Biblista Bohdan Hroboň Kto sú dnešní proroci? Ľudia, ktorým záleží na práve a spravodlivosti bez ohľadu na následky

Už si ťa niekto pomýlil s moderátorom a zabávačom Marcelom Forgáčom?

Neviem o tom, ale asi by to mal byť kompliment.

Pýtam sa preto, lebo mi ho vizuálne dosť pripomínaš...

Ďakujem, no keďže nemám televízor, tak neviem presne, kto je to. Ale pozdravujem ho a dúfam, že som v dobrej partii.

Ináč, už keď ti skladám tieto nevyžiadané komplimenty, tak Bohdan je veľmi pekné krstné meno – človek nemusí ani veľa premýšľať, aby v ňom našiel význam „daný Bohom“. Toto meno má v rode Hroboňovcov poriadne dlhú tradíciu. Vieš, kam až siaha?

Neviem to úplne presne, ale volal sa tak už štúrovský básnik a dejateľ 19. storočia Samo Bohdan Hroboň, ktorý je mojím priamym predkom.

Rovnako sa volal aj môj otec, ktorý ma tak pomenoval na znak istej revolty a vzdoru. Narodil som sa totiž len niekoľko týždňov po tom, čo nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Otec bol jeden z tých, ktorí proti tomu vehementne protestovali. Obdivujem oboch rodičov za odvahu, že mi v tej dobe dali toto meno.

Len pripomeniem, že tvoj otec, ktorý bol známym evanjelickým farárom, sa celým menom volal Ján Bohdan Hroboň.

Áno, Ján je môj starší brat, takže svoje meno takto rozdelil medzi nás dvoch.

Nesieš si po ňom aj nejaké vlastnosti?

Dúfam, že áno. Asi je to také zmiešané a polovicu mám zo svojej maminky, ktorá je úžasne duchovným človekom.

Po otcovi si okrem tej statočnosti určite nesiem nadšenie pre štúdium Svätého písma. Ako chlapca si ma vždy zavolal, aby mi povedal, čo nové sa mu podarilo objaviť, vedel sa do toho úplne vložiť a tešiť sa z toho. Aj v epitafe na hrobe má uvedené, že Božie slovo bolo potešením jeho srdca.

Tvoj otec bol evanjelický farár, tvoj starý otec bol evanjelický farár...

... takto pokojne môžeš pokračovať šesť generácií.

Navyše spomínaný starší brat Ján je momentálne biskupom Západného dištriktu ECAV na Slovensku a tvoj mladší brat Ľudovít je farárom v Lučenci. Prečo si sa ty ako jediný z troch bratov – popri troch sestrách, ktoré tiež máš – nevydal kňazskou cestou?

Verím, že to nie je len naše ľudské rozhodnutie, ale človek v prvom rade musí cítiť vnútorné volanie, ktoré som ja na rozdiel od svojich bratov v sebe nepocítil. Avšak mal som a stále mám túžbu študovať Božie slovo a približovať ho ľuďom a v tomto duchu si myslím, že nejaké kňazské povolanie mám aj ja.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Biblia sa tiahne celým tvojím životom. V jednom staršom rozhovore si spomínal, ako si ju v detstve zvykol každý rok celú prečítať.

Nebolo to až tak o zbožnosti, nechcem vytvárať dojem, že som bol nejaké duchovné dieťa. Skôr to bolo o veľmi dobrých podmienkach v rodine: jednak prirodzená láska k Písmu u otca a mamy, jednak pašovanie biblií zvonku, do ktorého boli moji rodičia zapojení, ale takisto aj súrodenecká súťaživosť – stále som chcel staršieho brata dobehnúť v tom, čo čítal on. Takto sme sa „hecovali“ aj pri čítaní Biblie.

V spomínanom rozhovore si priznal aj to, že v škole si bol bitkár. Čo na to hovorili učitelia, ktorí vedeli, že pochádzaš z farárskej rodiny?

Nie som na to hrdý. Mal som rebelskú povahu a nechal som sa ľahko vyprovokovať. Paradoxne, zmenilo sa to až vtedy, keď som začal robiť bojové umenia, pri ktorých sa musí človek naučiť kontrolovať svoje reakcie.

Venoval si sa bojovým umeniam?

Áno, taekwondu, pomerne dlhé obdobie. Ale v škole som naozaj nevydával dobré svedectvo. Na druhej strane si však myslím, že pri tých bitkách som bol férový – nikdy som nekonal zákerne, nikoho som nenapadol od chrbta... Asi ma to celé niečo aj naučilo, ale radšej už poďme k nejakej ďalšej téme.

Biblista Róbert LapkoPotrebujeme v cirkvi nanovo objaviť radosť z Božieho slova

Imrich Gazda

Poďme teda k Biblii. Ty si jedným zo spoluautorov edície biblických komentárov k Starému zákonu, na ktorých už niekoľko rokov pracuje tím katolíckych a evanjelických biblistov. Máš spočítané, koľko zväzkov týchto komentárov už vyšlo?

Áno, je ich dvanásť, z toho sedem je venovaných žalmom. Okrem toho už vyšli aj komentáre ku knihám Genezis, Exodus a k malým prorokom. Spolu je to už niekoľko tisíc strán.

Za zväzok Žalmy 51 – 75 váš tím v roku 2017 získal Cenu Dominika Tatarku...

... a v roku 2023 sme získali aj Cenu Fides et ratio. Je to naozaj tímová práca, pri ktorej sa môžeme učiť jeden od druhého. Má to svoje čaro, rastieme spolu, vzniká tak akási slovenská biblická škola.

Máte ambíciu postupne vydať komentáre ku všetkým biblickým knihám?

Určite, aj keď v takomto tempe a rozsahu sa to nedá stihnúť za jeden život. Len práce na žalmoch nám trvali jedenásť-dvanásť rokov. Momentálne pracujeme na Izaiášovi, ktorého tiež odhadujem na deväť-desať rokov.

Takže je to práca, ktorá presahuje jednu generáciu.

Áno, ale určite nejde o to, aby sme všetko okomentovali my. Dôležitejšie je, aby sme začali poctivo pracovať s Písmom, aby tí, čo prídu po nás, mali na čom stavať a robili to lepšie. Je to taká pionierska práca.

A je o ňu medzi čitateľmi záujem?

Je, som z toho veľmi milo prekvapený. Neviem, či naše biblické komentáre ľudia aj čítajú, ale kupujú si ich. Vydavateľstvo Dobrá kniha, ktoré ich vydáva, už vo viacerých prípadoch pripravuje ďalšie vydania.

Dá sa na základe toho povedať, že Slováci majú záujem o Božie slovo?

Asi je to skôr zbožné prianie. Je to sejba, pričom žatvu zrejme neuvidíme. Ale keď sa pozrieme do minulosti, mnohí siali za oveľa ťažších podmienok a prinieslo to svoje ovocie. Myslím teraz najmä na moravských bratov, ktorí urobili kralický preklad Biblie, a protestanti v tomto regióne z neho žili celých tristo rokov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Zo začiatku to pritom vôbec nevyzeralo tak, že sa vyberieš práve touto cestou. Vyštudoval si elektrotechnickú priemyslovku a potom kybernetiku na Technickej univerzite v Košiciach. Prečo si sa vybral týmto technickým smerom?

Bolo to dané dobou. Keďže som nemohol ísť na teológiu, lebo som nemal kňazské povolanie, a iné možnosti, ako študovať Písmo, neboli, tak som sa zapísal na „umelú inteligenciu“, o ktorú vtedy nikto nemal záujem. Bola to škola, na ktorú mohol ísť aj syn farára.

Teda taká z núdze cnosť?

Presne tak, aj keď matematika ma naozaj bavila. Vo štvrtom ročníku potom prišla revolúcia, otvorili sa hranice a tým aj študijné možnosti. Mal som tak šťastie, že som konečne mohol ísť študovať Sväté písmo.

Tvoje ďalšie životné cesty boli naozaj veľmi pestré – študoval si na biblických školách v USA, vyučoval si angličtinu, študoval si pedagogiku na Žilinskej univerzite, niekoľko mesiacov si sa túlal po Izraeli a Palestíne... Bolo to akési hľadanie seba samého?

Áno, hľadal som, kde mi srdce bije najsilnejšie s tým, že práve na toto som bol stvorený. Niekto to zistí rýchlo, niekomu, ako napríklad mne, to trvá dlhšie. Niekto to však počas života nezistí vôbec, takže z tohto hľadiska som pomerne šťastný človek.

Keď som neskôr začínal v Oxforde, moji spolužiaci boli vo veku, že by mohli byť mojimi deťmi. Keď si na chodbe hovorili vtipy v hebrejčine, tak som chcel ujsť, bol to úplne iný level. Oni však potom museli riešiť frajerky, a keďže ja som už bol ženatý, mohol som sa v pokoji sústrediť na štúdium.

Na Slovensku nie je veľa ľudí, ktorí mali možnosť študovať na takejto prestížnej univerzite. Prečo si sa rozhodol pre doktorandské štúdium práve na Oxforde?

Lebo som zistil, že práve tam prednáša profesor, ktorý je najväčším odborníkom na Knihu proroka Izaiáša, moju srdcovku. V prvom okamihu som mal pocit, že sa mi zrútil svet, pretože na toto nemám, ale postupne som pochopil, že štúdium na Oxforde nie je o výške IQ, ale o ochote tvrdo makať. Desať hodín denne, šesť dní v týždni, tri roky.

Paradoxne by som povedal, že študovať tam je ľahšie ako niekde na Slovensku, pretože človek nestráca čas. Študenti majú vytvorené vynikajúce podmienky, sú tam akademici, ktorí ich presne navigujú v tom, čo sa od nich očakáva. Človek cíti, ako rastie, zlepšuje sa, že mu to celé dáva zmysel. Potom už ani nie je ťažké byť vytrvalý, keď ťa k tomu tak dobre motivujú.

Biblista Peter DubovskýNevystačíme si s troma veršíkmi, ktoré nám vyhovujú. Biblia musí byť čítaná celá

Imrich Gazda

Spomenul si proroka Izaiáša. Ako si sa k nemu dostal?

Aby to nevyznelo tak jednostranne – v podstate som sa zaľúbil do každého biblického textu, ktorému som sa poctivejšie venoval. Tie texty sú naozaj nádherné. Až by som povedal, že ak sa ti nejaký text v Biblii nepáči, tak sa mu začni poriadne venovať.

Keď som sa stal súčasťou spomínaného biblického tímu, práve sa pracovalo na Knihe Exodus a nikto si nechcel vziať kapitoly o stavbe svätostánku. Na prvý pohľad pôsobia naozaj nezáživne, pritom sú to kapitoly milované mnohými rabínmi. Hovoria o nich ako o centre celej Tóry, pretože práve tam sa opisuje, ako Boh prichádza prebývať medzi svojím ľudom.

Ako nováčik som bol donútený venovať sa tomuto textu, no dnes som doň taký zaľúbený, že sa spolu s niekoľkými architektmi z Čiech pokúšam tento svätostánok aj postaviť.

Ale aby som sa vrátil k tvojej otázke – nejde o samotného Izaiáša, ale o to, že keď o niečom vieš viac, tak to máš aj viac rád. „Veľká láska je dcérou veľkého poznania,“ hovorí Leonardo da Vinci.

Čo vieme o prorokovi Izaiášovi povedať ako o človeku?

Veľmi málo, pretože proroci dávali svoje egá úmyselne nabok. Boli si vedomí toho, že to nie je o nich, ale o Bohu. Boli to skutoční Boží služobníci, ktorí zvádzali veľké zápasy, väčšinu z nich to stálo nielen rodinu, kariéru či pohodlie, ale aj život. Osobné informácie o nich sa tak dozvedáme len akoby mimochodom.

Svojmu poslaniu podriaďovali celé svoje súkromie, napríklad aj mená svojich detí – Izaiáš svojho syna nazval „Náhla korisť – rýchly lup“ (Iz 8, 3). Chúďa to dieťa, veď kým v hebrejčine zavoláš jeho meno, vychladne mu aj večera. No to nebolo len meno, ale posolstvo pre celý národ, že pre svoju neposlušnosť má zrátané svoje dni.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aj keď o Izaiášovi hovoríme v jednotnom čísle, biblisti rozlišujú aj Deutero- a Trito-Izaiáša. Má teda táto biblická kniha hneď troch autorov?

Otvoril si ťažký problém. Určite boli minimálne dvaja, keďže v prvej časti knihy sa píše o udalostiach v 8. storočí pred Kristom a v druhej o 6. – 5. storočí, je tam teda veľký časový rozostup, opisované sú iné reálie, používaný je odlišný slovník, aj keď bežný čitateľ si to vôbec nemusí všimnúť.

Aj tu platí to, čo som spomínal pred chvíľou – samotným autorom nezáležalo na tom, že to je moje, ale podstatné bolo, že takto hovorí Hospodin, toto je Božie slovo. To bolo pre nich smerodajné.

Keďže Izaiáš mal svojich učeníkov, spomína ich v ôsmej kapitole, tak po jeho smrti práve oni niesli jeho odkaz: takto by to povedal Izaiáš, takto by komentoval túto situáciu. Pripisovali svoje slová jeho autorite.

Ak by sme z Knihy proroka Izaiáša chceli vyabstrahovať jej podstatu a preniesť ju do dnešných dní, čo by to bolo?

Takmer tritisíc rokov, ktoré uplynuli od Izaiášovho života, nie je tak veľa pre zmenu ľudských hodnôt a myslenia. Pribudli rôzne nové technológie, ale láska, závisť, nenávisť sú stále rovnaké. Pokušenie moci, arogancia, pýcha, sociálna nerovnosť, útlak, právo a spravodlivosť, to všetko sú témy, o ktorých Izaiáš hovorí a sú aktuálne aj dnes.

Keď reprezentujem Boha spravodlivosti a práva, tak mi musí na týchto hodnotách záležať. To nie je o tom, že by si sa nemal starať do politiky. Keď politika určuje právo a spravodlivosť, tak sa do toho musím starať, pretože Bohu, v ktorého verím, na tom záleží. Dobrou správou je, že keď bojujem v tomto zápase, môžem počítať s jeho pomocou. V tom je tá kniha veľmi povzbudivá.

Izaiáš konfrontoval kráľov a elity svojej doby, medzi ktoré patrili aj kňazi, no nešetril ani bežný ľud. Videl v tom totiž prepojenie – preto máte takýchto vládcov, lebo takíto ste.

Platí to aj dnes?

Samozrejme. Prečo nám nevadí, že tí hore kradnú? Pretože aj my sami kradneme. Prečo nám neprekáža, že klamú? Pretože aj my sami klameme. Nevadí nám to, hlavne že budeme mať lacnejšie potraviny.

Stačí si pozrieť tretiu kapitolu v Izaiášovi, kde hovorí izraelskému národu, že mu budú vládnuť – s prepáčením – sopliaci a samopašníci, pretože aj oni sami sa tak správajú a pohŕdajú hodnotami, ktoré im vštepoval Boh.

Na druhej strane, keď sa Izraelčania v dôsledku svojej morálnej krízy a skazenosti dostanú do ťažkostí a trpia v babylonskom zajatí, tak prorok ich potešuje a povzbudzuje ich tým, že Boh na nich nezanevrel a že napriek tomu, akí sú, Boh je milosrdný a dostane ich z toho von. Keď sa potom skutočne vrátia domov a dostanú novú šancu, tak im prízvukuje, aby neopakovali staré chyby.

Každému starozákonnému prorokovi záležalo na ľuďoch, neboli to naštvaní mrzutí starci, nekričali len „beda“, ale vedeli aj poľutovať, pohladkať, povzbudiť... Lebo veď samotný Pán Boh nás má rád, nechce nás len buzerovať a strašiť peklom. Trestom si pomáha len vtedy, keď nás chce varovať, aby sme nedopadli zle.

Jednoducho zo situácií, v ktorých proroci žili a ohlasovali, sa stále dá vziať nejaké poučenie aj pre dobu, v ktorej žijeme my.

Ďalším tvojím obľúbeným prorokom je Habakuk, ktorého kniha je veľmi útla, má len tri kapitoly. Prečo práve tento spis?

Habakuk si uvedomoval, že Izraelčania nie sú veľmi dobrý národ, ale zdôrazňoval, že sú tu ešte aj horší a to boli Babylončania. A pýtal sa Boha, ako je možné, že práve ich si používa ako svoj nástroj, aby trestal vyvolený národ.

Nedávalo mu to zmysel, no Boh ho uisťuje, že sa môže naňho spoľahnúť, má to pod kontrolou a vie, čo robí. To, že sa dobrým darí zle a zlým sa darí dobre, nie je trvalý stav, Božie mlyny melú stále, len treba byť trpezlivý a vnímať veci z Božej perspektívy.

Práve toto poznanie, že keď človek robí zle, tak skôr či neskôr na to doplatí, Habakuka upokojuje. Spoznáva, že Božie slovo je naozaj spoľahlivé a z jeho vierohodnosti sa dá žiť aj vtedy, keď veci na prvý pohľad vyzerajú úplne ináč.

Rozprávali sme sa o Izaiášovi aj Habakukovi. Keby si mal do svojej top trojky doplniť ešte jednu biblickú knihu, ktorá by to bola?

Žalmy, ale opäť len preto, že som sa im venoval viac ako iným biblickým knihám. Verím však, že keby som si vzal napríklad Ozeáša alebo Levitikus, tak som z nich rovnako nadšený. Naozaj je to len o spomínanom poznávaní do hĺbky. A stojí to za to, je to veľké dobrodružstvo.

Profesor Jozef Leščinský nám kedysi na vysokej škole dával čítať knihu od Braulika a Lohfinka Kde sú dnes proroci? Tak kde sú?

Túto otázku si kladiem aj ja. Proroci nikdy neboli tými, ktorí sa zasnívane dívali do krištáľovej gule, naopak, vyjadrovali sa k veciam tu a teraz, ktoré neskôr mali dosah na budúcnosť.

Takými prorokmi sú dnes poctiví učitelia, kňazi a ďalší, ale v prvej línii podľa mňa stoja poctiví investigatívni novinári, ktorí sa neboja verejne nasvecovať pálčivé krivdy a nespravodlivosti, krádeže a klamstvá, ktorí sa neboja konfrontovať mocných, ktorí môžu aj ublížiť, ako sme to videli napríklad v prípade Jána Kuciaka.

Prorok dnešnej doby je ten, kto povie, toto sa Bohu nepáči, toto je proti princípom spravodlivosti a práva, a preto by to malo byť ináč. Ktorému na veci záleží a ide za tým aj za cenu následkov, ktoré to môže mať.

Lebo strach, ktorý nás často zväzuje, hovorí aj o tom, že mi záleží skôr na mne než na Božích veciach. V prípade kresťanov by to tak byť nemalo. Možno nebudú mať šťastný život, ale bude to život, ktorý má zmysel. Pretože aj jeden podivín, s ktorým je Boh, dokáže zmeniť chod režimu či štátu.

Keď spomínaš podivínov, tak aj tebou spomínaný štúrovský básnik a tvoj predok Samo Bohdan Hroboň mal v sebe také prorocké čudáctvo. Na vyjadrenie Božieho mena používal rôzne metaforické novotvary ako Praboh, Trislav, Bohobyst, Trojmírovič... Už zosnulý literárny vedec Edmund Hleba o ňom hovoril ako o Prometeovi slovenskej poézie prikovanom k tatranskej skale. Bol Samo Bohdan Hroboň prorokom?

Ak hovoríme o tom, že rob, čo môžeš, a rob to čo najlepšie, samozrejme, s Božím mandátom, tak tým prorokom určite bol.

Vezmime si, že žil v takom stratenom kúte Slovenska, ako v 19. storočí bola Liptovská Sielnica, túlal sa po salašoch, kde bola nulová šanca, že niečo ovplyvní, no napriek tomu študoval teológiu, učil sa biblické jazyky a naplno robil to, čo vedel. Nesťažoval sa, veď aj Ježiš sa narodil v Betleheme a vyrastal v Nazarete, o ktorom hovorili, že či môže vzísť z neho niečo dobré.

Napriek tomu si Pán Boh Sama Bohdana Hroboňa použije tak, že raz sa o ňom dajú povedať také vzletné vety, ako si spomínal.

Lebo nezáleží na tom, aký som ja, ale aký je môj Boh. Jeremiáš sa vyhováral, že je primladý, Mojžiš zasa na to, že sa zakoktáva. Ale veď Pán Boh je s nami vždy, keď robíme veci, ktoré on chce, a bojujeme za ne. Vtedy máme obrovskú šancu, kdekoľvek a akíkoľvek sme.