Brat Filip: Keď spovedám, plačem aj kričím

Brat Filip: Keď spovedám, plačem aj kričím

S františkánom Andrejom Filipom Čiernym sme sa rozprávali o falošných obvineniach zo sexuálnych návrhov, boji za bezdomovcov a proti hazardu, ale aj o tichu, spovedi a kauze Bezák.

Pri prepise tohto rozhovoru som si opäť uvedomil limity písaného slova. Keď pri opisovaní odchodu do kláštora búchal po stole, napodobňoval žiaľ svojej mamy a karhanie predstaveného, nevedel som sa prestať smiať. Keď sa potom stíšil a zamyslene rozprával o zmysle ticha a odpustenia, pristihol som sa, že namiesto prepisovania už len počúvam. Brata Filipa je najlepšie zažiť naživo.   

Keď sme plánovali tento rozhovor, pôsobili ste ešte v Prešove. Napokon sa rozprávame vo vašom novom pôsobisku v Trnave...

Františkáni na Slovensku každé tri roky preskupujú svoje sily. Tento rok išlo o veľké zmeny, keďže sme volili aj nového provinciála. On sa so mnou stretol a pýtal sa, kde vidím svoje miesto. Nekládol som si žiadne podmienky a nechal som Boha, aby rozhodol cez môjho predstaveného. A tak som v Trnave.

Ako vyzerali vaše prvé týždne?

Pôvodne som mal mať na starosti výhradne pastoráciu povolaní. Napokon som aj vikárom nášho kostola, duchovným správcom Gymnázia Angely Merici, dostal som na zodpovednosť františkánsku mládež a som aj člen nášho misijného tímu. Všade tu môžem nachádzať nové povolania, ale tých povinností je naozaj veľa.

Dostali ste aj nejaké kvóty, ktoré musíte naplniť?

Každý rok sa približne dvadsať mladých mužov vážne zamýšľa nad vstupom do kláštora. Z tohto koláča by som mal čo najviac odkrojiť pre františkánov...

... a ubrať tým ostatným?

(Smiech.) Nie som dílerom vyzbrojeným smrtiacimi argumentmi, ktorý mladých presviedča, aby si kúpili náš tovar. Povolanie je dar a tajomstvo. Dvakrát do mesiaca pripravujem adorácie zamerané na povolania, keďže Ježiš nás vyzýva prosiť Pána žatvy, aby on poslal robotníkov na svoju žatvu. Navyše som presvedčený, že výhodou františkánov pri získavaní nových povolaní, je silný príbeh nášho zakladateľa. Už sa mi aj ozval prvý záujemca.

Napriek tomu asi nemáte, rovnako ako ostatné rehole, dostatok adeptov?

Čísla nie sú prvoradé, ale keď sa na nich pozrieme, tak nie sú dobré. Momentálne je na Slovensku asi sedemdesiatpäť františkánov, ale koncom deväťdesiatych rokov nás bolo viac ako sto. V poslednom čase však máme minimum solídnych záujemcov.

Rehoľné meno mi vybrala mama

Z akej rodiny pochádzate?

Najprv som si myslel, že z mrzutej (smiech), ale dnes vidím, že z vynikajúcej. Otca som mal mimoriadne rázneho, ale mama to vyvažovala. Ak dokážem prejaviť svoje city, rozplakať sa, tak je to vďaka formácii mojej mamy. Na otca sa však nesťažujem, práve naopak. Spätne vnímam ako zodpovedne sa staral o rodinu, aj keď po ňom v zamestnaní šliapali, lebo nebol v komunistickej strane.

Ako rodičia prijali vaše rozhodnutie ísť do kláštora?

To bol úlet, bolo to ťažké. Mal som dvadsaťjeden rokov a sedeli sme v nedeľu pri stole. Dovtedy som všetko tajil tak prísne, že aj keď mi prišiel list od františkánov s pozvaním na kandidátske stretnutie, všetkých som presvedčil, že to je len taký tábor. Počkal som, kým všetci dojedli, postavil som sa, dlane sa mi potili a povedal som: „Rodičia, súrodenci, na budúci týždeň vstupujem do kláštora.“ Napriek tomu, že sme boli hlboko veriaca rodina, počas týždňa som každý deň chodil miništrovať, bol to pre nich šok. Otec sa len usmieval, nevedel, čo si má o tom myslieť, ale mama sa postavila a plakala. Sadla si a plakala. Znova sa postavila, plakala. Keď konečne našla slová, vravela mi: „Andrejko, to mi vravíš len tak? Vždy som všetkým matkám zazlievala, keď bránili synom ísť do seminára, ale až teraz vidím, aké ťažké to je.“

Mali rodičia s vami iné plány?

Mama za mnou počas celého týždňa chodila s tým, či som sa dobre rozhodol. Že ona si myslela, ako ich v starobe doopatrujem. Akoby som nemal troch ďalších súrodencov. A že si tiež myslela, ako celej ulici ukážem, ako sa žije prototyp manželstva (smiech). Na našej ulici totiž žili dva rodinné klany a v každom manželstve čosi škrípalo. Domov som si občas priviedol nejaké dievča, takže mama si bola istá, že pôjdem týmto smerom.

Ale nejako priamo vášmu vstupu do rehole asi nebránili...

To nie, aj keď ten odchod bol emotívny a slzotvorný.

Prečo sa za kláštornými múrmi stal z Andreja práve Filip?

To je vám príbeh (smiech). Keď som vstúpil ku františkánom, nič som o nich nevedel, dovtedy som nepoznal žiadneho živého františkána. Naozaj. Len som počúval svoj vnútorný hlas. Keď sme so siedmimi ďalšími chalanmi, ktorí vedeli o Františkovi a františkánoch všetko, boli v postuláte v Trstenej asi dva týždne, mali sme omšu s provinciálom spojenú so slávnostným prijatím do rehole. Potom nasledovala večera v refektári za okrúhlym stolom. Do tejto posvätnej chvíle v susednej miestnosti zazvonil telefón. Išiel ho zdvihnúť guardián, po chvíli sa vrátil a pýtal sa: „Andrejko Čierny, ktorý to je?“ Nesmelo som sa prihlásil. Vtedajší provinciál, ináč veľmi dobrý herec, sa s hraným pohoršením obrátil ku mne: „Ešte len dva týždne si v kláštore a už máš telefonát?“

Prečítajte si aj
Augustinián Pigula: Mních nie je nadávka, ale spôsob života Zdieľať

S hanbou som išiel k telefónu a v ňom mamin hlas: „Andrejko, sedíme tu s tvojou sestrou a vyberáme ti rehoľné meno. Prišli sme na to, že by si sa mohol volať Filip podľa Filipa Neri.“ Takmer roztrpčene som jej odvetil: „Mama, toto mi nevrav ani zo žartu. Vôbec neviem, kto je Filip Neri, voláš úplne nevhod, máme spoločnú večeru, navyše meno si vyberáme až na konci postulátu pred vstupom do noviciátu.“ Na to mi zasa ona takmer roztrpčene odvetila: „Andrejko, ale veď ja som to dobre myslela.“ Rýchlo som sa jej pozdravil a zložil. Vrátil som sa do refektára a provinciál hneď na mňa: „Kto to bol?“ Keď som povedal, že maminka, všetci išli do rehotu. Provinciál hral ďalej svoje predstavenie a pýtal sa: „Čo chcela?“ Po mojej úprimnej odpovedi, že mi práve vyberala rehoľné meno, išli všetci do kolien (dlhý smiech).

Takže Filipom nie ste zo svojej, ale z maminej vôle.

Keď sa blížil noviciát, prečítal som si, kto bol Filip Neri, že je patrónom humoristov a duchovným formátorom Kamila de Lellis. Keďže spolubrat, ktorý bol so mnou na izbe, si chcel dať meno Kamil, o to skôr som sa z recesie rozhodol pre Filipa.

Došlo teda na mamin výber.

Ale ja som jej to spočítal (smiech). Keď som po roku prišiel domov, mama sa hneď pýtala, čo je nové. Povedal som, že už máme rehoľné mená. Chvíľu híkala, že som jej nedal predtým vedieť a neporadil sa. Úplne som ju zaklincoval, keď som povedal, že som si vybral meno Florián. Mama sa skoro zrútila: „Neblázni, veď Florián bol u nás najväčší ožran, všetci ho volali Floriš.“ Chcel som to divadlo dohrať do konca, tak som sa zatváril urazene: „Mama, vieš kto je to svätý Florián? Patrón hasičov, zachraňoval nielen ľudské majetky, ale aj životy. Ako môžeš tak prízemne rozmýšľať?“ Mama sa zľakla a začala sa mi ospravedlňovať. To som sa už neovládol a priznal som, že mám meno Filip. Neskôr sa naučila o čosi viac ovládať svoje materské city, ale aj tak občas zazvonil v kláštore telefón, či nie je Andrejko chorý a že už hlásia mrazy, tak aby nosil čiapku.

Kauza Bezák bude mať ďalšie dejstvo

Poďme opäť do súčasnosti. Trnava, kde momentálne pôsobíte, je mesto späté s arcibiskupom Bezákom. Stále cítiť, čo sa stalo?

Samozrejme, už som mal prvé spovede...

... spovede?

Áno, ľudia sa chodia spovedať aj z toho, že nevedia prežrieť tú krivdu.

Vy ste boli jedným z mála kňazov, ktorí sa verejne vyjadrovali k tejto kauze. Je príbeh arcibiskupa Bezáka už uzatvorený?

Dúfam, že nie. Takéto zametenie pod koberec by nikomu nepomohlo a všetkým by ublížilo. Sme povinní za každých okolností skúmať pravdu a dožadovať sa jej až do konca. Celý prípad podľa mňa ešte čaká na druhé dejstvo. Pravda si vždy nájde svoju cestu.

„Najťažším skutkom duchovného milosrdenstva je krivdu trpezlivo znášať.“  Zdieľať

V jednom rozhovore ste spomínali duchovné cvičenia, ktoré vám kedysi dával arcibiskup Bezák. Prežívali ste vtedy v čomsi podobne ťažké obdobie, aké neskôr čakalo jeho. Vtedy vám radil, aby ste prežívanú nespravodlivosť odovzdali Bohu a niesli svoj kríž...

... dokonca mi vravel, že v cirkvi sa neriešia veci tak ako vo svete, kde sa každý chce ihneď domôcť pravdy. V tom čase som bol diakonom a arcibiskup ma osobne poznal, keďže práve on ma vysvätil.

Paradoxne, neriešil on svoj prípad v rozpore s týmito slovami?

Druhému sa vždy radí ľahšie. Vezmime si ale prípad pátra Pia, ktorý niesol svoju krivdu, ale zároveň sa hneval na rozhodnutia, ktoré považoval za nespravodlivé. Máme Svätý rok milosrdenstva a podľa mňa najťažším skutkom duchovného milosrdenstva je krivdu trpezlivo znášať. Ja som tiež rozmýšľal nad radikálnym riešením svojho prípadu, nad nejakou protestnou hladovkou, ale arcibiskup Bezák mi naozaj dobre poradil. V prežívaní nespravodlivosti som pochopil, že každá krivda je výzvou. Dnes za to obdobie ďakujem Bohu a uvedomujem si, že mi priniesla oveľa viac, ako mi vzala.

Ľudia na nás pľuli, že sme pedofili

Aby sme nechodili okolo horúcej kaše, o čo išlo vo vašom prípade?

Pôsobil som ako diakon v Hlohovci a čakal na rozhodnutie predstavených o mojej kňazskej vysviacke. Bolo to začiatkom roku 2011. Provinciál mi však namiesto správy o termíne vysviacky oznámil, že nebudem vysvätený a navyše budem urýchlene preložený do Fiľakova. Dôvodom bola sťažnosť nejakej ženy, že som jej vraj dával sexuálne návrhy a nevhodne sa k nej správal. Bol to pre mňa šok. Provinciál mi dokonca odmietol povedať, kto presne sa na mňa sťažuje, aby som tej žene neublížil ešte viac. To ma úplne paralyzovalo. Viackrát som ho vyzýval, nech dá na mňa trestné oznámenie, aby pravda vyšla najavo.

Dnes už viete o koho išlo?

Áno, ale nedozvedel som sa to od predstavených, ale od jedného spolubrata. Zistil som to až po dvoch rokoch, keď som sa konečne dočkal termínu odloženej vysviacky. Išlo o jednu citovo a asi aj psychicky labilnú ženu, ktorá pred omšou chodievala do našej sakristie. Snažil som sa s ňou potom skontaktovať, aby mi povedala len jedno – prečo? Veď to krivé obvinenie sa nedotýkalo len mňa, ale celej mojej rodiny, ktorá sa nevedela zmieriť s nespravodlivosťou voči mojej osobe. Ani ja som sa nevedel zmieriť s tým, že predstavení uverili radšej nejakej žene ako svojmu spolubratovi. Provinciál aj vtedajší guardián sa mi potom za to ospravedlnili, čo bolo pre mňa veľmi silné. Ale k verejnému očisteniu môjho mena v rámci provincie nedošlo. Mnohí spolubratia dodnes nevedia, o čo presne išlo, alebo ako to naozaj bolo, lebo sa na to nepýtali tak ako vy.

Lenže toto nie je jediná vaša skúsenosť s krivým obvinením so sexuálnym motívom. Vy ste pôsobili v bratislavskom kláštore práve v čase, keď viaceré médiá v roku 2008 uverili nejakým chlapcom, že ich tam františkáni zneužívali.

To bola sila. Ráno som išiel na toaletu v našej klauzúre. Rozospatý som otvoril dvere a na chodbe stálo asi dvadsať ľudí. Prekvapený som sa spýtal, či sú tu na návšteve a či o tom vie guardián kláštora. Tým bol vtedy Ján Krstiteľ Balázs. Odpovedali, že by sa to dalo nazvať aj návštevou. Až potom som si všimol, že na rukách majú pásky s nápisom Polícia. Nadľahčene som sa ich opýtal, či majú u nás cvičenie nejakej razie. Oni sa na seba pozreli so slovami: „Povieme mu to? Povedzme! Ste obvinený z pedofílie.“ Vypúlil som na nich oči, či to myslia vážne. Oni rýchlo dodali, že obvinený nie som konkrétne ja, ale traja moji spolubratia. Keďže som potreboval ísť na toaletu, dvaja policajti išli so mnou, aby ma kontrolovali, či neničím nejaké dôkazy.

V tom čase sa veľa hovorilo o sexuálnych škandáloch kléru v zahraničí, takže mnohí ľudia boli náchylní uveriť tomu, že čosi podobné sa mohlo odohrať aj na Slovensku.

Bol to skutočný pohon na františkánov. V Hlohovci nám na kláštor napísali Pedofili, ľudia na nás pľuli, dokonca sa do nás navážali pacienti v nemocnici, kam sme nosili sväté prijímanie. Od počiatku to pritom bolo jedno veľké klamstvo. Dodnes neviem, nakoľko to bolo slobodné rozhodnutie ublížiť nám zo strany matky a krstnej matky chlapcov, ktorým sme pritom pomáhali, a nakoľko to niekto celé riadil aj vzhľadom na osobu Jána Krstiteľa Balázsa. V tomto štáte si už nie som istý ničím.

Dotkol sa tento prípad aj vás osobne?

V tom čase som pracoval s bezdomovcami a ľudia, ktorí o tom vedeli, mi pre nich posielali kadejaké veci. Vrátane spodnej bielizne. Takže keď policajti prehľadávali kláštor, v mojej skrini našli vo vreci so šatami pre bezdomovcov aj podprsenky. Dokonca som tam mal aj zopár občianskych preukazov, ktoré mi bezdomovci dávali do zálohy, keď som im požičal nejaké peniaze. Čo si tí policajti museli o mne myslieť? Podprsenky a občianske preukazy v mníchovej skrini – to je smrtiaca kombinácia (smiech). Jednoducho, toto nevymyslíš, to je život. Nakoniec však z toho nebol žiadny problém, veci sa vysvetlili. Ale rovnako ako v mojej kauze ma veľmi hnevá, že nedošlo k poriadnemu očisteniu mena mojich spolubratov. Televízia JOJ mala nejaké trápne ospravedlnenie, ktoré si nikto poriadne ani nevšimol. 

Bezdomovcom peniaze nedávam

Spomínate prácu s bezdomovcami. Ako ste sa k nej dostali?

Všetci františkáni počas rehoľnej formácie strávia niekoľko mesiacov pri Marošovi Kuffovi v Žakovciach, kde pracujú aj s bezdomovcami. Je to výborná skúsenosť. Navyše, po vstupe do kláštora som si povedal, že mníchovi by nemalo byť cudzie nič šľachetné. Keď som študoval v Bratislave na teologickej fakulte, zvykol som sa s bezdomovcami cestou zarozprávať. V tom čase tu Nina Beňová rozbiehala klub Hľa, človek a hľadala ľudí a priestory. Opýtal som sa predstaveného kláštora a ten súhlasil, že v refektári sa môžeme s bezdomovcami stretať raz do týždňa. Chodilo tam niekoľko desiatok ľudí. Spravil som nejaké chlebíčky, uvaril čaj a kávu a rozprával sa s nimi na nejakú presne zadanú tému, napríklad o alkohole.

Nechodili tam najmä kvôli tomu občerstveniu?

Určite nie. My sme sa s nimi rozprávali ako človek s človekom. Preto sa to volalo Hľa, človek – podľa Pilátových slov Ježišovi, ktorý sa zbičovaný, opľúvaný a tŕním korunovaný ani nepodobal na človeka. Aj špinavý a zapáchajúci bezdomovec sa občas nepodobá na človeka. My sme v nich toho človeka videli a to ich fascinovalo, nechcelo sa im odísť. Keď jeden rozprával, ostatní mlčali a počúvali ako v kostole.

Prečítajte si aj
Verbista Bubák: Takto sa žiť nedá. Musíme sa začať uskromňovať Zdieľať

Ostatným v kláštore stretnutia neprekážali?

V refektári sme vydržali dva roky. Potom nám ten priestor vzali s tým, že sa ide prerábať. Ale dva roky sa tam nič nerobilo, bežali v ňom všetky ostatné aktivity, len bezdomovci už boli preč.

Ako ste sa s tým vyrovnali?

Ďalej sme sa stretali – priamo pod parlamentom na petržalskom brehu Dunaja pri jednom ohnisku. Každý utorok sme sa stretli pred kláštorom a išli sme tam ako procesia cez celé mesto. Aj to bol pre mňa dôkaz, že im nešlo o teplo a chlebíčky, lebo pri Dunaji sme sa rozprávali v zime a bez občerstvenia. Boli to krásne časy, stálo to za to. Najviac ma teší, že Hľa, človek funguje vďaka mojim výborným spolubratom doteraz. Pretože moja práca s ľuďmi bez domova niektorým prekážala natoľko, že zariadili moje presunutie do Prešova.

Na druhý koniec republiky...

Lenže ani tam sa to neskončilo. Jeden z týchto mojich bezdomovcov ma prišiel navštíviť v treskúcej zime krátko po Vianociach. Potajme som ho nechal prenocovať v kláštore. Keď na to predstavený prišiel, prísne ma pokarhal, že som to urobil bez jeho vedomia. Povedal som mu, že iné mi neostávalo, lebo som vedel, že on by to aj tak nedovolil, čo mi neskôr potvrdil. V nerozvážnosti som navyše dodal, že by som to urobil znova. To ma stálo odklad večných rehoľných sľubov. Myslím, že dnes by som už mal odvahu poctivo sa ho opýtať.  

Aby sme sa o bezdomovcoch nerozprávali len ako o anonymnej skupine – s akými konkrétnymi ľudskými príbehmi ste sa stretli?

Bezdomovci sú ľudia ako my. Bol tam napríklad jeden vysokoškolský profesor, učil ešte za minulého režimu marxizmus-leninizmus. Mal také krásne smutné oči, že som bol schopný uveriť mu všetko. Bol ošľahaný životom. Títo ľudia predtým, ako prišli o strechu nad hlavou, stratili vzťahy. Za rôznych okolností sa ocitli v situáciách, že nemali nikoho, kto by sa za nich postavil, kto by ich podržal. Zavinili si to aj sami, ale zároveň boli tak trochu oklamaní životom. Urobili chybu, ktorá sa im hneď vypomstila, nestihli dostať druhú šancu. Ale boli to dobrí ľudia.

Často čelíme dileme, či žobrajúcim bezdomovcom čosi dať alebo nie. Aká je vaša rada?

Keď vidíme niekoho na ulici, nie sme povinní dať mu peniaze na jedlo a keď to neurobíme, čeliť výčitkám svedomia. Dôležitejšie je stretnúť sa s týmito ľuďmi ako človek s človekom. Napokon, tými niekoľkými drobnými často len uspokojujeme svoje svedomie. Peniaze majú byť odmena za prácu, ani ja ich bezdomovcom zo zásady nedávam. Na podanie jablka či pečiva z nákupnej tašky alebo aspoň na dobré slovo by sme si však mali nájsť čas. Aj tým môžeme ukázať, že nie sú pre nás len handrou, ale ľudskou bytosťou. Napokon, práve peniaze mnohokrát držia bezdomovcov na ulici. Keď si vykalkulujú, koľko vyžobrať, aby prežili, prestanú mať záujem reálne riešiť svoju situáciu.

„Zo svojich životov by sme mohli mať oveľa väčší úžitok, keby sme našli stred svojej duše, kde navždy sídli Boh.“  Zdieľať

Svoj zápas ste zviedli nielen za bezdomovcov, ale na svojom bývalom pôsobisku v Prešove aj proti hazardu.

Nožík sa mi pri tom vo vrecku otvára. Petíciu proti hazardu som bral osobne, lebo môj brat bol gambler a naša rodina kvôli tomu stála pred rozpadom. V tejto veci nie som žiadny teoretik, presne viem, aké svinstvo je hrací automat. Svinstvom je aj to, čo urobila automatová mafia, ktorá priviezla z Košíc autobus falošných dobrovoľníkov, aby zmiatli a oklamali ľudí podpisujúcich petíciu. Nakoniec vyzbierané podpisy zničili. Nebyť toho, vyzbierame za jeden volebný deň potrebných dvadsaťtritisíc podpisov. Takto sme ich získali len trinásťtisíc, neskôr sme zbierali ďalej, ale ešte stále Prešovčanom chýba malá časť podpisov. Tie sa však zbierajú najťažšie.

Vzťah s Bohom je dráma

Okrem bezdomovcov je vašou srdcovou záležitosťou pustovňa v Galambe, ktorú ste postavili počas pôsobenia vo Fiľakove, kam vás preložili pre spomínané falošné obvinenie.

Galamba je pre mňa územie zázrakov. Veci, ktoré sa dejú v tejto osade pri Fiľakove, zďaleka nie sú len mojou zásluhou. Keď som sem prišiel, existoval už plán výstavby kaplnky, za ktorým stála veľmi múdra a vrúcna žena, miestna rodáčka Mária Murínová. Pridali sa ďalší dobrovoľníci, ktorí dali do služby svoj čas, prácu, financie, modlitbu, a tak sa tam vytvorila komunita dobrosrdečných ľudí. Po posvätení kaplnky Sedembolestnej Panny Márie sme sa pustili do stavby pustovne, aj keď pôvodne to mal byť len taký záhradný domček. Neskôr pribudla pajta, čo je taký prístrešok, kde sa dá odložiť nielen záhradné náradie, ale v jednej časti sa dá aj spať. Takže keď sem príde na duchovnú obnovu nejaká školská trieda, dievčatá môžu spať v pustovni a chlapci v pajte. Najnovšie staviame zvonicu svätého Jozefa, keďže manželia Hoffmannovci nám darovali zvon. Aj keď už pôsobím na inom mieste, dianiu na Galambe venujem takmer všetok svoj voľný čas.

Spomenuli ste pobyt školskej triedy, ale nie je zmyslom pustovne prežívanie času osamote?

To bol len príklad, snažíme sa o zmysluplné využitie toho priestoru. Počas roka sem chodia na týždenné pobyty jednotlivci, prísť môže naozaj hocikto, kto sa prihlási osobne alebo cez internet. V čase prázdnin zasa do Galamby prichádzajú celé rodiny, ktoré si z finančných dôvodov nemôžu dovoliť iný typ dovolenky, aby tu prežili niekoľko voľných dní.

Brat Filip o bezdomovcoch a sile ticha from postoj on Vimeo.

Majú dnes ľudia záujem o ticho pustovne?

Existujú stovky spôsobov, ktorými ľudia prehlušujú ticho. Čím som starší, tým viac objavujem hodnotu ticha, v ktorom sa môžem zamýšľať nad sebou, svojou vierou, vzťahom s Bohom. Tá hĺbka ma až mrazí, niekedy ma doslova brzdí od iných aktivít, lebo keď sa zamyslím, strácam prehľad o čase. Ticho je skutočne magická hlbočina, v ktorej sa cítim byť zasiahnutý životným údelom človeka. Všetci, vrátane rehoľníkov, kráčame príliš po povrchu. Zo svojich životov by sme mohli mať oveľa väčší úžitok, keby sme našli stred svojej duše, kde navždy sídli Boh.

Prečítajte si aj
Redemptorista Zamkovský: Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť Zdieľať

Mnohí sa spovedajú, že sa nevedia sústrediť pri svätej omši či pri modlitbe ruženca. Je to úplne pochopiteľné, lebo keď na chvíľu zoskočíme z nášho životného kolotoča, myšlienky a starosti sa v nás stále točia. Pustovňa, kde mlčíš niekoľko dní, ponúka úplne iný druh ticha. No byť sám so sebou si vyžaduje odvahu. Stále platí stará mníšska skúsenosť, že Boh sa dáva práve v tichu. Ak sa nedokážeme stíšiť, nikdy nenadviažeme skutočný kontakt s Bohom. Ako chceme moslimom a ďalším, ktorí medzi nás prichádzajú, ponúknuť svoje hodnoty, keď náš vzťah s Bohom je vyprázdnený? Vzťah s Bohom je pritom dráma.

Spovedáte rád?

Mám rád tie spovede, kde je priestor dôkladne počúvať toho druhého, a nie mu len rýchlo čosi povedať a rozlúčiť sa. Zažil som už niekoľko takých spovedí, po ktorých som musel vyjsť zo spovednice a objať sa s tým človekom, lebo sme sa obaja cítili ako v podobenstve o návrate márnotratného syna. Keď niekto príde na spoveď po desiatich rokoch, povie prvé dva-tri hriechy a potom už len plače a plače a plače, tak ja sa neubránim a plačem s ním. Toto je skutočné pokánie, ako keď hriešnica Ježišovi umývala nohy vlastnými slzami. Po takýchto spovediach sa väčšinou aj ja poberiem na spoveď. Ale zažil som aj spovede, keď som nakričal na muža, lebo som bol naňho nahnevaný viac ako jeho vlastná žena.

Často sa k Bohu hlásime len formou dodržiavania nejakej morálky, nejakých noriem, prikázaní. Chce to však viac – byť ponorený do lásky, naviazať sa naňho celou bytosťou. Ale k tomuto naviazaniu môže dôjsť len vtedy, keď budovaniu vzťahu venujeme čas. Tak ako je to vo vzťahu medzi mužom a ženou. Až potom dokážeme dať druhému to najlepšie zo seba. Ja si až po šestnástich rokoch v reholi jasnejšie uvedomujem, že môj život nejako súvisí so životom Krista. Niekto by mohol povedať, že po takom dlhom čase v kláštore je to málo, ale ja by som toto vedomie nevymenil za nič.

Foto – Peter Balberčák

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo