Bl. Mária Terézia de Soubiran La Louvière Aké tajomstvo skrývajú kláštorné múry?

Medzi rehoľníkmi koluje jeden žart: Čo nevie Boh? Jednou z troch vecí je aj odpoveď na otázku, koľko ženských reholí na svete existuje. Keby sme si dali tú námahu, asi by sme sa ich vedeli dopočítať. Čo však nepoznáme, sú tajomstvá, ktoré skrývajú kláštorné múry.

Práve toto je jedným zo zásadných bodov v živote blahoslavenej Márie Terézie. A aj keď sa jej životopis začína pokusom o žart, jej život až taký žartovný nebol.

Narodila sa ako Sofia v roku 1834 vo francúzskom Castelnaudary barónovi Josephovi de Soubiran a Noémi de Gélis. Štyria jej súrodenci umreli v ranom veku. Aj ona sama sa ako trojročná nakazila týfusom. Niekto navrhol, aby začala nosiť škapuliar Panny Márie Karmelskej, a dievča sa uzdravilo.

Na znak vďačnosti ju zapísali do združenia Deti Márie, ktoré viedol jej strýko, kanonik de Soubiran. Sofia však od dvanástich rokov, keď sa zúčastnila na prvých duchovných cvičeniach, túžila byť rehoľníčkou. Keď mala štrnásť, súkromne zložila sľub panenstva.

Keďže niekoľko dievčat z hnutia Deti Márie malo záujem viesť uzavretejší život v modlitbe, kanonik de Soubiran prišiel s myšlienkou založiť v Castelnaudary komunitu begínok – spoločenstvo žien, ktoré žijú životom podobným rehoľnému, ale bez zloženia trvalých rehoľných sľubov.

Sofia sa sprvoti pozerala na tento nápad nedôverčivo. Zdalo sa jej, že je to len akési polovičaté riešenie. Ona túžila žiť v skutočnom rehoľnom spoločenstve. Jej strýko kanonik ju preto poslal na skusy do jedného spoločenstva begínok v belgickom Gente.

Po návrate založila Sofia komunitu begínok v Castelnaudary. V nej však zistila, že nie je sama, ktorá poškuľuje po skutočnom rehoľnom spoločenstve. Zhromaždila teda všetky podobne zmýšľajúce mladé ženy. A tak vedľa seba žili begínky a rehoľné sestry. Sofia prijala meno Mária Terézia a v roku 1855 zložila doživotné sľuby.

Obživu si sestry zabezpečovali každodennou prácou. Budovy potrebné na prijímanie postulantiek a opustených detí, ktoré k nim prúdili vo veľkom počte, stavali samy. Kopali základy, nosili tehly...

V noci z 5. na 6. novembra 1861 však budovu zničil požiar. Siroty ubytované na prvom poschodí sa spolu so sestrou, ktorá sa o ne starala, dokázali dostať na strechu. Mesto však nebolo vybavené na hasenie takého požiaru a rebríky sa ukázali príliš krátke.

Sestry sa však nevzdali. Postavili novú, väčšiu budovu a z pôvodného inštitútu sa čoskoro stala kongregácia Márie Pomocnice kresťanov zameraná na eucharistickú adoráciu. Vznik novej kongregácie bol sprevádzaný predsudkami obyvateľov mesta. Sestry však žili tak pravdivo a horlivo, že sa predsudky rozpustili a ľudia začali prejavovať svoju dobročinnosť. Dobro plodí dobro.

Vznik niečoho, po čom Mária Terézia tak túžila, by mal byť sprevádzaný radosťou. Mária Terézia však prežívala prudké pokušenia a pochybnosti vo viere. Tieto ataky trvali štyri roky. Ale aj to ju zocelilo a posunulo ďalej.

Okrem osobných skúšok Mária Terézia vnímala, že veľmi veľa mladých ľudí odchádza z vidieka do miest, kde sa začínala rozvíjať industrializácia. V tom videla aj poslanie kongregácie Márie Pomocnice kresťanov.

Ako napísala, cieľom kongregácie je „podporovať mladé dievčatá vo veku približne od štrnástich do dvadsiatich piatich rokov, najmä tie, ktoré žijú vo veľkých mestách bez rodiny a pracujú v dielňach a továrňach. Tento cieľ je nevyhnutnosťou v našich moderných spoločnostiach, ktoré všetko centralizujú a nahrádzajú kresťanské rodiny masami jednotlivcov“.

Želala si, aby dcéry Márie Pomocnice kresťanov vždy volili posledné miesto, mali zvláštnu náklonnosť k zanedbávaným a prejavovali nekonečnú pružnosť pri zakladaní diel, ich opúšťaní, vytrvávaní v nich aj zriekaní sa ich.

Po vyriešení rôznych výziev, ktoré prišli so vznikom nového diela, sa kongregácia v novembri 1862 presťahovala do Toulouse a o šesť rokov ju schválil pápež Pius IX. Kongregácia sa rozšírila aj do Amiens, Lyonu a Londýna.

Počas pobytu vo Veľkej Británii začala jedna zo sestier, ktorej pramene prisudzujú rôzne mená, získavať čoraz väčší vplyv. Táto sestra vstúpila do veľmi mladého spoločenstva v roku 1868 už ako zrelá žena, ktorá však, ako sa neskôr ukázalo, akosi zabudla priznať, že je vydatá.

Niekoľko rokov sa dokázala šikovne prispôsobovať a skrývať svoju extrémnu sebaistotu a nadmernú túžbu po uznaní, moci a pozornosti. Nebola schopná pochopiť tichosť, utiahnutosť a pokoru predstavenej Márie Terézie. Vnímala ich ako slabosti, ktoré Máriu Teréziu robia neschopnou viesť spoločenstvo.

Sestry boli očarené silnou osobnosťou tejto sestry a zvolili ju za generálnu asistentku zakladateľky. Zdržanlivá a skromná Mária Terézia často nedôverovala vlastným úsudkom. Preto sa čoraz viac obracala a spoliehala na svoju asistentku.

Ambiciózna generálna asistentka pracovala na projekte prijímania vojnových sirôt a ich odborného vzdelávania. Aj preto sa jej podarilo dosiahnuť post generálnej ekonómky.

Mária Terézia sa svojej asistentke zdôverovala s problémami, ktoré ju trápili. A tá začala veľmi obratne zasievať medzi sestrami pochybnosti o zakladateľke. Vo finančnej správe o stave spoločnosti uviedla, že kongregácia má značné dlhy.

V skutočnosti však mnohé z „dlhov“ boli iba cenové ponuky alebo predbežné rozpočty. Stačilo by však zastaviť niektoré megalomanské projekty ambicióznej sestry a uzavrieť časť dielní a finančná situácia by sa stabilizovala.

Namiesto toho využila asistentka generálnej predstavenej zasadnutie rady a obvinila Máriu Teréziu z „pýchy, ctižiadosti a hrozných nepravidelností, ktoré môžu na spoločnosť privolať iba Božie prekliatie“ a z toho, že „nevie viesť ani spravovať“.

Hrozba bankrotu, ktorú asistentka generálnej predstavenej neustále zdôrazňovala, dostala sestry do úzkych a mala rozhodujúci účinok. Nikto predsa nechce bankrot. Zakladateľka teda musí byť odstránená. Mária Terézia podala žiadosť o rezignáciu.

Novou generálnou predstavenou sa, ako inak, stala bývala asistentka generálnej predstavenej. To, že získala vytúžený post, jej však nestačilo. Jej prvým rozhodnutím bolo, že zakladateľka rádu Mária Terézia musí opustiť kláštor aj kongregáciu.

Mária Terézia tak skončila na ulici ako ľudia, o ktorých sa vo svojej kongregácii starala. Nejaký čas hľadala rehoľnú komunitu, až ju prijali sestry v kláštore Notre-Dame de Charité du Refuge v Paríži. A tam začínala odznova. Bývalá generálna predstavená sa stala opäť postulantkou.

Novej generálnej predstavenej nestačilo, že poslala zakladateľku Máriu Teréziu preč. Chcela navždy vymazať aj jej meno a akúkoľvek spomienku. Vydala zákaz rozprávania o Márii Terézii. Podobne ako v totalitných režimoch.

Aj samotné „vládnutie“ novej generálnej predstavenej sa stávalo čoraz despotickejším. Zavádzala neustále novoty, ktoré bránili vnútornému duchovnému životu. Bez porady s radou prepustila približne tridsať sestier.

Ignaciánsku spiritualitu nahradila františkánskou a neskôr dominikánskou. Nakoniec sa však v kongregácii nežil skutočný duch ani jednej z nich.

Zakladala a rušila nové domy závratnou rýchlosťou. Počas pätnástich rokov kongregácia vystriedala jedenásť noviciátov a sedem rôznych magistier noviciek.

Cirkevné autority si boli dobre vedomé problémov, no neodvažovali sa zakročiť. Mali strach, že by kongregácii zasadili smrteľný úder.

Utrpenie sestier zostávalo skryté za múrmi kláštorov. No práve tieto tiché obete, spojené s obetou zabudnutej zakladateľky, udržiavali v kongregácii pravého rehoľného ducha.

Mária Terézia zomrela v predvečer Turíc 7. júna 1889 v parížskom kláštore. Svoju kongregáciu už od svojho odchodu nikdy nevidela.

Po jej smrti sa vláda generálnej predstavenej zrútila. Už o sedem mesiacov po smrti Márie Terézie de Soubiran náhle oznámila svoju rezignáciu a opustila inštitút.

Dve sestry začali triediť jej dokumenty a objavili korešpondenciu, ktorú viedla so zakladateľkou. Pravda vyšla najavo. Zakladateľka bola v očiach komunity plne rehabilitovaná. Staršie sestry mohli konečne otvorene odovzdávať mladším úctu k svojej pravej matke.

Exkomunikovanie Márie Terézie z „vlastného domu“ jej spôsobovalo celoživotnú bolesť. Všetko sa však snažila brať s pokorou a ako Boží plán. „Budem sa snažiť byť tichá, pokorná a vďačná za dielo umierania sebe samej, ktoré chce Boh vo mne uskutočniť prostredníctvom tvorov, ktorí mi spôsobujú bolesť,“ napísala. A dodala: „Boh stvoril svet a narúša ho iba preto, aby tvoril svätých.“

Geneviève Perretová, ktorá napísala obsiahly životopis blahoslavenej Márie Terézie de Soubiran La Louvière, poznamenala: „Otázka manipulácie a ovládania druhých je veľmi aktuálna aj dnes a (...) nejde o problém našej doby.“ A nie je to problém, ktorý by sa oblúkom vyhýbal kláštorom.