Bl. Eduard Poppe Radšej zomrieť ako slúžiť Bohu len napoly

Mnohí svätí si išli „po svoju svätosť“ cez pol zemegule. Ten, kto otvára nekonečný priestor Božieho prijatia, však môže pokojne žiť celý život v okruhu niekoľkých kilometrov. Ako blahoslavený Eduard Poppe.

Eduard sa narodil v decembri 1890 v hlboko veriacej katolíckej flámskej rodine v skromnom dome v mestečku Temse neďaleko belgického Gentu. Z jedenástich detí tri zomreli v útlom veku, obaja synovia sa stali kňazmi, päť dcér vstúpilo do rehole a iba jedna dcéra zostala doma. Otec bol miestny pekár a musel sa poriadne obracať, aby svoju rodinu uživil.

Od detstva bol Eduard veselý a veľmi živý. Bol nezbedný a tvrdohlavý a svojim sestrám nedal pokoj. Do školy chodil rád, ale ešte radšej zostával doma, kde mohol poskytnúť voľný priebeh svojej energii. A hlavne ju potajomky doplňovať dobrotami z otcovej pekárne.

Otec mal síce plán, že Eduard po ňom prevezme pekáreň, ale život sa zvrtol inak. Po tom, čo sa dozvedel, že jeho syn chce byť kňazom, pokorne poznamenal: „Nesmieme byť sebeckí. Boh nám nedal deti iba pre nás samých.“

Eduard odišiel do nižšieho seminára v meste Sint-Niklaas. V roku 1907 však umrel jeho otec vyčerpaním a Eduard uvažoval o tom, že preruší svoje štúdiá, aby skutočne prebral otcovu rolu a postaral sa o rodinu. Ale otcova posledná vôľa bola, aby pokračoval v štúdiu.

V roku 1910 dostal povolávací rozkaz do univerzitnej jednotky. Mohol však zároveň začať štúdium filozofie. Keď sa vojaci dozvedeli, že sa chce stať kňazom, nemal to jednoduché. Ale svojím priateľským prístupom si ich postupne získal.

Na druhej strane mu vojenská služba otvorila oči pre biedu a utrpenie. Táto skúsenosť mu neskôr prišla veľmi vhod, keď mu v roku 1922 zverili starostlivosť o seminaristov a rehoľníkov vykonávajúcich vojenskú službu.

V tomto období objavil dve knihy, ktoré výrazne formulovali jeho ďalšie pôsobenie. Prvou bol životopis svätej Terézie z Lisieux, druhou kniha svätého Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu o Márii. „Tie mi priniesli viac radosti a úžitku než ktorákoľvek filozofická kniha. Naučil som sa z nich veci, ktoré by mi roky štúdia nikdy neukázali.“

Po skončení vojenskej služby v roku 1912 s nadšením nastúpil do seminára v Leuvene. Raz počul námietku, že „takéto nadšenie je u mladých seminaristov bežné. Každý začína s presvedčením, že jeho horlivosť bude trvať navždy. Po desiatich rokoch kňazstva však životná realita túto ilúziu úplne zničí“.

V tej chvíli ho zničila táto námietka. Preto svojej sestre Eugénii napísal: „Radšej zomriem, ako by som mal slúžiť Bohu len napoly.“ Ani netušil, aká pravdivá a prorocká bude táto veta v jeho živote.

V septembri 1913 začal študovať teológiu v seminári v Gente. Krátko nato však vypukla prvá svetová vojna a Eugen bol 1. augusta 1914 opäť bol povolaný do služby ako ošetrovateľ. Už na štvrtý deň sa nachádzal v Namure, kde zúrili boje. O tri týždne sa belgická armáda stiahla na juh.

Eduard bol taký vyčerpaný, že ho takmer mŕtveho naložili do sanitného voza. V dedine Bourlers sa ho ujal miestny kňaz, ktorý sa o neho staral ďalšie štyri mesiace. Vďaka kardinálovi Mercierovi a svojej zdravotnej indispozícii získal oslobodenie od vojenskej služby a o ďalšie štyri mesiace sa vrátil do seminára.

Krátko nato bol v roku 1916 vysvätený za kňaza a od polovice júna bol ustanovený za kaplána vo Farnosti svätej Kolety v Gente v robotníckej štvrti. Svoju činnosť začal od najchudobnejších detí z ulice.

Všetko, čo vlastnil, dával tým najnúdznejším: svoje peniaze, jedlo, dokonca aj svoju posteľ. Keď už nemal čo darovať, neváhal odniesť do záložne svoje husle – a husľovú hudbu veľmi miloval – aj svoje vreckové hodinky, aby pomohol chudobnej žene, ktorej manžel bol vo väzení.

V dobre rozbehnutej akcii ho zastavil jeho farár, ktorého trochu zomlela vojna. Raz povedal Eduardovi: „Nepáči sa mi, že chodíš medzi tých ľudí. Si príliš mladý, aby si sa takto vystavoval. A napokon, je to zbytočné. Klameš sám seba a strácaš čas. Šetri svoje sily pre verné duše.“

Eduarda to zlomilo, ale poslušne sa podriadil. Jeho vnútorná situácia sa zlepšila, keď dostal dovolenie navštevovať chorých a umierajúcich. Ešte viac času však trávil pred Eucharistiou. Keď ho raz takto našiel večer v kostole jeden priateľ, opýtal sa: „Eduard, čo tu robíš?“ „Nerobím nič. Len robím spoločnosť Ježišovi. Som príliš unavený, aby som sa s ním rozprával, ale odpočívam vedľa neho.“

Prepojenie jeho lásky k Eucharistii so sprevádzaním detí ho viedlo k vytvoreniu plánu Ligy svätého prijímania. Išlo o „združenie detí, ktoré milujú Ježiša a chcú sa posväcovať vzájomnou podporou a dobrým príkladom všade, kde sa nachádzajú“.

Vychádzal z presvedčenia, že deťom sa nesmie hlásať zriedené alebo polovičné evanjelium, ako to robia niektorí kňazi zo strachu pred odmietnutím. Deťom treba hlásať celé a neskreslené evanjelium. Táto jeho myšlienka slávila úspech a deti mali pocit, že ich berie vážne. Ako dospelých.

Už po roku bol však Eduard taký vyčerpaný z práce, že mu lekári nariadili mesiac odpočinku a ničnerobenia, ktorý strávil u sestier v Melle. Farár ho v dobrej viere zbavil vedenia Ligy svätého prijímania, mládežníckych združení i katechéz, čo Eduardovi psychicky vôbec nepomohlo.

Aj keď trochu zľavil zo svojej práce, stále slabol, a tak bol v roku 1918 preložený a ustanovený za duchovného správcu domu sestier svätého Vincenta de Paul v dedine Moerzeke. Aj keď to vyzeralo na pohodovú destináciu, Eduard sa nešetril. „Milovať Krista bez utrpenia je iba detská hra,“ napísal si do denníka.

Ďalší rok v máji utrpel zástavu srdca. Na veľké prekvapenie mnohých sa však zotavil. Keď už to vyzeralo sľubne, v júni prišiel ďalší záchvat, ktorý ho pripútal na lôžko. Ale aj z tejto životnej stopky sa zotavil. A na lôžku písal do časopisov a pôsobil pastoračne, nakoľko toho bol schopný.

Jeho zdravotný stav sa pomaly zlepšoval, ale už nikdy nenadobudol svoju pôvodnú silu. Na Nový rok 1924 prišiel ďalší záchvat a začiatkom februára ďalšie zhoršenie. Zostával na lôžku a jeho dvere sa nezatvorili pred náporom návštev. Mnohí sa chceli porozprávať, vyspovedať, poradiť sa. A Eduard ich napriek chorobe prijímal s úsmevom.

Už tušil, že sa jeho dni napĺňajú. Chcel radšej zomrieť ako slúžiť iba na polovicu. Nikdy nič nerobil na pol plynu, a predsa zomieral. Ráno 10. júna 1924 ho zasiahla mozgová mŕtvica a ako tridsaťtriročný zomrel.

Pred smrťou sa modlieval túto modlitbu: „Aké sladké je v poslednej chvíli nemyslieť na nič – ani na svoje hriechy, ani na svoje cnosti, iba na Milosrdenstvo! To je naozaj smrť malých obetí lásky.“

Práve pre svoju láskavosť, obetavosť a ochotu dať všetko, okrem hodiniek, huslí a postele aj svoj život, je jedným z najobľúbenejších belgických kňazov v dejinách.