Kresťanská jednota v akcii Návrat relikvií svätých Gregora a Jána do Konštantínopola

Niet pochýb o tom, že pápež Ján Pavol II. bol hrdinskou osobnosťou. Ako ostrý kritik komunizmu, totalitarizmu a vykorisťovania pretváral svetovú scénu vo svetle katolíckeho sociálneho učenia. Pre tých, ktorým záleží na veci jednoty kresťanov, boli rovnako významné pápežove ekumenické iniciatívy.

V tomto týždni uplynulo dvadsať rokov od chvíle, keď pápež Ján Pavol vykonal svoj posledný hrdinský čin: vrátil Pravoslávnej cirkvi vzácne relikvie, ktoré boli ukradnuté počas štvrtej križiackej výpravy. 

Tento akt verejného pokánia sa uskutočnil vo forme ekumenickej modlitbovej bohoslužby v Ríme, ktorej spoločne predsedali ekumenický patriarcha a pápež. Vrcholom bohoslužby bolo oficiálne prenesenie relikvií svätého Gregora Teológa a svätého Jána Zlatoústeho z rúk pápeža do rúk patriarchu (relikvie oboch svätcov boli v Ríme 800 rokov). Bolo to vlastne posledné veľké verejné vystúpenie pápeža pred jeho úmrtím.

Príbeh v pozadí

Tak ako všetky významné diplomatické iniciatívy, či už cirkevné, alebo iné, aj táto mala svoj príbeh v pozadí. V ňom zohrala svoju malú rolu aj Fordhamská univerzita a táto iniciatíva je dôvodom, prečo dnes existuje Centrum pravoslávnych kresťanských štúdií na Fordhame.

Rímskokatolícka cirkev začala už v 60. rokoch 20. storočia vracať ukoristené náboženské poklady, aby aj takto demonštrovala svoju dobrú vôľu, čo sa týka ekumenizmu. Vrátila relikvie svätého Andreja Gréckej cirkvi a relikvie svätého Marka Koptskej cirkvi. Ale až v máji 2001 úradujúci pápež verejne uznal chybu križiackych výprav, najmä štvrtej križiackej výpravy (ktorá sa v roku 1204 zmocnila Konštantínopola a nakoniec viedla ku koncu Byzantskej ríše).

Keď v roku 2001 pápež Ján Pavol II. navštívil Grécko – ako prvý pápež po viac ako tisíc rokoch –, dobre si uvedomoval, s akým odporom sa stretne. K tejto výzve sa postavil odvážne. Po vystúpení z lietadla v Aténach ponúkol štyridsaťminútové verejné ospravedlnenie v mene Katolíckej cirkvi za zločiny štvrtej križiackej výpravy.

Na jar roku 2004 sa ekumenický patriarcha, ktorý mal k Jánovi Pavlovi vrelý vzťah, rozhodol, že je načase požiadať, aby sa vrátili aj relikvie jeho dvoch najslávnejších predchodcov (svätý Gregor aj svätý Ján pôsobili ako konštantínopolskí arcibiskupi). 

Jeho Svätosť sa obrátila na svojho verného asistenta, otca Alexandra Karloutsosa z Gréckej pravoslávnej arcidiecézy v Amerike, aby pripravil formálnu žiadosť. Otec Alexander zasa oslovil Aristotela Papanikolaoua a mňa, aby sme sa postarali o dokumentačné dôkazy pre formálnu žiadosť.

Vďaka rozsiahlym knižničným zbierkam Fordhamskej univerzity sme mohli sledovať cestu ukoristených relikvií z Konštantínopola do Ríma, ako aj ich osobitný pohyb v Ríme medzi 13. a 17. storočím, keď boli samostatne uložené v bočných kaplnkách Baziliky svätého Petra. 

Keď Jeho Svätosť navštívila Rím na sviatok svätých Petra a Pavla v júni 2004, oficiálne požiadala pápeža o vrátenie relikvií a poskytla dokumentáciu založenú na výskume, ktorý sme s Aristotelom poskytli. V priebehu niekoľkých týždňov pápež Ján Pavol so žiadosťou súhlasil a ako vhodný dátum na opätovné uloženie relikvií v Konštantínopole určili 30. november, sviatok Andreja, patróna Konštantínopolskej stolice.

Významnosť

Niet pochýb o tom, že iniciatíva patriarchu Bartolomeja a hrdinská dobrá vôľa pápeža Jána Pavla naštartovali uviaznutý ekumenický proces medzi pravoslávnou a katolíckou komunitou. 

Inštitucionálne sa to prejavilo v podobe bezprecedentných spoločných vyhlásení o spoločnej viere a v rozšírenej účasti biskupov na významných podujatiach. Napríklad keď sa patriarcha Bartolomej v roku 2013 zúčastnil na vysviacke pápeža Františka, bol prvým konštantínopolským patriarchom v histórii, ktorý tak urobil. 

A keď František a Bartolomej v roku 2017 vycestovali do Káhiry, bolo to prvýkrát v histórii, že rímsky, konštantínopolský a alexandrijský koptský biskup boli v rovnakom čase na jednom mieste (nikdy predtým sa to nestalo, a to ani na ekumenickom koncile).

Rád by som upozornil, že hrdinské gesto pápeža Jána Pavla voči pravoslávnym v roku 2004 malo hlboký vplyv aj v iných smeroch, predovšetkým v oblasti katolíckeho vysokého školstva. Hoci už Druhý vatikánsky koncil povzbudzoval katolícke teologické katedry, aby zamestnali pravoslávnych vedcov, až po výmene v roku 2004 začali rímskokatolícke inštitúcie vážne investovať do pravoslávnych kresťanských štúdií a využívať tieto investície na ekumenické účely. 

Centrum pravoslávnych kresťanských štúdií vo Fordhame bolo prvou a zatiaľ najväčšou z týchto iniciatív. Existuje však niekoľko ďalších programov v rôznych štádiách vývoja na Loyola Marymount, Catholic University of America, Notre Dame a Georgetowne. Huffingtonov ekumenický inštitút na Gréckej pravoslávnej teologickej fakulte Svätého kríža slúži ako dôležitá zrkadlová iniciatíva v pravoslávnej inštitúcii. Tieto inštitucionálne centrá budú inkubátormi výskumu a dobrej vôle, ktoré budú v budúcnosti poháňať dopredu záležitosť jednoty kresťanov.

Vytvorenie týchto akademických iniciatív bolo možné vďaka mimoriadnej štedrosti stoviek ekumenicky zmýšľajúcich darcov. No tieto centrá a programy by jednoducho neexistovali, keby nebolo vízie, odvahy a viery pápeža Jána Pavla II. Neboli by možné ani bez úprimného, bratského vzťahu, ktorý mal s patriarchom Bartolomejom.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Preložil o. Ján Krupa.