Sv. Anton Paduánsky Svätec, ku ktorému chodili ľudia s nožnicami

Tento skromný svätec sa teší takej úcte, že sa dodnes jeho aspoň malá soška nachádza v tisícoch chrámov. Vyzerá to vcelku logicky, že sa pre patróna stratených vecí – alebo skôr patróna ich nájdenia – „musí nájsť“ nejaké miestečko. Veľká úcta k nemu spočíva v niečom úplne inom ako len v tomto.

Sv. Anton Paduánsky by mohol byť pokojne svätým Fernandom de Bulhõesom Lisabonským, pretože pod týmto menom sa narodil v portugalskej metropole. Stalo sa tak v roku 1195 v jednej z najvýznamnejších rodín tohto mesta.

Ako pätnásťročný odišiel do kláštora rehole augustiniánov neďaleko svojho bydliska. Z vytúženého pokojného času, ktorý by venoval modlitbe a štúdiu, ho však často vytrhávali jeho priatelia z Lisabonu či členovia rodiny a snažili sa ho zapojiť do búrlivých politických diskusií. Ako vidno, politické debaty hýbali svetom odjakživa.

Preto sa Fernando po dvoch rokoch dal poslať do kláštora v Coimbre. Tam deväť rokov intenzívne študoval a osvojoval si augustiniánsku teológiu. Niektoré pramene s istotou uvádzajú, že v tomto období bol vysvätený za kňaza, iné sú zdržanlivejšie a pripúšťajú to ako pravdepodobnú možnosť.

Veľký zlom vo Fernandovom živote spôsobilo prevezenie tiel prvých piatich františkánskych mučeníkov z Maroka. Ich telesné pozostatky boli za prítomnosti obrovského zástupu ľudí vrátane kráľovnej prenesené práve do kláštora, v ktorom Fernando žil.

Táto tragická a smutná, ale v konečnom dôsledku slávna udalosť stála na začiatku Fernandovho rozhodnutia stať sa františkánom: „Rád by som si obliekol habit vášho rádu, ak mi sľúbite, že ma čo najskôr pošlete do krajiny Saracénov, aby som mohol získať korunu svätých mučeníkov.“

Augustiniánski predstavení neboli z tohto kroku nadšení, snažili sa Fernanda udržať, ale pochopili, že to nie je možné, a tak mu umožnili „ísť za svojím šťastím“ v inej reholi. Fernando odišiel do Kláštora svätého Antona, kde zložil sľuby vo františkánskej reholi a prijal meno Anton na počesť tohto praotca pustovníkov.

Františkáni sľúbili Antonovi misijnú cestu do Maroka a svoj sľub splnili. Nový mních sa na misie vydal aj s vidinou podstúpenia mučeníctva. Boh mal však iný plán. Anton v Maroku vážne ochorel, zrejme dostal maláriu, a po niekoľkých mesiacoch pochopil, že sa musí vrátiť domov.

Návrat však nebol priamočiary, vlastne sa nikdy neuskutočnil. Počas spiatočnej cesty loď, na ktorej sa plavil, zachvátili prudké búrky a silný vietor. Tie ju cez Stredozemné more odviali na východ. Nakoniec predsa len šťastne pristála na východnom pobreží Sicílie.

Bratia z neďalekej Messiny ho síce nepoznali, no prijali ho a začali sa oňho starať. Anton sa totiž ešte stále úplne nezotavil. A keď už bol v týchto krajoch, túžil zúčastniť sa na veľkej turíčnej kapitule rohoží (nazývanej tak preto, že približne tritisíc bratov bolo ťažké ubytovať, a tak spali na rohožiach). Túto kapitulu zvolal sám svätý František z Assisi.

Keďže Anton bol v sicílskom kláštore v podstate iba hosťom a nikto ho poriadne nepoznal, počas kapituly nedostal žiadne konkrétne poverenie. Požiadal preto, aby mohol odísť k provinciálovi v severnom Taliansku. „Pouč ma o františkánskom živote,“ prosil ho, pričom sa ani slovom nezmienil o svojom teologickom vzdelaní.

Provinciál súhlasil a Anton bol nesmierne šťastný. Teraz mohol podobne ako František uskutočniť svoju prvú túžbu – žiť v ústraní a venovať sa rozjímaniu v pustovni.

Anton by sa pravdepodobne bol stal svätým aj v tichu pustovne. Ale opäť mu do života vstúpila zdanlivo náhodná situácia.

V roku 1222 sa zúčastnil na spoločnej vysviacke dominikánov a františkánov. Keď sa po spoločnom obede zišli, provinciál navrhol, aby niektorý z bratov predniesol krátku kázeň. Poznáme to, nikto sa dobrovoľne neprihlásil, a tak požiadali Antona, aby povedal „aspoň niečo jednoduché“. Všetci predpokladali, že nemá vyššie vzdelanie, a navyše bol relatívne mladý.

Ani Anton nevystúpil z radu, aj on sa spočiatku zdráhal, ale potom verný sľubu poslušnosti začal kázať. Spočiatku „piánko“ – jednoducho a bez veľkých slov. Ale keď sa postupne dostal do „varu“, ukázal sa jeho vnútorný oheň, kazateľský talent aj vedomosti, ktoré nadobudol.

Antonov život v tichej pustovni sa skončil – aj keď sa do nej často vracal. Začal žiť život verejného kazateľa. Keď sa o trinásť rokov starší František dopočul o Antonovom výnimočnom dare, poveril ho kázaním v severnom Taliansku.

Anton teda neúnavne chodil po severnom Taliansku aj južnom Francúzsku. Niektoré pramene uvádzajú, že absolvoval až štyristo ciest. Vyhľadával miesta, kde mali najsilnejšie postavenie ľudia považovaní za heretikov. Napriek tomu sa v jeho zachovaných kázňach len zriedka stretávame s priamymi útokmi proti nim.

Cirkevní historici sa domnievajú, že Anton radšej predstavoval veľkosť kresťanstva pozitívnym spôsobom. Nestačilo mu dokázať ľuďom, že sa mýlia. Chcel ich priviesť k pravde v podobe uzdravujúcej sily obrátenia a úžasu nad zmierením s milujúcim Otcom.

Anton to teda robil tak, ako o tom píše jeho spolubrat Richard Rohr: „Proroci, ktorí neprestávajú žiť v hneve (alebo v hneve svoj život končia), akoby pre nás mali len polovicu posolstva. Majú hnev, ale nemajú súcit; iba morálny postoj a etické ‚odpovede‘ v skutočnosti nepramenia z obrátenia.“

Svätý František neustále počúval nadšené správy o Antonových kázňach, znalosti Biblie a úcte k Panne Márii. V roku 1224 mu napísal list, v ktorom ho požiadal, aby vyučoval františkánskych bratov. Anton sa tak stal prvým učiteľom vo františkánskej reholi, ktorý dostal osobitné schválenie a požehnanie od samotného svätého Františka.

Popri vyučovaní bratov pokračoval v kázaní a postupne preberal čoraz väčšiu zodpovednosť v reholi. V roku 1226 bol vymenovaný za provinciála severného Talianska.

V roku 1228 sa Anton ako tridsaťtriročný stretol v Ríme s pápežom Gregorom IX., ktorý bol priateľom a radcom svätého Františka. Ten prirodzene pozval slávneho kazateľa, aby prehovoril. Anton to urobil so zvyčajnou pokorou. Ohlas bol taký veľký, až ľudia hovorili, že sa zopakoval zázrak Turíc.

Po návrate do Padovy v roku 1231 predniesol Anton svoje posledné a zároveň najznámejšie pôstne kázne. Priťahovali obrovské zástupy veriacich, neraz až tridsaťtisíc ľudí, takže kostoly ich nedokázali pojať. Preto kázal na námestiach alebo na otvorených priestranstvách. Ľudia čakali celú noc, aby ho mohli počuť.

Zároveň sa medzi ľuďmi „rozmohol taký nešvár“, že na tieto kázne chodili s nožnicami. Nie preto, že by ich bol Anton zakaždým pred niečím vystríhal, ale preto, že si chceli odstrihnúť kus jeho odevu. Ako relikviu už počas jeho života. Preto musel mať Anton azda ako prvý svätý svojich bodyguardov.

Keď nekázal, spovedal. Často celé dni. A keď nespovedal, tak sa modlil alebo postil. Toto nesmierne nasadenie počas pôstu ho úplne vyčerpalo. Odišiel preto do malej obce neďaleko Padovy, aby si oddýchol. Tam si však uvedomil, že sa blíži jeho smrť, preto zatúžil vrátiť sa do Padovy, mesta, ktoré miloval.

Cesta späť ho však natoľko vysilila, že sa musel zastaviť v Arcelle. Nakoniec podobne ako František, ktorý požehnal Assisi z diaľky, aj on musel takto požehnať Padovu. V Arcelle prijal sviatosti, modlil sa a spieval spolu s bratmi. Keď sa ho jeden z nich spýtal, na čo sa tak uprene pozerá, odpovedal: „Vidím svojho Pána!“

Krátko nato 13. júna 1231 pokojne zomrel. Mal iba tridsaťšesť rokov a františkánom bol len desať rokov.

Takmer okamžite po jeho smrti začali k jeho hrobu prúdiť davy ľudí, aby mu vzdali úctu a vyprosili si nejaký zázrak. Jeho priateľ pápež Gregor IX., dojatý práve množstvom zázrakov pripisovaných Antonovi počas jeho života aj po smrti pri jeho hrobe, ho už o necelý rok vyhlásil za svätého. V roku 1946 pápež Pius XII. oficiálne vyhlásil svätého Antona za učiteľa Cirkvi.

Spomedzi mnohých modlitieb smerujúcich k svätému Antonovi je tá od otca Davida M. Turolda trochu provokujúca. Chce však naznačiť, že nestačí chodiť k hrobu svätého Antona, ale treba sa ním inšpirovať v živote:

„Anton, počas života ťa prenasledovali ohromné davy, od okamihu smrti nespočetné zástupy ctiteľov, a tak stále po stáročia. Tvoj raj musí byť dosť úbohý: taká otrava! A dokázať vypočuť všetkých. Možno ani nemáš čas hľadieť na Otca, na Syna, ktorý je taký krásny; a oddávať sa radostiam Lásky, tej vrúcnej lásky, ktorá musí byť svetlom, farbou, hudbou a sladkou aurou pre všetkých blažených. (...)

Prosím ťa o to, aby mal človek trochu dôvery v človeka. A aby bolo trochu dôvery, prosím ťa o milosť úprimnosti, aspoň pre kresťanov... Trochu úprimnosti hlavne pre tých, ktorí vládnu, učia či píšu. Už neviem, komu veriť, čomu veriť. Nech aspoň kresťania hovoria pravdu.“