Slovo kňaza Keby som bol vedel vtedy, čo viem teraz

Jedna z vecí, ktorú si s pribúdajúcim vekom mnohí vyčítajú, sú chyby minulosti. Zlé rozhodnutia, ktoré boli urobené niekedy z neznalosti, niekedy z pochabosti alebo z naivity. Minulosť je uzavretá kapitola. Múdry človek sa učí na vlastných chybách. Predsa sú však medzi ľuďmi rozdiely. 

Žiadny život nie je bez omylov, ale predsa sa zdá, že u niekoho je ich viac a u niekoho menej. Zvykneme hovoriť, že niekto má v živote smolu alebo sa stále hľadá.

Iste, život je veľkou neznámou. Nevieme, čo bude o hodinu, nieto ešte o týždeň. Všetko možné si plánujeme, ale realita môže byť iná. Možno práve preto hľadáme akýsi kľúč, akým sa môžeme zorientovať v tej neznámej džungli udalostí a vzťahov, do ktorých vstupujeme ako na neprebádanú pôdu.

V dnešnej kultúre sa veci zjednodušujú. Riadime sa heslom „Uži dňa“ alebo „Využi šancu“. Mávame pocit, že nám stále niečo uniká pomedzi prsty. Akoby tí druhí mali niečo, čo my nemáme. Nekonečné skrolovanie na sociálnych sieťach to potvrdzuje. Nové a nové podnety s podvedomou obavou, že prehliadnem dôležitú informáciu alebo skvelú príležitosť. Za istých okolností môže platiť, že ponúkané šance je potrebné využiť. Má to však háčik. 

Pred rozhodnutím zvážiť všetky „za“ a „proti“. Vidieť seba, vlastný život nielen v perspektívne pár mesiacov, ale aj niekoľkých rokov. Znalci duchovného života by povedali, že treba sa naučiť správne rozlišovať. Ale ako?

Ježiš v evanjeliách často pripomína, aby ľudia boli pripravení na stretnutie s Pánom. Keďže to často opakoval, učeníci to pochopili ako pripomenutie jeho druhého príchodu, a teda posledného súdu, konca sveta. Dnes tieto slová odkazujú najmä na osobné stretnutie s Pánom vo chvíli odchodu z pozemského sveta. Na toto stretnutie máme byť pripravení.

Ak vieme, že nás o pár rokov čaká skúška, väčšina má sklon sa s prípravou neponáhľať a odkladá ju na poslednú chvíľu. Klamlivý pocit, že mám ešte čas. Koľkí študenti sa na tejto ilúzii popálili. Ježišove slová, tá opakujúca sa výzva na obozretnosť pred osobným stretnutím so Stvoriteľom, pôsobia ako vzdialená skúška. Môžeme prepadnúť pocitu, že je to také vzdialené, také neznáme. Že bude na všetko čas. Na rekapituláciu, prípravu.

A čo ak nebude? Pozeráme za seba a vidíme všetky omyly, chybné rozhodnutia. Všetkému sa predísť nedá, ale niečomu áno. V tom zbesilom životnom tempe hľadáme oporný bod. Kľúč k uchopeniu toho všetkého neznámeho, čo je pred nami. Naše budúce voľby, postoje. Viac ako rozumnosť potrebujeme múdrosť. Cnosť, ktorá spája realitu s rozvahou, rozlišovanie s entuziazmom.

Boh nie je mĺkvym pozorovateľom, ale partnerom. Celá Biblia vydáva svedectvo o jeho každodennom záujme o konkrétneho človeka. V časoch dobrých aj zlých. Človek sa nestáva múdrym na základe vlastných schopností. To nie je o analytickom myslení ani o kritickom myslení alebo o logike. Múdrosť na prvom mieste spočíva v pripravenosti počúvať Boží hlas tu a teraz. Nie o týždeň, o mesiac či na konci života.

Boh klope na dvere ľudského srdca. Neustále. Od našej ochoty pochopiť tento Boží záujem a počúvať jeho hlas závisí schopnosť stať sa múdrymi.

Keď Ježiš v evanjeliách apeluje na pripravenosť na stretnutie s Pánom, napovedá, že bez múdrosti to nepôjde. Tú nezískame zhromažďovaním dobrých či zlých skúseností, rôznych zážitkov, ale uvedomením si Božej prítomnosti v mojom vlastnom živote a počúvaním Pánovho hlasu.

Keď sa pozrieme za seba, tak neraz konštatujeme, že mnohé v minulosti mohlo byť ináč, keby sme boli spravili iné rozhodnutia a mali iné postoje. Nemá príliš zmysel uvažovať spôsobom „Keby som bol vedel“, lebo život má aj prítomnosť a budúcnosť. A tie sú čiastočne v našich rukách.

Usilujme sa stávať sa múdrymi. Dobrý Boh chce v každom okamihu usmerňovať a formovať môj život, aby bol krajší a plnohodnotnejší. Prosme Ducha Svätého o dar múdrosti.