Teológ Ľubomír Žák Ak nedôjde k obnove sŕdc, ani smrť tyrana neprivedie krajinu k zmene

Hoci jeho meno nie je na Slovensku až také známe, vo svete patrí medzi našich najvýraznejších teológov. Viac ako tri dekády pôsobil v Ríme, kde vyučoval na Pápežskej Lateránskej univerzite.

„Rím má mnoho teologických tvárí,“ konštatuje profesor Žák, ktorý v rozhovore opisuje okolnosti svojho odchodu do Večného mesta v deväťdesiatych rokoch, ale aj dôvody, prečo sa pred časom presunul do Olomouca.

„Stále nám chýba zdravé sebavedomie, intelektuálna priebojnosť, schopnosť prepojiť teológiu s pastoráciou, katechizáciou, evanjelizáciou, aby mala väčší dosah na praktický život cirkvi a spoločnosti,“ opisuje situáciu, ktorú tu našiel po svojom návrate.

Otvorene hovorí aj o prípadoch kňazov, ktorí sa po zahraničných štúdiách vrátili domov a zakrátko zanechali kňazskú službu.

„Tomáš Akvinský učí, že viera predpokladá rozum a milosť predpokladá prirodzenosť. Ak niekoho ľudsky zlomíme, nemôžeme sa potom čudovať, že sa jednoducho zbalí a odíde,“ vraví Žák, podľa ktorého „kňazská služba bude čoraz náročnejšia, preto by sme si mali dávať omnoho väčší pozor na kvalitu vzťahov na úrovni biskup – kňazi – ostatný Boží ľud“.

A nevyhýba sa ani kritike kritikov, ktorí „z Druhého vatikánskeho koncilu robia vinníka zodpovedného za všetky neduhy cirkvi a spoločnosti“.

Po tridsiatich troch rokoch prežitých v Ríme ste sa vrátili späť do nášho česko-slovenského prostredia. Čo vás k tomu viedlo?

Hlavným dôvodom bola ponuka pôsobiť ako interný profesor na Cyrilo-metodskej teologickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci, s ktorou som začal spolupracovať ešte v roku 2018.

Spočiatku som cestoval medzi Rímom a Olomoucom, čo však počas pandemických rokov nebolo možné. Ocitol som sa tak pred rozhodnutím ostať v Ríme, a teda ostať učiť na Pápežskej Lateránskej univerzite, alebo naplno prejsť do Olomouca, o čo sa veľmi usilovalo vtedajšie vedenie fakulty.

Napokon ste sa teda dali presvedčiť...

Bolo to veľmi bolestivé rozhodnutie, pretože som sa musel rozlúčiť nielen s miestom, na ktorom som dlho pôsobil, ale aj s talianskou kultúrou, jazykom, priateľstvami...

Na druhej strane som už dlhšie vnútri cítil, že by som mal niečo urobiť pre teológiu a cirkev v regióne, z ktorého som pred vyše troma desaťročiami odišiel. Splatiť daň, ako sa hovorí.

Hoci pochádzam z Trenčína, do Ríma ma vyslal študovať biskup Eduard Kojnok, keďže som bol kňazom Rožňavskej diecézy.

Ako ste sa ocitli práve v tejto diecéze?

Na štúdium teológie som sa hlásil ešte za komunizmu v období po protestnej hladovke bratislavských seminaristov v roku 1980. Keďže jej účastníkmi boli aj dvaja bohoslovci z Trenčína, jedným z nich bol terajší banskobystrický biskup Marián Chovanec, vtedajší mocipáni vyhlásili, že za Nitriansku diecézu nemôže študovať nikto z Trenčína.

Z tohto dôvodu som išiel na teológiu a neskôr aj bol vysvätený za Rožňavskú diecézu. Bližšie som ju však nestihol spoznať, keďže som odišiel do Ríma.

Ale aby som ešte dovysvetlil dôvody svojho návratu. Dôležitú rolu zohrali aj moji rodičia. Vždy ma podporovali, nikdy na mňa nenaliehali, aby som sa vrátil, ale počas obdobia pandémie a uzavretých hraníc som si uvedomil, že chcem byť bližšie pri nich.

A bol tu ešte jeden osobný motív, Nemci ho vyjadrujú slovom Heimweh – túžba po domove. V istom veku som začal pociťovať to, čo pociťovali všetci emigranti zo Slovenska, ktorých som v Ríme stretol ako mladý študent.

Dominik Hrušovský, Štefan Vrablec, Štefan Vagovič, Gorazd Zvonický – všetci hovorili o nostalgii za domovom. Rovnako ako oni som cítil, že v Ríme vtáky spievajú ináč ako na Slovensku, ináč vonia tráva či zapadá slnko...

Všetky tie dôvody napokon prevážili nad smútkom z lúčenia sa s Rímom a v auguste 2023 som sa vrátil späť.

Nevrátili ste sa však priamo na rodnú hrudu, ale do Olomouca...

Áno, pretože tu som dostal možnosť ďalej akademicky pôsobiť. Veľmi priateľského prijatia sa mi dostalo od arcibiskupa Josefa Nuzíka. Olomouc je česko-moravsko-slovenským mestom, je tu veľa študentov zo Slovenska, dokonca bývalý dekan našej fakulty, dominikán Peter Tavel, pochádza z Trebišova.

Keď tak nad tým uvažujem, napokon som nestratil ani svoje kontakty s Talianskom. Naďalej som aktívny na pracoviskách v Ríme aj Rimini, som zapojený do viacerých medzinárodných projektov, takže po taliansky komunikujem prinajmenšom rovnako často ako po slovensky a česky.

Foto: Josef Polehňa/Člověk a víra

Aké teologické prostredie ste našli po svojom návrate?

Priznám sa, že o slovenskej teológii viem omnoho menej ako o českej. Teší ma, že u nás doma vyrástla silná generácia biblistov, odborníkov na patristiku, cirkevných právnikov, ale aj fundamentálnych teológov.

Na oboch stranách rieky Moravy však teológia dlhé roky stagnovala, nevychádzala tu literatúra, ktorá je v zahraničí úplne bežná, nevznikali preklady, nerobil sa výskum... Nie sú tu vytvorené ani dostatočné ekonomické či grantové možnosti.

Na druhej strane českí a slovenskí kolegovia, ktorí v uplynulých rokoch študovali v Nemecku, Taliansku, Írsku či v Spojených štátoch, už odviedli veľký kus práce. Veľmi intenzívne pracoval napríklad nedávno zosnulý profesor Ctirad Václav Pospíšil.

Ale stále nám chýba zdravé sebavedomie, intelektuálna priebojnosť, schopnosť prepojiť teológiu s pastoráciou, katechizáciou, evanjelizáciou, aby mala väčší dosah na praktický život cirkvi a spoločnosti. Je pred nami ešte dlhá cesta.

Ako môže teologická veda vplývať na každodenný život?

Mala by prispievať k formovaniu ľudí – nielen takzvanej inteligencie, ale každého človeka, ktorý je zvedavý, ktorý sa chce rozprávať a spoločne uvažovať, ktorý chce vedieť viac. Môže ísť o ľudí z najrôznejších pracovných sektorov, ale napríklad aj o dôchodcov či študentov.

Spomeniem konkrétnu skúsenosť. Keď som z Ríma chodieval do Trenčína navštíviť rodičov, z času na čas som dostal pozvanie na stretnutie s miestnym klubom dôchodcov. Porozprával som im o nejakej teologicko-cirkevnej téme a potom bol priestor na otázky. Mohli sa pýtať na čokoľvek, zaujímali ich najmä veľmi praktické veci. Boli to vždy neuveriteľné dve hodiny.

Vnímal som, aké dôležité je byť medzi ľuďmi, dať sa vystaviť ich otázkam a odpovedať im tak, aby to pre nich bolo čo najviac zrozumiteľné.

Takže teológovia by mali byť sprostredkovateľmi poznania?

Presne tak. Pozrime sa na mladých ľudí, koľko majú nezodpovedaných otázok – o viere, morálke, bioetike... Ak by mali možnosť zhovárať sa s teológom, ktorý by sa vedel znížiť na ich úroveň, prihovárať sa im blízkym jazykom, mohlo by to byť veľmi obohacujúce pre obe strany.

Za jednu z takýchto foriem sprostredkovania poznania považujem aj online štúdium teológie, ktoré poskytujeme na našej fakulte. Je to priam vizionársky projekt.

Na základe čoho to tvrdíte?

Každý rok sa nám hlási okolo 350 – 400 záujemcov. Týmto študentom popri domácich pedagógoch prednášajú vedecké kapacity, ktoré by sme fyzicky do Olomouca nedostali.

Vďaka internetu majú k dispozícii videoprednášky, zdigitalizované študijné materiály, môžeme s nimi absolvovať online konzultácie a aj oni sami môžu komunikovať medzi sebou. Niektorí dokonca vytvorili osobné priateľstva, zdôverujú sa so svojimi životmi, modlia sa za seba.

Olomoucký arcibiskup Josef NuzíkStretnutia s obeťami zneužívania? Raz ročne je málo. To, čo sme urobili, je stále nedostatočné

Pavol RábaraPavol Hudák

Skeptik by mohol zareagovať: načo nám bude toľko teológov?

Rozumiem, ale tento uhol pohľadu je nesprávny. My nevychovávame absolventov, ktorí pôjdu klopať biskupovi na dvere s tým, že „som teológ, dajte mi prácu“.

Veľká časť našich študentov už absolvovala inú vysokú školu alebo na nej práve študuje a teológiu si pribrali preto, aby lepšie spoznali svoju vieru. Sú medzi nimi manažéri, právnici, akademici z iných univerzít, psychológovia, novinári či rehoľné sestry. Alebo muži, ktorí sa chcú stať trvalými diakonmi.

Poznám viacero silných svedectiev ľudí, ktorí vďaka tomuto štúdiu znovuobjavili či prehĺbili svoju vieru. Povedal by som, že týchto študentov baví štúdium ešte viac ako tých, ktorí študujú dennou formou.

Dlhé roky ste žili v prostredí rímskej teológie, o ktorej sa kedysi hovorilo, že je príliš rigidná, zviazaná, za kvalitnejší, teologicky otvorenejší bol považovaný skôr nemecký jazykový priestor. Aká bola vaša osobná skúsenosť?

Niečo na tom možno bolo v minulosti, ale po Druhom vatikánskom koncile to určite neplatí. Vezmime si napríklad Pápežský biblický inštitút v Ríme, ktorý v súčasnosti vedie slovenský jezuita Peter Dubovský. Významnejšia biblická inštitúcia v kresťanskom svete neexistuje.

Na Pápežskej Lateránskej univerzite som bol súčasťou malého tímu, ktorý vznikol na podnet kardinála Ratzingera, keď bol ešte prefektom Kongregácie pre náuku viery. Dvadsať rokov sme sa venovali teológii Martina Luthera.

Keď sa s našimi publikáciami, v ktorých sme prekonali staré naratívy a ponúkli nové interpretácie Lutherovho učenia a jeho skutočných teologických úmyslov, oboznámili kolegovia z Nemecka, neveriacky krútili hlavami. Vraveli: „To je neuveriteľné, že takto sa píše v Ríme, že máte takú bádateľskú slobodu.“

To, čo sme skúmali a o čom sme písali, to sme aj vyučovali a odovzdávali ďalej. A nikdy som nezažil, že by bol niekto prišiel a podozrievavo sa vypytoval, čo to ten Žák učí o Lutherovi a ekumenizme. Zo strany vedenia som pociťoval absolútnu dôveru.

Nie je však univerzita ako univerzita ani fakulta ako fakulta. Určite sa nájdu pracoviská, ktoré sú nastavené tradičnejšie, to znamená, že spiritus rector je pre nich Tomáš Akvinský, presnejšie povedané, ideologický „tomizmus“, nepracujú s pravoslávnymi alebo protestantskými autormi ani nereflektujú pokoncilový teologický vývoj. Ale nie je ich veľa. Jednoducho, Rím má mnoho teologických tvárí.

Foto: Josef Polehňa/Člověk a víra

Do Večného mesta, ale aj inde do sveta odišlo po otvorení hraníc študovať veľa kňazov, za tie roky ich určite budú už stovky. Mnohí sa však po návrate na Slovensko zrazili s realitou, neraz sa to skončilo až odchodom z kňazskej služby. Neprišla takto cirkev na Slovensku o ľudí, ktorí ju mohli posunúť dopredu?

Viem o viacerých prípadoch slovenských kňazov, ktorí sa po získaní akademického titulu, či už to bol licenciát, alebo doktorát, vracali domov plní nadšenia a chuti tvoriť, byť užitoční, no po návrate sa čoskoro ocitli v stand by mode, v stave akejsi nečinnosti, možno až dezilúzie či paralýzy.

Študovať v zahraničí v cudzom jazyku, najmä v meste, ako je Rím, to je silná ľudská skúsenosť. Nedá sa to ani opísať, to treba zažiť. A keď sa vrátite domov, nesiete si to v sebe. Nedokáže to pochopiť ani priateľ, ani spolubrat, ani biskup, pokiaľ to predtým sám nezažil.

S takýmto navrátivším sa kňazom je potrebné zaobchádzať citlivo, pretože je poznačený svojím štúdiom, najmä ak ho bavilo, a svojou novou životnou skúsenosťou.

Pamätám si, ako k nám do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v deväťdesiatych rokoch prichádzali vtedajší biskupi a niektorí, nie všetci, nám zdôrazňovali: „Len nám na Slovensko neprineste tú liberálnu teológiu.“ Čo to bolo za povzbudenie?

Podobne aj niektorí kňazi, keď sme sa s nimi stretli doma počas prázdnin, zaujímali sa len o dve veci: koľko sme v Ríme zarobili a aké auto sme si za to kúpili. My sme nechápajúc len vyvaľovali oči – veď ak sme si niečo kupovali, tak to boli knihy, kvôli nim sme šetrili aj na jedle či ošatení.

V tom sa odrážal ten naivný pohľad ľudí z východnej strany železnej opony, že Západ je síce hodnotovo a morálne skazený, ale zato bohatý.

V tomto musím oceniť svojho biskupa Eduarda Kojnoka, ktorý mal úplne iný prístup. Vždy keď som ho prišiel navštíviť, tak mi vravel: „Ľubko, Ľubko, len tam buď, študuj, pozeraj sa napravo i naľavo, aby si nám potom domov priniesol tie najlepšie veci.“

Bolo to pre mňa ohromne dôležité, pretože som cítil, že môj biskup mi verí. Rovnakú skúsenosť dôvery mali aj ďalší moji spolubratia, s ktorými som do Ríma odchádzal: Ľudovít Jurek, Pavol Farkaš a Jozef Leščinský, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami.

Keď biskupa Kojnoka neskôr Lateránska univerzita požiadala, aby ma uvoľnil pre akademickú činnosť v Ríme, veľmi sa z toho tešil, vravel, že je to pre diecézu veľká česť. Za to všetko sa chcem otcovi biskupovi naozaj veľmi pekne poďakovať.

Biskup z Ostravy Martin DavidĽudia sú hladní po duchovne, len im ho možno neponúkame v stráviteľnej podobe

Pavol Rábara

Vravíte, že ku kňazovi, ktorý sa vráti zo zahraničných štúdií na Slovensko, je potrebné pristupovať citlivo. Pritom neraz sme boli svedkami pravého opaku – týmto kňazom nebolo umožnené pracovať v oblasti, ktorú vyštudovali, ďalej sa v nej rozvíjať a tým prispievať aj k rozvoju diecézy, ale boli odstrihnutí od svojej študijnej skúsenosti a poslaní na miesto, kde sa necítili dobre. Niekedy aj so slovami, že treba preveriť ich poslušnosť a pokoru.

Nečudo, že niektorí z nich to nezvládli a časom dospeli až do bodu, že zanechali kňazskú službu. V manažérskej brandži sa tomu hovorí nezvládnutá personálna politika či mrhanie ľudským kapitálom. Čo si o tom myslíte?

Neviem posúdiť, koľko presne bolo takýchto príbehov, určite treba rozlišovať od prípadu k prípadu. Nemali by sme však tieto situácie posudzovať od konca – odišiel z kňazstva, lebo sa tam vonku pokazil, zliberalizoval sa a potom sa ešte aj zamiloval; takto sa nám vyfarbil, nuž dobre, že odišiel.

My sa musíme pýtať, či sme pri týchto ľuďoch dokázali na začiatku zachytiť ich vnútornú psychologickú transformáciu.

Ako to myslíte?

Človek, ktorý z malej krajiny odíde do veľkého sveta a dokáže sa v ňom presadiť, sa už nikdy nevráti rovnaký. Zmení sa. Otázkou je, či my dokážeme túto zmenu pochopiť a citlivo ju prijať, dať tej osobe adekvátny priestor, aby sa dokázala realizovať v týchto nových okolnostiach a podmienkach.

Ak ho prijímame s tým, že dosť bolo študovania, teraz treba makať, treba preveriť, či nám nespyšnel, tak ho vyskúšajme v nejakej neľahkej farnosti, to teda nie je najlepší spôsob privítania a integrácie. To je lámanie psychiky človeka.

Tomáš Akvinský učí, že viera predpokladá rozum a milosť predpokladá prirodzenosť. Ak niekoho ľudsky zlomíme, nemôžeme sa potom čudovať, že sa jednoducho zbalí a odíde.

Kňazská služba bude čoraz náročnejšia, preto by sme si mali dávať omnoho väčší pozor na kvalitu vzťahov na úrovni biskup – kňazi – ostatný Boží ľud. Žiada to od nás aj samotný Ježiš: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Foto: Josef Polehňa/Člověk a víra

Dlhodobo sa venujete dvom zaujímavým osobnostiam, ktoré žili v rovnakom čase, ale v odlišných politicko-spoločenských kontextoch – ruskému pravoslávnemu teológovi a filozofovi Pavlovi Florenskému (1882 – 1937) a nemeckému katolíckemu kňazovi Maxovi Josefovi Metzgerovi (1887 – 1944), ktorý bol blahorečený len nedávno, koncom roka 2024. Čo vás na nich fascinuje?

K Metzgerovi som sa dostal úplnou náhodou. Keď som pred rokmi pri Augsburgu zastupoval jedného kňaza, dostal som chrípku a musel som zaľahnúť. Keď som sa cítil lepšie, siahol som po knihe, ktorá ležala na polici – bola to zbierka Metzgerových listov, ktoré písal z brandenburského väzenia po tom, čo bol odsúdený na trest smrti. Všetky jeho slová ma veľmi zasiahli.

Fascinuje ma viera mučeníkov, ktorí vedia, komu uverili, a sú pevne rozhodnutí ostať mu verní aj za cenu smrti.

Metzger bol absolútne odvážnym človekom, ktorý v čase nacistickej totality budoval mosty medzi ľuďmi a národmi. Odmietal vtedajší naratív o nemeckej nadradenosti, založil spoločenstvo Societas Christi Regis, ktoré pôsobilo vo viacerých krajinách vrátane Československa a po jeho rozbití v Protektoráte Čechy a Morava.

Možno Metzgera označiť za katolíckeho Bonhoeffera?

Určite áno, obaja boli mučeníkmi a vyznávačmi, aj keď v spôsobe odporu proti totalite sa líšili. Kým Bonhoeffer sa aktívne zapojil do protihitlerovského odboja, Metzger bol presvedčený, že ak nedôjde k obnove sŕdc, ani smrť tyrana neprivedie krajinu k zmene.

Mier a pokoj medzi ľuďmi a národmi boli preňho vecou výchovy, preto sa mladým prihováral v článkoch, pod ktoré sa podpisoval ako „Onkel Max“, strýko Max. Nabádal ich, aby nepreberali nenávistnú rétoriku svojich rodičov, aby študovali jazyky, spoznávali cudzie národy a kultúry. Aj preto bol veľkým nadšencom esperanta, ktoré vnímal ako nástroj na prekonávania jazykových bariér.

Bezprostredným dôvodom jeho zatknutia bol list, v ktorom uvažoval o povojnovom usporiadaní Európy. Počítal s tým, že Nemecko vojnu prehrá, no zároveň bol presvedčený, že ho čaká budúcnosť v rámci zjednotenej Európy. Nielen touto víziou predbehol svoju dobu.

Na teologickej fakulte v Olomouci nedávno vznikol Inštitút M. J. Metzgera pre dialóg a zmierenie. Aké plány s ním máte?

V prvom rade sa chceme venovať skúmaniu rozsiahlej Metzgerovej písomnej pozostalosti, ktorú sa nám podarilo získať. Spolu s ňou sme dostali do správy aj pozostalosť Metzgerovho žiaka a nasledovníka Johannesa Oesterreichera, ktorý je tiež veľmi zaujímavou osobnosťou.

Narodil sa na Morave v židovskej rodine, ktorá hovorila po nemecky. Neskôr vstúpil do Metzgerovej komunity, vzoprel sa Hitlerovi a musel ujsť do Spojených štátov, kde založil na univerzite v New Jersey jeden z prvých inštitútov židovsko-kresťanského dialógu.

A čo je obzvlášť zaujímavé, počas Druhého vatikánskeho koncilu bol jedným zo spolutvorcov dokumentu Nostra aetate o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám.

Ako však napovedá názov inštitútu, na pozadí týchto a ďalších autorov sa chceme hlbšie venovať aj téme dialógu a zmierenia – nie ako náboženskej, ale spoločenskej kategórii, bez ktorej nefungujú rodinné, spoločenské ani medzinárodné vzťahy.

Tieto ideové koncepty zároveň prepájam s takzvaným komplexným myslením, ktorým sa zaoberám v posledných rokoch.

O čo ide?

Zhŕňam to vo svojej novej knihe Údiv komplexnosti. Stručne povedané, v dnešnej dobe, v ktorej sa poznatky čoraz viac špecifikujú a atomizujú, potrebujeme nanovo nachádzať spôsoby, ako uvažovať vcelku.

Vychádzam pri tom najmä z transdisciplinárneho myslenia autorov, ako sú francúzsky sociológ a filozof Edgar Morin, ktorý má neuveriteľných 104 rokov, či francúzsky fyzik a filozof rumunského pôvodu Basarab Nicolescu.

Kľúče ku konciluAko dnes chápať a žiť Druhý vatikánsky koncil

Ľubomír Žák

Týmto ste vlastne naše rozprávanie premostili k spomínanému Pavlovi Florenskému, ktorý bol veľkým polyhistorom, encyklopedistom, viac ako rôzne jednotlivosti ho zaujímala celistvosť, všejednota, univerzum...

Čo je to komplexnosť, to som sa naučil vlastne u Florenského. Napísal krásnu knihu Mojim deťom, v ktorej – vo chvíli, keď vedel, že sa už okolo neho sťahuje slučka NKVD – zanecháva životný odkaz svojim deťom a nasledujúcim generáciám.

Píše v nej, že keď sa pozerá na svet okolo seba, chápe, že veci sú oveľa hlbšie, ako sa na prvý pohľad zdajú. Že za dverami, cez ktoré vstupujeme do poznania vecí, sa nachádzajú ďalšie dvere a za nimi ďalšie a ďalšie... Až tam niekde hlboko sa nachádza podstata, ktorá sa však pred nami neskrýva, ale vyjavuje sa.

A tou najhlbšou podstatou je Boh ako vzťah medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým, tento vzťah prepája všetko, čo existuje. Florenského transcendencia, vnesenie princípu vzťahu do filozofie a teológie, práve to ma na ňom od začiatku mimoriadne fascinovalo.

Nečudo, že je jedným z mála pravoslávnych teológov, ktorí sú citovaní v katolíckych dokumentoch, ako je encyklika Jána Pavla II. Fides et ratio alebo minuloročný dokument Medzinárodnej teologickej komisie o Nicejskom koncile.

Som presvedčený, že Florenského hodina ešte len príde.

Často počúvame názor „Boh áno, cirkev nie“. Nie je to žiadna novinka, zaznievalo to aj vo Florenského období zo strany moskovských či petrohradských akademických teológov, ktorých fascinovalo duchovné poznanie, ale pravoslávnou cirkvou pohŕdali.

Florenskij proti nim argumentoval tým, že Boha a spoločenstvo cirkvi nemožno od seba odlúčiť, dokonca sa už ako známy vedec a mysliteľ dal vysvätiť za kňaza. Zdá sa mi to ako silný odkaz aj pre dnešnú dobu.

Je to tak. Florenskij v liste svojmu priateľovi, spisovateľovi Andrejovi Belému napísal o svojom priľnutí k cirkvi, že on vie, aká je zneuctená a špinavá, ale že za týmto zablateným povrchom vidí jej vnútorný lesk, skrytý diamant. To je tá Florenského schopnosť vnímať podstatu.

Nechcel ostať len pri kritizovaní vonkajška, ale chcel očistiť vnútro, bol presvedčený, že ak sa cirkev obnoví v mene Ježiša Krista, môže zmeniť celý svet.

Keď som čítal váš starší text P. A. Florenskij a starec Izidor, zaujalo ma, že človek, ktorého označovali za ruského Platóna či Leonarda da Vinci, vybral si za svojho duchovného sprievodcu jednoduchého mnícha. Čo ho na ňom tak oslovilo?

Našiel v ňom skutočného otca. S tým biologickým mal pomerne zložitý vzťah, veľmi si nerozumeli, no v starcovi Izidorovi objavil odraz láskavého Božieho otcovstva. Imponovala mu jeho detská jednoduchosť, keď sa napríklad dokázal rozprávať s malou myšou.

No opäť, ako je to u Florenského zvykom, za možno až bláznivým povrchom nachádzal skutočnú podstatu starca Izidora, ktorého vo svojich textoch vychválil ako celostného človeka prekypujúceho ľudskosťou, radosťou, harmóniou a zároveň duchovnou múdrosťou, hĺbkou a svätosťou.

Foto: Josef Polehňa/Člověk a víra

Koncom uplynulého roka sme si pripomenuli 60. výročie ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu. Udalosti, ktorú niektorí kritizujú, až odmietajú, kým iní hovoria o jej nedocenení a nerealizovaní jej záverov. Prečo je to tak?

Ak by som mal odpovedať trochu nadľahčene, tak znalci koncilov hovoria, že ich recepcia a implementácia v dejinách trvala v priemere osemdesiat rokov. Takže stále máme čas.

Teológ Martin Maďar v knihe Kľúče od koncilu, ktorá minulý rok vyšla v našom vydavateľstve a ku ktorej ste napísali predslov, konštatuje, že ťažkosti s realizáciou koncilu sú úzko späté s jeho interpretáciou. Súhlasíte?

Osobne vnímam nielen deficit interpretácie, ale aj kompetencie. Neraz sa k Druhému vatikánskemu koncilu vyjadrujú ľudia, ktorí nevychádzajú z historických faktov, nepracujú s prameňmi, nevnímajú koncilové dianie v dejinnom a dobovom kontexte, neuvažujú vecne, ale ideologizujú.

A je mi ľúto, že takíto ľudia, ktorí nie sú prijímaní a akceptovaní medzinárodnou teologickou obcou, neparticipujú na prestížnych sympóziách a konferenciách, sú niekedy pozývaní aj na Slovensko a prezentovaní ako odborníci na koncil.

My sa potrebujeme držať hermeneutických kľúčov, ktoré nám zanechali priami účastníci koncilu, a nie kadejakí vykladači, ktorí sledujú len svoje osobné záujmy. Prečo sa viac neoboznamujeme so samotnými koncilovými dokumentmi, s tým, čo hovorili a napísali pápeži od Jána XXIII. až po Benedikta XVI., ktorí koncil priamo zažili?

Kto pozná koncilové reči Jána XXIII.? Kto študuje záverečné dokumenty koncilu? Kto čítal encykliku Ecclesiam suam Pavla VI. z roku 1964, v ktorej reflektuje prebiehajúce koncilové dianie? A takto by som mohol pokračovať.

Väčšiu pozornosť ako samotné pramene a dokumenty vzbudzujú štúdie, ktoré tvrdia, že koncil priniesol úpadok cirkvi a duchovného života. Čo na to hovoríte?

Z Druhého vatikánskeho koncilu niektorí robia vinníka zodpovedného za všetky neduhy cirkvi a spoločnosti.

Chceme dať koncilu za vinu spoločenské zmeny, ktoré na Západe vyvrcholili revolučným rokom 1968? A ktoré, áno, zasiahli aj kňazov, seminaristov, mladých katolíkov... Chceme koncil urobiť zodpovedným za to, čo sa postupne kumulovalo od konca päťdesiatych rokov, keď koncil ešte ani nebol zvolaný?

Ukážte mi, ktoré koncilové dokumenty máme brať na zodpovednosť. Ktorých pápežov, ktorí sa verne držali koncilových záverov. Lebo ak by sme sa mali držať logiky žalobcov koncilu, tak na stolicu obžalovaných by sme mali posadiť aj všetkých koncilových pápežov – svätého Jána XXIII., svätého Pavla VI. i svätého Jána Pavla II.

Kto dokáže toto všetko namiešať a tvrdiť, ten musí byť riadnym alchymistom.

Keby ste boli na diskusii so skupinou študentov alebo dôchodcov a mali by ste im do niekoľkých viet zhrnúť podstatu a význam Druhého vatikánskeho koncilu, čo by ste im povedali?

Asi by som si pomohol slovami Pavla VI., ktorý si v záverečnej fáze koncilu položil otázku, čo sme to tu vlastne robili.

A odpovedal na ňu asi takto: Zišli sme sa uprostred tohto zraneného sveta, aby sme mu povedali, že Boh je stále medzi nami prítomný ako dobrý samaritán, ktorý sa osobne skláňa ku každému jednému človeku. A my, cirkev, musíme hľadať spôsoby, ako o tejto skutočnosti hovoriť súčasným jazykom, no predovšetkým ako podľa tohto vzoru žiť.

Ak by som parafrázoval slová pápeža Františka – máme svetu zvestovať a dosvedčovať milosrdnú tvár Otca.