Bl. Štefan Šándor Popravený, lebo sa staral o robotnícku mládež

Ľudská pamäť má zvláštny dar. Dokáže zabúdať na nepríjemné veci v živote. Na jednej strane to pôsobí terapeuticky, pretože žiť s neustálym pocitom zlyhania nás môže paralyzovať. Zároveň je tu nebezpečenstvo, že vymazaním tmavých kamienkov z mozaiky si začneme idealizovať aj tragické udalosti.

Dôsledkom toho dnes mnoho ľudí povie, že za komunizmu sa vlastne nežilo zle. Veď ak si odmyslíme niekoľko „drobností“, dalo sa. Preto je dobre, že okrem iného existujú aj svätí a blahoslavení, ktorí nám pripomínajú, že nešlo o „maličkosti“. Naopak, ich životy odhaľujú démonickosť totalitných režimov. A to, že ak išlo o likvidáciu ľudí, boli si tieto režimy až nápadne podobné. V ZSSR, ČSSR či MĽR.

Práve v maďarskom kúpeľnom mestečku Szolnok sa v roku 1914, teda na začiatku prvej svetovej vojny, v rodine železničiara narodil Štefan Šándor. Okrem rodiny mali na jeho vieru vplyv aj františkáni, ktorí spravovali miestnu farnosť.

Štefan bol členom Spolku Najsvätejšieho Srdca a pravidelne miništroval. Bol veľmi priateľský, otvorený, veselý a žartovný. Hrával divadlá a bol miestnym zabávačom.

Najprv študoval na občianskej škole pre chlapcov a neskôr na Kráľovskej štátnej odbornej škole drevárskeho a kovopriemyselného zamerania v Szolnoku, kde sa vyučil za sústružníka kovov a odlievača medi.

Františkáni mu poradili, aby šiel do saleziánskej učňovskej školy v Clarisseu, ktoré všetci familiárne volali Clari, v Rákospalote na predmestí Budapešti. Tam sa v tlačiarni Don Bosco vyučil za tlačiara. Po návrate domov však tvrdo pracoval v hutníckom priemysle.

Boli to opäť františkáni, kto si všimol jeho schopnosti byť prirodzenou autoritou pre mladých. Trochu prekvapivo ho však nelanárili do vlastných radov, ale poradili mu, aby vstúpil k saleziánom, ktorých už poznal z tlačiarenskej školy.

Štefan sa teda oddal čítaniu časopisuBollettino Salesianoa kníh o donovi Boscovi a saleziánoch, ktoré sa tlačili práve v budapeštianskej tlačiarni. Potom ešte presvedčil rodičov, ktorí spočiatku neboli nadšení z jeho rozhodnutia. A potom odišiel do Clari, aby absolvoval dvojročnú ašpirantúru.

Po nej ako dvadsaťštyriročný nastúpil do noviciátu. Ten mu však prerušil povolávací rozkaz. Aj počas vojenskej služby sa však snažil rozvíjať svoju saleziánsku charizmu, aj keď to práve v tomto prostredí nie je vôbec jednoduché.

Po návrate pokračoval v noviciáte s chlapcami, ktorí boli aj o desať rokov mladší. Po zložení prvých sľubov ho poslali na tlačiarenskú školu, pretože ako jej absolvent bol správnym človekom, ktorý mohol učiť odborné predmety. Okrem toho mal povinnosti v oratóriu a viedol miništrantov. Jeho spolubratia hovorievali, že „miloval knihu, oltár a oratórium“.

Okrem toho bol veľmi zanieteným členom organizácie KIOE (Celonárodné združenie katolíckych pracujúcich mladých) v Rákospalote, kde viedol robotnícku mládež. Práve oddanosť robotníckej mládeži sa neskôr stala tŕňom v oku nastupujúceho režimu, pretože kto to kedy videl, že by na robotnícku mládež pôsobil nejaký rehoľník!

Keď Štefan prišiel na svet, zúrila prvá svetová vojna. Keď prišiel k saleziánom, zúrila druhá svetová vojna. Počas nej bol niekoľko ráz povolaný do zbrane ako vojak telegrafista a na krátky čas sa dostal aj do väzenia v americkej zóne.

V júli 1946 zložil večné sľuby ako salezián koadjútor. Vojna sa síce skončila, ale na pódium dejín vstupovala komunistická diktatúra. A pre saleziánov nastávali ťažké časy. A nielen pre nich. Školská reforma už v roku 1945 obmedzila katolícke školy, ktoré v tom čase v Maďarsku tvorili takmer polovicu zo všetkých škôl. S tým bol spojený zákaz tlačenia katolíckych kníh.

Práve keď Štefan zložil svoje prvé sľuby, komunistický minister vnútra László Rajk rozpustil všetky náboženské spolky a ich vedúcich poslal do väzenia. To sa dotklo aj organizácie KIOE, a teda aj Štefana, ktorý bol jedným z vedúcich. Preto vo svojej činnosti pokračoval s najväčšou opatrnosť v ilegalite.

V roku 1948 boli zoštátnené všetky školy vrátane dvanástich saleziánskych. Ešte stále mali tlačiareň, o ktorú sa staral Štefan. No v roku 1949 komunistická vláda skonfiškovala všetky majetky patriace cirkvi, teda aj saleziánsku tlačiareň. Štefan ukryl niektoré menšie stroje u svojich bývalých žiakov. Koleso sľubne rozbehnutého saleziánskeho diela sa definitívne zastavilo.

V júni 1950 boli v Maďarsku oficiálne zrušené rehole. Štefan považoval za potrebné načas sa „vytratiť“. Chvíľu býval v rodnom Szolnoku, neskôr sa však vrátil do Budapešti, kde pracoval so sirotami.

Koncom februára 1951 sa však úrady dozvedeli o tejto nelegálnej činnosti. Štefan sa teda pod menom István Kiss zamestnal v továrni Persil a bez prihlásenia býval v byte svojho spolubrata Tibora Dániela. Organizoval výlety, stretnutia v súkromných domoch a vyučoval náboženstvo.

Štefan dostal aj ponuku „zmiznúť“ do zahraničia. Odmietol však opustiť svojich žiakov, členov organizácií a saleziánskych chovancov. V tých časoch neexistovali e-maily či sociálne siete ani v sci-fi literatúre, a tak veľkú časť jeho apoštolátu tvorila korešpondencia. Práve veľké množstvo listov sa stalo podozrivým pre správkyňu domu, ktorej manžel pracoval pre tajnú políciu.

Tá dala zatknúť Štefana a ďalších saleziánov. Štefanovmu spolubývajúcemu počas výsluchov tak zničili pečeň a slezinu, že ho rýchlo dali previesť domov, aby na nich nepadlo podozrenie. Ten však po niekoľkých týždňoch zomrel.

Štefana zatkli 28. júla 1952. Počas výsluchov ho mučili takým spôsobom, až sa priznal aj k tomu, čo vôbec neurobil alebo ani nemohol urobiť. Súdny proces sa začal 28. októbra 1952 za zatvorenými dverami. Vo vykonštruovanom procese boli medzi pätnástimi spoluobžalovanými aj jeho bývalí zverenci a spolubratia.

Hlavným obvinením bolo „organizovanie smerujúce k zvrhnutiu ľudovodemokratického štátneho zriadenia“. V Štefanovom prípade chcela moc prísť s odstrašujúcim príkladom, aby „držala cirkevných ľudí ďalej od robotníckej mládeže, osobitne od ozbrojenej základne diktatúry“.

Súd ho nakoniec spolu s ďalšími tromi obžalovanými odsúdil na trest smrti obesením. Odvolací súd potvrdil rozsudok a žiadosti o milosť boli s jedinou výnimkou zamietnuté.

O jeho hlbokej viere svedčia slová, ktoré vyslovil pred popravou: „So mnou ste mohli urobiť, čo ste chceli, ale Kristus zvíťazí a vy zahyniete...“ Zvolal ich 8. júna 1953 na chodbe väznice, keď ho viedli na popravu.

Bola to justičná vražda ešte ani nie tridsaťdeväťročného muža. Za to, že sa staral o tých, o ktorých sa štát nestaral. To bol celý jeho zločin. Ak si po prečítaní jeho a mnohých ďalších životopisov ľudí, ktorí boli za nič popravení, niekto povie, že to za komunizmu nebolo také zlé, musí to byť ignorant alebo blázon.