Sv. Barnabáš Apoštol, ktorý nikdy nepatril medzi Dvanástich

Keď sa nás niekto opýta na apoštolov, povieme, že je to dvanásť mužov, ktorých si Ježiš vybral ako užší okruh z desiatok svojich učeníkov a učeníčok. Ich menné zoznamy prinášajú všetky synoptické evanjeliá (Mk 3, 16 – 19; Mt 10, 2 – 4; Lk 6, 13 – 16). Nikde však medzi nimi nenájdeme Barnabáša. Ako je to možné?

„Bolo mnoho Ježišových učeníkov, ktorí prechádzali krajinou ako putujúci charizmatici a boli považovaní za apoštolov. Ich svedectvo sa vysoko cenilo,“ vysvetľuje biblista Klaus Kliesch. Takto medzi apoštolov právom patrí aj Barnabáš, hoci nikdy nepatril do okruhu Dvanástich a nestretol sa s Ježišom počas jeho života.

Barnabáš sa pôvodne volal Jozef. Svoje druhé meno získal asi ako prezývku, ktorá v hebrejčine znamená „syn útechy“ a zrejme vyjadrovala Barnabášov životný rys. Toto meno však malo pôvodne pohanský význam a prekladalo sa ako „syn boha Nabu“. Žeby Nabuchodonozora? V každom prípade sa Barnabáš po svojom obrátení cítil ako Boží syn. A takto aj pôsobil.

Podľa všetkého bol žid, dokonca levita a pochádzal z Cypru (Sk 4, 36). Podľa niektorých prameňov ho do Jeruzalema doviedla túžba viac sa vzdelať v židovskej viere a tam bol podľa niektorých žiakom Gamalielovej školy, ktorú navštevoval aj Šavol, neskorší apoštol Pavol. Z pohľadu ranej cirkvi je však oveľa dôležitejšie ich spojenie pri evanjelizácii v mnohých mestách.

O Barnabášovom životopise sa na rozdiel od Dvanástich dosť dozvieme zo Skutkov apoštolov. Barnabáš sa zrejme veľmi pozitívne zapísal v ranej cirkvi, pretože Skutky apoštolov o ňom hneď v úvode vyslovene hovoria, že „mal roľu, predal ju a peniaze doniesol a položil apoštolom k nohám“ (Sk 4, 37).

Po mučeníckej smrti diakona Štefana (Sk 7, 54 – 60) sa ľudia, ktorí v Ježišových nasledovníkoch videli podozrivú sektu, nezastavili a začali ich prenasledovať. Dôležitú úlohu v tomto prvom otvorenom prenasledovaní hral aj Šavol (Sk 8, 1 – 3).

Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní toľkokrát hovoril apoštolom: „Nebojte sa!“ (Lk 24, 38) A oni po Turícach naozaj s veľkou odvahou kázali a boli odhodlaní aj zomrieť. Po Šaulovom obrátení a kázaní v Damasku či Jeruzaleme sa ho však báli. Zrejme jeden z mála, kto nemal strach, bol práve Barnabáš, ktorý sa ho ujal (Sk 9, 1 – 27). Mohlo za tým stáť to, že sa poznali z Gamalielovej školy?

Nie každý je hneď hrdina a nastaví hruď pred kopijou. Preto mnoho Ježišových nasledovníkov ušlo pred prenasledovaním z Jeruzalema do Antiochie. A tu nelenili. Evanjelizovali a darilo sa im. Novinky o novovznikajúcej antiochijskej cirkvi sa aj bez internetu dostali až do Jeruzalema.

Učeníci z Jeruzalema chceli urobiť akýsi audit v Antiochii, preto rozmýšľali, koho by poslali. Niekto ukázal na Barnabáša a Skutky apoštolov priniesli azda jeho najkrajšie hodnotenie: „On bol muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery.“ (Sk 11, 24) Barnabáš predal roľu a od tej chvíle dostal novú rolu.

Vrátil sa. Pre jedného človeka. Toho, ktorého sa predtým báli a ku ktorému len ťažko zliepali kamienky dôvery. Barnabáš si vybral Pavla za svoju „dvojičku“. A dobre urobil. Obaja zostali v Antiochii rok a povzniesli miestnu cirkev. Tá napokon s vidinou prichádzajúceho hladu v Judei urobila zbierku a po Barnabášovi a Pavlovi ju poslala do Jeruzalema (Sk 11, 25 – 30).

Mimochodom, nasledovníci Ježiša Krista, a teda aj my, dostali svoje meno „kresťania“ práve v Antiochii. Pôvodne šlo skôr o prezývku ako o seriózne označenie. Toto meno je odvodené z gréckeho Χριστος – Christos – pomazaný.  Môže však pochádzať aj z vtedajšej obľúbenej slovnej hračky. Ježiša volali aj Χρεστος – Chrestos – dobrý. Kresťan je teda ten, kto nasleduje Ježiša Krista a koná dobro.

Keď sa Barnabáš a Pavol vrátili do Antiochie, priviedli so sebou aj Jána, ktorý sa volal Marek (Sk 12, 25) a ktorého identifikujeme s jedným z evanjelistov. Marek, ktorý vstúpil na scénu, sa neskôr stal jazýčkom na váhach či skôr na križovatke, či Pavol a Barnabáš budú pôsobiť spolu alebo sa rozdelia.

Zatiaľ však pôsobili spolu a z Antiochie odišli na Cyprus (Sk 13, 2. 4). V meste Pafos mali Barnabáš, Pavol a Marek konflikt s miestnym kúzelníkom. Keď nad ním Pavol zvíťazil, prevzal iniciatívu a odvtedy sa jeho meno v Skutkoch apoštolov uvádza vždy pred Barnabášovým (Sk 13, 6 – 13a).

Po víťazstvách však neraz prídu prehry alebo niečo, čo ako prehry vnímame. Preto, aby nám niečo povedali. Keď sa Pavol stal dôležitejším ako Barnabáš, vzápätí sa od nich oddelil Ján, zvaný Marek, a vrátil sa do Jeruzalema (Sk 13, 13b). Niektorí sa domnievali, že to súviselo so zmenou vodcovského postu, iní hovorili o tom, že Marek jednoducho nezvládol ťažké podmienky.

Ostatní nehodlali využiť spiatočný lístok a pokračovali v ceste. Po mestách Perge, Antiochia v Pizídii a Ikónium sa Barnabášovi s Pavlom po uzdravení chorého stala v Lystre kuriózna vec. Udivený dav videl v robustnejšom Barnabášovi hlavného boha Jupitera a v Pavlovi boha posla bohov Merkúra.

Nechýbalo málo a ľudia by im priniesli zápalnú obetu. Kňaz Jupiterovho chrámu už hnal k bráne býkov s vencami. Pavol a Barnabáš si museli roztrhnúť tuniky, aby ich presvedčili, že sú rovnakými ľuďmi z mäsa a kostí, ktorí hlásajú živého Boha.

Z bohov sa však veľmi rýchlo stali vyvrheli. Prišli židia, ktorým kresťania ležali v žalúdku, nahuckali dav a ten začal ešte pred chvíľou Merkúra kameňovať. Až sa zdalo, že Pavol zomrel. Ten sa však oklepal a odišiel s Barnabášom do mesta Derbe (Sk 14, 8 – 20).

Po týchto cestách sa opäť vrátili do Antiochie, v ktorej začínali. A našli v nej rozhádaných kresťanov. Kresťania zo židovstva sa vehementne snažili presvedčiť kresťanov, ktorí boli predtým pohania, že sa pre spásu musia nechať obrezať. Pavol ako rezolútny nepriateľ tejto myšlienky (Gal 5, 2 – 6; 1 Kor 7, 18 – 19) sa s nimi hádal, až napokon došli ku kompromisu.

Barnabáš, Pavol a ďalší členovia delegácie mali ísť s týmto problémom za apoštolmi do Jeruzalema. Práve pre túto otázku zasadal prvý apoštolský snem, ktorý sa napokon zhodol takisto na kompromise (Sk 15, 1 – 35). Ten aspoň na čas upokojil rozbúrené vody prvého väčšieho konfliktu uprostred ranej cirkvi.

Pavol si nedoprial dovolenku. Už o niekoľko dní prišiel s plánom druhej misijnej cesty, na ktorej počítal s Barnabášom. Barnabáš chcel so sebou vziať aj Jána – Marka, ale narazil na tvrdý Pavol odpor, ktorý už nechcel pracovať s niekým, kto ho raz sklamal.

Táto hádka napokon viedla k rozdeleniu silnej dvojky, ktorá sa zdala nerozlučná. Barnabáš s Markom odišli na Cyprus a Pavol so Sílasom zamierili do Sýrie (Sk 15, 36 – 41).

Pavol, ktorý postupne prevzal vedenie misijného pôsobenia, sa stal prednejším pre „oko“ Skutkov apoštolov. Barnabášova stopa v tomto spise sa končí pohľadom na jeho chrbát, keď sa plaví na Cyprus.

Čo sa týka Marka, Pavol sa s ním zmieril, dokonca sa o ňom veľmi pekne vyjadruje vo svojich listoch z väzenia (Kol 4, 10 – 12; Flm 24) a označuje ho za svojho veľmi užitočného spolupracovníka (2 Tim 4, 11).

O Barnabášovi sa Pavol zmieňuje v liste Korinťanom, takže je možné, že neskôr opäť spolupracovali a že Korinťania Barnabáša poznali (1 Kor 9, 6).

Dôveryhodné informácie o konci Barnabášovho života však chýbajú. Historici sa domnievajú, že okrem Cypru pôsobil aj v Grécku a že bol napokon ukameňovaný (a azda aj upálený) v Salamine na Cypre, kde sa narodil a dlhé roky pôsobil. Aj keď nevedno prečo, jeho sviatok slávime práve 11. júna.

Barnabáš teda z toho, čo o ňom vieme, vychádza ako muž, ktorý sa nebojí, dokáže pracovať s ľuďmi, hovorí jazykom, ktorému rozumejú. A ak treba, dokáže sa stiahnuť a prenechať miesto „jednotky“ niekomu inému. Ale aj pohádať sa a rozísť s touto „jednotkou“.

Napokon dokáže človeku, ktorý sklamal, dať novú šancu. A to naučil aj Pavla.