Cirkevní otcovia a kristológia Prvé kresťanské herézy

Ak by prvotná kresťanská komunita nepestovala povedomie, že vlastní špecifické presvedčenia, určite by neuskutočňovala program misionárskej expanzie.

Ak sú prví kresťania ohlasovateľmi, tak to preto, lebo si uvedomujú, že majú „nové“ ohlasovanie. Ale v čom spočíva toto „nové“? Inými slovami, čo je podstatným prvkom evanjeliového posolstva?

„Táto otázka je životne dôležitá pre celú kresťanskú teológiu, pretože od nej závisí tak často diskutovaná definícia podstaty kresťanstva“ (O. Cullmann).

Aby sme to zistili, máme k dispozícii novozákonné texty, ktoré sa ukazujú ako „zbierka textov na misijné účely“ (J.N.D. Kelly).

Je zrejmé, že prví kresťanskí misionári, ktorí pôsobili predovšetkým v Izraeli alebo medzi židovskými veriacimi v diaspóre, nemuseli ohlasovať vieru v jediného Boha.

Kristologický charakter bude teda jadrom kresťanského ohlasovania, jeho proprium, špecifickým a odlišujúcim prvkom: „Božské synovstvo Ježiša Krista a jeho povýšenie do dôstojnosti Pána (Kyrios) po jeho smrti a zmŕtvychvstaní sú dvoma základnými prvkami vo väčšine vyznaní viery prvého storočia“ (O. Cullmann).

Prvé herézy

Samozrejme, že to, čo bolo špecifickým prvkom prvotného kresťanstva, bude aj predmetom sporu, ktorý vznikol nielen v pohanskom a židovskom prostredí, ale aj v rámci samotného kresťanstva, kde sa viera v ukrižovaného Boha neprestávala javiť ako problematická a vyvolávala pohoršenie a prinajmenšom v židovskom svete nastoľovala ťažký problém exkulturácie: bolo treba začať veriť, že spása nie je zviazaná ani s rodokmeňom, ani s Mojžišovým zákonom, ale výlučne s vierou v Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych (porov. Rimanom 4, 23 –  25) a pred ktorým sú Židia a pohania na rovnakej úrovni.

Ebionizmus

Ťažkosť oslobodiť sa od židovského kultúrno-náboženského prostredia vysvetľuje vznik ebionizmu, židovsko-kresťanského prúdu myslenia, ktorý popieral božstvo Ježiša a uznával ho za obyčajného človeka. Stúpenci tejto doktríny by sa dali stotožniť s kresťansky orientovanými Židmi, možno konvertovanými esénmi, ktorí zostali verní zvykom židovského zákona, ale boli nepriateľsky naladení voči jeruzalemskému chrámu.

O nich hovorí Origenes vo svojom diele Proti Kelsovi II, 1, kde poukazuje na to, že „ebion v hebrejčine znamená ‚chudobný‘“. A dodáva, že „títo prijímajú Ježiša, ale chcú naďalej žiť podľa židovských zákonov“, a ďalej uvádza, že existujú dve sekty ebionitov: „tí, ktorí ako my uznávajú, že Ježiš sa narodil z panny, a tí, ktorí veria, že sa nenarodil takýmto spôsobom, ale ako všetci ľudia“ (Proti Kelsovi V, 61).

Východiskovým bodom tejto prvej kresťanskej herézy je skôr náboženská ako filozofická ťažkosť zosúladiť božstvo Krista s biblickou dogmou o jedinosti a jedinečnosti Boha. A preto monarchianizmus, ktorý ebionizmus vyznáva, možno považovať za typickú herézu židovskej duše kresťanstva, kde je ľahšie hovoriť o Kristovi ako prorokovi, vyvolenom Bohom, aby priniesol dokonalé poznanie zákona, v ktorom jedine existuje spása. Židovstvo teda prijalo Ježišovo duchovné ohlasovanie, ale odmietlo transcendentnosť jeho osoby.

Markionizmus

Kým ebionizmus nedokázal pretrhnúť pupočnú šnúru, ktorá ho spájala so židovstvom, markionizmus vykonal jasný zlom aj na úrovni myslenia so židovskou matricou. Markion, ktorý sa  narodil v Sinope na začiatku 2. storočia a založil sektu, ktorá nesie jeho meno a existovala až do polovice 5. storočia, začal hlásať vykúpenie, ktoré uskutočnil Ježiš z milosrdenstva Boha Otca.

Zistenie, že Boh Starého zákona nevykazoval milosrdné črty Boha, ktorého ohlasoval Ježiš, viedlo Markiona k rozlišovaniu medzi dobrotivým Bohom a otcom Krista, ktorý zachraňuje slobodne a z lásky, a Bohom Starého zákona, pánom tohto sveta, ktorý si pripútava strachom a zákonom.

V súlade s týmto protižidovským zameraním tento heretik odmietol všetky starozákonné knihy a dokonca aj niektoré novozákonné spisy, považujúc ich za interpolované judaizujúcimi kresťanmi. Prijal, hoci s úpravami, Lukáša a Pavla, čím dal vznik prvému kánonu novozákonných spisov.

Gnosticizmus

Ďalšou herézou, s ktorou sa prvotné kresťanstvo muselo konfontovať, bol gnostický doketizmus, podľa ktorého Ježiš neprijal nič telesné, pretože sa nenarodil z Márie, ale skrze Máriu.

Predpoklady tohto doketizmu, v ktorom sa spájajú markioniti, valentiniáni, Apelle a iní, treba hľadať v antropológii, ktorá nepozná nič iné ako duchovného človeka a popiera akúkoľvek hodnotu telesnej reality, ktorú Kristus zjavne nemohol prijať, pretože bola nespasiteľným prvkom.

Pre gnostikov, ktorí svoju koncepciu zakladali na Ježišovom tele v Prvom liste Korinťanom 15, 47 a v Liste Rimanom 8, 3, jedinou skutočnosťou je božský svet, a to do tej miery, že nejaká vec je tým viac skutočná, čím menej je hmotná.