Bl. Donizetti Tavares da Lima Tajomstvá divotvorcu z Tambaú

Evanjelista Marek je známy pre svoju priamočiarosť. Preto už v dvadsiatom prvom verši jeho evanjeliového spisu Ježiš uzdravuje. A skončí až vtedy, keď uzdraví celý Kafarnaum. Keď sa ráno vytratí, všetci ho dychtivo hľadajú (Mk 1, 21 – 37). Zrejme sú tu ešte nejakí ľudia, ktorí včera nestihli jeho „ordinačné hodiny“. A potom? Kto by len tak ľahkovážne pustil takého divotvorcu?

Zázraky tiahnu dodnes. Dokonca aj zaprisahaných racionalistov. Svoje o tom vie aj blahoslavený so zvláštnym menom Donizetti. Nie, nie je to priezvisko. Je to krstné meno.

Donizetti sa narodil v januári 1882 v meste Cássia v brazílskom štáte Minas Gerais. So svojimi siedmimi súrodencami vyrastal v hudobníckej rodine. Preto dostal meno po talianskom skladateľovi Gaetanovi Donizettim. Prvé tajomstvo je teda rozlúsknuté.

Aj keď bol jeho otec právnik, finančná situácia rodiny nebola ružová. Donizetti sa túžil stať kňazom, ale otec ho poprosil, či by nemohol zostať s rodinou a finančne jej pomôcť. Donizetti sa teda vydal v otcových šľapajach a začal študovať právo.

Po troch rokoch však napokon prestúpil na teologickú fakultu a vydal sa svojím vysnívaným smerom. Nezabudol však ani na svoj hudobný talent, ktorý si priniesol z rodiny. Počas štúdií v seminári hral na organe a vyučoval hudbu ostatných seminaristov.

V roku 1908 bol vysvätený za kňaza a osemnásť rokov pôsobil v novozriadenej diecéze Campinas. Donizetti bol od prvých chvíľ svojho pôsobenia vo farnostiach zodpovedným kňazom, ktorý si nadovšetko ctil Ježišovo srdce a mal veľkú úctu voči Panne Márii Aparecidskej.

Vzal však vážne vtedy relatívne novú a revolučnú encyklikuRerum Novarumpápeža Leva XIII. z roku 1891, ktorá otvorila novú etapu katolíckeho sociálneho učenia a predstavila cirkev, ktorá sa snaží eliminovať závažné sociálne nespravodlivosti obdobia industrializácie.

Donizetti spájal hlásanie evanjelia so sociálnymi otázkami. Najviac mu ležalo na srdci presné poukazovanie na nespravodlivosť, ktorú často beztrestne páchali bohatí statkári, obchodníci a miestni politickí predstavitelia. Za to si aj vyslúžil nálepku, že je sympatizant komunizmu.

Na druhej strane ho o rady v sociálnych otázkach žiadali miestni predstavitelia. Dokonca aj prezident Getúlio Vargas s ním konzultoval sociálne záležitosti. To vyvrcholilo zmenou legislatívy v oblasti pracovnej etiky.

V roku 1926 Donizetti prešiel do diecézy Ribeirão. Pramene uvádzajú ako dôvod to, aby bol bližšie k svojej rodine. Mohla však za tým byť aj únava, pretože ani svätcom sa nežije ľahko s akoukoľvek nálepkou. Zrejme aj Donizetti potreboval zmeniť vzduch a prostredie, aby sa jeho sociálne „slovo stalo telom“. Druhé tajomstvo zostáva tajomstvom.

Bol menovaný za farára v meste Tambaú v štáte São Paulo, kde prežil najdlhšie a najznámejšie obdobie svojho kňazského života. Vlastne až do svojej smrti. Tam naozaj pretavil svoje slová na konkrétne skutky.

Založil Dom svätého Vincenta de Paula určený pre opustených a starších ľudí, najmä tých, ktorí žili sami, Združenie na ochranu materstva a detstva a Robotnícky kruh mesta Tambaú. A tiež Mariánsku kongregáciu Nepoškvrneného počatia Panny Márie pre mladých mužov a zbožného združenia Dcér Márie pre mladé ženy. Verný svojim hudobným koreňom zakladal aj hudobné skupiny.

Dobrovoľne si vybral chudobný spôsob života. Jedával iba jedno jedlo denne a spával na drevených doskách, pričom si pod hlavu namiesto vankúša dával svoje knihy.

Avšak to, čo do Tambaú celé roky lákalo desaťtisíce ľudí, bola Donizettiho povesť divotvorcu. Na jeho modlitby sa udialo nespočetné množstvo uzdravení alebo vyriešení zložitých životných situácií. Svedkovia hovoria aj o tom, že mal prorocké sny, a dokonca ho videli na dvoch miestach naraz.

Donizetti to nikdy nepopieral, ale vždy veľmi jasne upozorňoval, že ak došlo k nevysvetliteľnému skutku, vôbec to nie je jeho zásluha. Všetko sa stalo podľa neho na materinský príhovor Panny Márie. Jedným dychom zdôrazňoval, že dôležitejšie než telesné uzdravenia je obrátenie človeka k Bohu a prehĺbenie viery. Tretie tajomstvo – tajomstvo zázrakov – teda sám odhalil.

Od roku 1950 počet návštevníkov Tambaú výrazne vzrástol. Bolo ich toľko, že už ich nebolo možné prijímať jednotlivo. Preto pred farským domom postavili pódium, z ktorého Donizetti hovoril k ľuďom a udeľoval požehnanie. V roku 1955 udelil zástupom svoje posledné požehnanie, pretože sa rozhodol stiahnuť do ústrania.

Podobne ako Ježiš pochopil, že napriek svojmu neustálemu pripomínaniu, kto je skutočným autorom zázrakov, ľudia ho vyhľadávali len a len pre ne. Zároveň možno bojoval aj s neustálym pokušením žiť na výslní svojej popularity. Toto tajomstvo zostane tajomstvom.

Šestnásteho júna 1961, pol roka pred dovŕšením osemdesiatky, zomrel. Už počas života ho mnohí považovali za svätého a „divotvorcu z Tambaú“. Povesť jeho svätosti rástla aj po smrti. V roku 2019 bolo oznámené, že kongregácia uznala zázrak pripisovaný jeho príhovoru, čím sa otvorila cesta k jeho blahorečeniu.

Pápež František ho vyhlásil za blahoslaveného. Primárne nie preto, že sa jeho rukami diali zázraky. Ale predovšetkým pre jeho činnosť v sociálnej oblasti. Ale v podstate aj toto alebo možno hlavne toto sú zázraky. Všetko, čo nás viac pritiahne k Bohu, je zázrak. Alebo znamenie, ako tomu hovoril Ježiš (Jn 4, 48).