Rozhovor so psychologičkou Janou Vindišovou o religióznom OCD, duchovnom rozlišovaní aj diagnóze svätého Alfonza.
Rozhovor so psychologičkou Janou Vindišovou o religióznom OCD, duchovnom rozlišovaní aj diagnóze svätého Alfonza.
Hovorí, že typický škrupulant nie je človek, ktorý chodí na spoveď s dlhým zoznamom a opakuje hriechy každé dva dni. Vysvetľuje, čo je religiózna forma obsedantno-kompulzívnej poruchy, a opisuje, čo všetko dokáže vymyslieť hlava škrupulózneho veriaceho.
Rozpráva aj o dôležitosti zdravého úsudku pri duchovom rozlišovaní a tiež spomína, ktorí svätí môžu byť úzkostným veriacim – a nielen im – vzorom. Psychologička a lektorka Jana Vindišová.
Rozhodne je dnes témou úzkosť. Podľa výskumov vzrástol počas pandémie výskyt symptómov úzkosti v USA trojnásobne.
Keď hovoríme o škrupulozite, z pohľadu psychológie máme na mysli patologickú škrupulozitu, čo je úzkostná porucha, respektíve jeden typ obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD).
Americký kňaz z rehole redemptoristov páter Thomas Santa si otázku, ktorú ste položili, kládol presne pred 30 rokmi, keď ho poverili pastoráciou škrupulóznych veriacich. Myslel si, že pôjde o starých ľudí, konzervatívnych katolíkov a že časom nebude mať čo robiť. Opak bol pravdou, počas tých 30 rokov mu stále pribúdajú ľudia so škrupuľami a sú to mladí ľudia.
Takže ak je človek úzkostný a zároveň veriaci, tak riziko škrupúľ u neho určite hrozí a niekedy je aj príčinou, prečo po čase prestáva byť veriacim.
Škrupulozita tu v minulosti bola, ale riešila sa hlavne duchovnými prostriedkami. Poznám ľudí, čo sa teraz ozvali s prosbou o pomoc, pričom dlhé roky nepristúpili k sviatostiam. Do kostola chodia naďalej, ale pre škrupule nechodia na spoveď a prijímanie, je to celkom významné percento katolíkov. Sú nenápadní, ale existujú.
Výskyt OCD sa celosvetovo odhaduje na dve až tri percentá, výskyt akejkoľvek formy úzkostnej poruchy však až na 31 percent. Religiózna forma OCD je údajne piatou najčastejšou. Je to však americký údaj, lebo v našom „systéme“ názov religiózne OCD ani nemáme.
Spravidla však platí, že keď je človek veriaci a úzkostný, tak má väčšinou aj nejakú ťažkosť v duchovnom živote. Nemusí to byť vždy škrupulozita, ale úzkosť sa zvykne preliať aj do tejto sféry. Prosto, duchovný život nebude zdrojom radosti a pokoja, ale skôr nepokoja a rozrušenia.
Rozlišujeme tzv. vývinovú škrupulozitu, ktorú môže mať človek napríklad po konverzii alebo v puberte. Všetko rigidne dodržiava. Aj keď sa rozprávam s ľuďmi v mojom veku, tak mnohí priznajú, že mali obdobie, keď im povedzme v 13 rokoch veľmi záležalo na tom, aby dačo dodržali, ale to je podobné, ako keď mal niekto v detstve obdobie kvázi-OCD a napríklad nestúpal na čiary.
Áno. Napríklad svätý Ignác z Loyoly mal po konverzii veľmi silnú škrupulozitu, ale nesprevádzalo ho to celý život, pravdepodobne nešlo o úzkostnú poruchu.
V Spojených štátoch amerických pôsobí redemptorista Thomas Santa, ktorý sa celé roky stará o úzkostlivých veriacich.
Avšak keď ide o stabilnú charakteristiku a sťažuje to človeku život, tak si pod škrupulozitou predstavím práve religióznu formu OCD, prípadne inej úzkostnej poruchy. Slovákom toto spojenie bežne nenaskakuje, ale nedávno som pozerala video amerického kňaza, ktorý rozoberal najčastejšie typy penitentov. V prvej reakcii na spoveď škrupulanta, ktorý sa vracia po dvoch dňoch či troch hodinách, automaticky reaguje tým, že „toto často nie je záležitosť viery a duchovného života, ale je to forma OCD“.
Treba rozlišovať, lebo u stabilného integrovaného človeka by tieto hnutia nemali vyvolať také vážne následky, ale pokiaľ má človek náklonnosť na úzkosť, ktorá je aj genetická, a bol členom takého hnutia, tak je veľká pravdepodobnosť, že u neho bude problém celoživotný.
Na týchto hnutiach je zreteľne vidieť, že ich vplyv dokáže zasiahnuť dokonca aj tretiu generáciu, teda vnukov členov hnutí, a aj tí majú niekedy veľmi úzkostnú religiozitu a stále to u nich pretrváva.
Pri vývinovej škrupulozite to nemusí byť o externom vplyve, ale aj o prirodzenej danosti osobnosti. Keď sa dieťa vyvíja, ako tínedžer chce robiť veci naplno, a ak sa nájde v náboženstve, tak práve tam bude takto fungovať.
Navyše, v tom veku už má rozvinuté abstraktné myslenie a dokáže si posudzovať odtienky hriechov, už rozumie, čo je vedomé a dobrovoľné, vie to viac analyzovať. Možno o čosi viac dievčatá v tomto veku majú potom pochybnosti, či sa správne pomodlili alebo či niečo správne vyslovili. Ak je však takýto jav správne podchytený, človek z toho vyrastie.
Pri OCD Americká psychiatrická asociácia vymedzuje religióznu formu OCD, kde hlavným symptómom sú „nadmerné alebo neprimerané pocity viny, obavy, zmätok či obťažujúce myšlienky v morálnej alebo náboženskej oblasti, prípadne nadmerné alebo neprimerané plnenie náboženských úkonov, ktoré spôsobujú značný distres alebo zhoršenie kvality duchovného, pracovného, akademického alebo sociálneho života“.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Na Slovensku to treba vysvetľovať. Existujú regióny, kde je väčšia miera pochopenia duševného zdravia a duševných porúch. Zo svojej praxe vnímam, že v niektorých regiónoch akoby stále pretrvávali náboženské povery. V niektorých skupinách panuje presvedčenie, že psychológ nie je potrebný, a veci si vysvetľujú až príliš jednoducho na štýl, že vtieravá myšlienka rovná sa zlý duch a hotovo.
Avšak stretávam sa aj s tým, že predovšetkým mladí sa pri diskusiách bez váhania priznávajú, že chodia k terapeutovi či psychológa hľadajú.
Vráťme sa však k pojmu religiózne OCD, respektíve škrupulózna forma OCD. Je pravda, že rovnako existuje aj náboženská úzkosť, ktorá nemusí spĺňať kritériá OCD.
Škrupulozita môže byť aj súčasťou inej úzkostnej poruchy, človek nemusí vykonávať nejaké rituály, ale môže mať napríklad veľmi úzkostné svedomie alebo prehnaný strach zo zatratenia. Čiže náboženská úzkosť je ešte širší pojem, ale je tiež veľmi náročná pre človeka aj pre spovedníka.
Sexualita je jedna z najčastejších obáv týchto ľudí. Zároveň však treba povedať, že je pochopiteľné, prečo ju ľudia riešia do takej miery. Tieto hriechy sú zahanbujúce, týkajú sa ľudskej intimity. Aj pre normálneho človeka bez úzkostí je vyznať niečo také pochopiteľne ťažšie, takže pre typ človeka, o ktorom sa rozprávame, bude táto oblasť vyvolávať úzkosť najviac.
Druhá vec je, že množstvo knižiek a článkov, ktoré veľmi podrobne rozoberajú „šestku“, tiež prispieva k tomuto fenoménu. Nastáva akési preanalyzovanie toho, čo je a čo nie je hriech, takže to môže akcentovať práve škrupulózne ťažkosti v tejto oblasti.
Pretože okrem úzkosti patrí medzi významný prejav škrupulózneho veriaceho aj silná racionalizácia.
Pre týchto ľudí je charakteristické, že nie sú jednoduchí, ba naopak, sú veľmi inteligentní. Ich mozog je schopný vytvoriť rôzne konštrukcie a racionalizácie. Sú to často vzdelaní ľudia, napríklad „ajťáci“ či ekonómovia. Aj svätý Alfonz hovorí, že problém škrupúľ spočíva v narušenom úsudku, takže je rôzne prekrútený. A títo ľudia v hlave intenzívne riešia, kde je hriech a kde už nie, preanalyzujú to a potom každý svoj prejav dokážu vnímať ako hriešny.
Možno máme skreslený obraz o týchto ľuďoch, myslíme si, že to sú tí, čo chodia na spoveď s dlhými nákupnými zoznamami a opakujú hriechy každé dva dni, ale to je taký stereotypný typ škrupulanta.
Sú to práveže neraz ľudia, ktorí na spoveď chodiť prestali, lebo ako mi to raz opísala jedna žena: každá spoveď je ako ísť pod gilotínu. Nie preto, že by sa bála ísť na spoveď, ako majú často strach aj bežní ľudia, ale pre ňu je strašná nielen príprava, ale muky prídu hlavne po spovedi.
Mozog beží na plné obrátky, analyzuje, čo povedala, čo nepovedala, čo pocítila, nepocítila a podobne. Po čase si povie, že tam radšej chodiť prestane, aby to znova neprežívala. Kým iní ľudia po spovedi prežívajú zväčša úľavu a pokoj, tak ona prežíva peklo práve po spovedi.
Môžu to byť aj vtieravé myšlienky a vtieravé pocity, pričom sa to môže týkať rituálov alebo hriechov.
Myšlienky sú často sexuálneho alebo rúhavého charakteru. Pokiaľ ide o pocity, neraz sú aj telesné, sexuálne, ktoré ľudia často opisujú v súvislosti s náboženstvom, napríklad pred Sviatosťou, pri svätej omši, pri spovedi, keď sa pozrú na kňaza – čiže v takýchto chúlostivých situáciách.
Tie sa týkajú toho, či správne vyslovil modlitbu, či sa sústredil, a tak náboženské úkony opakuje. Alebo rieši, či bol na celej omši sústredený, či vnímal každé slovo kázne. Je to začarovaný kruh, lebo keď začne takýto človek riešiť, aké má telesné pocity alebo myšlienky, tak ich má ešte viac.
Ešte existuje jeden špecifický typ škrupúľ, ktoré sa týkajú priebehu sviatosti zmierenia.
V takomto prípade človek rieši, či sa sústredil na rozhrešenie, čo si pomyslel pri rozhrešení, či mal telesný pocit pri rozhrešení. Často má potrebu vyznať hriechy tak dokonale, až to môže kňaza prekvapiť. Vysoký level je, keď človek začne rozmýšľať, či mu kňaz radil správne a či nepôjde ten kňaz do zatratenia, lebo mu radil zle, a preto by ho pre dobro samotného kňaza radšej nemal poslúchať.
So psychickými problémami sa trápi čoraz viac ľudí. Odráža sa to aj v spovedniciach a kňazi nevedia, čo s tým.
Existujú aj prípady obsesií alebo škrupulóznych obáv najmä u mladých, ktorí rozlišujú povolanie – či nemal ísť predsa len do zasväteného života, hoci má dávno vážny vzťah, alebo veľmi špecifický jav vzhľadom na konzervatívnejší slovenský kontext je homosexuálna OCD. Ide o to, že mladý človek, ktorý je hetero orientovaný, rozmýšľa, čo keď je predsa len homosexuál, a z toho mu plynie úzkosť, lebo si uvedomuje, že to má nejaké morálne konotácie.
Presne tak, je to skôr obava. Mimochodom, úzkosť funguje na tej báze, že väčšinou sa človek bojí toho, čo by nikdy nespravil. Toho, čo je pre neho hodnotné.
Keď si niekto veľmi ctí Boha, tak by sa mu nikdy nerúhal a napriek tomu mu napadnú rúhavé myšlienky. Alebo OCD mamičke napadá, že vyhodí dieťa von z okna. Pretože ho veľmi ľúbi a nikdy by to nespravila, jej hlava vymyslí najhorší scenár.
Už v 17. storočí biskup John Moore z Norwichu opisuje prítomnosť zlých myšlienok, ktoré sa objavujú v ich mysli počas toho, keď sa snažia uctievať Boha. Upozorňuje, že ide o prevažne dobrých ľudí, pretože zlí ľudia zväčša myšlienky tohto druhu nepoznajú.
V extrémnom prípade sú takíto ľudia schopní uchovávať doma záznamy hriechov spred desiatich rokov a občas sa na ne pozrieť a analyzovať, či to bolo vtedy dobre vyznané. Čiže ich obava je rozšírená na väčší časový úsek.
„Stretla som sa aj s tým, že škrupulózne svedomie bolo zo strany duchovnej autority považované za znak povolania, čím vznikajú nové obavy a pochybnosti.“ Zdieľať
Veľmi osobitné sú škrupule v prípade zasvätených osôb a kňazov. Napríklad purifikovanie (čistenie kalicha a patén) po svätej omši spojené s obavou, či tam nezostali kúsky hostie, alebo platnosť spovedania, rozhrešenia a podobne. Riešia aj, či nebola omša odslúžená v stave ťažkého hriechu.
Úplne špecifický „balík“ škrupúľ, ktorý prišiel počas pandémie, by sme mohli nazvať koronaškrupule.
Títo ľudia dokázali mať neskutočný strach z toho, či mali správne nasadený respirátor, stretli staršiu paniu vo výťahu, nakazili ju a zomrie. A nedozvedia sa, či to bolo kvôli nim a podobne.
Alebo pri svätom prijímaní – dotkol som sa respirátora rukou a kňaz sa mi potom dotkol ruky, toto bolo aj u mladých ľudí časté.
V rámci terapie sa ľuďom s OCD niekedy zvykne odporúčať, aby vydržali neumyť si ruky, aj keď sú presvedčení, že sú špinavé. Lenže cez koronu sa všade hovorilo, že za každých okolností si ich umývajte. Obavy v súvislosti s nariadeniami boli neraz extrémne – napríklad ak človek používa respirátor viac ako povolených 24 hodín, ide o ťažký hriech, lebo 5. prikázanie.
Môže byť jeho súčasťou. Aj bežné obsesie prežíva veriaci človek ťažšie. Bojí sa totiž toho, že pôjde za svoje správanie do pekla, kým neveriaci len toho, že niekomu ublíži.
Ale niektorí to mali, paradoxne, cez pandemické obdobie ľahšie. Stretla som sa s tým, že mi povedali: Aké to bolo dobré obdobie, lebo bolo zakázané chodiť na spoveď a ja som sa úplne upokojil.
Úzkostní ľudia sú náchylnejší na konšpirácie, to áno, ale myslím si, že práve typickí škrupulanti sú natoľko racionálni, že nepodliehajú prvoplánovým konšpiráciám. Oni si ich vlastne vyrobia sami.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Určite to nie je zlé, lebo takýto človek chce žiť aj naďalej duchovný život, takže rozumný kňaz by mal vedieť rozlíšiť potrebu psychologickej pomoci. Ku cti mnohých kňazov slúži, že príznaky už poznajú a posielajú také prípady k psychológom.
Na druhej strane, stále sa často stáva, že veriaci dostane neadekvátnu radu. Chyba je však na oboch stranách, na jednej je nedostatočné vzdelanie kňazov v tejto oblasti, ale chybu robia aj ľudia, ktorí idú psychické ťažkosti riešiť do spovednice.
Výsledkom sú negatívne skúsenosti, lebo duchovná pomoc nemusí byť len sviatostná. Niekedy hľadajú aj modlitby za uzdravenie a podobné veci, pričom ak tieto riešenia nefungujú, frustrácia z duchovného života sa prehlbuje. Najhoršie je, ak im spovedník alebo rešpektovaný človek zo spoločenstva povie, že rúhavé myšlienky sú od „zlého“.
Potom sa človek nielenže bojí, že príde do pekla, ale ešte dostal informáciu, že je asi posadnutý, pričom to povedala duchovná autorita.
To sú obrovské rany. Pri hľadaní riešenia na každú obsesiu ľudia niekedy dostávajú až absurdné rady. Napríklad ak sa žena bojí, že svojím vzhľadom vzrušuje mužov, dostane radu, aby sa obliekala primeranejšie alebo si dávala väčší pozor, aj keď už chodí takmer v burke. Jej to však neodstráni úzkosť, pridá na seba len ďalšiu vrstvu, ktorá zdôrazní, že naozaj robí niečo zlé.
Stretla som sa aj s tým, že škrupulózne svedomie bolo zo strany duchovnej autority považované za znak povolania, čím vznikajú nové obavy a pochybnosti, alebo mal kajúcnik odporučené spovedať sa pokojne aj každý deň.
Keď vníma, že duchovný život mu spôsobuje bolesť. Keď ide dolu vodou, avšak nie preto, že by sa nemodlil a nesnažil, ale prosto ho to bolí. Niektorým sa to nepáči, že duchovný život môže bolieť, ale môže a bolel mnohých svätcov. Na druhej strane, človek môže vyrásť v duchovnom živote, ak si nechá pomôcť na prirodzenej rovine.
Presne tak, ľudia si možno povedia, že už som na takom stupni duchovného života a možno preto mám úzkosť a temnú noc. Na druhej strane, najmä zahraničná literatúra dosť jasne rozlišuje depresiu, úzkosti a temnú noc.
Temnú noc duše v priebehu dlhých rokov prežívala svätá Matka Tereza. Vzhľadom na to, že u nej nebolo pozorované narušenie fungovania v iných oblastiach života, je pravdepodobné, že v jej prípade nešlo o depresiu, ale špecifický stav duše približujúcej sa k Bohu. Podobne temná noc Jána z Kríža sa nepremietala do iných oblastí, absencia pozitívnych emócií bola špecifická pre duchovný život.
Lenže pri ľuďoch s problémami je spravidla úzkosť prítomná aj v ostatnom živote. Nie je to tak, že pri modlitbe mi je zle, ale všade inde prekvitám. Prenáša sa to do vzťahov, do rodinného života. To je rozlišovacie kritérium, keď je reč o vyššie spomínaných svätých, tí mali prirodzenú rovinu v poriadku.
S pátrom Santom som mala možnosť konzultovať cez videohovor a vravela som mu o niektorých konkrétnych ťažkých prípadoch typu, že ľudia sa boja vyjsť na ulicu, aby nevideli niečo nečisté. Tiež som sa ho pýtala, či je podľa neho v poriadku, ak psychiater zakáže niekomu chodiť na spoveď. Mala som poznačené niektoré takéto prípady a on ma zrazu zastavil a hovorí: Si psychologička? Si psychoterapeut? Áno, odvetím. Tak lieč úzkosť, hovorí mi a pokračuje: Treba sa zamerať na úzkosť a zbaviť ju religiózneho jazyka.
„V extrémnom prípade sú takíto ľudia schopní uchovávať doma záznamy hriechov spred desiatich rokov a občas sa na ne pozrieť a analyzovať, či to bolo vtedy dobre vyznané.“ Zdieľať
Hoci ten človek hovorí o hriechu, netreba prehnane analyzovať, či je to ľahký alebo ťažký, ale ísť do problematiky úzkosti, povedať mu: Pozrite sa, za tým všetkým je vaša úzkosť, strach.
Páter Santa ma tiež uistil, že je úplne legitímne, ak človek, pre ktorého je spoveď bolestivou kompulziou a vedie k zhoršeniu psychického stavu, k nej načas pristupovať prestane. Na druhej strane odporúčal prijatie sviatosti pomazania chorých.
Čo sa týka náboženskej OCD, je dobré, keď tomu psychológ rozumie, i keď vo všeobecnosti by mal byť psychológ predovšetkým odborníkom, nie nutne veriacim. Stalo sa mi, že neveriaci psychológ sa so mnou radil, že jeho klient točí niečo o ťažkých hriechoch a spovedi a on nerozumie, prečo sa toho až tak bojí. Tak mu vravím, že sa bojí pekla, čo je horšie ako smrť, to je večná smrť.
Čo pomáha, je psychoedukácia. Takýto človek na spoločných stretnutiach vidí, že nie je so svojím problémom jediný na svete. Potom si uvedomí, že nemá posadnutie, že je za tým psychologický dôvod, nie je ani veľký hriešnik, ale má nejakú duševnú ťažkosť. Keď to človek pripustí, zrazu má jeho bolesť meno. A čo je pomenované, menej bolí a dá sa s tým pracovať.
V ideálnom prípade spovedník vie, že ten človek chodí na terapiu. Môže sa u spovedníka uistiť, či to, čo mu povedali na terapii, je v poriadku. Odborníci hovoria, že škrupulant môže mať problém akceptovať radu typu, aby čelil problému či nečistým vtieravým myšlienkam.
Ale keď mu duchovná autorita povie, že postup od vášho psychoterapeuta je v poriadku, už to ľahšie prijme. Stabilný spovedník a stabilný psychoterapeut – to je ideálna kombinácia.
Áno. V kontexte spolupráce so spovedníkom odporúčam, aby sa s ním dohodli, že prídu na spoveď raz za mesiac či raz za dva týždne. Medzitým budú chodiť na sväté prijímanie, keďže títo ľudia sú spravidla neschopní spáchať ťažký hriech. Spovedník im to schváli v zmysle, že aj keby ste mali akékoľvek pochybnosti, budete chodiť k Eucharistii.
Mimochodom, škrupulantovi pomáha uistenie, že v prípade, ak nemá úplnú istotu, že myšlienku vyvolal úmyselne či skutok na 100 percent spáchal, nejde o ťažký hriech.
Keď to človek dodržiava, zistí v tom medzičase, niekedy mesiac od spovede, že je mu veľmi dobre a zrazu, keď ide desiaty raz na sväté prijímanie, netrápi sa tak ako prvýkrát. Sám si tak potvrdzuje, že asi nebolo úplne racionálne, čo vtedy prežíval.
Problém je v tom, že bežné obsesie, ako napríklad umývanie rúk, zväčša odídu skôr, kým tie náboženské sa držia najdlhšie. Lebo je tam prítomná práve spomínaná hrozba zatratenia.
Je pozoruhodné, ako táto služba starať sa o škrupulantov prischla v USA práve redemptoristom, ktorých zakladateľom bol Alfonz Mária de‘ Liguori.
Hoci sa v súvislosti s duševným zdravím nespomína až tak často ako napríklad Matka Tereza, svätého Alfonza možno v tomto kontexte považovať za svätca par excellance. Na Slovensku poznáme jeho životopis skôr v instantnej podobe, sú tam zväčša duchovné míľniky, ale jeho denníky sú fascinujúce.
Je to učiteľ cirkvi, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou trpel úzkostnou poruchou alebo duševným ochorením.
Vyrastal za čias jansenizmu, reformného hnutia v cirkvi, ktoré zdôrazňovalo hriech a to, že spasených bude málo ľudí. Alfonz bojoval so „šestkou“ od malička, zaväzoval si ruky do vrecúšok, aby sa v noci nedráždil, dával si dolu okuliare, aby nevidel ženy. Bál sa ísť do kňazstva, lebo tým neposlúchne otca, za čím videl neposlušnosť – štvrté prikázanie.
Keď sa stal kňazom, tak sa to všetko ešte mimoriadne znásobilo. Bál sa purifikovať po svätej omši aj spovedať. Dokonca prosil biskupa, aby mu odňal fakultu kázať a spovedať, pretože keď káže, je vraj namyslený, a keď spovedá, dáva neplatné rozhrešenia. Modlil sa breviár stále dokola, hodiny sa modlil v studených kostoloch, aj keď mal chatrné zdravie.
Keď to už bolo veľmi vyhrotené, jeho prvý spovedník mu povedal, že ak bude takto pokračovať, tak sa zblázni. Musí začať niečo robiť – a Alfonz začal spovedníka poslúchať.
Spovedal sa raz za týždeň a záznamy z jeho denníkov pôsobia z dnešného pohľadu ako kognitívno-behaviorálna psychoterapia. Jeho spovedníci boli veľmi rozumní, čo niektorí odôvodňujú tým, že v tom čase nebola spovedná fakulta udelená každému.
Učili ho žiť bežný život napriek úzkosti. Povzbudzovali ho slúžiť omšu aj napriek pochybnostiam o možnom hriechu v oblasti čistoty. Mal dať rozhrešenie aj napriek pochybnostiam a svätec si za každou radou písal poznámku „lebo to môj spovedník hovorí“.
Podľa životopiscov Alfonz až okolo sedemdesiatky uveril, že Boh je láska, a nie a priori sudca. Uzdravenie sa teda nezačalo korekciou obrazu Boha, ale táto korekcia prišla ako dôsledok dlhoročnej spolupráce s duchovnými sprievodcami, najmä na úplne prirodzenej rovine.
Súčasne vypracoval teóriu škrupulozity a odporúčaný prístup ku škrupulantom, ktorý podľa odborníkov konkuruje moderným psychologickým teóriám.
Určite áno. (Úsmev.)
Práve pokora je veľmi dôležitá. Tomáš Halík v jednej knihe prepája škrupulozitu s narcizmom, čiže takýto človek môže mať problém aj s tým, že je na seba zameraný, nikoho neposlúchne a žije v tom, že on má správny úsudok. Nemožno to však generalizovať.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Majú problém nielen s racionálnym úsudkom, ale aj s úzkosťou. Obe veci spôsobujú, že duchovné rozlišovanie je ťažšie.
Páter Santa tvrdí, že kde nám niečo hovorí hlas úzkosti, tak to spravidla nebude svedomie, ale úzkosť. Je to celkom dobrý návod na rozlišovanie.
Keď napríklad niekto veľmi chce ísť do kňazského seminára len preto, aby náhodou nepremeškal duchovné povolanie, a cíti preto strašnú úzkosť, tak to asi nebude hlas povolania, ale úzkosti. Rovnako sa niektorým OCD ľuďom stáva, že sú tesne pred svadbou a potom príde silná pochybnosť, čo ak nie a čo ak... Tiež to asi nie je hlas od Boha, aby to vzdali.
Svätú Teréziu z Avily možno považovať za skutočnú psychologičku. Pri duchovnom rozlišovaní, paradoxne, tiež zdôrazňovala jeho prirodzené základy.
Dokonca tvrdí, že rozlišovať duchov môžu len ľudia, ktorí sú skutočne duchovní, takže na vysokom leveli duchovného života, tam môžeme hovoriť o spirituálnom rozlišovaní. Na nižších leveloch sa musíme viac opierať o prirodzenú rovinu, či už sme škrupulanti, alebo nie.
Rozhovor o počúvaní Božieho hlasu, rozlišovaní, zrelosti a ženskej intuícii.
Páči sa mi aj ďalšia myšlienka svätej Terézie. Na rozlišovanie je nevyhnutný zdravý rozum a dobrý úsudok, preto tieto vlastnosti vyžaduje od svojich dcér, na tomto nástojí viac než na zbožnosti, lebo človek môže získať zbožnosť, ale nemôže odovzdať ani nahradiť to prvé – zdravý rozum a dobrý úsudok. Takto skúma svoje postulantky s presvedčením, že nik nemôže bez nebezpečenstva nastúpiť na cestu absolútna, pokiaľ ľudská rovnováha duše nie je dokonale zaistená jasným úsudkom a zdravým rozumom.
Považujem to za niečo geniálne.
Naša spoločnosť je preemocionalizovaná aj preanalyzovaná. Páter Santa to nazval neojansenizmus. Vieme rozlíšiť každý odtienok hriechu, existujú mnohé knižky, veľké spovedné zrkadlá a okrem toho doba kladie dôraz na emócie, prežívanie a nutnosť cítiť sa dobre.
Toto vytvára pasce aj v oblasti rozlišovania, keďže sa hovorí veľa o duchovnom rozlišovaní, niektorí majú potrebu rozlišovať všetko. Prídu so slovami: dva mesiace som čakal, kým za vami prídem – dcérka má vážny neurotický problém – v spoločenstve sme rozlišovali, či máme alebo nemáme ísť k vám.
Vážne. Počula som, že niekto rozlišuje, či si má alebo nemá dať kávu, keď je unavený. Všetko rozlišujeme a čakáme, čo Boh povie. Môže to byť zradné v tom, že prestaneme žiť normálny život, nie v každej situácii sa musíme zastaviť a rozlišovať.
Riziko je v tom, že budeme počúvať len akýsi feeling, pocit, ktorý ešte nie je racionálny. A taktiež hrozí, že človek prestane konať a bude len rozlišovať. Aj preto je veľa stagnujúcich mladých ľudí, ktorí majú 30+ a nerozhodli sa nielen pre životné povolanie, ale ani pre poriadne zamestnanie. Stále čakajú, čo im Boh zjaví, povie, a analyzujú a špekulujú.
Môže byť za tým aj strach, že rozhodnutie bude zlé. Lenže toto je pasca, ak chceme čakať na hlas z neba. Niekedy sa treba vrátiť k prirodzenej rovine a posunúť sa.
Určite existujú zázraky a nadprirodzené zásahy do života človeka, ako napríklad obrátenie svätého Pavla, ale keď je to náhle a príliš emočné, treba spozornieť.
C. S. Lewis hovorí, že „viera je umenie držať sa skutočností, ktoré rozum raz prijal, napriek meniacim sa náladám“.
Čítala som rozhovor s cirkevným právnikom, ktorý sa čudoval, že mnohí vzdelaní ľudia sa zosobášili len preto, lebo sa modlili Pompejskú novénu a v posledný deň niekoho zbadali a povedali si, že to musí byť ten pravý, od Boha. A potom také manželstvo dopadne veľmi zle. Niekedy máme tendenciu hľadať okamžitú odpoveď, že naše modlitby boli vyslyšané. To nás môže viesť do slepej uličky – najmä ak stratíme racionálny nadhľad.
Samotná svätá Terézia z Avily, mystička a učiteľka cirkvi, zdôrazňovala, že chce mať radšej duchovného vodcu, ktorý je múdry, než takého, ktorý je zbožný. U nej bola racionalita dôležitá, rovnako ako prehlbovanie sebapoznania. Často venujeme málo času tomu, aby sme vstúpili do seba, namiesto toho radšej čakáme na nejaké externé zjavenie.
Ale k vašej otázke – kde je teda tá viera? Podľa mňa si to neodporuje s tým, čo sme hovorili. Každý je zodpovedný za svoje kompetencie. Ak je psychológ požiadaný o pomoc, mal by zastať pred mystériom človeka a kapitulovať. Lebo je viacero vecí, ktoré sa nedajú psychologicky pochopiť, napríklad duchovné povolanie. Proti prirodzenosti idú aj niektoré normy v rámci šiesteho prikázania. Aj psychológ musí s pokorou prijímať v perspektíve viery.
Úlohu psychológa vnímam aj v tom, že má bázeň pred svedomím človeka a zároveň sa snaží spraviť všetko pre to, aby bol človek slobodný od vecí, ktoré by mu mohli brániť zariadiť sa podľa Božej vôle. Aby ho nejaké zranenia v ľudskej prirodzenosti – napríklad nevyriešené veci vo vzťahoch alebo úzkosti – nedeterminovali a nebránili mu počúvať autentický Boží hlas.
Titulné foto: Postoj/Andrej Lojan
Na vami zadaný email sme zaslali odkaz na potvrdenie registrácie.
Čo som sa o Bohu naučil od mojej sestry, keď sa stala mamou.
Čím je naša knižná novinka pre deti výnimočná?
Týždenný súhrn diania v kresťanskom svete od redaktora Sveta kresťanstva Pavla Rábaru.
Jadrové ponorky, stretnutie Andreja s francúzskym prezidentom na Globsecu, drony nad Moskvou a nájazd v Belgorodskej oblasti.
Ján Horecký hovorí o tom, prečo si z viacerých možností vybral práve ponuku od KDH, i o tom, aká je jeho vízia reformy nášho školstva.
Rozhovor s Danielom Hevierom o jeho najnovšej tvorbe, vzdelávacom projekte, v ktorom sa angažuje, i rozdelení spoločnosti.
Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.
