Trvalý diakon Rafael Ambros Keď kážete v meste, kde ste prežili 45 rokov, nemusí sa to všetkým páčiť

Po Novembri 89 pôsobil krátko v celoštátnej politike, zakladal KDH. Neskôr bol mestským poslancom, potom podnikal. Vychoval štyroch synov a jednu dcéru a ako 61-ročný bol vysvätený za trvalého diakona.

V rozhovore opisuje, čo ho naučili jednotlivé životné situácie a ako využíva svoje skúsenosti v službe diakona. Vysvetľuje, čo v praxi znamená, že doma nie je nik prorokom, ako pristupuje ku kázňam aj aký má názor na myšlienku diakonátu žien.

Salezián spolupracovník a trvalý diakon v Brezne Rafael Ambros (69).

Na českej wikipédii je o vás profil. Vedeli ste o tom?

Nevedel. Viem len, že môj brat tam má profil, no on je známejší. Je jezuita, profesor na teologickej fakulte v Olomouci. Veľa publikuje.

Odkiaľ pochádzate?

Som z Moravy, zo známeho pútnického miesta Hostýn, zhruba tridsať kilometrov od Zlína.

Žijete na Horehroní. Ako sa to stalo?

Vyštudoval som drevársku priemyslovku a potom som šiel na Technickú univerzitu do Zvolena, vtedy to bola celoštátna, jediná škola tohto typu. Na školu som prišiel v roku 1972, už tam pôsobili tajní saleziáni a vznikali študentské spoločenstvá. V tomto prostredí som sa zoznámil so svojou manželkou a práve spoločenstvo, ktoré sme tam vytvárali, bolo príčinou, že som tam aj chcel zostať.

Manželka pochádza z Detvianskej Huty, čo je typické valašské osídlenie, podobné ako u nás na Morave. Takže som sa u nich hneď cítil ako doma. Plánovali sme zostať vo Zvolene, no deň pred nástupom do práce mi na kádrovom oddelení oznámili: súdruh inžinier, pôjdete na pílu Jánošovka. To je kde? Pýtal som sa. Pri Čiernom Balogu. Takže sme prišli sem do Brezna, ponúkli nám štátny byt a sme tu už 45 rokov.

So saleziánmi ste boli ďalej v kontakte aj v Brezne?

Áno, dostali sme ponuku stať sa oficiálne saleziánmi spolupracovníkmi. S manželkou sme druhí alebo tretí spolupracovníci na Slovensku, v 80. rokoch to už začínalo fungovať.

Na spomínanej českej wikipédii sa dočítame, že ste zakladali KDH a boli poslancom Federálneho zhromaždenia. K politike ste sa ako dostali?

Pamätám si, že v čase udalostí Novembra 89 sme boli z podniku na zájazde v Čechách. Cestou sme počúvali rádio a videli v jednotlivých mestách, cez ktoré sme prechádzali, zapálené sviečky. Keď sme potom večer vystúpili na námestí v Brezne, bol som vzhľadom na povstaleckú a komunistickú charakteristiku regiónu veľmi milo prekvapený, že aj tu bolo zapálených pár sviečok.

„Na Slovensku prevládal dlho prístup – my máme kňazov, načo sú nám diakoni. Vyplývalo to zo zle pochopenej úlohy diakona.“Zdieľať

Potom sa všetko rozbehlo cez VPN, spojili sme sa s Bratislavou a mňa oslovila myšlienka kresťanskej demokracie. V prvých voľbách som uspel, takže som mal dva roky skúsenosť v Prahe vo Federálnom zhromaždení.

Pôsobil som v hospodárskom výbore, vtedy sa transformovala ekonomika. V živote som sa predtým o politiku nezaujímal, takže to bolo, ako keď vás hodia do vody. Za tie dva roky človek pochopil, ako to v politike funguje. Mal som tiež možnosť sa osobne poznať s lídrami ako Václav Klaus, Vladimír Mečiar alebo Ján Čarnogurský.

Prečo ste potom nepokračovali?

V ďalších voľbách, keď vyhral Mečiar, som sa tam už nedostal. No venoval som sa politike na komunálnej úrovni. Beriem to tak, že Pán Boh si ma rôznymi životnými situáciami pripravoval na diakonské povolanie.

Aj politikou?

Áno, tam som získal prehľad, ako to chodí. Jednoducho, aby človek obstál v politike, musí mať určité danosti. A jedna z nich je, že musí mať hrošiu kožu.

Ako to myslíte?

Poviem skúsenosť. Ako poslanec som chodil do Prahy na týždňovky. Mali sme vtedy štyri malé deti, manželka bola s nimi sama, išlo o veľkú obetu. Raz prídem domov a ona mi s plačom hovorí, že si od nejakej „zbožnej“ duše v kostole vypočula: No, vám sa to žije, máte jaguára v garáži a chodíte trabantom. Čiže aj takéto útoky musel človek znášať.

Druhá vec je, že politik musí mať silné zázemie, ktoré sa za neho modlí, spoločenstvo, ktoré mu pomáha. Pokušenie moci je veľmi silné a jednoducho, ak človek nemá oporu, tak môže zle dopadnúť. Poznám viacerých, ktorí boli povedzme pri tajnej cirkvi lídrami, a keď sa dostali do politiky, tak ich zomlela. Keď človek mal možnosť zažiť zákulisie politiky, tak sa inak pozerá aj na súčasných politikov.

Niektorí hovoria o zlyhaní kresťanských politikov na Slovensku, napríklad aj pri pandemických opatreniach. Váš názor?

Nie som z toho rozčarovaný, skôr mi to signalizuje, aké je u nás kresťanstvo. Dávno som sa vyliečil z ilúzie, že Slovensko je kresťanské. Žije tu naozaj veľa ľudí, ktorí skutočne vieru berú veľmi vážne, je tu tiež silná tradícia, ale aj keď sa začali pandemické opatrenia, bol som prekvapený, koľko nenávisti je medzi kresťanmi. Začalo sa to prvým opatrením – prijímanie na ruku. A zrazu počúvame, že pápež je satanovým sluhom a podobné nezmysly.

V tejto súvislosti mi napadá prirovnanie, ktoré som počul od morálneho teológia Jána Víglaša. Keď dáte kvasiť víno, naspodku je usadenina, kal. Presne tak je to v každej spoločnosti. Keď je spoločnosť pokojná, tak spodina je na dne a nevidno ju. No keď prídu búrlivé časy, tak vypláva na povrch.

Vráťme sa však ešte k vášmu príbehu. Niektorí hovoria, že v komunálnej politike sú rovnaké výzvy, iba parametre sú iné.

Dve funkčné obdobia som bol mestským poslancom v Brezne, plus som mal na starosti miestne KDH. Za Radičovej vlády som bol prednosta Okresného úradu životného prostredia, potom vláda padla, prišli výmeny. Tak som začal súkromne podnikať, mali sme papiernictvo. Bola to ďalšia životná skúsenosť na Božej ceste k diakonátu.

Kedy ste sa teda dostali k teológii a diakonátu?

Mal som 54 rokov, keď som začal študovať teológiu, a vôbec som neuvažoval o nejakom diakonáte.

Tak prečo ste sa pustili do teológie?

Som študijný typ, rád čítam. Roky som sa ako salezián spolupracovník venoval formácii. Cítil som, že mám nedostatky, medzery. A priznám sa, že Pán Boh niekedy využíva aj naše slabosti na to, aby nás dakam posunul. Takým impulzom pre štúdium teológie bola v mojom prípade márnivosť.

Márnivosť?

Vysvetlím. Angažoval som sa vo farnosti a počúval som tam „múdre“ panie katechétky. Niekedy ma ich vystúpenia aj nahnevali, tak som si povedal, keď ony môžu mať teológiu, prečo nie aj ja?

Počas štúdia teológie som objavil krásu mnohých vied. Napríklad som neobľuboval právo, ale mali sme perfektného profesora, takže čoho som sa najviac obával, ma najviac obohatilo. Alebo spev. Toho som sa desil. Až po rokoch na diecéznom stretnutí mládeže v Heľpe som ako diakon niečo hrozne zaspieval, všetci sa smiali, aj biskup. Odvtedy to zo mňa opadlo.

Ako teda prišlo na povolanie diakona?

Počas štúdia teológie mi priateľ – salezián Tonko Červeň – povedal, že by som mohol byť trvalý diakon. Ja? Zháčil som sa. Potom prišli impulzy aj od iných ľudí. Keďže sa poznám, že sa viem rýchlo nadchnúť, no neskôr to býva zložitejšie, tak som sa modlil, že ak to Pán chce, dá mi isto vedieť.

„Nie som až taká autorita ako kňaz, takže často dostanem úprimnejšiu spätnú väzbu napríklad na kázne.“Zdieľať

Keď som skončil teológiu, došlo k rozčleneniu diecézy. Celý Brezniansky dekanát prešiel do Rožňavy. Ja som mal dobré vzťahy s biskupom Balážom, v Rožňave bol pán biskup Filo, prísny liturgista. Hovorím si, kdeže ten by pristal na to, že ja a diakon. Dokonca som začal uvažovať, že si zmením bydlisko, aby som patril do Banskobystrickej diecézy.

A znova sa mi potvrdilo, že keď Boh niečo chce, nepozná prekážky.

Takže nebolo treba meniť diecézu?

Nebolo. Náš dekan ma povzbudil, že pôjdeme do Rožňavy. Po hodine rozhovoru na biskupskom úrade mi biskup Filo povedal, že nemá námietky. Ale že sa k tomu vyžaduje určitá formácia, a keď bol predsedom liturgickej komisie pri KBS, tak pracoval na dokumente k trvalému diakonátu, avšak odvtedy sa to nepohlo. Lúčili sme sa s tým, že sa musí spýtať kolegov, ako to robia.

To bolo na jeseň a v marci mi volá náš dekan so slovami: Ty nevieš, čo si spôsobil! Pán biskup napísal do Ríma k trvalému diakonátu a z Ríma prišla výčitka na KBS, že ako to, že taký dokument nemáme.

V júni KBS dokončila daný dokument a poslala ho do Ríma. Vravel som si, v Ríme majú čas, no prišiel september a volá mi dekan, že pán biskup sa rozhodol, že ma vysvätí za diakona. Len treba dohodnúť termín. Dva týždne som nespal. Pretože kto ho poznal, vedel, že ako liturgista sa držal prísne litery, lenže vtedy urobil výnimku. Dal mi spomínaný dokument, ktorý ešte nebol schválený, nech si ho prečítam a urobím duchovné cvičenia. Na svätého Ambróza 7. decembra 2013 som bol vysvätený.

V Rožňavskej diecéze ste teda boli prvý trvalý diakon.

Áno. Na Slovensku je nás teraz okolo tridsať, veľká časť bola ešte tajne vysvätená. V Česku bola iná situácia, tam pôsobilo veľa saleziánskych spolupracovníkov, ktorí boli zároveň diakonmi.

Na Slovensku prevládal dlho prístup – my máme kňazov, načo sú nám diakoni. Vyplývalo to zo zle pochopenej úlohy diakona. Nejde o náhradu kňazov, ale samostatnú službu v cirkvi, ktorá má svoje poslanie.

Pán Boh zaplať, že v poslednom čase – možno aj úbytkom kňazských povolaní – sa prístup začína meniť. Ako prvý tak výrazne urobil biskup Tomáš Gális, keď pred pár rokmi pastierskym listom vyzval mužov, ktorí cítia diakonské povolanie, nech sa prihlásia.

Mimochodom, vás to neťahalo v mladosti do duchovného povolania?

Nie. Moje smerovanie bolo jednoznačne k manželstvu. Pamätám si len, že raz, keď sme šli z kostola, bol som asi v piatej triede, som zahlásil, že budem kardinálom. (Úsmev.)

Čo na vaše diakonské povolanie hovorila rodina?

Samozrejme, najprv som sa musel spýtať manželky. Tam som našiel podporu. Poviem perličku. Máme štyroch synov a stále sa modlila za duchovné povolanie. Počas mojej vysviacky jej syn Paľko hovorí: Však si si nemyslela, že ťa Pán Boh takto vypočuje?

Je to tak, že vašu službu najviac ľudia vnímajú cez kázanie?

Zrejme áno. Ale je tu jeden rozmer, na ktorý som si musel po vysviacke zvyknúť. Predstavte si totiž, že žijete v malom meste 45 rokov, ľudia vás poznajú, či už z politiky, z kostola, a vedia o vás a vašej rodine všetko – a zrazu ste diakon. Nie všetkým musím byť sympatický.

Dopočul som sa, že dve ženičky sa rozprávali pred kostolom: Počúvaj, a ty sa dáš tomu Ambrosovi pochovať? Ja nie! (Smiech.)

Ale podobný nezvyk bolo badať aj medzi kňazmi, povedzme na rekolekciách. Nevedeli úplne, ako reagovať na ženatého diakona. Zároveň to prinieslo aj isté pnutia do nášho manželského vzťahu.

Prečo?

Napríklad boli niekde hody a pozvali ma ako diakona, ale manželka musela byť doma. Trvalo pár rokov, kým zareagovali, že diakon má aj manželku, a teraz už to berú ako samozrejmosť.

Hoci niektoré danosti zostávajú. Keď ide človek napríklad na rekolekcie, kde sa dozvie od kňazov rôzne veci, príde domov a nemôže sa so všetkým zdôveriť. V tomto smere mi veľmi pomohli rozhovory so ženatými gréckokatolíckymi kňazmi.

Avšak to, že ste človek z tohto prostredia a ľudia vás dobre poznajú, má aj druhú stánku, nie? Aj vy poznáte mesto a miestnych ľudí, čo môžete využiť.

Môže byť. Ďalšia výhoda spočíva v tom, že nie som až taká duchovná autorita ako kňaz, takže niektorí nemajú problém so mnou komunikovať. Často dostanem otvorenejšiu a úprimnejšiu spätnú väzbu napríklad na kázne. Okrem toho, mám veľmi dobrú spätnú väzbu doma. (Úsmev.)

Akými princípmi sa riadite pri kázaní?

Veľkým vzorom mi je kardinál Špidlík, ktorý vyslovil myšlienku, že väčšina kňazov si myslí, že majú pred sebou v kostole 90 percent ľudí s vedomosťami. Lenže je to presne naopak. Zrejme najväčší problém katolíkov na Slovensku je nevzdelanosť a nevedomosť.

Ľudia síce chodili na náboženstvo, ale v dnešnom tempe života a starostí o rodinu či zamestnanie jednoducho nemajú čas sa v tom prehlbovať. Vidno to, keď prídu na krst či prípravu na sobáš. Keď to preženiem, niektorí majú problém sa prežehnať.

Čo to pre vás znamená v praxi?

Nemá zmysel kázať nejakú vysokú teológiu. Respektíve problém býva často vo forme. Poviem to na príklade. Keď sa detí z veľkého mesta spýtate, ako vyzerá krava, možno povedia, že fialová ako jedna čokoláda, lebo kravu v živote nevideli.

„Nemá právo nadávať na politikov ten, kto sa za nich nemodlí. Pritom je jedno, či ide o Fica, Hegera alebo kohokoľvek.“Zdieľať

Naše liturgické obrady sú plné symbolov, ale ľudia ich nepoznajú. Preto sú aj moje krsty dlhé, lebo sa im snažím vysvetľovať jednotlivé prvky – prečo sa maže olejom, prečo je tam exorcizmus a podobne. Ale pri homílii sa snažím hovoriť o tom, čo znamená Božie slovo pre náš život. Keď si vezmem Ježiša, čo hovoril? Žiadnu teológiu, ale podobenstvá.

Od návštevy pápeža Františka sa nedá obísť otázka o dĺžke kázne.

Brat jezuita prednáša aj homiletiku a vždy mi hovoril, čo aj pápež František: sedem minút kážeš pre ľudí, desať pre seba a 15 už pre diabla. Občas mi to ujde, ale snažím sa dostať do limitu, preto oceňujem, keď sú v kostole hodiny oproti ambónu.

Stane sa, že idete pri kázaní aj do komentovania spoločensko-politických reálií? Spomínali sme, že miestne pomery sú vám dobre známe.

(Ticho.) Je to komplikovaná otázka. Pravdupovediac, politike sa vyhýbam, lebo u nás rozdeľuje. Preto aj niektoré pastierske listy vnímajú mnohí negatívne, ale existujú veci, kde treba povedať jasné stanovisko. Ale určite nie stále dookola.

Spovedať síce nemôžete, ale stane sa, že vás niekto vyhľadá na duchovný rozhovor?  

Áno, a nejde o zriedkavý jav.

Sú to ľudia, čo vás už bližšie poznajú, alebo skôr cudzí?

Oboje. Pokiaľ ide o veci cirkevno-právneho problému, tak sa na mňa obráti hocikto. Pri osobnejších záležitostiach prídu za mnou skôr cudzí. Doma nik nie je prorokom. (Úsmev.)

Nemáte chuť ich niekedy aj vyspovedať?

Pravdupovediac, spovedanie mi nechýba a túto službu kňazom vôbec nezávidím. Niekto za vami príde s problémom a začnete ho riešiť. Máte to v sebe, prežívate to a nemôžete zo seba dať von. Keď si vezmem, čo všetko si kňazi vypočujú v spovednici, tak si vravím – Pán Boh zaplať, že som od toho oslobodený. I keď mnohí kňazi vravia, že Pán Boh im dáva zároveň aj milosť, že to dokážu niesť a zabúdať.

Aký máte názor na svätenie žien za diakonky? Pápež František zriadil expertnú komisiu teológov, aby túto otázku preskúmali.

(Ticho.) Na jednej strane diakonské povolanie je o službe a ženy veľmi rady slúžia. Z tohto pohľadu by som v tom nevidel problém. Mám však obavy, že by sa to tým neskončilo a otvorili by sa ďalšie otázky. Navyše, v rámci ekumenizmu by to spôsobilo viac rozbrojov, napríklad s pravoslávnymi.

Samozrejme, keby cirkevné autority rozhodli, že ženy môžu byť diakonky, v poriadku, ale osobne to nevidím ako schodnú cestu.

Mohla by byť služba trvalého diakona riešením úbytku kňazov, ktorý sa u nás ešte len prejaví?

Čiastočne áno. Viem si predstaviť, že diakon môže odbremeniť kňaza v mnohých veciach vo farnosti, aby sa kňaz mohol venovať vyložene kňazskej službe. Čiže môže robiť prípravy na sviatosti plus nejaké hospodárske veci a kňaz zase to, s čím mu nepomôže diakon, teda slúžiť svätú omšu, spovedať a duchovne sprevádzať. Takisto keď má kňaz povedzme tri omše za nedeľu a na jednej kážem, tak mu tým pomôžem.

Vychovali ste štyroch synov a jednu adoptovanú dcéru. Chcete skúsenosti a témy manželstva a výchovy odovzdávať aj cez diakonát?

Iste. Všimol som si, že niektoré veci od mňa ako ženatého otca detí prijmú veriaci inak ako od kňaza, ktorý síce má vedomosti, ale z ich pohľadu je teoretik.

Pripravujete aj na sobáš?

Keď je normálna situácia, mimo pandémie, tak áno, aj mne sa ujde.

Cítite, že tam môžete naplo využiť svoje životné skúsenosti?

Úprimne, čo môžete povedať ľuďom, ktorí spolu niekoľko rokov žijú, majú dve-tri deti a prídu, že sa chcú zosobášiť? Pán Boh zaplať, že si to idú dať do poriadku, vravím si, ale čo takýmto ľuďom budete hovoriť?

A keď prídu mladí, bezdetní?

Možno jeden zo sto párov pristupuje k tejto téme úplne vážne a zodpovedne s tým, že vedia, čo je to sviatostné manželstvo. S takými ľuďmi je radosť komunikovať a ešte väčšia ich zosobášiť. Takisto som mal veľkú radosť, keď som sobášil troch svojich synov.

No niekedy mám pri tých snúbencoch zmiešané pocity. Prídu a doslova vidno, ako sa žena teší na ten sobáš a prežíva to, no chlap mi pripadá často, akoby ho žena na retiazke dotiahla. Pretrpí to.

Len tú prípravu alebo to tak majú aj vo vzťahu?

Myslím, že aj vo vzťahu. Z toho, čo pozorujem, nie je problém u žien. Asi každá žena by sa rada vydala, prekážka je inde. Ale to by bolo na dlho.

Spomínali ste, že Pán Boh si vás postupne rôznymi činnosťami pripravoval na diakonát. Viete povedať, čo ste si do tejto služby odniesli trebárs z politiky, čo z podnikania, manželstva?

Keďže viem, čo je politika, tak často hovorím jednu vec – nemá právo ohovárať alebo nadávať na politikov ten, kto sa za nich nemodlí. Pritom je jedno, či sa bavíme o Ficovi, Hegerovi alebo komkoľvek. Máme takú vládu a takých kňazov, akých si vymodlíme.

Týka sa to však aj našich bežných medziľudských vzťahov. Nadáva na suseda, ale pýtam sa: modlíš sa za neho? Nemodlíš? Nemáš právo kritizovať.

Ľuďom toto hovoríte?

Áno, a pomerne často. Sledujem aj sociálne siete a vidím, čo sa tam odohráva. Zmeníme to? My nie, Pán Boh mení srdcia.

To sa týka aj manželstva. Keď už som raz urobil rozhodnutie a zosobášil som sa, vždy budú nejaké problémy, napätia, ale všetko sa dá vyriešiť.

Čo vás naučilo manželstvo?

S manželkou pochádzame z úplne iného prostredia. Môj otec bol stredoškolský profesor, mama vychovávateľka. Ona je dievča z detvianskych lazov, kde je na prvom mieste práca, až potom všetko ostatné.

Takže možno dvadsať rokov sme riešili naše vzťahy, mali sme – ako sa hovorí – talianske manželstvo. Ale s modlitbou sa všetko dá zvládnuť. Budúci rok to bude 45 rokov, čo sme spolu, a vlastne sme Pánu Bohu veľmi vďační, že sme takí rozdielni, že sa máme v čom obohacovať. Pre moju drahú je viera a život služba. Ja som viac na knižky, intelektuál.

Keď sa však človek modlí, začína veci vidieť inak. Nielen seba. Už nielen to rozumové, ale vidí viac aj srdcom. Chce byť pozorný voči druhým.

Keď pochovávam a vidím, že sú tam ľudia, čo nechodia do kostola, takí ľahostajní, povedzme na okraji cirkvi, tak im nekážem o vznešenej teológii.

Čo im hovoríte?

O každodennej svätosti, ktorá spočíva v maličkostiach. Pozdrav, úsmev, dobré slovo, to sú maličkosti, ktoré sa dnes úplne vytrácajú. Ale zároveň ide o lásku k Bohu, ktorý sa nachádza v ľuďoch okolo nás.

Máte iné Vianoce, odkedy ste diakon?

Ani nie. Vianoce vždy prežívame ako rodina. Ale priznám sa, mám radšej Advent ako Vianoce. Je to obdobie nádeje, očakávania. Pri hromadnom spovedaní som na nezaplatenie, lebo môžem dávať sväté prijímanie. Vianočné sviatky sa stali dosť komerčné, možno preto obľubujem ten adventný čas.

Kedy si chystáte vianočnú kázeň?

Bežne si kázeň pripravujem deň vopred. Prečítam si evanjelium, prípadne nejaké komentáre, a čakám na myšlienku od Ducha Svätého. Ale zásadne si kázeň nepíšem, až na výnimky.

Snažím sa dávať priestor Duchu Svätému. Stalo sa mi už veľakrát, že mal som síce pripravenú homíliu, ale kým som prešiel od kňaza k ambónu, tak mi akoby prišlo: Toto povieš! Neskôr som sa dopočul, že to bolo pre konkrétneho človeka. Aj také sa stáva.

Foto – Pavol Rábara