Trvalý diakon Miroslav Lyko Na Slovensku bude ešte dlho trvať, kým si ľudia na nás zvyknú, diakon má byť mostom medzi veriacimi a kňazom

Miroslav Lyko pôsobí v Nitre ako trvalý diakon, no verejnosť ho pozná aj ako redaktora celoslovenského média. V rozhovore približuje, ako sa u neho zrodilo toto povolanie aj v čom je služba trvalého diakona dôležitá pre cirkev. 

Diakonát je v Katolíckej cirkvi prvý stupeň kňazstva a na rozdiel od druhého stupňa, ktorý majú kňazi, a od tretieho, ktorý majú biskupi, môže diakonskú vysviacku prijať aj ženatý muž. Diakon sa však už oženiť nemôže. Lyko, ktorý je tiež ženatý, hovorí, že na Slovensku si na túto službu ešte zvykáme a nájdu sa aj kňazi, ktorí v tejto službe nevidia zmysel.

V rozhovore sa dozviete, kedy nejde pred oltár, ale si sadne počas omše do kostolnej lavice a ako sa pripravuje na homíliu. Rozprávali sme sa aj o tom, či trvalý diakonát a práca novinára nie sú v konflikte záujmov a ktoré témy by ako diakon nespracovával.

O trvalom diakonáte sa hovorí čoraz viac, no mám pocit, že veľa ľudí ho stále vníma len ako akýsi povinný „predstupeň“ ku kňazstvu. Líši sa však trvalý diakonát od tohto „predstupňa“ kňazstva?

Na Slovensku je toto rozlišovanie stále v začiatkoch. Je pravda, že muži, ktorí sa chcú stať kňazmi, musia prijať diakonát. V podstate aj u nich je diakonát natrvalo, pretože tými diakonmi v istom zmysle zostávajú, hoci potom postupujú do druhého stupňa posvätného stavu (sú vysvätení za kňazov, pozn.).

Samostatná trvalá služba diakonátu existuje od prvotnej cirkvi. Táto služba v stredoveku z určitých dôvodov ustúpila do úzadia. Po Druhom vatikánskom koncile sa to opäť oživilo a pokonciloví pápeži v tom pokračovali.

Trvalý diakonát sa postupne obnovuje aj na Slovensku, hoci v západnej Európe je táto skúsenosť už v pokročilejšom štádiu. Aj čo sa týka počtov a skúseností s trvalými diakonmi. 

V čom je rozdiel medzi trvalým diakonom a diakonom, ktorý chce byť kňazom? Nemáte ambíciu byť kňazom?

Nemám ambíciu byť kňazom. (Úsmev.) Už moje prvotné rozhodnutie bolo, že budem diakonom natrvalo a tejto službe sa budem venovať po zvyšok života. Každý stupeň kňazstva má svoje osobitosti a trvalú povahu. Rektor seminára nám pri formácii zdôrazňoval, že aj na nás bude záležať, ako sa trvalý diakonát na Slovensku ujme a ako bude pokračovať. 

Na Slovensku nemáme veľa trvalých diakonov. Stretol som sa s názorom, že trvalých diakonov vlastne nepotrebujeme, lebo máme dosť kňazov.

Áno, také názory sa objavili, ale podľa mňa to bolo iba z nepochopenia úlohy diakona. Kňaz má svoju misiu a diakon zasa inú. Pre cirkev je dôležité, aby tu boli prítomné všetky tri stupne – diakonát, presbyterát aj episkopát –, pretože každý z nich má v sebe niečo osobité. Je dôležité, aby tu bol diakonát, nielen rok pred kňazskou vysviackou.

Skúsme to vysvetliť úplne jednoducho. Kto je to vlastne trvalý diakon a aká je jeho úloha v cirkvi?

Diakon má byť predovšetkým služobník a snažiť sa robiť, čo robil Kristus ako sluha. Ilustračne je to veľmi pekne zobrazené pri Poslednej večeri, keď Ježiš umyl apoštolom nohy a prepásal sa zásterou. Tá zástera by mala byť diakonovi vlastná. Dokonca mám dalmatiku (liturgický odev diakona, pozn.), ktorá je pripodobnením tejto zástery. Diakon má byť služobníkom.

V staroveku sa hovorilo, že diakon má byť „očami biskupa“, aby ho upozornil, kde sú chudobní a núdzni, aby sme im spoločne pomohli. Nemyslím len materiálne, ale aj duchovne.

Čo to znamená konkrétne pre Miroslava Lyka v Nitre?

Miroslav Lyko v Nitre si stále hľadá osobitú cestu. Tých úloh je veľa a nedajú sa robiť všetky naraz. Keďže som dvadsaťpäť rokov učil ako pedagóg mladých ľudí, sú mi blízke prípravy dospelých na iniciačné sviatosti. Tento rok som mal napríklad troch ľudí, ktorí boli pokrstení na Veľkú noc. Pripravujem mladých aj na birmovku, niekedy pripravujem snúbencov na sviatosť manželstva.

Príprava na krst dospelých je však systematická dlhodobá práca. To bolo gro za tie tri a pol roka, čo som diakonom.

Potom sú to pohreby, to robím popri službe pri oltári najčastejšie. Sobášov veľa nemám, pretože tie bývajú väčšinou spojené so svätou omšou, ktorej predsedá kňaz. Vo farnosti sme momentálne dvaja trvalí diakoni, čo je na slovenské pomery rarita. Môj kolega je služobne o tri roky starší, takže som prišiel už do istým spôsobom zabehnutého systému.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako sa vo vás rodilo toto povolanie? Vy ste to nejako cítili alebo vás niekto oslovil?

Sú veci, ktoré sa ťažko vysvetľujú a zostávajú hlboko v srdci. Na jednej strane som hriešnik a slabý človek, ktorého Pán vo svojom milosrdenstve dvíha, lebo by som sa utopil v bahne. Na druhej strane cítim volanie slúžiť tam, kde práve som.

Na diakonát som myslel dlhé roky a určite k tomu pomohlo moje teologické vzdelanie, práca pedagóga, novinára a podpora rodiny. Možno sa to začalo už niekde v detstve. Spomeniem pápežského preláta v Žiline Jozefa Nogu, ktorý bol u nás v dedine farárom. Bol pre mňa vzorom služobníka, ktorý bol pre ľudí k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. To vo mne rástlo.

Nechceli ste byť kňazom? Viacerí kňazi opisujú podobne, že ich takto oslovil nejaký iný kňaz a zrodilo sa povolanie. A diakonát v tom čase asi nebol taký známy.

Bol som šesť rokov v seminári, ale neprijal som vysviacku a potom som pôsobil ako katechéta a učiteľ náboženstva. Postupným dozrievaním som našiel cestu, ktorú odo mňa, aspoň dúfam, chce Boh. Niekedy sú tie cesty kľukaté.

Takže v diakonáte ste našli to „pravé orechové“?

V manželstve a diakonáte. Trvalý diakon môže byť slobodný (celibátnik), ktorý môže prijať svätenie už v dvadsiatich piatich rokoch. Ženatý muž už musí mať určitý vek. U nás na Slovensku je minimálny vek štyridsať rokov.

Ako na vaše rozhodnutie reagovala manželka? Ako ste jej to povedali, keďže s tým musela súhlasiť?

Manželka ma na mojej ceste k diakonátu sprevádzala od začiatku, nebol potrebný žiadny špeciálny rozhovor, pri ktorom by som tŕpol, či bude súhlasiť. Spoločne sme prešli cestou zomierania jej mamy. V tom čase som bol mimoriadny rozdávateľ svätého prijímania a počas svokrinej ťažkej choroby som jej nosil Eucharistiu. 

Videli sme, aká veľká posila to pre ňu bola, a vtedy sme si povedali, že chýbajú diakoni, ktorí by nosili chorým sviatosť z oltára, ako to bolo v prvých kresťanských storočiach.

Dnes to robia aj mimoriadni rozdávatelia svätého prijímania, netreba na to diakonské svätenie.

Áno, ale diakon je na to určený už z podstaty svojej služby. Aj ja stále hľadám spôsoby, ako aj takto slúžiť, aj keď sa mi to zatiaľ veľmi nedarí. Ešte som nenašiel možnosť, ako aj takto poslúžiť, ale nie je všetkým dňom koniec.

Trvalý diakon Rafael AmbrosKeď kážete v meste, kde ste prežili 45 rokov, nemusí sa to všetkým páčiť

Pavol Rábara

Nebála sa manželka, že vás služba „ukradne“ rodine? Predsa len, v nedeľu sedíte oddelene – ona v lavici a vy pri oltári.

Nikdy mi nepovedala, že by mala takúto obavu, aj keď mi nehovorila, ako to cíti. Prax ukázala, že do kostola teraz chodíme spolu dokonca aj častejšie ako pred mojím diakonátom, chodíme aj v pracovné dni. Vtedy to časovo, aj kvôli malým deťom, nevychádzalo. Na chvíľu sa v kostole rozdelíme, ale stále sme pri tom istom oltári a domov ideme spoločne. Myslím, že prežívanie omše ani našej viery tým neutrpelo. Bolo to veľmi prirodzené a dlhodobé dozrievanie nás oboch. Skúsenosť s chorou mamou bola takou tou poslednou kvapkou. Bola to naša spoločná cesta a spoločné dozrievanie.

A čo vaše deti? Ako vnímajú otca v liturgickom odeve pri oltári?

Pýtal som sa ich na to pred týmto rozhovorom. Zhodli sa, že si už zvykli. Neboli proti, skôr sa pýtali, či budem mať čas popri práci a službe, lebo videli, že som vyťažený. Nijako neprotestovali. Pôvodne sme mali dohodu, že aspoň raz za mesiac v nedeľu s nimi pôjdem do lavice, ale nejako z toho prirodzene zišlo.

V kostole aj kážete. Kňaza ľudia nepoznajú vždy až tak dobre, ale vy ako diakon kážete ľuďom zo svojej farnosti. Počúva vás aj manželka a deti. Dostávate spätnú väzbu?

Moja manželka a deti sú mojimi prvými poslucháčmi už pri tvorbe homílie doma. Kázne si píšem, pretože mám pred tým rešpekt a nechcem sa príliš rozrozprávať. Takže rodina už presne vie, o čom budem kázať.

Dáte im to prečítať?

Ja im to nahlas prečítam a zároveň si to rétoricky precvičím.

Musia si povinne sadnúť a počúvať vás?

To nie. Niekedy poprosím manželku, aby to popri niečom kriticky počúvala, či to je zrozumiteľné. Inokedy poprosím syna. Je v kuchyni jogurt, tak ho poprosím, či môže chvíľu počúvať.

Dostávate teda od rodiny spätnú väzbu?

Môj syn, ktorý študuje žurnalistiku, mi vie poskytnúť odbornú kritiku – napríklad že som to hovoril príliš preafektovane. Obsahovo mi to nezvyknú pripomienkovať, to už býva „učesané“. Vždy som spokojný, keď mi syn povie, že tomu, čo som hovoril, rozumel.

Kážete každú nedeľu?

V nedeľu je to v prvom rade úloha farára, ale niekedy má aj detskú omšu, a aby si nemusel pripravovať dve homílie, vtedy som nápomocný. Vychádza to v priemere raz za mesiac v nedeľu. Niekedy častejšie, niekedy menej často. Niekedy aj v pracovný deň, ale to už nie je homília, ale príhovor.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aké ďalšie duchovné povinnosti má trvalý diakon? Musíte sa modliť breviár ako kňazi?

Niekto to volá záväzky, ja to vnímam skôr ako „pomocné barličky“ pre duchovný život. Pre nás trvalých diakonov sú podľa rozhodnutia biskupov povinné ranné chvály, vešpery a kompletórium plus invitatórium. Ja sa však modlím celý breviár už od čias v seminári, je to pre mňa po omši druhým jadrom duchovného života. 

Ako to je s omšou? Tiež by ste na ňu mali ísť každý deň?

Čo sa týka svätej omše, nedeľa je samozrejmosť a cez týždeň sa to odporúča, ak to človeku dovoľuje zamestnanie. Niekedy si zo žartu poviem, že si „vyberiem Castel Gandolfo“ (voľno), keď je toho veľa.

Vy už máte vyštudovanú teológiu, napriek tomu formácia na diakonát trvala ďalšie tri roky. Je teológia podmienkou alebo stačí trojročná formácia, ktorou ste prešli aj vy?

Zatiaľ je podmienkou magisterské vzdelanie z teológie. Viem, že sa uvažuje o tom, že by to tak nemuselo byť a bakalársky stupeň by získali trvalí diakoni počas trojročnej formácie, ktorá je nevyhnutná.

Absolvovali ste formáciu v seminári aj trojročnú na trvalého diakona. V čom sa to líši?

Stretávali sme sa zhruba raz za mesiac cez víkendy. Boli tam muži z viacerých diecéz, ktorí sa pripravovali na diakonát. Stretávali sme sa od piatka večera do soboty popoludnia. Mali sme čas rozprávať sa a spoznať. Aj teraz sa z vlastnej iniciatívy raz za pol roka stretávame a niekoho si aj pozveme. Zavolali sme si napríklad liturgistu, vopred sme mu poslali otázky, ktoré nám priniesla prax, aby nám k nim urobil prednášku.

Čo sa počas tých troch rokov rieši? Učíte sa, ako byť diakonom?

Počas formácie sme si oprášili znalosti zo Svätého písma, z dogmatiky, morálnej teológie, pastorálnej, fundamentálnej teológie alebo z homiletiky. Mávali sme niekedy duchovnú obnovu. Do toho prišla pandémia, takže sme museli mať online stretnutia a to nám natiahlo prípravu o pol roka.

Ako vás diakonov vnímajú kňazi? Aj pápež František upozorňoval, že diakon nie je lepší miništrant ani horší kňaz. Stretol som sa s názorom, že trvalý diakon je zbytočný: omšu slúžiť nemôže, ani spovedať a kalich si dokážem podržať aj sám.

Je to individuálne. Sú kňazi, ktorí nás vítajú, a dokonca zaznelo, že sme budúcnosťou cirkvi na Slovensku, keďže kňazských povolaní je menej.

To nám hovoril aj biskup Stanislav Přibyl, že v Litoměřiciach niektoré farnosti stoja práve na trvalých diakonoch. A kňaz obchádza obce a mestá, aby zabezpečil sviatostný servis.

Na druhej strane to nie je ľahšia cesta. Ak má trvalý diakon ešte aj rodinu, je to rovnako ťažké ako pre kňaza v celibáte, ktorý pracuje vo farnosti telom aj dušou. Sú aj kňazi, ktorí si povedia, že diakona nepotrebujú.

Stretávate sa s týmto postojom často?

Ja osobne nie.

Pastoračné výzvyTrvalý diakonát nemá byť len riešením nedostatku kňazských povolaní

Jana Zlatohlávková

A ostatní?

Z rozprávania viem, že farári nás prijali a sú radi, že vo farnosti sme. Ale určite sú aj takí, ktorí nevidia v diakonovi prínos. Verím, že komunikáciou ukážeme, že diakonská služba do cirkvi patrí. Bez kňaza sa, samozrejme, neobídeme.

Pri vysviacke sľubujete úctu a poslušnosť biskupovi. Môže vás biskup preložiť do inej farnosti podobne ako kňazov? Predsa, máte rodinu, deti, svoju prácu.

Určite môže, ale biskup nepochybne berie do úvahy rodinné zázemie, prácu manželky aj civilné zamestnanie diakona. Bolo by zrejme ťažké vytrhnúť diakona z jeho prostredia bez vážnej potreby cirkvi. Momentálne pôsobím vo farnosti, kde bývam.

Čiže ako diakon patríte do konkrétnej farnosti?

Mám dekrét, do ktorej farnosti ma biskup určil.

Pýtal sa vás aj na vaše predstavy, kde sa vidíte?

Pred vysviackou sa nás biskup pýtal na naše predstavy o mieste služby, hoci konečné rozhodnutie bolo na ňom. Sú aj trvalí diakoni, ktorí majú ako pôsobisko celý dekanát, idú tam, kde ich treba. Katechizujú, učia vo viacerých školách napríklad náboženstvo. Biskup berie do úvahy rodinné zázemie, zamestnanie. Trvalý diakon nie je taký disponibilný ako kňaz.

Aké záväzky a povinnosti máte voči biskupovi a farárovi?

Trvalý diakon závisí od biskupa aj od svojho farára. Nič v pastorácii nemôžem robiť bez súhlasu farára a biskupa. Diakon má byť očami biskupa. Diakon patrí k biskupovi; aj pri liturgii. Tento rok som mal tú česť asistovať biskupovi pri obradoch Veľkonočného trojdnia a pri Veľkonočnej vigílii. Bolo to aj pre mňa veľké povzbudenie. Počas Zeleného štvrtka som mu napríklad držal krčah a misu pri umývaní nôh dvanástim mužom. Bolo to veľmi symbolické.

Mám šťastie na dobrého farára, ktorý rešpektuje moju rodinu aj prácu a vždy sa ma pýta, či mám na danú úlohu čas.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Musíte si plánovať dovolenky podľa cirkevných sviatkov? Kým ľudia idú počas Vianoc na hory alebo na Veľkú noc niekam do tepla, od vás sa asi očakáva, že budete doma vo farnosti.

Nikdy mi nikto nezakázal ísť cez sviatky na dovolenku, ale sme tak prirodzene zvyknutí, že cez sviatky sme doma. K mame na Kysuce ideme väčšinou až po Novom roku, keď je v kostole menej práce. Ale neobmedzuje ma to.

Ako to je s prácou trvalého diakona? Cirkevné právo napríklad neumožňuje bez súhlasu biskupa podnikať.

Trvalý diakon podnikať môže, pokiaľ to nie je v rozpore s vierou. Kňazi majú zakázanú aktívnu účasť v politike. Trvalý diakon to nemá doslova zakázané, ale neodporúča sa to a treba to vždy prediskutovať s biskupom. Môže, ak by to nevyhnutne vyžadovala služba štátu.

Biskup mi do práce nikdy nezasahoval, vládne medzi nami dôvera. 

Mohol by byť starosta?

Ani to sa neodporúča, je tam zodpovednosť aj v ekonomických veciach a to môže viesť k neviem čomu.

Vy pracujete ako novinár. Čo ak by prišla téma, ktorá je pre cirkev citlivá alebo škandalózna? Nenastal by konflikt záujmov?

Zatiaľ som sa s tým nestretol. Ak by išlo o cirkevnú kauzu, reportáž by som určite nespracovával práve pre konflikt záujmov, požiadal by som nadriadených, aby ju pridelili inému redaktorovi.

Nemôže vám biskup ako trvalému diakonovi zakázať prácu v nejakom médiu alebo vás ovplyvňovať, že toto nerobte? Nepredpokladám, že by to robil váš biskup, ale čisto teoreticky.

Biskup mi do práce nikdy nezasahoval, vládne medzi nami dôvera. Bolo by divné, keby diakon mal mediálne výstupy, ktoré by boli v rozpore s morálkou a duchom cirkvi. Opakujem, keby bola citlivá téma o cirkvi, tú by som nespracovával.

V príspevkoch si ako diakon nedávate pozor na to, čo a ako poviete? Nevnímate autocenzúru?

Nie. Robím svoju prácu ako pred diakonátom.

Keď robíte na náboženských témach, necítite konflikt záujmov?

Keď spracúvam náboženskú tému, tak skôr informáciu o nejakej udalosti, ako je púť, informácie o pápežovi. To je reportovanie z udalosti, kde vidím svoju výhodu, že kňazi, ktorých oslovujem ako respondentov, majú voči mne dôveru. Nehovorím, že by voči iným nemali, ale je to ľahšie. Robím tiež reportáže o veľkých sviatkoch, ale to je všetko.

Vaši kolegovia vedia, že ste diakon?

Niektorí vedia, ale neriešia to. Niektorí sa opýtali, či sa niečo zmení a budem pokračovať vo svojej práci. V regióne mám len kolegyňu kameramanku a ostatní sú na diaľku.

A neobracajú sa na vás kolegovia, keď sa chcú poradiť o duchovnej téme? Prípadne ste niekoho nepripravovali na sviatosti?

Pýtali sa ma na podmienky uzatvárania manželstva, krst dieťaťa alebo za kým ísť niečo vybaviť. A to je dobré. Diakon má byť mostom medzi bežnými veriacimi a kňazom.

Nevnímate na druhej strane predsudky?

S ľuďmi, s ktorými spolupracujem, sa poznáme dlhé roky natoľko, že vedia, že som zostal normálny.

Aký je váš pohľad na diakonát žien, o ktorom sa v poslednom čase veľa hovorí?

Môj postoj je zhodný s oficiálnym postojom cirkvi – táto otázka zostáva otvorená. 

Vy osobne si to viete predstaviť?

(Ticho.) Osobne si to viem predstaviť. Na druhej strane na Slovensku je ešte aj trvalý diakonát mužov len na začiatku. Podľa mňa bude na Slovensku dosť dlho trvať, kým si ľudia zvyknú na službu trvalých diakonov. Hovoriť u nás o diakonáte žien je podľa mňa predčasné.

A z pohľadu globálnej cirkvi?

Nechal by som tu priestor múdrejším. Nepúšťal by som sa do tejto diskusie. Ale viem si to predstaviť. Pápeži poverujú ženy rôznymi dôležitými úlohami aj v dikastériách. No nie je to zrejme otázka dňa.

Diakon a primár na ARODar celibátu viem v čase pandémie doceniť ešte viac

Pavol Rábara

Je služba trvalého diakona platená alebo je to dobrovoľnícka služba?

Živí ma moja civilná práva a nie som zamestnancom biskupského úradu ani inej cirkevnej inštitúcie. Je to dobrovoľnícka práca. Niekde diakoni pracujú aspoň na čiastočný úväzok pre biskupský úrad alebo robia napríklad hovorcu. Ak by sa biskup rozhodol, že chce zamestnať trvalého diakona alebo ho poveriť nejakou službou v diecéznej kúrii, tak môže. No diakonskú službu robíme ako nezištnú službu pre ľudí vo farnosti, v meste, v diecéze.

Aké to bolo pre vás prvýkrát kázať?

Opäť použijem slovo služba. Mojím cieľom pri homílii je, aby ľudia pocítili „Božiu nehu“, o ktorej často hovoril pápež František. Ľudia sú unavení a utrápení z celého týždňa, cítim to sám na sebe. Tí ľudia potrebujú nádej a pohladenie, aby im Božie slovo vlialo nádej. Ostatné je už potom na Duchu Svätom.

Pri pohreboch je mojou úlohou utešovať a ukazovať na nebo. Často myslím na to, či sa za zosnulých bude niekto z rodiny ešte modliť.

Máte to pri kázaní ľahšie ako kňazi, ktorí možno nežijú tak medzi ľuďmi?

Aj kňazi žijú medzi ľuďmi, nepovedal by som, že nepoznajú situáciu. Ale áno, keďže žijem na sídlisku, chodím MHD, som možno medzi ľuďmi o niečo viac. Snažím sa, aby homília bola určená pre prostredie, ktorému sa prihováram.

Aké to je pri pohreboch? Pozostalí môžu vieru prežívať rôzne.

Pri pohreboch je mojou úlohou utešovať a ukazovať na nebo. Často myslím na to, či sa za zosnulých bude niekto z rodiny ešte modliť. V anonymnom mestskom prostredí je to ťažké, lebo neviem, v akom duchovnom stave sú pozostalí. Raz som pochovával muža, na ktorého pohreb prišlo pätnásť pozostalých a pri modlitbách nikto neotváral ústa, nechceli ani speváka, možno aby sa to nepredražilo. Zaspieval som im sám, aby pochopili, že pri službe v cirkvi nejde o peniaze. Na pohrebe je dobré utešiť, ale aj trocha s pozostalými zatriasť.

V akom zmysle?

Aby sme sa pozerali poza horizont tohto sveta. Ak sa v tej rakve alebo urne všetko skončí, tak pohreb je najsmutnejšou udalosťou, aká môže byť. Ak veríme vo večný život, smrť nie je len smutná bodka, ale oslava života a malo by to s nami niečo robiť.

Zisťujete si niečo o zosnulom pred pohrebom?

V anonymnom mestskom prostredí zistím, ako sa volal, na čo zomrel, koľko mal rokov, či žije jeho manželský partner. Idem na pohreb s tým, že neviem, akí pozostalí prídu a v akom rozpoložení, či sú praktizujúci veriaci, či môžem povedať vyšší level alebo ostať pri základe. Aj keď sú pozostalí nepraktizujúci, úlohou diakona alebo kňaza je osloviť ich a povedať im niečo, čo si odtiaľ odnesú a možno si na to neskôr spomenú.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo vás v službe najviac prekvapilo, zaskočilo alebo bolo najťažšie?

(Ticho.) Neprekvapilo ma asi nič. Možno tá obrovská zodpovednosť. Keď krstím, sobášim, pochovávam, vykladám Eucharistiu na adoráciu, že nekonám vo svojom mene, ale v mene cirkvi a krstím v mene Krista. Z toho mi niekedy až mráz behá po chrbte, keď si uvedomím, že som len hriešny a slabý človek.

Čo môže a nemôže robiť diakon?

Mnohí upozorňujú, že nie je správne hovoriť, čo diakon môže a nemôže, je to také zaškatuľkovanie. Diakon je služobník a jeho služba má tri zložky: liturgiu, Božie slovo a charita. 

Za kľúčovú považujem práve charitu – službu núdznym, a to nielen materiálne, ale aj vyučovaním a dobrým príkladom. Tam sú u mňa veľké rezervy.

Ak to poviem zjednodušene, diakon nemôže sláviť svätú omšu, to je úloha kňaza a biskupa, nemôže spovedať a vysluhovať sviatosť pomazania chorých a udeľovať posvätný rád. Diakon môže udeľovať sväteniny, skôr pre súkromnú potrebu. Požehnávať napríklad kríž v kostole je úloha farára.

Keď idete na dovolenku, prihlásite sa, že ste diakon, a idete k oltáru alebo ste v lavici?

Raz som použil diakonský celebret, ktorý nám dal biskup vo Vatikáne. Na dovolenke som v lavici s manželkou, využívam príležitosť byť s ňou.

Čo by ste odkázali mužom, ktorí o tejto ceste uvažujú? Možno niekoho odrádza teológia.

Ak niekto cíti skutočné Božie volanie a ten vnútorný hlas ho nepustí, žiadna prekážka vrátane štúdia teológie pre neho nebude neprekonateľná. Podobne ako prorok Jonáš nechcel a Pán Boh si cestičky nájde, aj keď nekoná proti našej vôli.