Sv. Bernard z Menthonu Misionár v Alpách

Aj kalendár nám chce uprostred horúcich dní dopriať trochu ochladenia, a tak nás vedie k zasneženým končiarom či skôr do priesmykov na taliansko-švajčiarskej a taliansko-francúzskej hranici. Práve tu v jedenástom storočí pôsobil Bernard z Menthonu alebo Montjoux.

Dlho sa predpokladalo, že bol synom šľachticov Richarda a Bernoliny de Doingtovcov a žil medzi rokmi 923 až 1008. Táto verzia sa po celé stáročia tešila veľkej popularite. Novší historický výskum však ukázal, že žil medzi rokmi 1020 – 1081, a o presnom mieste rodiska ani menách rodičov vlastne nevieme nič určité.

Podľa všetkého dostal možnosť študovať v Paríži, ktorú aj využil. Historicky je isté, že svoj život chcel zasvätiť Bohu a službe ľuďom. Legenda hovorí o tom, že rodičia už pre neho mali pripravenú nevestu. On však v predvečer dohodnutej svadby utiekol cez okno zo svojho hradu.

Či už vyskočil oknom, alebo vyšiel zadným vchodom, história ho našla v talianskom meste Aosta, kde ho na ceste ku kňazstvu sprevádzal archidiakon Peter.

Úrad archidiakona, ktorého pôvod siaha až do štvrtého storočia, možno dnes najlepšie prirovnať k funkcii generálneho vikára.

Archidiakon mal však oproti nemu rozsiahlejšie povinnosti. Staral sa o chudobných a väzňov, dohliadal na diakonov, mal na starosti formáciu kléru a disciplinárne usmerňovanie duchovenstva. Bol dokonca akýmsi garantom toho, že sa základné pravdy viery vyučovali v súlade s učením apoštolov.

Bernard bol po čase vysvätený za kňaza a vyslaný ako misionár do horských dedín. Keď hľadali nástupcu archidiakona Petra, voľba padla na Bernarda pre jeho svätosť a múdrosť. Zdalo sa, že nová funkcia mu neumožní ďalšie pôsobenie v horských dedinách. Bernard sa ich však nevzdal.

Aosta sa dnes nachádza v alpskom údolí na severozápade Talianska blízko hraníc so Švajčiarskom a s Francúzskom. V jedenástom storočí sa v horách nachádzalo množstvo odľahlých osád. Bernard nebol spokojný s tým, že títo ľudia žijú na periférii záujmu kňazov. Často preto, lebo územia boli ťažko dostupné a cesta k nim nebezpečná.

Evanjelizáciu týchto dedín si vzal „na vlastné tričko či skôr teplú bundu“. Bola to náročná práca v náročnom teréne. Ľudia potrebovali kostoly a školy, ktoré pre nich Bernard postavil.

Nebola to však jediná vec, ktorá mu ležala na srdci. To, čo ho trápilo, bol aj osud mnohých pútnikov z rôznych kútov Európy, ktorí museli na ceste do Ríma prechádzať cez Alpy. Haldy snehu, ktoré sa nedali prekonať, a nepredvídateľné jarné lavíny dopĺňali zbojníci a lúpežníci, ktorí využívali to, že sa ľudia ľahko dostali do úzkych a smrteľného nebezpečenstva.

V Alpách existovali horské priechody, ktoré sa používali už od staroveku. Jeden z nich viedol z údolia Aosty cez Penninské Alpy do švajčiarskeho kantónu Valais. Práve na vrchole tohto priesmyku dal Bernard v roku 1050 postaviť útulok či hospic, ktorý poskytol odpočinok unaveným pútnikom. Neskôr založil aj ďalší na priechode cez Grajské Alpy.

Tieto priesmyky dodnes nesú jeho meno – Veľký Svätobernardský priesmyk (2 469 m n. m.) a Malý Svätobernardský priesmyk (2 188 m n. m.).

Hospice poskytovali cestovateľom vítané útočisko hlavne za výdatného sneženia alebo nemožnosti pokračovať v ceste. No slúžili aj ako miesta modlitby a bohoslužieb. Prítomnosť kostola vo Veľkom Svätobernardskom priesmyku je doložená už v roku 1125.

Bernard pritom nedal postaviť iba budovy. Myslel aj na stály personál. Tým sa stali členovia rehoľnej komunity regulárnych kanonikov, ktorú Bernard založil a dal schváliť pápežom len a len na túto činnosť – poskytovanie ubytovanie, pohostinnosť a bratské prijatie pútnikov.

V roku 2012 mala kongregácia približne 35 členov s doživotnými sľubmi. Väčšina z nich žila v hospici a zároveň poskytovala duchovnú službu okolitým farnostiam.

Priesmyky nie sú to jediné, čo nesie Bernardovo meno. Jedným dychom si pri zmienke o Alpách a lavínach spomenieme na krásne bernardíny. Aj toto psie plemeno, ktoré sa stalo jedným z najvýznamnejších symbolov Švajčiarska, dostalo svoje meno na počesť tohto svätca.

Nie je však pravda, že by tieto psy začal chovať sám Bernard. Ten žil v jedenástom storočí, zatiaľ čo prvé psy získal hospic až v rokoch 1660 – 1670. Hovorí sa, že bernardín pochádza zo psov, ktoré mníchom darovali rodiny zo švajčiarskych kantónov Vaud a Valais.

Pôvodne sa chovali na stráženie a ochranu obyvateľov hospicu v Bernardovom diele, ktorého cieľom bolo obnoviť bezpečnosť tunajšej horskej oblasti. Čoskoro sa však prejavili mimoriadne schopnosti týchto psov – zachraňovanie cestovateľov stratených v horách a nachádzanie ľudí zasypaných snehom.

Bernardíny sa na tomto mieste stále chovajú ako domáci miláčikovia, zatiaľ čo pri záchranných operáciách sa používajú vrtuľníky.

Podobne ako deň narodenia nepoznáme ani presný deň smrti svätého Bernarda. Jeho sviatok sa však slávi 15. júna. Už od dvanásteho storočia bol uctievaný ako svätý, aj keď ho formálne kanonizoval pápež Inocent XI. až v roku 1681. Pápež Pius XI. ho v roku 1923 vyhlásil za patróna horolezcov, turistov s batohom, lyžiarov a peších turistov.

Väčšina svätcov má nejakú konkrétnu spiritualitu – modlitbu, kontempláciu, chudobu, mučeníctvo. Aká je tá Bernardova? Jeho charizmou je pohostinnosť. V jeho chápaní viery nešlo len o to, priviesť človeka k Ježišovi Kristovi, ale aj o to, aby cestujúci nezamrzol v snehu skôr, ako sa k nemu dostane.