Minizamyslenie Srdce, ktoré akoby „z oka vypadlo“ Ježišovmu srdcu

Ježiš dostal celkom nepríjemnú spätnú väzbu. Od Jána Krstiteľa a vôbec od života. To mu však pomohlo pochopiť jednu zásadnú vec.

V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. (...) Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 25 – 30)

Jánova otázka: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mt 11, 3) je kumuláciou jeho pochybností. Ani Ján, ktorý pripravoval cestu, nepochopil? Už to by mohlo Ježišom zatriasť.

Keď sa neskôr obzrie za svojimi misiami a znameniami v zbožných mestách Korozain, Betsaida, Týrus, Sidon a Kafarnaum (Mt 11, 20 – 24), nájde len ďalšie nepochopenie.

Našťastie sa otočí na druhú stranu a tam vidí všetkých tých, s ktorými nikto nepočíta a ktorí sú pre „múdrych a rozumných“ vlastne mŕtvi. Hasnúce knôtiky a nalomené trstiny (Mt 12, 20). Vtedy sa jeho srdce naplní šťastím. Jeho pôsobenie nie je fiasko. Rozumejú mu však iba tí, ktorí majú také srdce, ktoré akoby „z oka vypadlo“ jeho srdcu. Pokorné, otvorené, túžiace po láske, prijatí a vzťahu.

Tí stoja pri Ježišovi a za ním nie preto, že by ich zlanáril nejakým šikovným reklamným algoritmom alebo ich presvedčil múdrymi rečami o Biblii. Sú tu, lebo vedia, že ich miluje, berie vážne, počíta s nimi a odpúšťa im. Ako ten, ktorý je s Otcom jedno (Jn 10, 30), ani nedokáže inak.

„Vždy keď Boh odpúšťa hriech, hovorí tým, že dôležitejší ako jeho vlastné pravidlá je vzťah,“ napísal Richard Rohr. (Jozef Husovský)