Slovo kňaza Keď počuješ „Effeta“, neostaň hluchý a daj jasnú odpoveď

„Effeta.“ „Otvor sa.“ Neznie vám to tajomne? Akoby z nejakej rozprávky. Otvor sa, tajomná brána. Otvor sa, tajný vstup do jaskyne. Otvor sa, pokladnica, a ukáž, aké poklady ukrývaš.

Otvor sa, fľaša, nech z teba vypadne tajná správa či mapa pokladu. No dobre, už stačí. Nie som Dobšinský ani Jozef Cíger Hronský, aby som tu všetky známe i neznáme ľudové a žiadne iné rozprávky a zápletky z nich menoval.

Poďme do stredu dekapolského kraja a ku Galilejskému moru. Tam totiž došlo k zázračnému otvoreniu uší a úst človeka, ktorý bol hluchý a nemý. Rovnako sme hluchí a slepí či necháme sa ohlušiť a urobiť nemými od iných my. No o tom inokedy.

Otvorenie sa však má v kresťanskej spiritualite a kresťanskom živote veľmi dôležité miesto. Mohli by sme dokonca povedať, že tento úkon je skutočne dôležitý, ak chce človek žiť život autentického kresťana, ktorý si uvedomuje horizontálno-vertikálny rozmer svojho života. Nežijeme len jeden alebo druhý. Žijeme oba.

Poďme teda poporiadku. Otvoriť sa pred Pánom je potrebné, ak chceme poznať pravdu o ňom i o sebe. Darmo prečítam množstvo odborných, teologických či biblických kníh o Pánovi. Môžem ich prečítať. Môžem ich vlastniť. Môžem mať aj všetko poznanie z nich.

Môžem vedieť citovať Ratzingera, Tomáša Akvinského aj Augustína. A môžem poznať tak Písmo, že niekto začne vetu a ja ju dokončím a pridám i knihu a kapitolu. Môžem. A budem jedinečný. Ale len v tichu srdca a v tichu svedomia dokážem skutočne objaviť Pána prítomného v mojom živote.

Len v tichu svedomia a srdca dokážem prijať jeho rady pre svoj dobrý život – jeho slovo života pre život môj. Len keď sa otvorím pred Pánom, keď dovolím, aby Pán otvoril moje srdce a vstúpil doň, dokážem prijať pravdu o sebe – že ešte ani zďaleka nie som dokonalý a ani jedinečný.

A ani lepší ako všetci ostatní. A možno ani lepší ako tí, na ktorých denne v tichu svojho srdca hundrem, sťažujem sa či nadávam a prechovávam k nim nenávisť a zlobu.

Otvoriť sa pred Pánom a otvoriť Pánovi môže byť bolestivé, lebo pravda bolí. Ale zároveň to je jediná cesta, ktorá nevedie do záhuby. Lebo v okamihu otvorenia sa vidím dokonalosť a pozvanie na dokonalosť. Vidím dobrotu a pozvanie na nasledovanie dobroty. Vidím dôveru, ktorú Pán vkladá do mňa, a pozvanie dôverovať. Keď otvorím, svetlo vstúpi dnu a ja vidím. 

Ak okrem videnia dokážem prijať, že to, čo vidím, tak skutočne je, vtedy môžem, podobne ako uzdravený hluchonemý, za Pánom skutočne kráčať k životu v plnosti. A nepochybujem, že Ježiš denne kričí: „Tomáš! Effeta!“ Tiež to počujete?

Otvorenie sa má i ďalší, mohli by sme povedať antropologický, ľudský rozmer. Veľmi rád a často si spomínam na slová Stanislava Štepku z divadelnej hry Jááánošííík: „Málo je medzi ľuďmi človekov.“ 

Ak dokážem otvoriť srdce, moje uši nebudú slová druhého interpretovať nezmyselne, ale budú skutočne počúvať.

Žijeme medzi ľuďmi. To už tak býva. Pán Boh to tak zariadil. Biblickým obrazom povedané: stvoril svet a stvoril muža a stvoril ženu, no a oni sa už postarali, aby nás bolo veľa. A aby tento svet bol taký dobrý. Miestami i neznesiteľne zlý. Aby sme my ľudia vymýšľali veci krásne, potrebné a veľmi osožné.

I toto nedeľné zamyslenie píšem na dobrom notebooku a popíjam nie až takú dobrú, ale predsa kávu. No niekedy my ľudia vymýšľame a robíme i také hlúpe a nezmyselné veci, ako sú vojny. Hlúposť, nezmyselnosť a tragickosť jednej sledujeme už tretí rok, a to hneď kúsok od nás.

Človek má dar tvoriť i ničiť. Otvárať a zatvárať. Otvoriť sa smerom k druhým, otvoriť sa pred druhými, no to sa dá len v spoločenstve. To sa dá len medzi ľuďmi. A práve v tomto otvorení sa spočíva i krása ľudského, môjho i tvojho, prebývania na zemi.

Otvorenie srdca by malo predchádzať otvoreniu uší a úst. Ak otvorím druhému srdce, ak dovolím, aby moje srdce bolo skutočne slobodné od mojich vlastných motivácií, vtedy dokážem počuť to, čo druhý skutočne hovorí.

Ak dokážem otvoriť srdce, moje uši nebudú slová druhého interpretovať nezmyselne, ale budú skutočne počúvať. I chápať. Ak budem chodiť svetom s otvoreným srdcom – ak otvorím svoje srdce druhému –, moje ústa sa zastavia ešte predtým, ako poviem to, čo už nikdy nebudem vedieť vziať späť, to, čo druhého raní, ublíži mu, zničí ho.

Lebo otvorené srdce je pravdivé. Neposudzuje, neodsudzuje, nemanipuluje. Ani si nemyslí, že musí a môže pravdu povedať kruto. Hovorí ju s láskou. Lebo bolesť druhého je i jeho vlastnou bolesťou. Také je srdce, ktoré keď prišiel čas „Effety“, neostalo hluché a dalo jasnú odpoveď.

P. S. Tento týždeň ktosi čosi taktiež otvoril. A zistil obsah. A potom i „vlastnosti“ dokumentu. Či to bol poklad, neviem. Ale každé otvorenie (sa) ukazuje pravdu. Možno preto niektoré „veci“ my ľudia radšej neotvárame či ešte radšej zakopávame. No i do takýchto okamihov Ježiš prichádza so svojím zvolaním: „Effeta.“