Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
17. jún 2021

Pastoračné výzvy

Trvalý diakonát nemá byť len riešením nedostatku kňazských povolaní

Druhý vatikánsky koncil dal trvalým diakonom opäť zelenú. Na Slovensku však stále dostatočne nedoceňujeme ich prínos v pastorácii.

Trvalý diakonát nemá byť len riešením nedostatku kňazských povolaní

Pri slávnostnej liturgii asistuje Štefan Palúch, trvalý diakon v Banskobystrickej diecéze. Foto: osobný archív Š. Palúcha

Na Slovensku v súčasnosti pôsobí 30 trvalých diakonov, svoje zastúpenie majú v každej diecéze a eparchii. Najviac ich je v rámci vojenského ordinariátu, konkrétne šesť, ďalší piati sú činní v Bratislavskej arcidiecéze. Naopak, len jedného trvalého diakona má Banská Bystrica, Rožňava, Spiš a Bratislavská eparchia.

Vyplýva to z oficiálnych štatistík, ktoré Svetu kresťanstva poskytla Konferencia biskupov Slovenska (KBS).

Úplne iná situácia je v susednom Rakúsku. Angela Ringhofer z tlačového tímu Viedenskej arcidiecézy pre Svet kresťanstva uviedla, že v celej krajine pôsobí približne 800 trvalých diakonov, priamo vo Viedenskej arcidiecéze ich je 155.   

Hovorca KBS Martin Kramara pred časom uviedol, že v období, keď bol na Slovensku väčší počet kňazských povolaní, bola otázka formácie trvalých diakonov viac-menej v úzadí.

Potvrdzuje to aj skúsenosť Pavla Tománka, ktorý mal pred pätnástimi rokmi záujem stať sa trvalým diakonom. Napokon do prípravy na diakonát nenastúpil, podľa jeho slov slovenskí biskupi v tom čase vyhodnotili, že tu nie je pastoračná potreba.

Aj napriek tomu sa dal na štúdium teológie, čo je jedna z podmienok prijatia do formácie, a čakal, kedy bude ten správny čas. „Medzičasom sme sa s manželkou presťahovali do rakúskeho pohraničia, a keďže ma myšlienka na trvalý diakonát neopustila, skúsil som zaklopať na dvere rakúskeho biskupstva,“ spomína Tománek, ktorý s manželkou vychováva tri deti.

Za diakona ho napokon v roku 2018 vysvätil viedenský kardinál Christoph Schönborn.

O trvalých diakonoch veľa nepočuť

Hoci od ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu prešlo viac ako polstoročie, jeho učenie o trvalých diakonoch sa u nás za toto obdobie pretavilo do praxe len v ojedinelých prípadoch. Zatiaľ čo v Rakúsku majú diakonskú radu pri biskupskej konferencii, diecézne inštitúty pre trvalých diakonov a pred dvomi rokmi si pripomínali 50. výročie obnovenia trvalého diakonátu v Rakúsku, na Slovensku je povedomie o tejto forme svätenia slabé.

„U nás sa s formáciou trvalých diakonov rozbiehame pomaly,“ hovorí rektor kňazského seminára v Nitre Marián Dragúň. Práve v nitrianskom seminári sa od roku 2019 stretávajú kandidáti na trvalý diakonát na formačnom programe, ktorý trvá tri roky. Z dôvodu pandémie si ho však predĺžia, ich diakonská vysviacka je naplánovaná na rok 2023.

„Konkrétne kroky v príprave a službe upravujú Smernice o formácii, živote a službe trvalých diakonov, ktoré vydala KBS v roku 2013. Aj keď sme začali s formačným programom, ešte stále nemôžeme hovoriť o tom, že by išlo o systematickú prípravu trvalých diakonov. Či budeme po tomto formačnom cykle otvárať ďalší, teraz ešte nie je isté,“ hovorí Dragúň.

Podľa neho stále nie je dostatočne pochopený status trvalého diakona a jeho význam pre cirkev. Ako poznamenáva, potrebujeme prejsť ešte kus cesty, aby sme pochopili, aké je miesto trvalých diakonov v pastorácii.

Foto: Archív P. Tománka

Pavol Tománek pridáva svoju osobnú skúsenosť: „O trvalom diakonáte sa na Slovensku vie veľmi málo. Keď som po vysviacke prišiel do svojej rodnej krajiny, mnohí boli zmätení, čo to vlastne som. Mysleli si, že som odídený kňaz, lebo mám manželku. Niektorým sa diakon zase spája len s niekoľkomesačnou službou vo farnosti a prípravným stupňom ku kňazstvu.“

Čakáme na prázdne semináre?

V cirkevnom spoločenstve prevládajú tiež isté obavy súvisiace s ďalšími aspektmi, ktoré prináša služba trvalých diakonov – od pracovnoprávnych záležitostí cez praktické možnosti ich premiestnenia podľa potrieb danej diecézy, keďže vo väčšine prípadov sú trvalí diakoni ženatí muži, až po ich efektívne využitie vo farskej pastorácii.  

„Rozhodujúce je, či sa na to pozeráme ako na problém alebo ako na výzvu. Osobne vidím v diakonáte veľký prínos pre pastoráciu, aj vzhľadom na to, že každým rokom máme stále prázdnejšie semináre. I keď si dovolím tvrdiť, že trvalý diakonát by nemal byť chápaný len ako riešenie nedostatku kňazských povolaní,“ hovorí Dragúň.

Na Slovensku máme ešte stále dostatok kňazov. V roku 2012 ich počet prekročil tritisíc a nad touto hranicou sa drží dodnes. Ani nás však v najbližších rokoch neminie trend úbytku kňazských povolaní, ktorý je už dlhodobo badateľný v západných krajinách. Preto je na mieste otázka, či nie je najvyšší čas dostávať viac do povedomia službu trvalých diakonov.

„Môže sa stať, že keď budeme niekoľkokrát za sebou odpovedať záujemcom, že ešte stále nie je pastoračná potreba, o pár rokov sa nám už nemusia hlásiť,“ priznáva Dragúň a zdôrazňuje dôležitosť pastoračného rozmeru diakonskej služby v celej jej komplexnosti. „V živo fungujúcej cirkvi majú diakoni svoje miesto, nie však z núdze, ale ako súčasť hierarchie a zdôraznenia plnosti cirkvi,“ dodáva.   

Inzercia

Možnosti pôsobenia trvalých diakonov

Diakoni mali svoje stále miesto už v časoch prvotnej cirkvi. Najznámejším bol svätý Štefan, ktorého Skutky apoštolov opisujú ako prvého mučeníka.

V prvých storočiach cirkvi služba diakonov prekvitala, od 5. storočia sa však status trvalých diakonov začal strácať. Z diakonátu sa stal len akýsi povinný predstupeň ku kňazstvu a vytrácal sa jeho pastoračný rozmer. O zmenu sa snažil Tridentský koncil, ale podarilo sa to až na Druhom vatikánskom koncile, keď bol diakonát obnovený ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie.

Koncilový dokument Ad gentes hovorí o trvalom diakonáte ako o užitočnej misii tam, kde ho jednotlivé biskupské konferencie ustanovia. Muži, ktorí ako katechéti hlásajú Božie slovo, spravujú kresťanské spoločenstvá alebo dobročinne pôsobia v sociálnych a charitatívnych ustanovizniach, majú byť vo svojej službe posilnení vkladaním rúk, pochádzajúcim od apoštolov, aby tak mohli s pomocou sviatostnej milosti diakonátu účinnejšie plniť svoju službu (AG 16).

„V živo fungujúcej cirkvi majú diakoni svoje miesto, nie však z núdze, ale ako súčasť hierarchie a zdôraznenia plnosti cirkvi.“ Marián Dragúň, rektor nitrianskeho seminára  Zdieľať

Diakoni sú teda svätení nie na kňazstvo, ale na službu – službu slova, oltára a charity. „Práve diakoni, ktorí žijú v manželstvách a vychovávajú deti, z inej perspektívy nazerajú na niektoré pastoračné výzvy. Oni môžu byť tí, ktorí budú kázať z dnešných areopágov, ktorí môžu flexibilnejšie reagovať na potreby súčasných veriacich napríklad pri prípravách na sviatosti,“ hovorí Marián Dragúň o význame trvalých diakonov pre pastoráciu.       

Zdôrazňuje, že treba zvýrazniť práve charitatívny aspekt diakonskej služby. Trvalých diakonov si vie predstaviť na čele farských charít, ktoré majú byť blízko ľuďom v núdzi a na okraji spoločnosti. „Alebo napríklad aj ako osoby prvého kontaktu pri farskej administratíve. Túto oblasť občas podceňujeme a práve tu sa nám niektorí zvrtnú na opätku a už ich v cirkvi nevidíme,“ načrtáva rektor nitrianskeho seminára možnosti využitia trvalých diakonov.

U ženatých mužov má dôležité slovo manželka

V súčasnosti sa u nás na trvalý diakonát pripravuje deväť kandidátov, piati z Nitrianskej, dvaja zo Žilinskej, jeden z Banskobystrickej diecézy a jeden z Bratislavskej arcidiecézy. Ide o ženatých mužov a jedného vdovca, ktorí v civilnom zamestnaní pracujú ako katechéti, podnikatelia či mediálni pracovníci.

Jedným z nich je aj Vladimír Ondro zo Žilinskej diecézy, ktorý s manželkou vychováva dve dospievajúce deti. V mladosti uvažoval nad kňazským povolaním, napokon sa však po niekoľkomesačnom rozlišovaní povolania v kláštore u benediktínov vo Francúzsku rozhodol pre manželstvo.  

Nad trvalým diakonátom začal premýšľať až po návrhu svojho farára, ktorý mu ponúkol takúto možnosť, keďže ako akolyta už vypomáha vo farnosti. Nebolo to však len jeho rozhodnutie, dôležité slovo mala manželka. „Bez jej súhlasu a podpory by som do toho nešiel. Veľa sme sa spolu za to modlili a moja odpoveď na Pánovo volanie do služby je aj jej odpoveďou,“ hovorí Ondro.

Pre ženatých mužov platia okrem základných požiadaviek ukončenia teologického štúdia a mravnej bezúhonnosti ešte ďalšie podmienky – vek 40 rokov a písomný súhlas manželky. A tiež sa zaväzujú, že v prípade, ak by ako diakoni ovdoveli, nebudú uzatvárať nové manželstvo.

V Smernici o formácii, živote a službe trvalých diakonov sa uvádza, že do formačného procesu majú byť zapojené aj manželky, aby lepšie chápali manželovo povolanie a službu. Rektor nitrianskeho seminára Marián Dragúň hovorí, že sú každoročne niekoľkokrát pozývané na duchovné obnovy alebo cvičenia.

„Pokiaľ sa manželka bude na manželovu službu pozerať ako na aktivity, ktoré sú na úkor rodiny, nie je tam dobrý predpoklad. Preto aj nitriansky biskup Viliam Judák, ktorý je predsedom Komisie pre klérus KBS, zdôrazňuje kandidátom priority: najprv rodina, jej zabezpečenie a potom služba,“ dopĺňa rektor.  

Vladimír Ondro už teraz pociťuje zo skúseností akolytu, aká je podpora manželky dôležitá. „U nás každé nedeľné dopoludnie vyzerá tak, že po svätej omši chodím ešte rozdávať sväté prijímanie chorým. Nie som teda doma, nemôžem pomôcť napríklad pri príprave obeda. Manželka to však prijala ako svoj podiel na mojej službe, cez ktorú sa aj ona posväcuje.“    

Keď dáte Bohu svoj čas, on ho rozmnoží 

Diakoni svoju službu vykonávajú ako dobročinnú prácu pre farnosť popri civilnom zamestnaní. Je v kompetencii biskupa, či bude trvalý diakon v pracovnoprávnom vzťahu s diecézou. Do budúcnosti je otvorená otázka najmä pre väčšie farnosti, či popri pozícii kaplána bude k dispozícii stále miesto aj pre trvalého diakona, ktorý by mohol byť riadnym zamestnancom biskupského úradu.

„Som pripravený odísť aj z civilného zamestnania, pokiaľ by bola taká potreba v diecéze. Rozhodol som sa slúžiť a chcem sa odovzdať Pánovej vôli. On vie, kde má byť moje miesto a kde ma potrebuje,“ hovorí kandidát na trvalého diakona Vladimír Ondro. 

V Rakúsku štyri pätiny vysvätených trvalých diakonov pracujú v civilnom zamestnaní. Zvyšní sú cirkvou platení zamestnanci na pozícii pastoračných asistentov.

Aj trvalý diakon Pavol Tománek vykonáva diakonskú službu vo svojom voľnom čase. „Je často náročné skĺbiť rodinu, prácu a službu pre druhých. Avšak keď dáte Bohu svoj čas, on vám ho rozmnoží. Je požehnaním pre cirkev, keď sú Božími služobníkmi muži z rôznych civilných povolaní – lekári, učitelia, právnici, remeselníci, ktorí na svojich poliach môžu cez vlastný príklad priťahovať nové povolania,“ uzatvára Tománek.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame