Únava z obrany Nie je možné na všetko hovoriť iba „nie“

Keď sa veriaci ľudia zídu v kostole, chcú sa zúčastniť na bohoslužbe, ktorá je pekne a dôstojne slávená. Chcú vidieť kňaza, ktorý svoje kňazské poslanie berie vážne, liturgiu neslávi v chvate, pri ambóne neimprovizuje, ale svojím účinkovaním napomáha vytvoriť v chráme slávnostnú, ba až upokojujúcu atmosféru. 

To neznamená, že by každý človek nemal svoje problémy. Aj tí, ktorí vstúpia do kostola, ich, samozrejme, majú, ale túžia po Božej prítomnosti, chcú ju vnímať cez samotný priestor, spoločenstvo, kňaza, Božie slovo a najmä Eucharistiu, ktorá je pre duchovný a cirkevný život absolútnym stredobodom.

Takýmto spôsobom jednotliví veriaci upevňujú svoju vieru a vďaka spoločenstvu, ktoré s Bohom budujú cez Božie slovo a Eucharistiu, sa stávajú silnejšími vo viere. Boh im dáva silu na ďalšie kráčanie životom, prekonávanie prekážok a múdre rozhodnutia. 

Preto je úplným protikladom, ak kňaz alebo aj iní ľudia robia veci, ktoré vyrušujú a oberajú o pokoj. Kňaz, ktorý sa neustále ponáhľa, je stále zamračený, nemá na ľudí čas, všetko robí naponáhlo a povrchne káže, ten privádza ľudí viac do rozpakov. Našťastie, dnes majú mnohí autá a kostolov je tiež veľa, takže nie je problém vybrať si taký, kde sa ľudia jednoducho cítia dobre, a preto sa tam vrátia.

Verejná kritika ako posledný krok

Jedna z vecí, ktorá v kostole pri bohoslužbe môže vyrušovať, sú komentáre celebranta k spoločenskému dianiu alebo vyjadrovanie politických názorov v prospech niekoho konkrétneho. Takéto správanie jednoducho k liturgii nepatrí, pôsobí rušivo a môže ľudí odradiť od duchovného života. 

Možno jedinou výnimkou, keď to je akceptované, sú pastierske listy Konferencie biskupov Slovenska alebo jednotlivých diecéznych biskupov. Oni ako najvyšší pastieri toto právo určite majú. Svoje postoje k spoločenským otázkam však verejne vyslovujú vždy s rizikom, že s nimi všetci súhlasiť nebudú, niektorí ich odmietnu a v extrémnom prípade niekto odíde z kostola.

Biskupi musia vždy veľmi citlivo zvažovať, k akej spoločenskej otázke a kedy sa majú verejne vyjadriť. Verejné vyjadrenie totiž vždy dostáva niekoho pod tlak, zvlášť ak ho kritizujete. Biskupi by mali verejnú kritiku použiť ako posledný krok, keď už nič iné v neformálnej komunikácii s verejnou mocou nepomáha a je nevyhnutné zabrániť nejakým škodám. 

Veriaci majú na takéto účinkovanie biskupov rôzne názory. Niektorým sa pastierske listy zdajú všeobecné, ďalší si myslia, že cirkev by sa mala k aktuálnym otázkam vyjadrovať viac; iní si myslia, že aj to, čo je, je príliš.

Ak by sme trocha analyzovali, k čomu sa vlastne oficiálni predstavitelia cirkvi alebo aj kresťanské organizácie vo všeobecnosti vyjadrujú, je to väčšinou reakcia na nejaký spoločenský pohyb, ktorý sa chápe ako hrozba. 

Čo v súčasnosti kritizujeme najčastejšie? Gender, potraty, korupciu, LGBT komunitu, ohrozenie náboženskej slobody, rozpad rodiny, zlú náboženskú výchovu v rodine, toxický vplyv kultúrneho mainstreamu, pornografiu, sociálne siete, sexuálne zneužívanie mladistvých a ešte by sa dlho dalo pokračovať.

Biskupi musia vždy veľmi citlivo zvažovať, k akej spoločenskej otázke a kedy sa majú verejne vyjadriť. Verejné vyjadrenie totiž vždy dostáva niekoho pod tlak, zvlášť ak ho kritizujete.

Tá kritika je často oprávnená. Horšie je, že ak sa neustále bránite, nemáte čas budovať niečo pozitívne. Ešte v medzivojnovom období boli bežnou súčasťou katolíckeho života stavovské spolky. Ľudia, ktorí pracovali v rovnakom odbore, si navzájom pomáhali, ako riešiť prácu v súlade s vierou, prípadne čo ponúkať ostatným. Dnes sa ľudia neradi organizujú, prevláda individualizácia života.

Druhý vatikánsky koncil správne vypichol nevyhnutnosť všímať si život okolo nás a vidieť v ňom Boží prst, preto hovoril tak vznešene o znameniach čias. Treba povedať, že sekulárna spoločnosť si tieto trendy detailne všíma a hľadá odpovede. Možno sú kostrbaté, možno nás rozčuľujú, dokonca poburujú, ale sú pokusom, ktorý jednoducho treba oceniť. Je neúctivé pohrdnúť výsledkami intelektuálnej práce kohokoľvek. Môžeme nesúhlasiť, ale musíme prejaviť rešpekt a priniesť argumenty, ak nesúhlasíme.

Toto je to, čo katolíckemu prostrediu, a nielen na Slovensku, ale určite v západnom svete, možno chýba. Zdá sa, že nám chýba teologická reflexia, ktorá by svoju akademickosť neprejavovala len množstvom vycibrených štúdií, ale prepojením s realitou a hľadaním odpovede na súčasné znamenia čias, ktoré nemožno ignorovať, ale pokúsiť sa nájsť odpovede v súlade s vierou. Nie je možné na všetko hovoriť iba „nie“.

Súčasná výzva pre cirkev a spoločnosťAká je teológia, taká bude politika

Anton Ziolkovský

Logika milosrdenstva a prijatia

Kresťanské náboženstvo bolo od začiatku príťažlivé ani nie tak víziou osobnej spásy – tú ponúkali aj iné náboženstvá –, ale logikou milosrdenstva, prijatia, odpustenia a láskavosti, ktorá vychádzala z viery v Zmŕtvychvstalého – a ktorá dokázala odzbrojiť aj veľkých odporcov. 

Kresťania zakladali nemocnice, starali sa o siroty a opustených. Kresťania hovorili o rovnosti všetkých, aj otrokov a žien či detí pred Bohom. Toto boli neuralgické body starovekého sveta, na ktoré kresťania dokázali odpovedať dovtedy nevídaným spôsobom, čo nepochybne prispelo k rastu cirkvi.

Podobností súčasnosti so starovekom je dosť. Aj dnes sme v Európe v menšine, s malým kultúrnym vplyvom, čo by nás však nemalo obrať o chuť žiť podľa viery a ohlasovať evanjelium. Niektoré otázky sa síce javia ako kontroverzné, nie sú však akademickým cvičením, ale vychádzajú zo skutočných problémov tejto epochy, ktoré predtým nejestvovali. 

Chápem, že sa cítime pod tlakom rozširujúcej sa progresívnej či woke ideológie. Chýbajú nám novovekí „cirkevní otcovia“, ktorí by tak ako v staroveku dokázali za výbornej znalosti humanitných vied argumentmi odpovedať na myšlienkové prúdy, ktoré sú z nášho pohľadu deformáciou pohľadu na človeka. 

V tomto zápase by sme sa nemali nechať strhnúť do polohy „keď sa rúbe les, lietajú triesky“, lebo svojimi ideami a spôsobom, akým ich presadzujeme, sa dotýkame životov tisícov jednotlivcov. A na každom človeku Bohu záleží. Musí aj nám.

Nebuďme precitlivelí, neviďme všade nepriateľov, ale skúsme budovať niečo pozitívne. Hľadajme odpovede na aktuálne problémy ľudí. Tak viac vynikne krása evanjelia.

Vezmime si len tému ochrany životného prostredia, postavenie ženy alebo gender. Reflexia na ne vychádza z reality, ktorá sa nedá poprieť. Ochrana životného prostredia je naozaj dôležitá, nemôžeme však ísť do extrému, ktorý by napríklad znamenal dať zvieratám postavenie osoby. 

Nad feministickou filozofiou sa môžeme pousmiať, je však faktom, že milióny žien vo svete stále čelia násiliu a nespravodlivej diskriminácii, otázku postavenia ženy v spoločnosti a v cirkvi jednoducho nemôžeme ignorovať. 

Gender vnímame ako červené súkno najmä pre extrém chápať pohlavie iba ako kultúrny produkt – čo je šialenstvo –, ale nemôžeme poprieť, že to, kým v spoločnosti sme a ako sa správame, je dané aj kultúrnym prostredím, v ktorom sme vyrastali a žijeme. 

Je zrejmé, že s problémom vlastnej identity a sexuálnej orientácie má problém násobne viac ľudí ako kedysi. Nemôžeme ich odsúdiť, mali by sme sa snažiť ich pochopiť. Uvažovať, prečo je to tak a ako na to ako kresťania môžeme odpovedať bez toho, aby sme niekomu ublížili a zároveň zostali verní Ježišovmu učeniu. Skrátka, veci nie sú čierno-biele.

Otvorená diskusia namiesto pocitu ohrozenia

Myslím, že viac ako brániť sa a udržiavať sa v pocite ohrozenia by nám prospela otvorená diskusia o kľúčových výzvach dnešnej doby. Tých je viac ako dosť. Preto je dobré, že aj národné pochody za život – ďalší bude už o týždeň v Košiciach – nie sú iba o obrane práva na život nenarodených detí, ale o riešeniach, ako pomôcť ženám a rodinám v núdzi, aby sa rozhodli pre život, preto naň treba ísť. 

Neochota prijať deti je osobným rozhodnutím, na ktoré peniaze až taký veľký vplyv nemajú. Našou úlohou je spraviť zo Slovenska pro-life krajinu, kde bude mať prednosť život v každom rozmere.

Pápež František hovorí to isté, keď opakuje, aby sme sa vyhli tzv. kultúre skartovania. Nevytvárajme atmosféru, ako keby tu bol niekto človekom druhej kategórie, nepotrebný alebo navyše. Všetci sme potrební, všetci máme právo na dôstojný život a tak sa musíme aj k sebe správať. Bez ohľadu na našu identitu, lebo nás stvoril Boh.

Časť katolíkov, laikov i klerikov, cíti únavu z neustálej obrany. Obrana núti byť v strehu, núti míňať energiu a emócie na nekonečné zápasy. I tie sú niekedy potrebné. Nebuďme však precitlivelí, neviďme všade nepriateľov, ale skúsme budovať niečo pozitívne. 

Hľadajme odpovede na aktuálne problémy ľudí. Tak viac vynikne krása evanjelia. A spoločnosť to určite viac ocení.