Sv. Norbert Svätec s výnimočným pozorovacím talentom

Na sociálnych sieťach na nás zvyknú „vyskočiť“ rôzne citáty. Jedným z populárnych je veta: „Každý svätec má svoju minulosť a každý hriešnik má svoju budúcnosť.“ Aj keď sa jeho autorstvo pripisuje svätému Augustínovi alebo iným svätým, jeho najpravdepodobnejším autorom je možno prekvapivo Oscar Wilde.

Tento výrok má v sebe istú „demarkačnú čiaru“, ktorá rozdeľuje jeden život na dva „letopočty“ – čas hriešnika a čas svätca. Výborne sedí na mnohých svätcov. Jedným z nich je bezpochyby svätý Norbert.

Ten sa narodil medzi rokmi 1080 a 1085 v Xantene na ľavom brehu Rýna neďaleko Weselu. Jeho otec Heribert, gróf z Gennepu, bol v príbuzenskom vzťahu s nemeckým cisárskym rodom a jeho matka pochádzala z lotrinského šľachtického domu.

Podľa vtedajšieho zvyku prvorodený syn bol dedičom majetku a druhorodený bol zasvätený Bohu. Norbert bol druhorodený, a tak prijal úrad subdiakona vo farskom kostole v Xantene. Jeho jedinou povinnosťou bolo spievať liturgiu hodín v chóre, no zdá sa, že si v tejto činnosti platil náhradníka, pretože medzitým získal miesto kaplána a duchovného poradcu cisára Henricha V. v Kolíne nad Rýnom.

Príjmy z dvojúväzku v xantenskom chóre a na cisárskom dvore mu umožňovali viesť príjemný život v štýle vtedajšej šľachty. Norbert sa teda vybral cestou typického karieristického klerika a naplno si užíval svetlejšie stránky života.

Aj napriek tomu nebol nevnímavým človekom, ktorý používa klerický odev len omylom. Keď sprevádzal cisára Henricha V. v Ríme, zažil stroskotanie rokovaní o laickej investitúre duchovenstva.

Videl, ako pápež pevne zastáva zásadu, že ustanovovanie biskupov nie je cisárovou záležitosťou. Zároveň si všimol, že cisár nie je ochotný za žiadnu cenu ustúpiť a drží pápeža v domácom väzení dovtedy, kým nezmení názor. Norbert sprevádzal cisára, ale sympatie pociťoval k pápežovi.

Životopisy nachádzajú u mnohých svätcov akési významné body zlomu. Pre Norberta to bol zážitok, keď v búrke cválal na koni a tesne pred ním udrel blesk. Splašené zviera ho zhodilo z chrbta a Norbert zostal asi hodinu ležať neschopný sa pohnúť. Keď sa mu to podarilo, vstal ako človek rozhodnutý urobiť niečo zásadné so svojím životom.

Rozhodol sa opustiť cisárske služby a utiahol sa do samoty v opátstve Siegburg, aby dôkladne preskúmal svoj doterajší život. Po troch rokoch modlitby a rozjímania dospel k záveru, že chce prijať kňazskú vysviacku a zasvätiť sa Ježišovi a evanjeliu.

Nečakala ho však jednoduchá cesta. Keď sa po vnútornom obrátení vrátil do Xantenu už ako zásadový kňaz túžiaci po skutočnom kresťanskom živote, jeho bývalí kolegovia, karieristickí klerici ho nemali radi. Prekážalo im jeho nadšenie a možno ešte viac to, že je tichou výčitkou ich spôsobu života. A možno mu aj neverili a mysleli si, že hrá svätuškára.

Keď si uvedomil, že medzi nimi nemá miesto, rozhodol sa natrvalo odísť a vydať sa na cestu evanjeliovej chudoby. Vzdal sa všetkého svojho majetku a požiadal pápeža o povolenie stať sa putujúcim kazateľom. Pápež mu to dovolil.

V ďalších rokoch teda putoval po západnej časti Nemecka, Belgicku a Francúzsku a kázal. O čom? Vyzýval na pokánie, pokoj a návrat k mravnosti. Ako na to prišiel? Stačilo sa dobre pozerať okolo seba.

Feudalizmus mal mnoho temných stránok. Neexistovala akčná polícia alebo vojsko, preto boli brutalita, bitky a krvné spory na dennom poriadku. Obyčajní ľudia nedokázali odolávať násiliu ozbrojených rytierov. Títo muži ukrytí do svojich brnení si brali všetko, čo chceli. Jedinou zbraňou Norberta, neskrývajúceho sa za nič, bolo len jeho slovo.

Okrem toho sa stretával s apatickým, bezprizorným a málo vzdelaným duchovenstvom, o ktoré sa predstavení oficiálnej cirkvi príliš nestarali. Ďalšou Norbertovou zbraňou boli teda oči s dobrým pozorovacím talentom a uši, ktoré nastavoval nevoľníkom, ktorí žili v beznádejnom otrockom postavení.

Na svojich cestách a koži však nezakúšal iba negatíva. Ochutnal aj ovocie reformných hnutí. V Paríži pozoroval kanonikov svätého Viktora, teda farských duchovných, ktorí prijali asketické ideály Viliama zo Champagne.

V Clairvaux a Citeaux videl cisterciánsku reformu mníšskeho života. Všimol si vegetariánsku stravu týchto mníchov, maximálne šesťhodinový spánok v noci a sedemhodinovú manuálnu prácu prevažne na poliach. Zároveň ho fascinoval aj cisterciánsky systém správy založený na princípe medzinárodnej federácie kláštorov s centrálnou autoritou, ale aj určitou mierou samostatnosti.

V roku 1120 ho biskup Bartolomej v meste Laon požiadal, či by duchovne neoživil kanonikov pri Kostole svätého Martina. Norbert sa snažil, ale nedokázal zmeniť ich vychodené koľaje. Napriek tomu bol Bartolomej presvedčený, že Norbert má zostať a založiť spoločenstvo kňazov podľa svojich vlastných vízií.

Po mnohých rozhovoroch Norbert súhlasil a začali sa rokovania o založení komunity rehoľných kanonikov. Prvou vecou bolo miesto. To zabezpečil vojvoda de Coucy, ktorý daroval Norbertovi pozemok v údolí Prémontré. Norbert s ďalšími mužmi vyklčoval časť pozemku pre osadu a obnovil zrúcanú Kaplnku svätého Jána Krstiteľa.

Na Vianoce 1121 Norbert založil Rehoľných kanonikov z Prémontré, rehoľu známu aj ako premonštráti alebo niekde norbertíni. Tí sa zaviazali k spoločnému životu, chudobe, poslušnosti, celibátu a oddanosti aktívnej kňazskej službe.

Ako základ si Norbert zvolil regulu svätého Augustína, čo bolo vo vtedajších komunitách duchovných bežné. Okrem nej prevzal niektoré zvyky cisterciánov. Ešte viac ich neskôr zaviedol jeho nástupca, opát Hugo z Cambrai-Fosses.

Norbert tak vytvoril spoločenstvo, ktoré bolo vo vnútornom živote do určitej miery mníšske. Za jeho základnou myšlienkou stál opäť jeho pozorovací talent. Norbert vypozoroval, že aktívny kňaz potrebuje aj asketický a kontemplatívny azyl, ktorý nájde v opátstve uprostred komunity svojich kňazských kolegov.

Asi málokto tušil, aká úspešná bude Norbertova vízia. V priebehu niekoľkých generácií vznikli premonštrátske opátstva po celej severnej Európe.

Osem rokov po založení rehole bol Norbert vymenovaný za magdeburského arcibiskupa. Ako človek, ktorý verí svojej myšlienke, premenil svoje sídlo na premonštrátsky kláštor, a tak preniesol ideály z Prémontré aj do východnej Európy.

Opäť sa prejavil jeho veľký talent. Keď videl, že mníšsky ideál je niekedy, naopak, prekážkou v apoštolskej službe, zmiernil mníšske prvky života svojich spolubratov v Magdeburgu, aby sa mohli intenzívnejšie venovať práve apoštolskej službe. Skúsenosť mu jednoducho ukázala, že príliš mníšsky spôsob života odvádza mužov od vonkajšej služby a oddeľuje ich od sveta.

Administratívny model medzinárodnej federácie kláštorov zase výrazne prispel k stabilite komunít kanonikov a zabezpečil mnohým z nich stáročia existencie ako centier služby ľuďom a farnostiam.

Aj ženy sa túžili stať členkami novej rehole. Blahoslavená Ricwera, vdova po grófovi Raymondovi z Clastres, bola prvou duchovnou dcérou svätého Norberta a jej príklad nasledovali ženy z najlepších rodín Francúzska a Nemecka.

Počas jednej cesty sa Norbert stretol s Theobaldom, grófom zo Champagne, ktorý sa chcel stať členom rehole. Norbert však trval na tom, že Boh chce, aby sa Theobald oženil a konal dobro vo svete. Theobald s tým súhlasil, no prosil Norberta, aby mu určil nejaké životné pravidlá.

Norbert mu teda predpísal niekoľko zásad a odel ho bielym škapuliarom rehole. Tak bol roku 1122 založený Tretí rád svätého Norberta, vôbec prvý tretí rád na svete.

V roku 1128 odovzdal Norbert vedenie premonštrátov svojmu priateľovi Hugovi. Po neuveriteľne akčnom živote, v ktorom okrem vyššie spomínaných aktivít vstupoval do sporov o pravosť kresťanských myšlienok a pomáhal rozriešiť rébusy, ktorý z niekoľkých zvolených pápežov je pravý, zomrel 6. júna 1134 v Magdeburgu. Mal päťdesiattri rokov.

Pochovali ho v tamojšom kláštornom kostole. Roku 1627 boli jeho pozostatky prevezené do premonštrátskeho kláštora na Strahove v Prahe.

O svätom Norbertovi sa píše ako o askétovi, legendárnom tvorcovi pokoja, reformátorovi cirkvi, svätcovi Eucharistie... Tým všetkým bol vďaka tomu, že mal otvorené oči. Nič z toho, čo robil, a nebolo toho vôbec málo, nerobil pre seba a len preto, aby zdokonalil svoje vlastné morálne kvality.

Robil to, čo videl, že potrebujú ľudia. Ako napísal Richard Rohr: „Musíme sa naučiť vidieť cnosť v tom, že človek niečo vracia komunite a spoločnosti, nielen v akejsi jeho ‚privátnej čistote‘.“