Bodka za Františkom Posolstvo neobyčajného pontifikátu

Kedysi prišla za mnou na faru tridsiatnička so snúbencom, aby si dohodli sobáš. S prekvapením som zistil, že hoci mala za sebou osem rokov náboženstva, nebola pokrstená ani na prvom svätom prijímaní. Podľa jej rozprávania ju kňaz údajne odmietol pokrstiť ako dieťa, lebo rodičia neboli zosobášení. 

Dnes je dospelá, verí v Boha, ale odišli za prácou do zahraničia. Neviem, či nájde cestu k sviatostiam. Vtedy som sa pýtal: Kto je za jej situáciu zodpovedný? Rodičia, kňaz či katechéta? Po rokoch je ťažké byť sudcom, ale nie je normálne, aby dieťa navštevujúce celú základnú školu náboženstvo neprijalo iniciačné sviatosti, hoci rodičia nejaký vzťah k viere mať museli. Povedal som si, koľko zbytočnej tvrdosti a ľahostajnosti. Koľko neochoty prijať konkrétnu životnú situáciu blížneho.

Dnes už mám porozumenie pre civilný pozdrav pápeža Františka, ktorým sa po zvolení prihovoril zástupom. Jednoducho povedal: „Dobrý večer.“ Týmito slovami prekvapil a niekoho šokoval. V našich končinách sme zvyknutí na vonkajšie formálne náboženské prejavy. Mnohí moji veriaci, aj keď do kostola neprídu a z rôznych dôvodov sú nepraktizujúci, na ulici bežne pozdravia „pochválen“ bez toho, aby pozdrav dopovedali. Tak nejako majú vžité, že sa to patrí.

Načo sú nám všetky tie vonkajšie náboženské prejavy, keď za nimi nemusí byť ani žitá viera, ani normálne medziľudské vzťahy? Dokedy vydrží ono „pochválen“ človeku, ktorý nenachádza prijatie vo vlastnej komunite, skôr je svedkom ľahostajnosti a odmietnutia? 

Sekularizácia dnes zďaleka nie je doménou Bratislavy a mestského prostredia, je rozšírená aj na vidieku. Mnoho našich veriacich je z pohľadu kánonického práva iregulárnych, to znamená, že žijú v situáciách, ktoré im znemožňujú viesť plnohodnotný náboženský život, lebo nemajú prístup k Eucharistii.

Priznám sa, ako katolík „odchovaný“ na teológii a istej prísnosti a jednoznačnosti pápežov sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI. som bol po prvých prejavoch pápeža Františka rozčarovaný a hľadal som kľúč, ako ho vôbec uchopiť ako človeka. Bol z iného cesta. Žoviálny, neformálny, jednoduchý, komunikatívny, urečnený. 

Známe boli jeho spontánne vyjadrenia zvlášť na palubách lietadiel pri apoštolských cestách. Niekedy to naozaj tak vyzeralo, že niečo provokujúce povedal a tlačové stredisko potom mesiac vysvetľovalo, ako to vlastne myslel. On si z toho ťažkú hlavu nerobil.

Chcel byť však blízko tým, ktorých nikto nechcel a ktorých všetci odmietali, či už z politických, alebo morálnych dôvodov, preto jeho prvá apoštolská cesta viedla na ostrov Lampedusa, na ktorom sa tiesnili tisíce migrantov. Celé rodiny, ktoré šli za lepšou budúcnosťou a boli mesiace v nedôstojných podmienkach, lebo nikoho nezaujímali. Nehovoriac o tom, koľké tisíce zahynuli pri nebezpečnej plavbe v Stredozemnom mori. 

Pápež bol dieťa talianskych migrantov, ktorých do Argentíny na prelome storočí pricestovali desaťtisíce. V ich rodinách sa odovzdávali príbehy o tých, ktorí cestou do ďalekej Ameriky na lodiach zahynuli. Pápež nehovoril, že nemáme riešiť príčiny migrácie, len žiadal obyčajnú ľudskosť a všímavosť. Aj v tomto, aj v iných prípadoch opakoval, že žiadneho človeka nemožno odpísať, skartovať. Ani vtedy, keď je migrant, ani vtedy, keď sa mu rozpadlo manželstvo a on sa rozhodol pre iný zväzok, hoci si musel byť vedomý trvania toho predošlého; ani vtedy, keď mal homosexuálne cítenie a odvážil sa žiť s niekým podobným alebo keď si zmenil z nejakého dôvodu pohlavie. 

Pápež dával najavo dôležitú vec. Ak sa niekto rozhodne v tomto zaškatuľkovanom svete byť sám sebou a hľadá cestu k vlastnému šťastiu, toto samo osebe je nesmierne ľudsky náročné. Cirkev tu nie je nato, aby ľudí traumatizovala, ale aby ich sprevádzala, rešpektovala ich životnú situáciu, a pritom sa nezriekla hlásania pravdy o človeku tak, ako ho predstavuje Božie Zjavenie a Magistérium.

Apropo, pápež František sa zvykne označovať za liberálneho najmä z dvoch dôvodov. Kvôli jednej poznámke v Amoris laetitia, na základe ktorej umožnil biskupským konferenciám stanoviť kritériá na rozlišovanie, kedy rozvedený a znovuzosobášený môže prijať Eucharistiu, a kvôli Fiducia supplicans, keď umožnil požehnávať nezosobášené páry aj rovnakého pohlavia.

Zdá sa, že za týmto konaním bola istá stratégia. Na jednej strane vyjadriť obyčajné ľudské pochopenie pre životné voľby, ktoré síce považujeme za hriešne a nerozumieme im, ale rešpektujeme svedomie konkrétneho človeka, ktorý ak sa tak rozhodol, musel mať pre to vážny dôvod. 

Na druhej strane to vnímam ako jeho snahu, aby sa tieto debaty stali verejnými a nediali sa v skrytosti. Diskusie o týchto témach nespadli z neba. Z vlastnej skúsenosti viem, že v niektorých západných krajinách bola roky v tichosti tolerovaná prax, ktorá nebola v súlade s katolíckou morálkou a s kánonickým právom. Keby to nejestvovalo, takéto otázky by sa ani neotvárali, a ak by sa otvorili, nevyvolali by žiadny rozruch. Dobre si však pamätáme, koľko debát vyvolali obe témy. 

Pápež nezmenil v ani jednej morálnej téme doktrínu, ale žiadal ľudskejšiu a prístupnejšiu prax. Jednoducho si prial, aby ľudia, ktorí sa z rôznych dôvodov stali pre prijatie Eucharistie iregulárnymi, neboli cirkvou odmietnutí. Dával najavo, že život viery je procesom, v ktorom človek dozrieva. Nedá sa urýchliť a u každého je jedinečný. Máme predstaviť ideál, trvať na ňom, ale zároveň rešpektovať človeka, mať porozumenie pre jeho situáciu a rozhodnutie svedomia, sprevádzať ho, aby k tomuto ideálu dozrel. To nie je možné niekomu nanútiť.

Keď niečo desaťročia buble a neviete, čo to je, a potom to odkryjete, tak to logicky musí prskať a ten pohľad nie je pekný, ale otvorená debata má vždy zmysel. Pápež František si ju želal a myslím, že si bol vedomý rizika, do ktorého ide.

Týmto novým pastoračným štýlom dával najavo, že doktrína tu nie je nato, aby sme ňou bili ľudí po hlavách. Evanjelium je na prvom mieste Božím posolstvom, ktoré oslobodzuje. Žiadal ľudský prístup a pochopenie, a to najmä od klerikov. Mnohým sa to nepáčilo. Tiež som mal istý čas pocit, že kňazov iba kritizuje. Mnohí sa snažia a rozdávajú sa, o tom nepochybujem. Mnohí sme však zdedili v cirkevnom prostredí spôsoby, ktoré už v dnešnej dobe nie sú vhodné, sú prekážkou pri ohlasovaní evanjelia. 

Až na výnimky klerici rozhodne nemajú úmysel veriacim ubližovať, ale v niektorých situáciách sme zbytočne tvrdí a málo empatickí. Laici by vedeli rozprávať o ponížení, ktorého sa im dostalo. V tomto zmysle chápem svojho diecézneho biskupa Mons. Františka Trstenského a oceňujem, že za všetko toto verejne odprosil.

Lenže bolo by zjednodušením, keby sme klerikalizmus vzťahovali len na sexuálne zneužívanie mladistvých. To je špička ľadovca. K nemu dochádza vždy, keď akákoľvek cirkevná autorita (klerik či laik) koná svojvoľne a nerešpektuje cirkevné zákony. Keď sa kňaz správa k veriacim nie ako pastier, ale pán, ale i vtedy, keď veriaci kňaza idealizujú, považujú za neomylného a nevnímajú jeho ľudské nedostatky. Svojvoľnosti a bezdôvodného pristupovania k veriacim z pozície moci je stále dosť. Niekedy je za tým obyčajný narcizmus, ale často zdedená mentalita, že takto sa to proste u nás robí. Toto myslenie je chvalabohu na ústupe.

Pápež František chápal, že pre budúcnosť Katolíckej cirkvi je dôležité, aby ako najväčšie globálne kresťanské spoločenstvo čo najviac participovala na zveľaďovaní spoločného dobra, preto dával do popredia tému ochrany životného prostredia a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti každého človeka.

Za vrchol jeho snaženia o transformáciu vnútorného prostredia možno považovať synodálny proces, synodu o synodalite, do ktorej sa bezprecedentným spôsobom zapojili tisíce ľudí po celom svete. Za jednoduchým leitmotívom o spoločnom kráčaní je podľa mojej mienky úmysel, aby si mentalitu Druhého vatikánskeho koncilu osvojili všetky katolícke komunity. 

Všetci máme zodpovednosť za život cirkvi a za ohlasovanie evanjelia. Nie je to len úloha klerikov. V našej sekularizovanej dobe pribúdajú farnosti či spoločenstvá, ktoré pre nedostatok kňazov nemajú pravidelné slávenie Eucharistie, ale zároveň majú žiť spoločne a rásť. V tomto smere dôležitú zmenu priniesla dogmatická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium, kde sa najprv hovorí o všeobecnom kňazstve veriacich a až potom o služobnom kňazstve. Tento dôležitý posun de facto znamená, že veriaci na základe krstu majú spoluzodpovednosť za riadenie cirkvi. Tento fenomén sa odrazil v Kódexe kánonického práva z roku 1983, ktorý nariadil mať vo farnostiach hospodárske rady. Na ich čele stojí síce farár, ale v presne určených prípadoch sú ich rozhodnutia pre farára záväzné. Táto téma však zostala na polceste. 

Spoluzodpovednosť veriacich za cirkev, za ohlasovanie evanjelia, pastoračnú prácu i narábanie s majetkom je stále neosvojená téma tak pre klerikov, ako laikov. Prax je často taká, že klerici sa o kompetencie neradi delia a laici vnímajú kňaza ako pracovníka, u ktorého si môžu nárokovať nejaký servis. Synoda o synodalite je najmä procesom spoločného dozrievania a osvojenia si koncilovej mentality. Nie je dôležité, či jej výsledkom budú dokumenty, ale či na jej konci bude cirkev lepšie chápať samu seba vo svetle evanjelia, či členovia komunít budú viac cítiť za ne zodpovednosť a či cirkev bude verne a horlivejšie napĺňať svoje poslanie.

Pápež František ako Argentínčan nezaprel svoju mentalitu. Mal ako každý človek nedostatky a jeho rozhodnutia budeme ešte dlho analyzovať. Nemôžeme poprieť, že jeho spontánnosť vo vyjadrovaní mohla v niektorých prípadoch vyznieť ako spochybňovanie doktríny. 

Stále sa budeme pýtať, či cez dokumenty, kde chcel iba ukázať, že cirkev má byť ľudská, neotvoril pomyselnú Pandorinu skrinku. Budeme uvažovať, či cez synodu o synodalite nenarušil tradičné chápanie cirkvi ako hierarchickej inštitúcie; či pri kompromisoch s čínskou vládou jeho administratíva nezašla príliš ďaleko; či vo vzťahu k tradičným katolíkom nebol príliš tvrdý. To všetko ukáže čas.

Pri prvých krokoch zosnulého pápeža Františka som bol v rozpakoch, dnes si trúfam povedať, že mu rozumiem. Prial si jediné: aby sme v tomto krutom svete, kde žijeme tak krátko, zvládli oboje, hovoriť si pravdu, ale zostať k sebe ľudskí. Evanjelium je radostnou zvesťou, ktorá je pre všetkých.

Jeho výroky, že cirkev má byť poľnou nemocnicou a Eucharistia nie je odmena dokonalých, ale liek pre slabých, budú navždy rezonovať. Je za nimi srdce najvyššieho pastiera, ktorý mal nás, svojich veriacich, úprimne rád takých, akí sme, aj s našimi slabosťami a životným štýlom. Akceptoval nás, ale chcel nás sprevádzať ku Kristovi, lebo bol presvedčený, že sa na ceste za ním obklopení láskou a milosrdenstvom očistíme a pochopíme, kým v Božích očiach sme. 

Pozval nás, aby sme boli spoločenstvom a uvedomili si, že sa navzájom potrebujeme. Požiadal nás, aby sme sa spoločne pokúsili zmeniť vnútrocirkevnú mentalitu tak, aby všetci ľudia na tomto svete vnímali, že cirkev je pre nich skutočným domovom. Kde nie sme všetci dokonalí, nežijeme všetci podľa ideálov, ale všetci sme pod Božou ochranou, sme svoji a pomáhame si na ceste do neba. Bol to neobyčajný pontifikát. Requiescat in pace.