Bl. Františka de Paula de Jesus Slobodná otrokyňa, bohatá chudobná

Blahoslavená Františka de Paula de Jesus, ktorej však všetci hovorievali Nhá Chica – „teta Františka“, nie je v Európe príliš známa. So statusom neznámej by však Františka nemala žiaden problém. Dokonca ho celý život vyhľadávala.

Nemala priezvisko, pretože bola dcérou otrokyne Izabely Márie a neznámeho otca, pravdepodobne majiteľa panstva. Preto nepoznáme ani presný dátum jej narodenia, bolo to však medzi rokmi 1808 až 1810 v mestečku Santo Antônio do Rio v brazílskom štáte Minas Gerais.

Práve v tomto štáte bolo nájdené zlato a diamanty, a tak sa sem do zlatých baní presunulo veľa otrokov z trstinových plantáží. Aj keď sa „zlatá horúčka“ na začiatku devätnásteho storočia skončila, začal sa výnosný obchod s kávou. Aj preto bolo otroctvo v Brazílii zrušené až v roku 1888, čo je z historického pohľadu pomerne nedávno.

Františkina matka však získala slobodu už v roku 1821, a tak sa spolu s Františkou a jej bratom Theotoniom Pereirom presťahovala do rozvíjajúceho sa mesta Baependi. Matka však o niekoľko mesiacov zomrela a deti zostali sirotami.

Bola to ona, kto svoje deti naučil základné modlitby a pobožnosti, a tesne pred smrťou Františke odporučila, aby žila utiahnutým spôsobom, pretože tak bude mať viac možností konať skutky lásky a chrániť svoju kresťanskú vieru.

Františka zostala verná tomuto matkinmu odkazu. Podľa svätopiscov to bola krásna mladá žena, ktorá dostala mnoho ponúk na sobáš. Tie však vždy slušne odmietla. Nikdy to vraj nebolo z nevôle voči nápadníkom, naopak, vyjadrovala vďačnosť za ich dobré úmysly. Avšak s tým, že ona už má svoje poslanie.

Usadila sa v malom domčeku na okraji mesta Baependi, kde sa venovala modlitbe a starostlivosti o chudobných. Nechcela bývať so svojím bratom, ktorý sa venoval obchodu, stal sa dôstojníkom Národnej gardy a neskôr mestským radcom.

Už od mladosti si teda zvolila život modlitby a život chudobnej medzi chudobnými. Organizovala každodenné a týždenné modlitbové stretnutia s obyvateľmi zo svojho susedstva, poskytovala obed chudobným a takmer všetko rozdávala núdznym. Onedlho sa stala pokornou „matkou chudobných“, ako ju nazývali. Prijala každého, kto za ňou prišiel s prosbou o modlitbu, radu, útechu alebo povzbudenie.

Hoci bola bývalou otrokyňou a potomkom otrokov, priťahovala ľudí všetkých rás a politických názorov, pretože v nej videli Božiu ženu plnú viery a lásky. Po celých šesťdesiatpäť rokov bol jej domov miestom, kam prichádzali bohatí aj chudobní, mladí aj starí, jednoduchí ľudia aj cisárski poradcovia, a to nielen z Minas Gerais, ale aj zo susedného štátu São Paulo a Ria de Janeiro.

Mnohí turisti, ktorí smerovali do neďalekého kúpeľného strediska Caxambu, ju navštevovali najprv zo zvedavosti ako akúsi atrakciu, neskôr však preto, aby ju prosili o modlitby a rady. Františka mala odpoveď pre každého.

Otázkou zostáva, odkiaľ ju čerpala. Ako dcéra otrokyne nemala právo na žiadne vzdelanie, a tak sa nenaučila čítať ani písať. A ani počas života nemala túto ambíciu. Podľa jej slov najväčším darom pre ňu bolo, keď jej niekto čítal nejakú stať z evanjelií.

Sama na túto otázku odpovedala: „Ja sa modlím a Panna Mária ma počuje a odpovedá mi a to je všetko,“ alebo: „Ja sa modlím a Duch ma vnuknutím vedie.“

Takúto odpoveď dnes vyriekne veľmi veľa ľudí, ktorí chcú obhájiť nejaký svoj „teologický“ názor alebo konanie. Františka však všetko podriadila láske, službe, oddanosti ľuďom a pokore. To z nej nerobilo samozvanú teologičku zo „školy života“, ale služobnicu Pána. A v tom tkvie ten rozdiel.

Jej brat Theotonio Pereiro zomrel v roku 1862 a zanechal jej svoje dedičstvo. Františka si však značnú sumu nenechala pre seba. Ešte viac rozšírila svoje charitatívne diela a zároveň začala s výstavbou kaplnky zasvätenej Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie. Pri jej budovaní prejavila veľký organizačný talent a do projektu zapojila všetkých, ktorí ju navštevovali.

Keď cítila, že by sa jej dni mohli nachýliť, spísala závet, v ktorom sa vzdala všetkého a svoj majetok odkázala farnosti. Presne určila, čo sa má predať a rozdať chudobným, ako má prebehnúť jej pohreb a koľko svätých omší sa má slúžiť za jej úmysly a za úmysly jej blízkych. Svoje najlepšie šaty darovala chudobnému dievčaťu na svadbu.

Nhá Chica – teta Františka zomrela 14. júna 1895 v požehnanom veku. Jej telo zostalo niekoľko dní vystavené v pohrebnej kaplnke a tí, ktorí prichádzali v zástupoch modliť sa, dosvedčovali, že z neho vychádzala mimoriadna vôňa ruží. Tento jav sa zopakoval aj pri exhumácii jej pozostatkov na začiatku kanonického procesu, ktorý brazílski biskupi začali päťdesiat rokov po jej smrti.

Je logické, že bola pochovaná v kaplnke, ktorú nechala sama postaviť. Tam sú uchovávané jej relikvie a tam ich uctievajú tisíce pútnikov, ktorí prichádzajú ďakovať Bohu za jej život. Je prvou afrobrazílskou ženou, ktorú pápež František vyhlásil za blahoslavenú.

Spiritualita blahoslavenej Františky de Paula mala hlboko evanjeliový charakter, pretože bola úplne založená na láske k Bohu a blížnemu, prejavovanej tým najjednoduchším a najprirodzenejším spôsobom, bez učených teórií či akademických odpovedí a výhovoriek. Bolo to čistá láska premenená na život.