanie diela Jána Beňa – alebo, naopak, jeho ďalšie živorenie na okraji a postupný zánik.

Na stránkach denníka Postoj to budeme aj naďalej pozorne sledovať.

Všetky články k téme hnutia Nazaret