Bl. Florida Cevoli Milovať Boha vo všednosti

„Nevydrží!“ To bolo „optimistické“ konštatovanie toskánskeho veľkovojvodu Cosima III., keď sa dozvedel o úmysle Lucrezie Eleny Cevoli zasvätiť svoj život Bohu v kláštore.

To slovo však malo pevnejší základ ako šikmá veža v Pise, v ktorej sa v roku 1685 Lucrezia narodila do bohatej rodiny grófa Curzia a grófky Laury della Seta. Ako jedenáste zo štrnástich detí bola pre svojich starších súrodencov, ale aj pre služobníctvo v dome rozkošným, a teda rozmaznávaným dieťaťom.

Ako však rástla, začali jej tieto prejavy náklonnosti prekážať a ona ich niekedy až pritvrdo odmietala. Dokonca sa zdalo, že má chladnú alebo uzavretú povahu, alebo že je pyšná. Postupom času sa však ukázalo, že je to preto, lebo túžila zostať „nohami na zemi“, teda normálnym človekom.

Raz počas pobytu celej rodiny vo vile Cevoliovcov pripravovali súrodenci bábkové predstavenie. Všetci sa s nadšením venovali výrobe bábok, ich obliekaniu a príprave jednotlivých scén. Lucrezii pripadla úloha ovládať bábky spod javiska.

V najzaujímavejšej chvíli predstavenia pred početným publikom sa však bábky zrazu zastavili. Mladá bábkoherečka odmietla pokračovať napriek všetkým prosbám. Bežná radosť z potlesku a uznania za dobre vykonanú prácu v nej náhle vyvolala odpor. Mala pocit, akoby si privlastňovala slávu, ktorá patrí jedine Bohu.

Táto epizóda z detstva však charakterizuje celý jej život. Nikdy nechcela, aby bolo niečo hrané, formálne a bez ducha. Hlavne neskôr v kláštore dokázala zastaviť rôzne „bábkohry“, ktoré fungovali už iba zo zotrvačnosti, a dať životu nový esprit.

Šľachtický pôvod jej rodiny si vyžadoval aj vyššie intelektuálne a spoločenské vzdelanie v internátnej škole. Keď mala Lucrezia trinásť rokov, vstúpila do „šľachtického kláštora“ klarisiek pri kostole San Martino, ktorý navštevovali aj dve jej sestry.

Pod vedením rehoľníčok získala dôkladné literárne vzdelanie, dobre ovládla latinčinu aj taliančinu a zdokonalila sa v ženských prácach. Svoje učiteľky udivovala hlbokou zbožnosťou, láskou k samote a dôstojným, sústredeným vystupovaním. Preto ju prezývali „malá abatiša“.

Nebolo to preto, že by sa správala povýšenecky. Práve naopak. Veľmi jej prekážalo, keď ju sestry obsluhovali tak ako jej domáce služobníctvo. Ani vzdelanie, ktoré získala, nezmenilo jej odmietanie pochvál a komplimentov. Hoci jej reakcie vyzerali ako chladné, neprestala byť jemná, zdvorilá a prívetivá.

Keď sa Lucrezia lúčila s klariskami, o jej povolaní už bolo definitívne rozhodnuté. Vybrala si vzdialený kláštor kapucínskych klarisiek v Città di Castello. Mala na to dva dôvody. V klauzúrnom živote sa chcela vzdialiť od svojej krajiny i rodiny. A práve v tomto kláštore pôsobila známa mystička sv. Veronika Giuliani.

Veľkovojvoda Cosimo III. mal čiastočne pravdu. Už vstup do kláštora si vyžadoval „príhovor“ niekoľkých vplyvných ľudí. Napokon ešte ani nie osemnásťročná Lucrezia vstúpila do kláštora a prijala meno Florida. Nie podľa svojho obľúbeného amerického mesta, ale na počesť patróna mesta, svätého Florida.

Ono neúprosné „Nevydrží“ sa zdalo byť čím ďalej, tým reálnejšie. Sestry si nedokázali predstaviť ten skok od života, v ktorom bola Florida chránená, „aby si azda neuderila nohu o kameň“ (Mt 4, 6), do nehostinnej cely s tvrdou posteľou. Aj Floride pripadali sestry trochu démonické. Navyše Veronika Giuliani spočiatku váhala, či ju vôbec prijať.

Ani noviciát v tomto období nebol žiadnym lízaním medu. Hlavný dôraz sa kládol na poslušnosť, pokoru, poníženie. Tomu zodpovedali aj dlhé modlitby, pôst, odriekanie, občas „nezmyselné“ služby či verejné ponižovanie. Nešlo o nejakú dehumanizáciu, ale o to, že „zlato sa skúša v ohni“ (1 Pt 1, 7). Bol to čas skúšok.

Florida ním prešla. Samozrejme, s bolesťami a krížmi. Dokonca pod vedením samotnej Veroniky Giuliani, pretože sestry si nedokázali predstaviť nikoho iného, kto by mohol bývalú grófku previesť cez rozbúrenú rieku noviciátu. O tom, že Florida vnímala tento čas ako priestor pre vlastný rast, svedčí aj fakt, že požiadala ešte o ďalší rok noviciátu.

Medzi týmito dvoma ženami sa napokon vytvorilo celoživotné puto. Aj keď boli ako oheň a voda alebo ako Mária a Marta (Lk 10, 38 – 42). Jedna sestra, ktorá bola svedkyňou ich života, skonštatovala: „Sestra Veronika bola veľmi dobrá v modlitbe. Sestra Florida mala viac ducha a viac odvahy.“

Keď bola Veronika abatišou kláštora, sestry akosi automaticky zvolili za jej vikárku Floridu. Tá mala aj tú výhodu, že okrem obligátnych kláštorných prác bola aj vrátničkou. Pre klauzúrované sestry to znamená, že sedela za otočným okienkom, cez ktoré sa nielen prijímali predmety, ale bol to aj jediný „otvor“, cez ktorý mohli sestry komunikovať so svetom.

Sestra Florida tak získavala prehľad aj pohľady ľudí zvonku. Vedela o ich potrebách a očakávaniach a mohla ich prepojiť s konkrétnym životom a modlitbami sestier. Takže kým Veronika bola mystičkou, Florida bola majsterkou praktických rozhodnutí. Veronika o tom vedela, preto sa na Floridu stopercentne spoliehala.

Vikárka tak v kláštore založila záhradu na pestovanie liečivých rastlín a korenín, podporovala kláštornú lekáreň a dala postaviť aj vodovod. Bola to praktická žena – Marta, ktorá mala veľa očí a veľa rúk. Videla, posúdila, urobila.

To však neznamená, že by tým aj v klauzúrovanom kláštore našla svoje uplatnenie a zabúdala na modlitbu, čo je „uholný kameň“ takéhoto života. Práve v nej nachádzala silu na upevňovanie toho, čo bolo dobré, a odstraňovanie toho, čo bolo zbytočné.

Po Veronikinej smrti sa totiž stala abatišou práve ona. Ale stále sa snažila byť „malou abatišou“, ako jej hovorili v škole. Bola veľmi inteligentná, múdra a prezieravá, a predsa v sebe mala pocit, že nie je dosť dobrá.

V liste kapucínkam v Siene o sebe napísala: „Z rehoľníčky mám iba habit... Z lásky vás prosím, pomáhajte mi modlitbou, aby mi Ježiš konečne doprial začať byť tým, čím mám byť, a aby som už nebola prekážkou tejto svätej komunite, ktorú poškvrňujem iba ja sama... Táto úbohá komunita! Ach, koľko musí trpieť pre moje zlé vedenie.“

Tak nejako to napísal Bertrand Russell o našej dobe: „Jedným z bolestných znakov našej doby je, že tí, ktorí cítia istotu, sú hlúpi, zatiaľ čo tí, ktorí majú predstavivosť a chápanie, sú plní pochybností.“

Sestra Florida bola abatišou dvadsaťpäť rokov. Počas nich neustále spájala nasledovanie pôvodných, „nezmäkčených“ ideálov svätej Kláry s ich prísnosťou, jednoduchosťou, kajúcnosťou a pokorou, a ideálov lásky, ktorú sestry medzi sebou potrebujú žiť, pretože inak sa všetky veci stanú iba „bábkohrou“.

Aj vo svojich funkciách dbala na to, aby vykonávala aj tie najbežnejšie práce od zametania až po umývanie podlahy. Niektoré životopisy dokonca uvádzajú, že odmietla prijať stigmy, aby nebola pyšná. A tak desaťročia trpela oparom. S takou trpezlivosťou, že o tom sestry ani netušili.

Po smrti Veroniky Giuliani sa snažila rozbehnúť proces jej beatifikácie. Aj preto sa rozhodla založiť kláštor v dome rodiny Giulianiovcov v Mercatelle. Nebolo to rozhodnutie prijaté s otvorenou náručou. Bola však neoblomná.

Keďže nemohla opustiť kláštor, komunikovala so zainteresovanými len prostredníctvom listov. Tie však svedčia o jej priamosti a otvorenosti.

Kanonikovi Santimu, ktorý dohliadal na stavbu, napísala: „Odporúčam vám, aby sa z pôvodnej budovy nezbúralo nič, čo nie je nevyhnutné zbúrať, pretože sa nám zdá, že niektoré steny možno postaviť na starých múroch. Tak by sa znížili náklady a práca by sa dokončila skôr.“

Keď kanonik „partizánsky“ mlčal, opäť mu poslala list: „Minulý pôst som Vás opakovane prosila, aby ste mi z času na čas poslali nejaké správy o stavbe. Odvtedy však uplynuli už dva mesiace a nevidela som ani jediný riadok. Čo sa deje? Sú mŕtvy alebo živý? Dajte o sebe vedieť...“

Napokon jej rukami prešlo mnoho listov, prostredníctvom ktorých komunikovala s bohatými ľuďmi, kňazmi, teológmi, ale aj ľuďmi, ktorí sa nevedeli zorientovať v živote.

Aj ten, kto je zatvorený za oknom klauzúry alebo iného objektu, môže ovplyvniť svet. Podobne ako hlas Jána Krstiteľa z väzenia. Hlas, ktorý má čo povedať, sa vždy dostane tam, kam má.

Sestra Florida napokon 12. júna 1767 zomrela ako osemdesiatjedenročná po tridsiatich siedmich dňoch „spaľujúcej horúčky“. Záverečná pitva ukázala isté javy na jej aorte, ktoré sa nedajú prirodzene vysvetliť. Akoby hovorili o skrytom bohatstve jej vnútorného života, z ktorého vyplývala celoživotná „spaľujúca horúčka“ lásky.

Za blahoslavenú bola vyhlásená po viac ako dvesto rokoch.