Vladyka Cyril Vasiľ o pochode za život Ako môžeme bojovať úspešne proti menším prejavom zla v spoločnosti, ak tolerujeme veľké zlo?

Pro-life témy sú podľa neho ľudskoprávnou agendou a uvítal by preto, keby pochody za život nemusela robiť Katolícka cirkev. Hovorí, že kresťania musia počítať s tým, že pri téme ochrany života budú označení za provokatérov alebo vatikánskych agentov. 

Odmieta, že by cirkev na Slovensku nehovorila dostatočne aj o iných nespravodlivostiach v spoločnosti, no podľa neho by nemala byť vlajočkou vo vetre, ktorá bude raz podliehať jednej a raz druhej strane politických sporov. Pýta sa, ako môžeme bojovať úspešne proti menším prejavom zla v spoločnosti, ak sme ochotní tolerovať veľké zlo, akým sú umelé potraty.

Pripomína, že politici, ktorí sa radi ukazujú v kostoloch, no nepodporia zlepšenie v oblasti pro-life legislatívy, sú zodpovední pred svojím svedomím a pred Bohom. Verí, že raz sa za potraty budeme hanbiť tak, ako sa dnes hanbíme za otroctvo, holokaust, genocídy a hladomory. Gréckokatolícky arcibiskup Cyril Vasiľ.

V roku 2013 ste mali na septembrovej púti v Šaštíne mobilizačnú kázeň k prvému pochodu za život, ktorý sa konal krátko nato v Košiciach. Potom o dva roky neskôr ste v Šaštíne na záver homílie, ktorá bola takisto silná, pozvali na prvý pochod do Bratislavy. Dá sa povedať, že ste takým hlasom, ktorý pozýva na tieto podujatia. Od posledného pochodu prešlo šesť rokov, teraz sa chystá už štvrtý v poradí a druhý v Košiciach. Aký je dôvod zopakovať to? 

Dôvod je jednoduchý – kým existuje problém, je potrebné sa k nemu postaviť čelom, ako aj robiť všetko pre to, aby sme ho riešili alebo aspoň pripomenuli.

Ktorý z doterajších Národných pochodov za život vám najviac utkvel v pamäti?

Najviac prvý košický, bol to pre mňa prvý pochod, bol som na ňom osobne. Predchádzala mu – vy ste to nazvali – mobilizačná kázeň, no zámer bol povedať jednoducho príhovor, kde spomeniem túto problematiku.

Prvý košický pochod silno zarezonoval v spoločnosti, jednak svojou masovosťou, novosťou a jednak išlo aj o ukážku toho, že na dobrej veci sa vedia ľudia zjednotiť. Ukázalo sa tiež, že tí, ktorým leží na srdci potreba ochrany života, nie sú zanedbateľnou skupinkou tmárov, ale je to otázka, ktorú cítia ľudia všetkých vekových, profesijných a konfesijných kategórií.

Doterajšie pochody za život pôsobili skôr ako oslava života než nejaké agitačné podujatie za radikálnu zmenu zákonov. Ako sa javí tento pochod, ktorý nás čaká? Aké máte pocity z príprav?

Nie som nejako príliš hlboko zapojený do príprav ani nie som v organizačnom tíme, okrem toho, že pri každej príležitosti pozývam ľudí, aby prišli. Atmosféra sa možno vyvinie aj tesne pred pochodom alebo počas neho, prípadne v dozvukoch.

Zdá sa, že v politickej rovine stále nie je uzavretá téma potratovej tabletky, voči čomu ste sa ako biskupi prostredníctvom subkomisie KBS ozvali a tento zámer kritizovali. Nehrozí, že táto téma môže prekryť posolstvá pochodu?

Neviem, do akej miery je na stole téma schvaľovania potratovej tabletky, či je to naozaj v predpodpisovej fáze alebo vo fáze úvah. Ak však existuje aktuálne nebezpečenstvo zhoršenia už aj tak zlej situácie, tak by vôbec nebolo divné alebo kontraproduktívne, ak by sa to stalo témou, o ktorej je potrebné hovoriť. Pochod sa plánoval výrazne skôr pred tým, ako prišla téma potratovej tabletky, s tým asi nič nespravíme.

Z vášho pohľadu by to teda nebolo sklamanie, keby sa povedzme mediálna pozornosť v čase pochodu za život venovala potratovej tabletke?

Veď stále hovoríme o ochrane života. A či ho chrániť pred kyretou alebo tabletkou, ktorá potrat najprv vyvolá usmrtením plodu a potom vypudením, aký je v tom rozdiel? Sme len proti zabíjaniu sekerou, ale vzduchovkou už nie?

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Tentoraz pochod za život organizujú pro-life združenia, pričom je pod záštitou KBS. Ako vnímate tento model?

Uvidíme, vyskúšalo sa už viacero modelov, kedysi bol pochod za život akoby neziskovou organizáciou, no stále bol pod hlavičkou KBS. V skutočnosti si veľmi nelámem hlavu nad technikáliami tohto typu, či je pod záštitou, organizovaný či v inej forme. Nemyslím si, že to ovplyvňuje samotnú myšlienku pochodu.

Ide o to, že KBS tomu dáva svoju váhu, pretože jednoznačne stojí za týmito myšlienkami, ale rovnako sú na podujatie pozývaní aj ľudia dobrej vôle, ktorí sa ani nemusia stotožňovať s Katolíckou cirkvou alebo konkrétnymi organizáciami.

Je pravda, že biskupi a KBS vedia mobilizovať veriacich, pritiahnuť svojich, no niektorí tvrdia, že potom pôsobí toto podujatie príliš cirkevne. 

Bol by som rád, keby to nemuselo byť organizované KBS alebo pod jej záštitou, ale smutným faktom na Slovensku je, že najsilnejšie sa za ochranu života ozývajú ľudia z katolíckeho prostredia, čo v sebe prináša akoby riziko, že sa potom táto téma spája s katolíckou agendou.

Pritom ja neustále opakujem, že nejde o katolícku ani náboženskú agendu, ale o ľudskú otázku.

Biskup Milan Lach o potratovej tabletkeCirkev tu nepolitizuje ani neobchoduje. Ide jej o dobro všetkých

Pavol Rábara

Preto by som uvítal, keby pochody za život nemusela robiť Katolícka cirkev a mali by sme silné občianske a sekulárne prostredie, ktoré by sa na tom podieľalo. Lebo ochrana života a zmena zákonov, ktoré sú neľudské, by nemali byť len katolíckou záležitosťou.

Lenže kým sa zobudí „spiaci obor“, ten zvyšok spoločnosti, tak je dobré, aby niekto robil prebúdzača. Pre veriaceho človeka je tento názor len posilnený náboženským postojom, ale nevychádza z neho, vychádza z oveľa širších súvislostí, ktoré sú nekonfesionálne.

Aj v pro-life novinách denníka Postoj, ktoré sme rozdávali na pochode v roku 2015, zaznelo, že pro-life téma sa musí dostať do stredu spoločnosti, stať sa ľudskoprávnou otázkou…

… to hovorím od svojej kázne v roku 2013. Lebo najjednoduchší útok na myšlienku ochrany života je povedať, že sa jej venujú bigotní katolíci, vatikánski poskokovia.

Posunuli sme sa v tomto za tie roky?

Niektoré ľudskoprávne témy akoby dochádzali zvyšku spoločnosti ozaj pomaly.

Mám pred očami fotku Martina Luthera Kinga, ako sa drží pod pazuchy s katolíckymi kňazmi a rehoľnými sestrami. Je otázka rasovej rovnoprávnosti náboženská? Nie, ale jednoducho keby tam vtedy pri tom pochode v Selme alebo Alabame neboli bývali možno práve aj zástupcovia kresťanských cirkví, tak by sa to bolo chápalo tak, že sa to týka iba černošskej menšiny kdesi na Juhu. A mohli sa pýtať, prečo kvôli tomu cestovali zo Severu bieli kňazi a sestry.

Aj na to mohol niekto vtedy odpovedať, že otrokov nevlastní, tak prečo by to mal inému zakazovať alebo kritizovať iného za to, že nepovažuje černochov za rovnocenných.

Čo by sme teda mali spraviť, aby sme tému ochrany počatého života dostali do sekulárneho povedomia?

Možno je to otázka aj pre médiá, nielen katolícke, ale aj svetské, liberálne. Zaujímavé je, že sa vieme zhodnúť na ochrane životného prostredia, vieme sa zhodnúť na zrušení trestu smrti alebo na ochrane kultúrnych pamiatok. Ale nevieme sa zhodnúť na ochrane ľudského života?

Objavuje sa názor, že aj podujatia ako pochody za život treba robiť oveľa sekulárnejšie, že je tam veľa modlitby a pôsobí to veľmi „kostolne“. Iní však na to môžu povedať, že to inak nemá zmysel, lebo druhá strana aj tak nepočúva, vidíme, ako sa správajú médiá, musíme vôbec udržiavať mobilizovaný náš tábor.

Ani naše pro-life prostredie nie je jednotné a niektoré združenia idú skôr cestou prevencie a pomoci ženám, iní sú nastavení „bojovnejšie“ a sledujú ako cieľ zmenu legislatívy. Vám je čo bližšie?

Cítim sa komfortne s oboma prístupmi. Nechápem, prečo ich dávať do protikladu.

Jeden prístup je prevenčný, vzdelávací a pomáha, druhý je možno pragmaticko-legislatívny, ktorý hovorí o potrebe výchovy skrze múdre zákony. Tieto dva prúdy sa dopĺňajú.

Čo by mal z vášho pohľadu pochod za život splniť? 

Už som to raz povedal. Existujú spoločenské zlá, ktoré všetci chápeme ako zlo, a aj ten, kto ich vykonáva, sa ich snaží robiť potajme alebo sa hanbí pri prichytení. Môže to byť korupcia, klientelizmus, porušenie zákonov, všetko je to zlé a kvôli pranierovaniu tohto zla sme boli ochotní ísť v desaťtisícoch do ulíc. Nezáleží pritom, či to bolo pred 35 rokmi alebo pred pár rokmi.

Teraz tu máme iné, oveľa väčšie zlo, lebo nejde o nejaký bod na osi morálneho pochybenia, ale priamo zničenie ľudského života. O čo viac takéto zlo – ktoré je navyše považované za niečo prípustné, dokonca „právo“ – by malo vohnať do ulíc nie desaťtisíce, ale státisíce?

Toto je výzva našej spoločnosti: sme ochotní biť sa za pravdu a spravodlivosť v oblasti malých ziel, čo je úplne správne. No nemáme byť o to viac ochotní ísť do ulíc, aby sme zmenili mentalitu, ktorá oveľa väčšie zlo považuje za legitímne?

Napriek tomu, čo hovoríte, aj v katolíckom prostredí sa nájdu ľudia, ktorí síce majú na pro-life jasný konzervatívny názor, no majú zdržanlivejší postoj k forme – pochodu. Ako vysvetlenie spomínajú, že to nie je veľmi evanjeliové, že predsa kresťania nepochodujú. Chápete ich v niečom?

V niečom chápem a nekritizujem človeka, ktorý povie, že sa bude na tento úmysel modliť a nepôjde do ulíc. Každý nech reaguje podľa svojho svedomia, ale na druhej strane treba povedať, že kresťania nielenže šli do ulíc, kresťania išli kvôli správnej veci aj do arény, kde sa nechali roztrhať levmi.

„Sme duchovnými potomkami tých, ktorí zmenili tento svet tým, že išli aj do nepríjemných stretov.“

Mohli sa skryť vo svojich domácnostiach a takto sme boli nabádaní aj za komunizmu: však ty si ver, čomu chceš, ale neprovokuj svojím postojom. Kresťanstvo samo osebe je niekedy provokujúce a nutne vyvoláva reakciu. Lenže my sme predsa duchovnými potomkami tých, ktorí zmenili tento svet tým, že boli odhodlaní ísť aj do nepríjemných stretov, konfrontácií a provokácií a čeliť aj perzekúcii.

Mnoho veriacich však má pocit, že by nemali natláčať svoj názor iným.

To je „falso buonismo“, ako hovoria Taliani, také trošku falošné dobráctvo. Prosto, myslím si, že som viac evanjeliový, keď nebudem nikomu v ničom protirečiť. Otázka však potom znie, či nejde skôr o vlažnosť.

Tento argument bol opakovane používaný pri rôznych kultúrno-etických bojoch, napríklad pri rozvodoch. Veď ja sa nerozvádzam, tak prečo by som mal niekomu brániť, potraty to isté. Lenže toto uvažovanie pochádza od zlého, lebo si tam môžeme dosadiť akékoľvek zlo a potom uvidíme absurditu takéhoto uvažovania.

Možno si všimnúť jeden typ kritiky, vidíme to aj v diskusiách pod našimi článkami. Niektorí majú výhradu, že cirkev na Slovensku často rieši tému potratov, ale málo hovorí o kvalite života narodených. Napríklad teraz zaznieva otázka spravodlivosti. Ako sa na to pozeráte?

V živote som povedal asi dve explicitné kázne a možno tak tri- až štyrikrát som hovoril o téme ochrany života, kým každú nedeľu kážem na tému evanjelia, ktoré nie je o ničom inom ako o spravodlivosti, láske, o poriadku, zodpovednosti.

Celý zvyšok času hovoríme v cirkvi práve o tom „strede“, ako žiť život správne, lepšie, ako ho robiť lepším, ako ho uľahčiť druhým, ako byť kvasom a soľou v spoločnosti.

Podľa mňa je to falošný a zavádzajúci argument, ktorý má odpútať pozornosť. Je zbytočné sa o ňom hádať, lebo kto to chce takto vnímať, tak si musí vo svedomí priznať, či mu náhodou neprekáža občasné pripomenutie možno aj týchto otázok.

Skúsim konkrétne. Môže sa stať, že teraz počas pochodu za život sa objaví niekde v médiách naratív, že cirkev by mohla byť dôveryhodnejšia v očiach spoločnosti, keby sa bola zastala a ozvala viac v témach, ktoré tu rezonovali napríklad na jar pri otázkach spravodlivosti.

Je to čiastočne vyrobený argument. Cirkevní predstavitelia niekedy cítia snahu byť vťahovaní nie do hodnotových a principiálnych otázok, ale do konkrétnych politických súbojov, akoby ich chcel každý stiahnuť na svoju stranu barikády. Dať sa vťahovať do konkrétnych, komplikovaných až technikálií nie je úlohou cirkvi. Úlohou cirkvi je ohlasovať základné princípy.

Poviem to zjednodušene. Ja nemám technické kompetencie, aby som vedel ohodnotiť reformu Trestného zákona. Prebehla, či bola správna či nie, to nechávam na odborníkov, môžem si o tom vytvoriť svoj osobný názor, ale nie je celkom v mojej kompetencii, či má byť taká alebo onaká lehota premlčania, taká alebo onaká výška úplatku. Bolo by to aj divné, lebo zajtra môže prísť niekto iný s iným názorom a bude chcieť, aby som ho podporil.

Môžem mať dojem, že niekto chce využívať právne formy na obchádzanie zákonov alebo svoje uľahčenie a voči tomu principiálne hovorím každú nedeľu, aby človek nezneužíval svoje postavenie, aby bol spravodlivý. Ale pýtam sa: vtedy by boli cirkevní predstavitelia dobrí, keby sa stavali v tejto technikálnej veci na jednu alebo druhú stranu?

Niekto by mohol namietať, že do témy potratov cirkev hovorí.

Otázka ľudského života je postavená tak jednoznačne, že nemať k nej jasný a radikálny postoj by bolo ťažkým previnením voči svedomiu a spravodlivosti, pravde a láske. 

Cirkev sa dokázala postaviť aj za minulého režimu, pokiaľ išlo o veľké, jasné, priame nespravodlivosti, ale nie je tiež dobré očakávať, že bude vlajočkou vo vetre, ktorá bude raz podliehať jednej a raz druhej strane bežných politických sporov, ktoré patria k životu k spoločnosti.

Nielen za bývalého režimu, ale aj v 90. rokoch išli biskupi do sporu s vládnou mocou. Z toho, čo hovoríte, teda vyplýva, že naši cirkevní predstavitelia neuznali túto aktuálnu situáciu za ekvivalentnú s časmi mečiarizmu?

Vtedy bola podľa mňa situácia radikálne iná, vybuchovali autá, bol unesený syn prezidenta a celkovo sa deformovala spoločnosť, pričom to bolo schvaľované veľkou časťou spoločnosti, ak nie väčšinovou vzhľadom na výsledky volieb.

Poznáte poviedku o chlapcovi, ktorý strážil ovce a volal: Vlk, vlk! A vždycky prišli na pomoc dedinčania, no ukázal im mrkvičku. Lenže keď potom naozaj prišiel vlk, tak už nikto na pomoc nešiel. Nebolo by dobré dostať sa do tejto situácie, že voláme pri každom zašuchotaní v kríku.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

V spomínanej šaštínskej kázni v roku 2015 ste sa dotkli priamymi slovami aj témy spravodlivosti na Slovensku, povedali ste napríklad, že „naša slovenská spravodlivosť bije zväčša len na tie najnižšie miesta, ale takmer nikdy neudiera svojím trestom do tých páchateľov neprávostí, ktorí vytŕčajú a sú vysoko, ktorí sa tu roky beztrestne pretŕčajú, pretože čím je človek ,vyššie‘, tým menšia je pravdepodobnosť, že by ho zasiahla“.

Ja si za každým slovom stojím a to platí aj dnes, ale nechcite, aby som povedal: Pišta je dobrý, Ander je zlý.

Ešte raz sa vrátim k tomu, či nehrozí, že pri téme potratov nám budú vyčítať, že sa cirkev neozvala, keď sa menili premlčacie lehoty a podobne.

Keď vám horí dom, tak riešite, ako zahasiť požiar alebo akú farbu má vedro, ktorým budete nosiť vodu? Keď mám pred sebou hlboko ľudskoprávny problém, ktorý dovoľuje ničenie a zabíjanie nevinných ľudských životov, a mám nejaký problém, ktorý sa môže týkať toho, či sa niekto dostane von skôr z basy alebo nie, čo má prioritu?

Váhu problému tu asi nikto nespochybňuje, no ide aj o rozmer aktuálnosti, že teraz máme tento problém, kým potraty riešime stále...

... a ešte stále sme ich nevyriešili. Zatiaľ čo tento problém sa ešte len uvádza do praxe, a keď príde iná vláda, môže to upraviť a nikto nebude z toho robiť tragédie. Lenže my máme za 60 rokov jeden a pol milióna mŕtvych ľudských bytostí. Jeden a pol milióna!

Dotknime sa ešte legislatívy v oblasti pro-life. Úspešnosť zákonodarných iniciatív nie je príliš veľká, naposledy za minulej vlády chýbal novele od Anny Záborskej na schválenie jeden hlas.

A to bol zákon, ktorý iba pomáhal ženám, aby sa nemuseli rozhodovať pod tlakom alebo neinformovane, ktorý nič nemenil na súčasnom potratovom zákone.

Áno, v kresťanskom prostredí dostal v dobrom označenie „kozmetický“, že sa preň nemusia liberáli plašiť.

Ale tí, ktorí boli proti nemu, pochopili, že sa treba preň plašiť, pretože aj takýto zákon by viedol k scitlivovaniu ľudského svedomia. A toho sa tí, čo sú za potrat, boja. 

V prípade tohto zákona chýbal jeden hlas, pritom niektorí politici sa pred voľbami radi fotia v kostoloch alebo na púťach a podobne nadbiehajú cirkvi a aj z nich mohli zrejme niektorí dodať ten jeden hlas. Nemala by im cirkev – keď to povieme ľudovo – trochu prehovoriť do duše?

Prehováram im do duše v každej chvíli, keď o tejto téme hovorím. Nebudem však robiť kádrováka, ktorý si dá vyhotoviť zoznam, kto ako hlasoval – možno aj na to raz príde –, ale každý z nich je zodpovedný pred svojím svedomím a pred Bohom. 

„Nie je dobré očakávať, že cirkev bude vlajočkou vo vetre, ktorá bude raz podliehať jednej a raz druhej strane bežných politických sporov.“

A do duše dohováram každému, nech hlasoval akýmkoľvek spôsobom alebo sa zriekol hlasovania bez ohľadu na dôsledky. Politikárčiť alebo robiť parlamentnú obštruktívnu politiku je normálna súčasť politického boja, ale v takých témach, ktoré sú hodnotové a hlboké, by nemalo dôjsť k obštrukcii alebo hlasovaniu podľa straníckych tričiek, ale podľa svedomia.

Viete si predstaviť na Slovensku takú situáciu, že by po nejakej púti alebo slávnosti niekde v sakristii došlo ku konfrontácii medzi biskupom a politikom?

To by bolo zlé riešenie. Niečo také by som si mohol dovoliť len vtedy, ak by som bol s tým politikom v osobnom priateľskom vzťahu, v zmysle, že mu dohovorím ako Cyril Pištovi a nie ako biskup volenému zástupcovi.

Jemu aj celému publiku dohovorím pripomenutím princípov a predpokladám, že každý je natoľko inteligentný, že to vie vztiahnuť na seba.

Veľa ľudí to hnevá, že niektorí politici vlastne zneužívajú cirkev, lebo keď im to vyhovuje, ukážu sa, ale potom tak nekonajú.

To svedčí niečo o cirkvi alebo o nich?

Iste o nich, no otázka je tiež, či aj predstaviteľom cirkvi niekedy dôjde trpezlivosť.

Platí aj princíp pastoračnej múdrosti, aj kresťanskej lásky. Lebo niekoho verejne napomínať je vždycky trochu nebezpečné, pokiaľ nestojím naozaj voči verejnému podporovaniu zla.

Keď budem mať pred sebou človeka, ktorý napríklad verejne horlí za potvrdenie, rozširovanie možnosti zabíjať nevinné ľudské bytosti, tak mu poviem, v tomto sa mýlite a konáte nesprávne – poviem to všeobecne, ale nech si to vezme aj na seba.

No aby som vytváral z tejto témy akési politikum, akoby to bola jediná téma, ktorá má platnosť v politickom živote, to tiež asi nie je úlohou biskupa.

Zdá sa, že premiér Robert Fico vysiela v poslednom období rôzne signály smerom ku kresťanskému prostrediu, ešte pred atentátom hovoril o zákaze „superpotratov“, hoci nie je celkom zrejmé, čo tým presne myslel. Evidujete to?

Nevnímal som žiaden signál ani žiadnu ponuku. No kiežby spravodlivý zákon presadil, nech je to už ktokoľvek.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Kedy bude košický pochod úspešný?

Všetky doterajšie pochody a aj ten budúci košický budeme považovať za úspešné vo chvíli, keď sa stanú úplne nepotrebnými, teda keď dôjde k takej zmene vnútorného nastavenia ľudí, že budú cítiť potrebu ochrany ľudského života od počatia ako základnú ľudskú potrebu a čosi také samozrejmé, ako je dýchanie.

To sa môže stať buď zmenou zvnútra – pochopením neprijateľnosti takéhoto správania, nech by bolo zabalené do akejkoľvek súcitnej či demografickej pozlátky – toto je ideál.

Na pomoc k tomuto ideálu vedie cesta presviedčania, ozrejmovania, vysvetľovania, ale súčasne k dosiahnutiu ideálu v oblasti spravodlivosti majú pomáhať aj spravodlivé zákony. 

Takže dokedy budeme mať na Slovensku platný zákon, ktorý dekriminalizuje umelé prerušenie tehotenstva, s výnimkou bezprostredného ohrozenia života ženy – kde nejde o zákrok smerujúci k zničeniu života, ale k záchrane života –, tak dovtedy budú takéto pochody potrebné.

Diskusia s arcibiskupmi Maximom a VasiľomVýroky pápeža o Ukrajine nemôžu otriasť našou vierou (+ video)

Imrich GazdaPavol Hudák

A nevyhnutné bude prijať aj ťarchu toho, že každé vyjadrovanie sa k tejto téme bude považované za kontroverzné, provokačné, tmárske a podobne. Avšak s tým už nič neurobíme, je to ťarcha, ktorú treba na seba vziať, lebo bez takejto odvahy by nikdy v dejinách nebolo došlo k žiadnym pozitívnym zmenám. 

Pokiaľ nezačneme veci nazývať pravým menom, pokiaľ nezačneme všetci nazývať zlo pravým menom, pokiaľ nebudeme bojovať za to, aby konanie zla bolo zakázané, tak potom toto zlo bude naďalej panovať v nás a v našom vnútri.

Preto je o tejto téme ťažké hovoriť, lebo toto zlo sa v našej spoločnosti počas posledných desaťročí zakorenilo, ono tu pretrváva – v životoch tých, ktorí ho nezastavili, v životoch tých, ktorí z neho profitovali, alebo v životoch tých, ktorí mu podľahli.

Je to zlo, na ktoré sme si zvykli, tak ako si môžete zvyknúť na otrávený vzduch zo znečisťujúcej fabriky. To, že necítite puch jedu, ktorý dýchate, nezmenšuje jeho toxicitu, práve naopak – otrávite sa oveľa skôr.

Existuje tu duchovné zlo, ktoré všetci „dýchame“, na ktorého zápach sme si mnohí zdanlivo zvykli, zlo, ktoré však každého z nás morálne korumpuje v miere, v akej ho za zlo nepovažuje, ktoré nás postupne degraduje.

Aj na komunizmus sa dalo zvyknúť, aj na iné totalitarizmy. A ich abnormalitu mohol niekto považovať za samozrejmosť a disidentov za rojkov a provokatérov a katolíckych disidentov za tmárov a bigotných vatikánskych agentov. Ako môžeme bojovať úspešne proti menším prejavom zla v spoločnosti, ak sme ochotní tolerovať veľké zlo, ak by sme rezignovali na boj proti nemu?!

Preto každá zmienka o tomto zle vyvoláva aj reakciu, lebo je tiež vstúpením do svedomia, ale ani toto nemôže byť dôvodom, aby sme prestali o tom hovoriť.

Očakávate, že to budú mať kresťania ťažšie v tejto oblasti? 

Verím v dobro a progres ľudského zmýšľania, neviem, či sa toho dožijem, ale v dejinách bolo toľko foriem inšitucionalizovaného zla, ktoré sa zdali nespochybniteľné, a ľudstvo napokon dospelo k tomu, že ide o slepú uličku. 

Verím, že toto je tiež ten prípad a že o nejaký čas sa za potraty budeme hanbiť tak, ako sa dnes hanbíme za otroctvo, holokaust, genocídy a hladomory.

Spomenuli ste slovo progres, čiže obmedziť umelé potraty by bolo progresívne? 

Keby k nim žiadna žena nebola motivovaná či dohnaná alebo keby nikto nemal dôvod vytvoriť si presvedčenie, že sú možným, ba dokonca aj legálnym riešením, keby ich žiaden lekár ani nikto iný, dokonca ani nejaký pokútny gangster nechcel vykonávať, keby ich každý považoval za také zlo, ktoré okrem toho, že sa protiví zdravému rozumu a Božiemu zákonu, musí byť postavené aj mimo ľudského zákona, áno, to by bol skutočný progres, teda postup dopredu. (Úsmev.)