Súčasná výzva pre cirkev a spoločnosť Aká je teológia, taká bude politika

Spájať teológiu s politikou môže niekto považovať za odvážne, iný za rúhavé a ďalší za úplne absurdné. V krajine, kde nejestvuje formálne spojenie medzi štátom a akýmkoľvek svetonázorom či náboženstvami, by sa mohlo zdať, že baviť sa o tom je zbytočné alebo prinajmenšom trúfalé. Veď neznalý veci by mohol namietať, že náboženstvo by nemalo mať vplyv na veci verejné.

Samotná táto úvaha nie je z pohľadu kresťana správna, lebo ak som kresťan akejkoľvek denominácie, tak by som sa mal svojou vierou riadiť nielen v súkromí, v rodine, ale aj vo verejnom živote. Vieme, žiaľ, že niektorí verejní predstavitelia dokážu navonok spojiť nespojiteľné: horlivú kresťanskú vieru v súkromí a verejnú podporu návrhom, ktoré idú proti nej.

Štát sa síce tvári ako hodnotovo neutrálny, ale v skutočnosti ním nie je, lebo aj uprednostnenie sekulárnych hodnôt je hodnotovou voľbou. O tom však inokedy.

Za zvyčajných okolností má náboženstvo vplyv na jednotlivca i celé spoločenstvá takým spôsobom, že formuje ich svedomie. Ak si títo veriaci tieto hodnoty osvoja a sú o nich vnútorne presvedčení, keďže ide o laikov, môžu slobodne presadzovať tento pohľad vo verejnom živote, čo cirkvi len vítajú. 

Určite vítame každú iniciatívu, ktorá chráni ľudskú dôstojnosť, rodinu, manželstvo, výchovu detí a mládeže, ochranu života od počatia po prirodzenú smrť, spoločenskú solidaritu, aplikovanie rovnováhy medzi dobrom jednotlivca a spoločným dobrom či protikorupčné iniciatívy, úsilie o právny štát.

Ak je v krajine dosť praktizujúcich kresťanov alebo aspoň tých, ktorí berú vážne stanoviská cirkvi, čo je ešte prípad Slovenska, potom teologická reflexia problémov, na ktorej konci sú verejné vyhlásenia či kázne, sa odráža aj v spoločnosti.

Ak jestvuje veľká debata alebo pnutie v nejakej otázke vnútri cirkevného spoločenstva, určite sa v nejakom čase prejaví navonok v tom, aké voľby samotní kresťania v niektorých situáciách robia a k akému hodnotovému prúdu z politologického hľadiska sa svojimi hlasmi prikláňajú.

Otváranie Pandorinej skrinky?

Treba konštatovať, že rozkolísanosť doby, všetky možné krízy a neistoty, ktorých je v posledných rokoch nejako viac, sa zákonite prejavujú aj v cirkevnom prostredí. V cirkvách sa o mnohých veciach skryte či otvorene diskutuje, vytvárajú sa rozličné mienky. 

Ak je dnešná situácia v Katolíckej cirkvi iná, ako sme ju registrovali v minulých desaťročiach, je to dané nielen vonkajšími faktormi, ale najmä prítomnosťou pápeža Františka na Petrovom stolci. Bolo by lacné považovať ho za zdroj súčasných vnútrocirkevných napätí. Priznajme si, že on ich sám nevytvoril, ale väčšinou len zdedil.

Rozdiel je v tom, že sa rozhodol, aby sa aj rozdielne a niekedy skutočne heterodoxné názory stali súčasťou verejnej debaty. Aby svojvoľná, v niektorých krajinách rokmi zaužívaná prax nezostala v podzemí ako doteraz, ale aby jej protagonisti verejnosti obhajovali svoje postoje a konfrontovali ich s inými. To nie je „iba“ sociologická, ale najmä teologická a ekleziologická záležitosť.

Pápež v citlivých otázkach len zriedka ponúka definitívne riešenia, skôr necháva pootvorené dvere, aby tí, ktorí si myslia, že sú na to pripravení a zrelí, nejaké riešenie ponúkli a aby sa vzápätí overilo v univerzálnej cirkvi.

Niekto by možno Františkov prístup nazval otváraním Pandorinej skrinky, zatiaľ sa však viac podobá na púšťanie parou v tlakovom hrnci bez väčšieho efektu a zmien. Aj keď medzi ortopraxou a ortodoxiou jestvuje hermeneutický kruh, neplatí, že akákoľvek prax ju automaticky legimitizuje a robí ortodoxnou.

Ak veríme Ježišovým slovám, že máme v cirkvi Ducha Svätého, ktorý nás učí a pripomína všetko, čo Ježiš povedal, a teda veríme v jeho prítomnosť v našom spoločenstve, tak si môžeme zachovať pevnú vieru, že cirkev je predovšetkým v Božích, nie v našich rukách. To neznamená, že by sme mali byť ľahostajní alebo všetko tolerovať, ale máme vedieť, že Duch Boží vanie, kam chce, a môže cirkvi ponúkať aj riešenia, ktoré sa javia nateraz ako nepredstaviteľné, a zároveň že on je tou zárukou, že cirkev verná svojmu Ženíchovi zotrvá v pravej viere.

Viera v meniacom sa sveteAko moderná spoločnosť ovplyvnila sebachápanie cirkvi

Anton Ziolkovský

Píšem to preto, lebo v súčasnosti mnohí tí, ktorí sú navonok vydesení z otvárania niektorých tém v cirkvi a riešení, ktoré sa ponúkajú, reagujú tak, akoby život cirkvi závisel iba od nás; akoby cirkev bola viac našou ako Božou záležitosťou. Tradícia pozná aj recepciu viery, to znamená, že ortodoxia a pastoračná primeranosť niektorých teologických tvrdení a prístupov sa ukazuje v praxi.

Dobrým príkladom v tomto smere je toľko ospevovaná a kritizovaná poznámka pod čiarkou v exhortácii Amoris laetitia, ktorá umožňuje biskupským konferenciám vytvoriť smernice, ktoré by teoreticky mohli viesť k liberálnejšiemu prístupu k rozvedeným a znovu zosobášeným katolíkom.

Po pár rokoch sa už dá povedať, že žiadna revolúcia sa v tomto smere nekonala. Biskupské konferencie sa do vytvárania smerníc nehrnuli; ak aj niečo vydali, väčšinou len potvrdili jestvujúcu prax. Čo je však rozhodne pozitívnym prvkom v debate, že v cirkvi sa dnes týmto ľuďom venuje väčšia pozornosť a správame sa k nim citlivejšie. A tak by sa dalo pokračovať.

Sedenie na dvoch stoličkách

Už nemecký protestantský teológ Dietrich Bonhoeffer, ktorý zomrel fakticky mučeníckou smrťou v nacistickom žalári, kedysi napísal, že vernosť princípom je síce fajn vec, ale na konci je najdôležitejšia schopnosť prevziať zodpovednosť voči jednotlivcom i komunite. Ak budeme len verní princípom bez toho, aby sme hľadali zodpovedné riešenia, ktoré sú v danej situácii potrebné a primerané, ktoré zohľadnia potrebu rovnováhy medzi dobrom jednotlivca a dobrom spoločenstva, môžeme ublížiť konkrétnym ľuďom i celému spoločenstvu.

Ak sa ako národné spoločenstvo sťažujeme na fakt, že vo veľkom volíme populistov, je to možno aj preto, že nie sme pripravení a ochotní prevziať zodpovednosť za postoje, ktoré by nás mohli niečo stáť. Radšej ostávame stáť kdesi naboku a inštinktívne sa v závere pridáme na víťaznú stranu. Toto je správanie „postsedliakov“, ako o tom píše Juraj Buzalka. To nemá byť nadávka, ale konštatovanie stavu.

Táto naša mentalita sa stáva zvlášť viditeľnou v krízových situáciách, kde akoby nám nedochádzalo, že na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. Keďže sme malý národ bez väčšieho politického vplyvu, zatiaľ je naše pubertálne správanie tolerované. Mám však vážnu obavu, že ak z toho nevytriezvieme, ak sa raz budú lámať ľady, tak môžeme zistiť, že žiadnych skutočných spojencov nemáme, lebo sme sa roky správali utilitaristicky.

Transformácia religiozityAko sa mení náboženský život v našej dobe

Anton Ziolkovský

Aj keď symptómy našich problémov sú vážne, situácia nie je nezvratná. Súčasný stav má svoje historické dôvody. Slovensko sa z pohľadu akejsi historickej štátotvornej mentality, ktorá naozaj nevyžaduje neustále zaliečanie sa niekomu, s takým Poľskom, Českom či Maďarskom vôbec nedá porovnávať.

Doba nás však núti, aby sme rýchlejšie dozreli. Nemáme na to stáročia a možno ani desaťročia. Sme príliš krehkou, nesúdržnou a zraniteľnou spoločnosťou, aby sme sa na to mohli vykašľať.

Nie sme však spoločnosťou, ktorá stojí vo vzduchoprázdne. V sekulárnych stáročných demokraciách na Západe by to možno vyznelo trúfalo a netolerantne, ale ak na Slovensku jestvuje nejaká platforma, na ktorej možno budovať víziu zodpovednej, tolerantnej a demokratickej spoločnosti, tak je to kresťanstvo.

Tento fakt si v cirkvách málo uvedomujeme. A neuvedomujú si to často ani politici, ktorí neraz náboženstvo zneužívajú na svoje ciele. Mnohí kresťania sa v dobrej viere upínajú k zachovaniu princípov na úkor zodpovedného rozhodnutia, ktoré z dlhodobého hľadiska môže poškodiť nás všetkých.

Transformácia spoločnosti

Cirkvi žijú uprostred spoločnosti, takže po Nežnej revolúcii nebolo možné od nich očakávať, že ich prostredie bude výrazne vnútorne iné. Sme veriaci, ale sme aj deti svojej doby. Boli sme bez skúsenosti a bez patričného rozhľadu. Dnes je však situácia iná.

Univerzálne kresťanstvo má za sebou mnoho skúseností, keď sa stalo mediátorom pri transformácii spoločnosti. V staroveku pomohlo pohanským národom integrovať sa do kultúrnej Rímskej ríše. Už svätý Pavol kedysi pomohol integrovať sa kresťanom pochádzajúcim z pohanstva do židovského prostredia začínajúcej cirkvi. Dnes kresťania môžu pomôcť napríklad migrantom z iných kultúrnych prostredí integrovať sa do európskej civilizácie.

Kresťanské cirkvi však môžu byť úspešným mediátorom vtedy, ak sa samy neasimilujú so sekulárnym prostredím a nestratia svoju DNA či vernosť základným princípom viery. Na Západe sa to niekde nepodarilo. Getá s tisíckami ľudí na predmestiach veľkomiest sú možné aj preto, že kultúra Západu je dlhodobo na úpadku. Aj to, čo je malé, sa môže udržať v cudzom prostredí, ak má odolnosť a životaschopnosť, čo je prípad moslimských komunít na Západe.

Ak prenesieme tieto skutočnosti na Slovensko, tak si dovolím vysloviť tézu, že kresťanské cirkvi by mohli a určite mali pomôcť spoločnosti s jej transformáciou a víziou smerom k zodpovednej, solidárnej spoločnosti, ktorá nie je individualistická, pridržiava sa základného kresťanského kultúrneho vzorca a zohľadňuje potrebu hľadania rovnováhy medzi dobrom jednotlivca a spoločným dobrom.

Politici podceňujú vnútrocirkevné dianie, najmä ak ide o Katolícku cirkev, ktorá je na Slovensku väčšinová. Dnes sa jej vnútorné prostredie radikalizuje, nie v zmysle, že by tu rástli nejaké fašizoidné alebo extrémistické sily, ale rastie vernosť voči princípom a obava, že progresivistické kultúrne prostredie, ktoré sa stalo matricou dnešného Západu, nás poškodzuje, preto je nevyhnutné tvrdo sa voči nemu brániť. 

Z týchto dôvodov mnohí kresťania pri rôznych voľbách uprednostňujú vernosť princípom na úkor ostatných faktorov, čo sa nedá vždy nazvať zodpovedným rozhodnutím. Dá sa tomu však rozumieť.

Kňaz Anton ZiolkovskýJe ilúzia, že v hodnotových veciach sa dá dohodnúť na statuse quo

Jozef MajchrákMartin Hanus

Dnes je naliehavou úlohou v cirkevnom prostredí pomôcť dozrieť nielen kresťanom, ale celej spoločnosti, aby sme zostali demokratickou krajinou Západu a boli schopní ako jednotlivci či spoločenstvo robiť zodpovedné rozhodnutia, za ktoré sa v budúcnosti nebudeme hanbiť. Krajinou, ktorá bude rešpektovať kresťanstvo ako náboženskú, kultúrnu a štátotvornú silu pri zachovaní autonómie štátu a cirkví, tak ako ju poznáme z ústavy, zo zmlúv a z medzinárodných dokumentov.

Je čas na neformálne iniciatívy medzi kresťanmi, kde sa bude spoločne uvažovať o výzvach našej doby. Je príhodná doba, aby sa vlajkovou loďou v tomto smere stali teologické fakulty a laické organizácie, ktoré v tomto prostredí už pôsobia.

Ak totiž nebudeme k sebe poctiví a úprimní, naše premýšľanie o nás a o svete, v ktorom žijeme, sa nezmení. Bola by to chyba a škoda. Svet na nás so svojimi trendmi čakať nebude. Sme jeho súčasťou a môžeme urobiť mnohé pre to, aby bol lepší.

Dnešný stav je pre všetkých výzvou na prekonanie duchovnej lenivosti a povzbudením k odvahe. Ináč sa ocitneme v slepej uličke a ako tí pasívni nebudeme protagonistami vlastnej budúcnosti.

Ak zmeníme s pomocou kresťanskej viery – a tu vždy ide o nejakú formu teológie – svoj pohľad a dozrejeme k ochote a odvahe k zrelým rozhodnutiam, zmení sa aj naša politika. Lepšie povedané, určite sa nájdu osobnosti, ktoré z tejto teologickej obnovy vyťažia veľa pre všetkých obyvateľov Slovenskej republiky.