Minizamyslenie Videl človeka

Asi každý človek dostane od iných nálepku. Tá môže byť pozitívna – dobrák od kosti, šikovný opravár, pohodový človek – alebo negatívna – zákerák, babrák, narcis. A práve negatívne nálepky nám bránia prejaviť voči ľuďom milosrdenstvo či súcit.  

Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním. (...) A povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.‘“ (Mt 9, 9 – 13)

Ježiš nevidel na colnici sedieť colníka, hriešnika či vyberača daní. Videl tam človeka. Keď za ním prišiel muž, aby uzdravil jeho sluhu (Mt 8, 5 – 13), nevidel v ňom rímskeho okupačného vojaka. Videl v ňom človeka. Keď sa ho uprostred tlačiaceho davu skutočne dotkla žena trpiaca krvotokom (Mk 5, 25 – 34), nevidel v nej nečistú, ale človeka.

Toto je základný predpoklad toho, aby sme dokázali byť milosrdní. Keď niekoho onálepkujeme ako liberála, konzervatívca, neznaboha, vydriducha, urobíme z neho svojho protivníka. A z hľadiska postoja na barikáde je ťažké až nemožné byť milosrdným. Kam by sme v týchto malých aj veľkých vojnách došli, keby sme boli milosrdní k protivníkom?

Úvodná veta z Matúšovho príbehu tak nie je len opisom kulís, ale zásadnou informáciou, ako sa Ježiš pozeral na okolostojacich. Prišiel preto, aby z nás zlúpol všetky nálepky a pod nimi nechal zažiariť podstatu. Byť človekom je jediným kritériom toho, aby nás Ježiš nekonečne miloval. Keby nechal na rímskych vojakoch, ktorí ho práve pribíjali na kríž, nálepku „kati“, nikdy by sa nemohol modliť: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34) (Jozef Husovský)