Hľadajúca generácia Veriť v Boha AJ v cirkev?

Vyjadruje to neodolateľnú túžbu človeka po nadprirodzene a zároveň aj súčasnú individualistickú nedôveru k inštitúciám. Aj všetky dáta hlásia to isté: návštevnosť kostolov je nízka a 28 percent Američanov sa nehlási k žiadnemu náboženstvu. Z nich však polovica verí v duchovno a tri štvrtiny veria v Boha alebo vo vyššiu moc. Trend je jasný: človek chce mať radšej vzťah s Bohom podľa vlastných pravidiel a ľudia, ktorí chcú mať vzťah s Bohom radšej prostredníctvom organizovaného náboženstva, sa scvrkávajú na menšinu.

Tento obraz dopĺňajú niektoré nové dáta: v roku 2024 vyskočil predaj Biblií o 22 percent, pričom návštevnosť kostolov naďalej klesá. Správa vo Wall Street Journal o predaji Biblií obsahovala vložené video od „umelkyne a influencerky“, ktorá vyslovila esprit du siècle: „[Bibliu] som nikdy neštudovala ani nečítala. Ale teraz, keď mám 28 rokov, som zistila, že mám hlbšiu túžbu naozaj pochopiť, čo znamená kráčať s Bohom, a myslím, že sa to rozhodne začína čítaním a štúdiom Biblie.“

Bohu vďaka za túto jej túžbu podobnú snahám etiópskeho eunucha, o ktorých sa rozpráva v Skutkoch apoštolov, čítať proroka Izaiáša. Eunuch knihe nerozumel, a preto poprosil o poučenie apoštola Filipa. „Tu Filip otvoril ústa a počnúc týmto miestom z Písma, zvestoval mu Ježiša.“ (Sk 8, 35) Pre eunucha to znamenalo také osvietenie, že na mieste požiadal, aby bol pokrstený.

Dospeje táto mladá influencerka, ktorá chodí aj do kostola, k rovnakému uvedomeniu: že na čítanie a štúdium Biblie potrebuje niekoho zasväteného, kto ju poučí?

Touto učiteľkou je cirkev. Bez nej človek zablúdi z cesty falošného sebavedomia do temného solipsizmu, kam už pravda neprenikne. Namiesto toho, aby takýto človek našiel Boha, nájde iba seba – a nakoniec sa sebe i klania. Na vlastnú škodu.

Dnešný údajný múr rozdelenia medzi vierou v Boha a v cirkev poškodzuje jedno i druhé. Je to zbytočná tragédia, lebo viera v Boha a v cirkev sa nielen vzájomne dopĺňajú, ale cirkev tiež predpokladá vieru v Boha, lebo inak by neexistovala.

Keď budeme brať slová podľa ich definície, človek verí v Boha vtedy, keď si v živote uvedomuje svoju dušu a svoje spojenie s Bohom, a v cirkev verí vtedy, keď svoju dušu a svoje spojenie s Bohom prežíva prostredníctvom etablovaného spôsobu bohoslužby, viery a morálky.

Individualizmus, ktorý od seba oddelil vieru v Boha od viery v cirkev, si cení slobodu od každého obmedzenia – náboženského, rodinného, spoločenského či biologického – aby mohol každý človek každým svojím rozhodnutím akoby nanovo vytvoriť seba samého. Tento pohľad je však proti ľudskej prirodzenosti, lebo jej zdravý a šťastný život podstatne závisí od biológie, rodiny i spoločnosti.

A aj túžba po nadprirodzene sa u nás zakladá na ľudskej prirodzenosti: sme naprogramovaní, aby sme hľadali veci, ktoré sú vyššie od nás, pokľakli pred nimi a klaňali sa im. Cirkev nás vedie vo viere, aby sme sa klaňali tomu správnemu, teda Bohu, a robili to správnym spôsobom.

Tí, čo dávajú prednosť svojej osobnej spiritualite pred náboženstvom, rýchlo poukážu na veľký počet cirkví, ako aj na ich hriechy na znak toho, že im je lepšie samým. Keď sa však na to pozrieme kriticky, jednotlivec je odsúdený na to, aby tieto isté problémy opakoval na mikroúrovni, a preto dosiahne iba to, že sa bude klaňať sebe samému.

Najlepší prístup, ako dnes spojiť vieru v Boha s vierou v cirkev, je to, že človek potrebuje rodinu a spoločenstvo. Rodina a spoločenstvo nám uspokojujú materiálne aj duchovné potreby počas celého života, najmä však v jeho prvých dvoch desaťročiach. Náboženstvo, ktoré praktizujeme v spoločenstve, napĺňa naše duchovné potreby podľa obyčajov našich predkov, ktorých múdrosť je pre nás poučením a ich hriechy varovaním.

Keď sa vrátim k našej mladej influencerke a Etiópčanovi, cirkev nás učí to, čo sa nedokážeme naučiť sami. A na to, aby sme sa to naučili, je potrebná jedna konkrétna čnosť, ktorej je v súčasnosti nedostatok: pokora.

Samozrejme, nie všetky cirkvi či dokonca náboženstvá sú si rovné a úvaha, prečo je pravým náboženstvom katolicizmus, je na inokedy. Základnou orientáciou človeka, ktorý je v cirkvi, čiže takého, ktorý sa vzťahuje k Bohu etablovaným spôsobom, je pokora pred Bohom a pred sebou samým.

Žiadny človek nemá odpoveď na všetko; je bláznivé myslieť si, že si jednotlivec dokáže nájsť cestu k Bohu sám. Oveľa efektívnejšie je budovať vzťah k Bohu prostredníctvom etablovaných foriem, najmä vtedy, keď tieto formy – v katolíckej cirkvi sú to sviatosti, učenie cirkvi, morálny zákon – pochádzajú priamo od Boha, a teda aj vedú naspäť k nemu.

Myslí si človek, ktorý verí v Boha, a nie v cirkev, že je múdrejší než Boh? Lepší než toľkí iní, ktorí prispeli k čnostným obyčajom v cirkvi? Prečo by mal ísť k Bohu sám, keď tu je toľko prostriedkov – a toľko veriacich v cirkvi –, ktoré mu pomôžu prehĺbiť vieru v Boha?

Človek, ktorý „verí v Boha, ale nie v cirkev“, prispieva k atomizácii. Viera „v Boha aj v cirkev“ vytvára spoločenstvo, jediné miesto, kde sa jednotlivcovi darí. Ľudia „bez vyznania“, ktorí to s vierou v Boha myslia vážne, by urobili dobre, keby si vzali k srdcu kľúčové biblické poučenie: kto sa poníži, bude povýšený.

Katolícka cirkev sa špecializuje predovšetkým na cvičenie ducha v škole pokory. Čím sme pokornejší, tým viac budeme túžiť po Bohu.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura Jr. je spisovateľ a jeho najnovšou knihou je 100 Tough Questions for Catholics: Common Obstacles to Faith Today (100 ťažkých otázok pre katolíkov. Bežné prekážky vo viere v súčasnosti), pričom tiež preložil knihu Jerome’s Tears: Letters to Friends in Mourning (Hieronymove slzy. Listy trúchliacim priateľom). Externe vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku aj na Catholic International University a slúži tiež ako náboženský redaktor knižného časopisu The University Bookman, ktorý v roku 1960 založil Russell Kirk. Jeho osobná webová stránka je tu.