Minizamyslenie Nevlastníme Ježiša

Evanjelista Lukáš pri opise prvého pobytu dvanásťročného Ježiša v chráme nepoužíva mená Mária a Jozef. Iba „rodičia, matka a otec“. Tým chce naznačiť, že podobná situácia, keď stratíme Ježiša alebo sa sami stratíme, sa stane každému z nás.

Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. (Lk 2, 41 – 52)

Schválne, kde by sme hľadali dvanásťročného chlapca po dlhých obradoch v preplnenom centrálnom chráme? Niekde pri stánku s cukrovou vatou, v partii tínedžerov alebo pri neďalekom rybníku, ako do neho hádže žabky. Ale v chráme? To by nikomu nenapadlo. Ani jeho vlastným rodičom.

Kde by sme hľadali Ježiša dnes? Stávka na istotu. V chráme. Učili nás predsa, že je tam. V Eucharistii, kde svieti večné svetlo. Takže je tam večne. Komu by napadlo, že sa niekedy „nenachádza na mieste trvalého pobytu“, ako hovoril hlas v jednom dokumentárnom filme?

To, čo je najpodstatnejšie, je však fakt, že tak ako rodičia, ani my nevlastníme Ježiša. Nevlastníme ani patent na pravdu a nemáme vo vrecku ani nebo. Lebo to nie sú veci, ktoré môžeme vložiť do krabičky od zápaliek. Tak ako „otec a matka“, aj my musíme prejsť tri dni, týždeň, celé roky po cestách a hľadať.

Toto nás spája so všetkými otvorenými ľuďmi sveta a dejín. Všetci musíme prechádzať mestom, pustatinou, svetlom aj tmou a hľadať. A môže sa stať, že Ježiša nenájdeme v chráme. Ale naozaj pri stánku. A aj keď ho nájdeme, môže sa stať, že zmizne (Lk 24, 31). Aby sme ho opäť hľadali. (Jozef Husovský)