Členovia hnutia Nazaret Za chyby sa ospravedlňujeme. No veríme, že sme Božím dielom

V uplynulých dňoch sme priniesli svedectvá niekoľkých ľudí, ktorí boli v minulosti členmi hnutia Nazaret.

Sformovalo sa ešte v 70. a 80. rokoch minulého storočia okolo tajného saleziánskeho kňaza Jána Beňa, v 90. rokoch sa dočkalo cirkevného schválenia a zažilo svoj rozmach, no neskôr sa dostalo do otvoreného konfliktu s banskobystrickým diecéznym biskupom Rudolfom Balážom, ktorý sa ho pokúsil zakázať. Viac sme o tom písali na tomto mieste.

Ľudia, ktorí hnutie opustili alebo z neho boli vylúčení, hovoria o duchovnom zneužívaní, ktorému boli vystavení, a vnútorných traumách, ktoré si neraz nesú dodnes. „Výhrady sú natoľko rozšírené, že sa stávajú charakteristikou hnutia a nielen omylmi jednotlivcov,“ vyhlásila Konferencia biskupov Slovenska ešte v roku 2002.  

Napriek tomu je hnutie v súčasnosti stále aktívne, pričom dve z jeho troch zložiek – združenie rodín a sekulárny inštitút Betánia – požívajú uznanie aj zo strany cirkvi. V zhode so zámerom biskupa Baláža bolo právoplatne zrušené len združenie kňazov.

Po kritických svedectvách bývalých členov a otvorenom rozhovore so spisovateľom Rastislavom Puchalom, ktorý časť svojho života prežil v hnutí, ponúkame opačný pohľad tých, ktorí sú v hnutí stále aktívni.

Ide o hlavnú zodpovednú sekulárneho inštitútu Betánia, dlhoročného člena združenia rodín a rovnako dlhoročného člena združenia kňazov, ktoré po zrušení obnovilo svoju činnosť v roku 2013 ako súkromné združenie. S prvými dvoma sa denník Postoj rozprával osobne, tretí odpovedal na otázky prostredníctvom emailu.

Pri rozkole to nebolo čierno-biele

Paulína – takto budeme nazývať hlavnú zodpovednú Betánie, ktorá požiadala o nezverejnenie svojej identity – pochádza z malej obce na východe Slovenska. Vyrastala vo veriacej rodine, z ktorej vzišiel aj kňaz prenasledovaný komunistickým režimom. 

V 90. rokoch sa na stredoškolskom internáte spoznala s dievčatami, ktoré patrili k hnutiu Nazaret. Kľúčovými boli pre ňu jedny duchovné cvičenia, po ktorých sa rozhodla prehĺbiť svoj život viery. Vybrala si kňaza, ktorý by ju duchovne viedol, a začala chodievať na mládežnícke stretnutia, na ktoré prichádzali aj „dievčatá“ z Betánie, teda zasvätené osoby zo ženskej vetvy hnutia Nazaret.

„Od mlada som cítila volanie do zasväteného života, ale zároveň som vnímala, že rehoľný štýl života nie je tak celkom pre mňa,“ spomína Paulína, ktorá sa po skončení strednej školy rozhodla vstúpiť práve do Betánie. Po dvoch rokoch zložila prvé a v roku 2004 aj večné sľuby.

V živote hnutia to bol zlomový rok, počas ktorého došlo k vyostreniu sporu medzi banskobystrickým biskupom Balážom a zakladateľom hnutia Jánom Beňom. Baláž vtedy prostredníctvom hlavnej zodpovednej pozval na stretnutie aj všetky členky Betánie, „čo ona v spolupráci so zakladateľom a jeho hlavnými radkyňami odmietla a členkám prikázala nezúčastniť sa na tomto zasadnutí“.

Takto to v oficiálnej dokumentácii zaznamenal samotný Baláž, ktorý následne požiadal vatikánsku Kongregáciu pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života o zrušenie Betánie. Zároveň jej členkám zakázal pôsobiť na území svojej diecézy.

Sekta alebo Božie dieloHnutie Nazaret prežilo napriek nesúhlasu biskupov. Nelichotivej nálepky „beňovci“ sa nezbavilo dodnes

Imrich Gazda

Medzi tými, ktoré boli pozvané na stretnutie, ale na žiadosť hlavnej zodpovednej sa ho napokon nezúčastnili, bola aj Paulína.

„Dôverovala som našim predstaveným sestrám, ktoré za komunizmu podstupovali rôzne riziká, že vedia, čo robia. Zároveň som sa cítila viazaná sľubom poslušnosti voči nim. A je tu aj moja povaha – vždy som dôverovala viac iným ako sebe,“ vysvetľuje Paulína a pokračuje: „Pravdupovediac, vtedy som riešila hlavne to, čo sa deje vo mne ako okolo mňa, keďže som prežívala vnútornú krízu viery a potrebovala som vytrvať vo svojom duchovnom povolaní.“

Viaceré ďalšie členky Betánie sa však vtedy zachovali ináč a rozhodli sa ju opustiť. Paulína priznáva, že medzi nimi boli aj dievčatá, s ktorými si boli blízke. „Vyhodnotili ako správne odísť, rovnako ako pre mňa a ďalšie bolo správne zostať. Každá z nás konala podľa svojho vlastného svedomia.“ 

A ako sa na tieto udalosti pozerá s odstupom dvadsiatich rokov? „Nikdy som to nerozoberala a nehodnotila, beriem ako fakt, že sa to stalo. Ale určite to nie je také čierno-biele, ako to býva dnes prezentované. Úplne to však pochopíme až vo večnosti.“

Ako vyzerá Betánia dnes

Po tomto rozkole poslal Vatikán do Betánie apoštolskú vizitáciu. Viedol ju slovenský kňaz, ktorý sa postupne stretol a rozprával s každou členkou.

„Následne vypracoval podrobnú správu, čo potrebujeme zmeniť a robiť ináč, ktorú zaslal do Ríma. Reflektovali sa pritom aj veci, ktoré boli vo výhradách biskupov z roku 2002, ale aj pripomienky, ktoré zazneli od bývalých členiek. Dodnes sa snažíme meniť k lepšiemu, lebo to sa nedá urobiť zo dňa na deň,“ hodnotí Paulína.

Na konci apoštolskej vizitácie Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života vymenovala zasvätenú ženu zo Slovenska, členku iného sekulárneho inštitútu, za duchovnú asistentku, ktorá mala Betánii pomôcť aplikovať do života zmeny, ktoré požadovala Svätá stolica. V duchu týchto odporúčaní bol vypracovaný a vatikánskou kongregáciou schválený aj nový štatút.

Po skončení niekoľkoročného očistného procesu Betániu ako sekulárny inštitút diecézneho práva prijal pod svoju jurisdikciu bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský. Bolo to v roku 2017.

„Otec arcibiskup je s nami v pravidelnom kontakte. Zúčastňuje sa na našich generálnych kapitulách, ktoré sa konajú raz za štyri roky. Každý rok sa stretá aj s hlavnou zodpovednou a jej vikárkou, ktoré ho informujú o našom živote a aktivitách,“ približuje Paulína, ktorá je na čele Betánie šesť rokov. „Mandát sa mi definitívne skončí o dva roky, keďže hlavná zodpovedná môže túto službu zastávať maximálne dve štvorročné funkčné obdobia,“ vysvetľuje.

Ilustračný obrázok vygenerovaný umelou inteligenciou

V súčasnosti členky sekulárneho inštitútu Betánia pôsobia nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, Poľsku a na Ukrajine. Z ôsmich rímskokatolíckych diecéz u nás sú prítomné v šiestich. „Nie, dôvodom nie je to, že by si to nepriali tamojší diecézni biskupi,“ reaguje hlavná zodpovedná na našu otázku, prečo nepôsobia aj vo zvyšných dvoch. „Je to len preto, že si nás tam Pán ešte nepovolal.“

Čo sa týka vekového zloženia, najmladšie členky Betánie sú tridsiatničky až štyridsiatničky a najstaršie sedemdesiatničky. Ide o ženy, ktoré spolupracovali ešte priamo so zakladateľom Jánom Beňom.

Hlavná zodpovedná však priznáva, že tak ako iné rehole či sekulárne inštitúty, aj ony sa boria s nedostatkom nových duchovných povolaní. „V súčasnosti máme vo formácii jednu sestru, pričom posledné sľuby sme mali pred niekoľkými rokmi,“ približuje. „Pristupujeme k tomu s vedomím, že nové povolania prichádzajú od Pána Boha. My sa za ne môžeme len modliť, a ako nás povzbudzuje otec arcibiskup Zvolenský, žiť verne svoje povolanie.“ 

Priznáva však, že potenciálne záujemkyne, a to aj z radov rodín, ktoré sú v hnutí aktívne, od vstupu do Betánie neraz odrádzajú internetové články a negatívne nálepky. „Ísť medzi nás chce riadnu dávku odvahy. Nové povolania tak máme skôr z externého prostredia,“ konštatuje Paulína.

Bývalí členovia hnutia NazaretNemohla som byť pekné dievča. Mobil mi vzali a plavecký zakázali. Boli sme ako vo väzení

Imrich Gazda

Priestorové zázemie hnutia Nazaret kedysi tvorili tzv. domčeky, teda rodinné domy, v ktorých žili členky Betánie a v ktorých sa pravidelne konali rôzne podujatia, na ktoré prichádzali deti, mládežníci i celé rodiny.

„Domčeky nám ostali, ale nové nepribudli. A využívajú sa omnoho menej ako v minulosti, keďže dostupných možností, kde môžeme organizovať duchovné cvičenia, obnovy či iné akcie, je omnoho viac, ako to bolo v 90. rokoch. Nehovoriac o čase pred rokom 1989, keď sa všetko muselo robiť potajme,“ vysvetľuje hlavná zodpovedná.

Zmenila sa aj forma bývania členiek Betánie. Niektoré síce ostali žiť v domčekoch, ale väčšina už býva v bytoch alebo u rodičov, pokiaľ sú už starší a je potrebné sa o nich postarať. „Je na voľbe každej z nás, kde býva, ale aj to, kde pracuje. Nikoho nasilu nikam neposielame ani neprekladáme. Kedysi to tak bolo, ale dnes už nie je,“ hovorí Paulína.

Zmena prístupu, o ktorom hovorí, je dôsledkom aplikovania nariadení, ktoré dostali od Vatikánu. „Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života nás usmernila, že nemáme žiť komunitným rehoľným štýlom života, keďže sme sekulárny inštitút, a preto máme byť čo najviac prítomné v živote spoločnosti a posväcovať svet zvnútra.“

Dodáva, že Betánia má síce s Nazaretom spoločného zakladateľa, charizmu, duchovnosť a apoštolské ciele, ale jej poslanie presahuje hranice samotného hnutia. „Ako sekulárny inštitút tu máme byť pre všetkých, nielen pre našich.“

Poučené z minulosti?

V svedectvách bývalých členov hnutia, ktoré sme priniesli v uplynulých dňoch, zazneli veľmi kritické slová nielen na adresu „ujov“, teda kňazov hnutia, ale aj „tiet“, teda členiek Betánie.

„Niektoré ,tety‘ nám zakazovali nosiť dlhé vlasy a zaväzovať si ich do copu, aby sme obnaženými krkmi neprivádzali chlapcov k nečistým myšlienkam. Mojej kamarátke ,teta‘ dokonca povedala, nech nechodí na bicykli, aby sa na sedadle sexuálne nevzrušila. Normálnej žene by čosi také ani nenapadlo,“ uviedla napríklad Miriam z Trenčianskeho kraja.     

Rovnako kriticky vníma pôsobenie „tiet“ aj spisovateľ Rastislav Puchala, ktorého rodičia boli v minulosti taktiež členmi hnutia. „Hovorili do výchovy rodičom mnohopočetných rodín, šírili nielen klebety, ale aj úmyselné nepravdy. Takto deformovali pohľad vedenia hnutia na jednotlivé rodiny. Skupina žien, ktorými sa Ján Beňo obklopil, ho ovplyvňovala veľmi negatívnym spôsobom,“ povedal Puchala v rozhovore pre denník Postoj.

Spisovateľ PuchalaKomunistický režim nám vzal vonkajšiu slobodu, hnutie Nazaret vnútornú

Imrich Gazda

To, že sa takéto veci v minulosti diali, súčasná hlavná zodpovedná Betánie nespochybňuje. „Keď čítam tieto bolestné svedectvá, tak pociťujem hlbokú ľútosť. Boli to absurdnosti, človeku sa až nechce veriť, že čosi také sa naozaj mohlo stať,“ priznáva Paulína. 

Zároveň však pripomína, že hnutie sa už na svojej internetovej stránke verejne ospravedlnilo „za chyby a nesprávne praktiky niektorých členov, čo spôsobilo bolesť, škodu a zranenie tých, ktorí buď z hnutia odišli, alebo trpne znášali takéto mylné alebo chybné interpretácie niektorých zásad a princípov hnutia“.

V reakcii na otázku, či je to postačujúce, nás Paulína uisťuje, že hnutie neostalo len pri takejto všeobecnej forme ospravedlnenia.

„Bývalá hlavná zodpovedná sa osobne stretla s našimi niekdajšími členkami, ktoré Betániu opustili v rokoch 2004 a 2005, a odprosila ich. Rovnako sme sa ospravedlnili aj rodinám a kňazom v hnutí za zasahovanie do ich interných záležitostí. Ospravedlnili sme sa aj našim bývalým členom, na ktorých máme nejaký kontakt, a zároveň sme ľudí v hnutí povzbudili, aby tak urobili aj oni, pokiaľ sú s niekým v osobnom styku,“ vyratúva.

Spoločenský program na púti členov hnutia Nazaret. Foto: hnutienazaret.sk 

Ako súčasť nápravy Paulína vníma aj články o hnutí, ktoré v týchto dňoch vychádzajú v denníku Postoj. „Nie je to nič príjemné stáť pred ostatnými vyzlečený takto donaha. Ale snažíme sa to brať v duchu pokánia a obetovať to za našu minulosť a naše očistenie,“ hovorí hlavná predstavená a nanovo deklaruje:

„Uvedomujem si, že odpustenie je asi to najťažšie z celého kresťanstva a vôbec to nie je jednoduché. Mnohé situácie zasiahli ľudí bolestne a hlboko. Preto ako zodpovedná prosím o odpustenie všetkých, ktorým sme akokoľvek ublížili, za všetky bolesti, krivdy, nesprávne rady, informácie či podnety, alebo čokoľvek, čo ublížilo a neviem to ani pomenovať. V modlitbovej príprave na Jubilejný rok 2025 sa modlíme aj na tento úmysel, aby bol pre nás rokom odpustenia a zmierenia.“

Dodáva k tomu, že ak by sa ktokoľvek chcel s ňou osobne stretnúť a vyjadriť svoj názor či skúsenosť, môže ju kontaktovať na emailovej adrese nt.betania@gmail.com. „Rada to urobím, ak to pomôže – či už jemu, alebo nám.“

Dôkazom, že v hnutí sa snažia robiť veci ináč, je podľa nej aj prijatie výzvy pápeža Františka vydať sa na synodálnu cestu rozlišovania. „Minulosť už zmeniť nemôžeme, ale snažíme sa z nej poučiť, aby budúcnosť vyzerala ináč,“ zdôrazňuje Paulína.

Súčasná prax

Aby sme neostali len vo všeobecnej rovine, pýtame sa hlavnej zodpovednej, čo konkrétne sa vo fungovaní Betánie zmenilo.

„V minulosti sme sa popálili najmä na tom, že sa neprimerane vstupovalo do poľa pôsobnosti rodičov,“ hodnotí Paulína, podľa ktorej členky inštitútu v súčasnosti všetko robia v súčinnosti s rodičmi a rešpektujú, že práve oni majú pri výchove hlavné slovo a ony majú byť len nápomocné, ak je o to záujem.

„Keď sme prizvané, aby sme boli súčasťou dievčenských stretiek alebo išli s menšími deťmi na výlet, alebo so staršími na festival Lumen či Godzone tour, tak ideme,“ uvádza ako jeden z príkladov. „Niektorí rodičia sa na nás obracajú aj s tým, aby sme im pomohli vyriešiť nejakú rodinnú záležitosť, ale v tom sme veľmi opatrné, aby sme sa nenechali vtiahnuť do niečoho, do čoho nás nič nie je. Rodičov skôr povzbudzujeme, aby sa poradili s inými rodinami, ktoré riešia podobný typ problémov.“

Zmienka o Lumene či Godzone znie prekvapivo. Práve uzavretosť pred všetkým, čo nie je „v duchu Nazareta“, bola v minulosti jednou z výhrad, ktoré zaznievali na adresu hnutia. „Komunikácia s ostatnými je jediná cesta, ako prekonať bariéry z minulosti. Ale je to náročné,“ priznáva Paulína, ktorá sa snaží komunikovať nielen s biskupmi, ale aj s ostatnými súčasťami cirkvi.

Naposledy sa v máji zúčastnila na stretnutí lídrov laických a apoštolských spoločenstiev Košickej arcidiecézy. „Niektorí, keď sa predstavím, že som z hnutia Nazaret, komunikujú úplne normálne, iným nabehne kamenná tvár a nenápadne sa vzdialia. Nezazlievam im to, len mi je to ľúto,“ opisuje svoju skúsenosť.

„Nevnímam to tak, že by sme boli prenasledovaní, ale ľudia sú k nám jednoducho prísnejší a kritickejší ako k druhým,“ vraví a ilustruje to týmto príkladom: „Keď rodičia urobia voľbu, že dieťa do istého veku nebude používať mobil, tak sa to berie ako rozumná rodičovská voľba. No hneď ako takéto rozhodnutia urobia rodičia z hnutia, tak sa to interpretuje tým, že to sú radikálni beňovci.“

Videozáznam niekoľkých príhovorov Jána Beňa. Zdroj: hnutienazaret.sk

Obzvlášť ľúto je jej „tých rodín, ktoré vstúpili do hnutia v posledných rokoch, nikdy nemali nič spoločné s chybami, ktoré sa diali v minulosti, no aj tak sú zaškatuľkovaní ako ,zlí beňovci‘. Jednoducho, urobil sa z nás exemplárny príklad zlyhania“.

Na pripomienku, že práve z prostredia hnutia Nazaret vzišiel nadpočet negatívnych skúseností, reaguje, že nevie, prečo je to tak. „Možno je to tým, že najviac nás môžu zraniť tí, ktorí sú nám najbližšie a ktorých máme najradšej. Práve preto pochádza toľko zranení práve z rodín. A my sme sa v minulosti stali súčasťou mnohých rodín,“ uvažuje Paulína.

„Interná zóna je veľmi krehká. Keď niekto túto tenkú hranicu neprimerane prestúpi, môže veľmi ublížiť. Preto je nevyhnutné ju rešpektovať. Uznávam, že v tomto sa v minulosti nie vždy postupovalo správnym spôsobom,“ konštatuje hlavná zodpovedná, no zároveň upozorňuje na slová kardinála Raniera Cantalamessu, že by bolo chybou pozerať sa na všetky minulé veci očami prítomnosti. 

„Keby sme vtedy boli mali súčasné poznanie a skúsenosti, mnohé veci by sa neboli stali alebo by sme ich boli robili ináč. Objektívne to určite nebolo správne, ale zo subjektívneho hľadiska to vie zhodnotiť iba Pán Boh, ktorý jediný vidí do ľudských sŕdc a úmyslov. Len on vie posúdiť, čo bolo spôsobené úmyselne a čo bolo nevedomé,“ zamýšľa sa s tým, že ona osobne s nikým v hnutí nemala zlú skúsenosť.

Nájsť správnu mieru medzi vzájomnou úprimnosťou a otvorenosťou na jednej strane a neprekračovaním hraníc osobnej integrity a vnútornej slobody na strane druhej je však podľa nej veľmi náročné.

„Hnutie je postavené na úzkej spolupráci medzi rodinami, zasvätenými ženami a kňazmi. Nechceme sa toho vzdať a prejsť len do všeobecnej, neosobnej roviny, kde si už nebudeme hovoriť, čo nás teší i trápi. No zároveň sme sa už poučili, že v týchto otvorených, a preto zraniteľných vzťahoch sa každý musí cítiť slobodne a bezpečne,“ konštatuje Paulína.  

Vedenie saleziánov o Jánovi BeňoviRehoľa sa od neho dištancovala ešte za totality, ovplyvnil však mnohých

Pavol RábaraPavol Hudák

Na základe odporúčaní Svätej stolice zasvätené ženy v sekulárnom inštitúte Betánia zmenili aj svoj postoj k materiálnym veciam, ktorý bol v minulosti negatívny, až odmietavý.

„Chudoba sa v sekulárnom inštitúte prežíva ináč ako v rehoľnom spoločenstve. Výplaty nedávame do spoločného, ako to býva v kláštoroch, ale pri nakladaní s finančnými prostriedkami sa snažíme byť skromné a uvážlivé. To znamená, že keď potrebujeme nové hodinky, tak si ich kúpime, ale nie sú to rovno rolexky,“ usmieva sa Paulína, podľa ktorej sú jej spolusestry „samy od seba skromné, takže skôr je tu iný problém – aby občas dopriali aj sebe, nielen iným“.

Tabu už tak nie je kino ani dovolenka v zahraničí, dokonca ani pri mori.

Dôležitú rolu zohráva dobročinnosť. „Napríklad jedna sestra na Ukrajine potrebovala ísť na operáciu, tak sme sa jej na to poskladali. A niekedy zasa my ženy potrebujeme mužskú ruku pri nejakej väčšej oprave, tak nám pomôžu otcovia z rodín. Takisto si vzájomne pomáhajú aj samotné rodiny. Keď treba, napríklad aj bezúročnou pôžičkou.“

Zmena prístupu sa podľa nej prejavila aj v zanechaní oslovení „ujo“ a „teta“. Pri starších kňazoch a zasvätených ženách je to síce ešte akýsi pozostatok z minulosti, no mladí kňazi a zasvätené ženy si už s rodinami a mládežníkmi tykajú ako so seberovnými.

Napriek všetkým spomínaným chybám a nedostatkom je hlavná zodpovedná Betánie presvedčená, že hnutie Nazaret je dielom Ducha Svätého a do života dalo dobrý hodnotový základ aj tým, ktorí ho neskôr z rôznych dôvodov opustili.  

Ak budeme kvasom, prežijeme. Keď nie, vymrieme

Jedným z mála ľudí, ktorí nemajú problém verejne priznať svoju príslušnosť k hnutiu Nazaret, je František Zámečník z Malaciek.

Narodil sa v roku 1948 do rodiny roľníkov ako najmladšie zo štyroch detí. „Rodičia mali svoje zásady. Ako sa vraví, do kostola chodili a svojho sa držali. Nepamätám si, že by niekedy jeden druhému boli povedali nejaké hrubé slovo. Opakovane mi zdôrazňovali dve veci: Pán Boh ťa vidí, Pán Boh sa o teba stará; a uč sa, lebo sa učíš pre seba,“ spomína Zámečník.

Strednú školu lesnícku navštevoval v Banskej Štiavnici, kde sa dostal do kontaktu s ľuďmi, ktorí sa snažili podchytiť študentov aj z duchovnej stránky. O tom, kto do akého okruhu patril, sa však vtedy nahlas nehovorilo.

Začiatkom 70. rokov už ako mladý robotník mal možnosť zúčastniť sa na tajných duchovných cvičeniach v Malých Karpatoch. Tam sa zoznámil s o dvadsať rokov starším mužom, s ktorým si veľmi dobre porozumel.

Až neskôr na jednom z mládežníckych stretnutí zistil, že išlo o tajného saleziána Alojza Masného, ktorý – rovnako ako učitelia z Banskej Štiavnice – patril do spoločenstva okolo Jána Beňa. „Ujo Lojzko“ sa stal pre Františka Zámečníka a jeho manželku, s ktorou sa vzali v roku 1975, na dlhé roky kňazom, ktorý im poskytoval duchovné vedenie.

František Zámečník. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Postupne sa manželom narodilo sedem detí. „Bolo aj ťažko, ale od hladu sme nepomreli. Pán Boh sa vždy postará. Dostali sme sa dokonca aj na dovolenku, aj keď to nebolo more ani žiadna exotika,“ spomína 76-ročný dôchodca.

Ako sme uviedli v jednom z nedávnych článkov, medzi výhradami KBS voči hnutiu Nazaret sa uvádzalo aj to, že svojich členov vedie k „nekontrolovateľnému plodeniu detí“ a rovnako neprimerane vstupuje do ďalších oblastí každodenného života.

„Áno, duchovné vedenie nás povzbudzovalo, aby sme boli otvorení prijatiu detí, ale zároveň aby sa bral ohľad na manželku, nech je to pre ňu zvládnuteľné. Rovnaký dôraz sa kládol na zodpovednú ľudskú a kresťanskú výchovu, pri ktorej nemal chýbať osobný príklad,“ hodnotí František Zámečník, podľa ktorého to bolo náročné, ale stálo to za to.

V tom, že sa s kňazom radili nielen v duchovných, ale aj vo vzťahových či v materiálnych veciach, problém nevidí. „Nespomínam si, že by nám bol niečo direktívne prikazoval alebo zakazoval. Skôr nám zvykol poradiť, aby sme v nejakej záležitosti počkali a dobre si ju zvážili. Ale napríklad keď sme kupovali prvé auto, bol vyslovene rád, že budeme flexibilnejší,“ hovorí Malačan.

Zároveň však pripúšťa, že „u niekoho to mohlo prerásť do nejakej úzkostlivosti či závislosti od názoru duchovného vedenia. No v súčasnosti sme vedení skôr k tomu, aby sme si takéto veci vyriešili sami medzi sebou, či už v manželstve, alebo v spoločenstve rodín. Duchovné vedenie je o vzájomnej dôvere“.

Pod spoločenstvom rodín myslí skupinu troch-štyroch starších manželských párov, s ktorými sa pravidelne stretávajú. Na západnom Slovensku je podľa jeho odhadu takýchto skupín päť alebo šesť, podobne to môže byť aj v ďalších častiach Slovenska. Spoločne tieto rodiny tvoria Združenie rodín Nazaret.

Presné čísla o počtoch však nepovažuje František Zámečník za podstatné. „Nejde o to, či nás je veľa alebo málo, ale akým sme kvasom. Ak ním budeme, tak prežijeme. Ak nie, tak vymrieme.“

V hnutí nie sú ani všetky jeho deti. Niektoré sa rozhodli vydať vlastnou cestou, čo je podľa ich otca úplne v poriadku. „Pre mňa je podstatné, že sa všetky držia viery. Napokon, poznám rodiny aj v iných hnutiach a spoločenstvách a sú to vynikajúci ľudia.“

Na prípady, keď rodičia prerušili kontakt so svojimi deťmi, ak sa rozhodli opustiť hnutie, Zámečník reaguje tým, že pri dobrej komunikácii sa dalo všetko vyriešiť. „Otec neprestáva byť pre svoje deti otcom ani vtedy, keď sa rozhodnú odísť z domu. Spomeňme si na Ježišovo podobenstvo o márnotratnom synovi.“

Na chyby a negatívne skúsenosti, ktoré Nazaretu verejne vyčítala KBS, reaguje dlhoročný člen hnutia tým, že je tu snaha sa za ne ospravedlniť. „Som však presvedčený, že chybnými neboli samotné myšlienky a idey hnutia, ale len ich uvádzania do praxe,“ zdôrazňuje.

František Zámečník. Foto: Postoj/Andrej Lojan

A ako sa pozerá na konflikt, do ktorého sa zakladateľ hnutia Nazaret dostal s biskupom Balážom, ktorého vtedy podporili aj ostatní slovenskí biskupi?

„Don Beňo vždy riešil sporné veci výhradne po cirkevnej linke. My ako členovia hnutia sme nikdy neboli podnecovaní k tomu, aby sme sa stavali do opozície proti biskupom,“ tvrdí Zámečník, ktorý, ako hovorí, má v úcte všetkých kňazov. „Počas svojho života som ich stretol mnoho, aj mimo hnutia, a každý bol svojím spôsobom prínosný pre môj život.“

Na samotného Beňa, ktorého prvýkrát osobne stretol až na púti hnutia do Ríma v roku 1998, spomína ako na dobrého človeka, ktorý sa zaujímal o ľudí a chcel im pomôcť, pokiaľ mu to dovolili. „Denne sa modlím za jeho blahorečenie. Myslím si, že by si to zaslúžil.“

A rovnako denne opakuje aj modlitbu, ktorú sa naučil už veľmi dávno: Ďakujem ti, Pane, že si ma stvoril, kresťanom učinil a túto noc zachovať ráčil.

Vo svojom veku je už ako vdovec vďačný za 46-ročné manželstvo, rodinu, ale aj za to, že môže byť členom hnutia Nazaret.

„Viete, keď som sa ešte ako malý stretal so životopismi svätcov, boli to väčšinou kňazi alebo rehoľníci. Akoby svätosť bola vyhradená len pre túto skupinu ľudí. A ostatní čo? pýtal som sa sám seba. Práve v hnutí som objavil to, že svätosť je pre každého. Aj manželstvo ako sviatosť je prostriedkom na dosiahnutie svätosti. V tých podmienkach a s tými ľuďmi, s ktorými žijeme,“ uzatvára František Zámečník.

Nový pohľad na vieru

Kňaz Milan – rovnako ako hlavná zodpovedná Betánie požiadal o nezverejnenie svojej identity –, ktorý pôsobí na západnom Slovensku, sa s hnutím Nazaret stretol v čase svojich gymnaziálnych štúdií. Bolo to ešte za bývalého režimu.

„Vtedy sa o hnutí ani o Nazarete ešte nehovorilo. Išlo o niekoľkých apoštolsky horlivých mladých mužov a žien, ktorí spolu s kňazmi, ktorým bol odobraný štátny súhlas na vykonávanie verejnej pastoračnej činnosti, sa začali o nás mladých zaujímať. Pozývali nás do hôr, na prázdninové pobyty a učili nás rozjímať nad Božím slovom a vnášať ho do života,“ hovorí kňaz, ktorého oslovil nový pohľad na dovtedy tradične prežívanú vieru.

„Bol plný osobného záujmu, lásky, rôznych aktivít a, samozrejme, dobrodružstva v utajení pred Štátnou bezpečnosťou, ktorá sliedila za takýmito aktivitami. Práve v tomto prostredí sa začalo rodiť aj moje kňazské povolanie, ktoré pokračovalo tajnými štúdiami teológie, formáciou a tajnou vysviackou,“ opisuje svoje ďalšie životné kroky.

Oceňuje, že aj po Nežnej revolúcii, keď začal pôsobiť vo verejnej pastorácii, nachádzal v hnutí duchovnú pomoc a povzbudenie, či už cez duchovné vedenie, alebo bratské spoločenstvo kňazov.

Na otázku, prečo sa Ján Beňo v priebehu rokov zmenil z pokrokového kňaza – bol zapálený pre Druhý vatikánsky koncil, kritizoval dogmatizmus a zapájal ženy nielen do života cirkvi, ale aj do samotnej formácie kňazov – na rigidného morálneho tradicionalistu, odpovedá, že on osobne takúto premenu uňho nevnímal.

„Ak ma ojedinelé kazuistické prípady vyrušili, obyčajne som sa ho na to opýtal. Jeho odpovede obyčajne neboli také rigidné, ako sa podávali. Boli aj vtipné situácie, keď mu niekto niečo na mňa povedal, mohol som mu povedať svoj pohľad a končilo sa to aj mávnutím ruky a slovami: ,Zahoďme tie pletky...‘,“ hodnotí kňaz Milan.

Zmenu, ale v inom zmysle začal na donovi Beňovi vnímať až v roku 1990, „keď mu na vatikánskom štátnom sekretariáte povedali, že dielo, ktoré vzniklo v čase totality na Slovensku, považujú za dar Svätého Ducha pre celú cirkev, a žiadali od neho, aby napísal stanovy pre všetky tri zložky hnutia. Zakladateľ to zobral vážne a chcel poslúchať veľmi dôsledne. No a z prílišnej snahy môžu vznikať aj spomenuté chyby“.

Ilustračný obrázok vygenerovaný umelou inteligenciou

Výhrady, ktoré neskôr vzniesli biskupi, podľa kňaza Milana vzali v hnutí vážne. „Aj keď sa pociťovala ich jednostrannosť, keďže v prevažnej miere vychádzali len od odídených členov a kritikov a chýbalo nám vypočutie aj druhej strany,“ zdôrazňuje. „Urobilo sa niekoľko dotazníkov, ako vnímame hnutie a čo by sme chceli zmeniť. Pomocou na správnu odpoveď bola Pápežská rada pre laikov, na ktorej sa počas dvoch rokov uskutočnilo niekoľko sedení a konzultácií so zakladateľom a členmi hnutia.“

A čo bolo výsledkom? „Hnutie dostalo úlohu vypracovať vlastné syntézy v troch oblastiach: antropológia, manželstvo a rodina a duchovné vedenie. Na pápežskej rade vyjadrili svoje pripomienky, čo v hnutí vidia ako pozitívne a dar od Boha, a konkrétne pomenovali aj to, ktorých chýb sa treba vyvarovať a čo treba v hnutí zmeniť. Nazývali to detskými chorobami hnutí. (...) Pohľad pápežskej rady bol skrátka taký, že nevidia problém v ortodoxii hnutia, ale v ortopraxi, v niektorých spôsoboch, ktoré nadobúdali črty kazuistiky.“

Na základe inštrukcií z Vatikánu hnutie vypracovalo nový Formačný program, „ktorý mal urobiť čiaru za minulosťou a byť začiatkom novej budúcnosti“. K jeho prerokovaniu a prijatiu na stretnutí biskupa Baláža s kňazmi hnutia v auguste 2004 však napokon nedošlo.  

„S pomocou Formačného programu, ktorý máme v pláne doplniť aj o súčasné učenie pápežov, sa hnutie už 20 rokov snaží kráčať obnovenou cestou v spolupráci s diecéznymi biskupmi, z ktorých viacerí osobne vyjadrili ocenenie a dôveru k členom hnutia. Iste by sme si priali, aby to urobili aj verejne, ale učíme sa byť trpezliví a veríme, že všetko to slúži dobrému, aby sme úprimnejšie hľadali lásku a oporu v Pánovi,“ hodnotí kňaz Milan.

Na otázku, čo hovorí na aktuálne vyjadrenie hovorkyne KBS Kataríny Jančišinovej, že „výhrady k hnutiu Nazaret z roku 2002 stále platia“, však kňaz neodpovedal. Hovorkyňa pritom zdôraznila, že „biskupi vedia, že hnutie chybilo nielen v morálnych prejavoch, ale aj vo vierouke“. Teda že problém nebol len v ortopraxi, ale aj v ortodoxii.

A čo vraví na svedectvá bývalých členov, ktorí sa dodnes boria s rôznymi psychickými a duchovnými ťažkosťami? „Hnutie verejne vyjadrilo ľútosť a ospravedlnenie za chyby svojich členov a zranenia bratov a sestier nás môžu len bolieť. Ak by to niekto nepovažoval za dostatočné, vždy je možné osobné stretnutie a prosba o zmierenie. V mnohých prípadoch sa to už aj takto uskutočnilo,“ tvrdí kňaz Milan, podľa ktorého budúcnosť hnutia nie je v ľudských rukách.  

„Alebo inak povedané, ak je to dar Svätého Ducha, tak jeho budúcnosť závisí od poddajnosti Svätému Duchu každého z nás,“ uzatvára svoje odpovede.

Iné ako v minulosti

V uplynulých týždňoch sa denník Postoj stretol a rozprával aj s niekoľkými ďalšími kňazmi, ktorí stále pôsobia v hnutí Nazaret. Spolu ich je viac ako tridsať. Ochotní komunikovať boli len pod podmienkou zachovania anonymity.

Zdôvodňovali to tým, že za svoju príslušnosť k hnutiu sa nehanbia, ale vzhľadom na to, aký obraz o „beňovcoch“ v spoločnosti prevláda, odhalenie identity by im mohlo spôsobiť problémy v pastoračnej činnosti a pri komunikácii s veriacimi. Dodali však, že ich diecézni biskupi, ale aj mnohí kňazskí kolegovia o ich príslušnosti k hnutiu vedia. 

„Vnímam to ako svoju cestu do neba. Nie každý ňou musí ísť, ale mne pomáha v láske k Bohu a ostatným ľuďom,“ zdôvodnil jeden z nich.

Keďže počas rozhovoru viackrát spomenul dokument pápeža Františka o láske v rodine Amoris laetitia, opýtali sme sa ho, ako vníma Beňom často opakované slová o podriadenosti ženy. Vysvetlil to tým, že cirkevné učenie sa síce vyvíja, ale vydanie nových dokumentov neznamená, že staré sú zrušené.

Spomenul pritom encykliku Pia XI. o kresťanskom manželstve Casti connubii z roku 1930, v ktorej sa píše o podriadenosti a poslušnosti manželky voči manželovi ako o Božom príkaze. Beňo mal teda podľa citovaného kňaza svoj pohľad o čo oprieť.

Zároveň však zdôraznil, že hnutie reflektuje učenie posledných pápežov, a preto vo svojom Formačnom programe píše o vzájomnej podriadenosti manželov, pričom jeden nesmie ovládať druhého.

Ďalší z kňazov uviedol, že rodiny, s ktorými je v pravidelnom kontakte, už väčšinou nechcú byť začlenené do pevných štruktúr, a preto aj vzťahy s nimi sú oveľa otvorenejšie a neformálnejšie. „Dôležité je, aby sa rodiny stretali a vzájomne povzbudzovali. To, že to nie je také, ako to bolo v minulosti, je úplne v poriadku. Nebanujem za tým,“ konštatoval.    

Svoje svedectvá, podnety a pripomienky k téme môžete zasielať na emailovú adresu svetkrestanstva@postoj.sk.