Sv. Albert Chmielowski Prišiel o nohu, stretol sa s Leninom a fajčil pred smrťou

Tí, ktorí mali to šťastie a na sklonku komunistickej totality v novembri 1989 sa dostali na svätorečenie Anežky Českej v Ríme, si azda spomenú, že spolu s ňou bol svätorečený aj jeden Poliak v popolavosivom habite. Bol to Albert Chmielowski. Ich svätorečenie symbolicky spojilo Čechov, Slovákov a Poliakov.

Albert nečakal na svoje svätorečenie tak dlho ako Anežka. Narodil sa v auguste 1845 v Igołomii neďaleko Krakova ako Adam Hilary Bernard. Jeho otec bol prednostom colnej komory (dnes by to bol riaditeľ daňového úradu). Nebola to teda najchudobnejšia rodina. Avšak otec zomrel, keď mal Adam, najstarší zo štyroch detí, osem rokov. Matka sa snažila, ako to len šlo, ale ich finančné zásoby sa postupne tenčili.

Matka poslala dvanásťročného Adama na štúdiá do Petrohradu. Ako syn štátneho úradníka mal v kadetskej škole zabezpečené bezplatné miesto. Adam bol inteligentný, schopný a fyzicky zdatný. To si všimol dokonca sám cár Alexander II. a udelil Adamovi akési vojenské vyznamenanie. Keď sa Adam za rok naučil po rusky, v matke – poľskej patriotke – sa rozozvučal alarm.

Poľsko vtedy nemalo vlastný štát, ale bolo rozdelené medzi Rusko, Prusko a Rakúsko. Keď matka videla, že sa jej syn pomaly porušťuje, urýchlene ho z kadetskej školy stiahla domov a zapísala na poľské reálne gymnázium vo Varšave.

Keď mal Adam štrnásť rokov, zomrela aj matka. Deti prichýlila ich teta z otcovej strany a stala sa ich druhou matkou s náručím plným materinskej lásky. O tri roky neskôr začal Adam študovať na polytechnickom inštitúte v Puławách.

Počas štúdií sa stretával s partiou mladých rebelov, ktorí neboli spokojní s ruskou okupáciou. To vyústilo do januárového povstania v roku 1863, ktoré si osemnásťročný Adam nedal ujsť. Po počiatočnom zajatí a niekoľkých potýčkach sa rozpútal tuhý boj.

Adam sa ako jazdec dostal pod paľbu ruských vojsk. Granát zabil koňa, na ktorom cválal, a jemu ťažko poranil ľavú nohu. Tú mu v jednej z blízkych chalúp amputovali bez umŕtvenia. Namiesto narkózy dostal cigaru, ktorá mala zmierniť neznesiteľnú bolesť.

Účasť v povstaní však zainteresovaní neprešli len tak mlčaním. Rodina Adama vykúpila zo zajatia, ale musel opustiť krajinu. Preto odišiel do Paríža, kde vďaka finančnej podpore dostal modernú protézu nohy. Dva roky po povstaní bola vyhlásená amnestia a Adam sa vrátil do Varšavy.

Sníval o tom, že sa stane maliarom, a zapísal sa na hodiny kreslenia. Rodina z tohto rozhodnutia nebola dvakrát šťastná, preto ho poslala do belgického Gentu na inžinierske štúdiá. On sám mal dojem, že ho to nebaví a nemá na to ani potrebný talent, preto sa ani nie po roku vrátil späť vo Varšavy.

Získal si však priazeň manželov Siemieńských, ktorí mu vybavili štipendium na Akadémii výtvarných umení v Mníchove. Ako dvadsaťpäťročný mohol konečne žiť svoj výtvarný sen.

Po Mníchove ešte chvíľu pôsobil v Reichenhalle a vrátil sa do Varšavy. Potom po krátkom pobyte v Taliansku odišiel do Ľvova. Azda vplyvom rozlietaného spôsobu života alebo jednoducho preto, že nemohol nájsť pevný bod v živote, začal trpieť výkyvmi nálad, úzkosťami a vyhýbal sa ľuďom.

Začal maľovať svoj najznámejší obrazEcce Homo(Hľa, človek) zobrazujúci zbičovaného a tŕním korunovaného Ježiša, ktorý vlastne nikdy úplne nedokončil. Keď mal tridsaťpäť rokov, vstúpil do jezuitského noviciátu. Po polroku tam však prežil nervové zrútenie a bratia ho s úzkosťou a depresiou poslali na liečenie do ústavu pre duševne chorých.

Prežíval veľké výčitky svedomia a pocity viny. Trápený myšlienkami na večné zatratenie odsudzoval sám seba. Málo jedol a nemohol spať. Rozhodol sa prestať fajčiť, ale pocit vlastnej bezcennosti ho doviedol do bodu, v ktorom stratil aj posledný súcit a úctu voči sebe.

Z liečebne ho vytiahol jeho rodný brat a priviezol k sebe na vidiek v poľsko-ruskom pohraničí. Z depresií ho dostal farár zo Šarhorodu, ktorý raz prišiel na návštevu. Hovoril o milosrdnom, dobrom, nie pomstychtivom, odpúšťajúcom Bohu, ktorý prijíma ľudí takých, akí sú, so všetkou ich biedou a nedokonalosťou.

Adam sa vyspovedal... a zmenil sa. Zrazu bol radostný, plný nadšenia, života a tvorivej inšpirácie. Veľa maľoval. Očarený postavou svätého Františka z Assisi chodil po domoch, kaštieľoch a farách a delil sa s ľuďmi o objav duchovného bohatstva tohto svätca.

Vstúpil do Tretieho rádu františkánskych terciárov (dnes Františkánsky svetský rád). Opravoval rozpadnuté kaplnky a reštauroval obrazy. Cárska polícia mu zakázala túto činnosť v tejto oblasti a celkom dôsledne ho sledovala, preto sa vrátil do Krakova.

Ani ako františkánsky terciár nezanevrel na maľovanie a s tým spojený bohémsky život salónov. Ale v jednom krakovskom byte si zriadil maliarsky ateliér a ten sa stal útulkom pre mnohých tulákov a bezdomovcov. Obyvatelia domu boli z tejto situácie zhrození, a tak Adamovi vypovedali zmluvu. Spolu s jeho „kumpánmi“.

Adamov radikalizmus nebol po chuti ani krakovským františkánom. Vyčítali mu, že charizmu svätého Františka chápe až príliš doslovne. Bol však neústupný. Jeho činnosť si však vážil vtedajší biskup Albin Dunajewski, ktorého s Adamom spájali podobné životné skúsenosti.

Po jednom fašiangovom plese v roku 1887 Adam navštívil spolu so svojimi spoločníkmi najchudobnejšiu a najnebezpečnejšiu štvrť Krakova Kazimierz. Vošli do mestskej nocľahárne. V niekoľkých ošarpaných a zapáchajúcich miestnostiach tu žila „smotánka“ temnej strany mesta – alkoholici, zločinci, prostitútky, chudobní a bezdomovci.

Tento pohľad Adamom hlboko otriasol. Zahanbil sa sám pred sebou a rozhodol sa, že týchto ľudí nemôže ponechať ich osudu. Ešte v tom istom roku, 25. augusta, vo veku 42 rokov si obliekol sivý kapucínsky habit a prijal meno Albert.

Tento dátum sa pokladá za začiatok existencie Kongregácie bratov tretieho rádu svätého Františka slúžiacich chudobným (dnes albertíni). O rok neskôr zložil rehoľné sľuby a požiadal krakovské mestské úrady o právo prevziať známu nocľaháreň na Kazimierzi. Tak sa ocitol medzi tými, ktorých si už pred rokom vyvolil.

Zrazu žil spolu s nimi a uprostred nich. Spočiatku to nebolo jednoduché. Muž v habite je dobrým terčom posmechu. Ale keď im vždy doniesol chlieb a kabanos, získal si ich dôveru. A potom im okrem svojich cestovateľských zážitkov hovoril o Ježišovi a učil ich katechizmus.

V roku 1888 premenil mestskú nocľaháreň na útulok. Napísal jednoduché podmienky a pravidlá pobytu a sám ich dôsledne dodržiaval. Nikoho do ničoho nenútil, nikoho neobracal na vieru násilím – žil v pokore voči životu, sebe samému aj druhým. Rozumel problémom závislostí aj rozličným životným tragédiám.

Útulok poskytoval miesto každému, kto na jeho dvere zaklopal – bol otvorený 24/7 v každom ročnom období. Ľudia v núdzi mohli počítať aspoň s jedným jedlom denne, nocľahom, kúpeľom a teplým oblečením. Ak niekto potreboval lekársku pomoc, odviezli ho do nemocnice. Tým, ktorí boli schopní pracovať, pomáhali nájsť zamestnanie.

Keď mu úrady vyčítali, že prijíma na nocľah aj opitých, čo je proti predpisom, odpovedal im, že milosrdenstvo je dôležitejšie ako predpisy. Keď mu vyčítali, že nekontroluje a neregistruje osoby, ktoré používajú útulok, odvetil, že nie je žandár. Keď mu vyčítali, že medzi ľuďmi v útulku môže byť aj zločinec, ktorý niekoho zabil, povedal, že aspoň má istotu, že kým je v útulku, nespácha ďalší zločin.

Brat Albert získal aj povolenie organizovať zbierky na podporu útulku a dostával skromnú podporu od mesta. Neraz sa stalo, že chýbali peniaze. Vtedy sa vracal k maľovaniu, úspešne predával svoje diela a výťažok venoval útulkom.

Okrem útulku organizoval aj „rekvalifikačné kurzy“. Založil rôzne dielne – od stolárskej až po obuvnícku. Bol si vedomý, že ak sa chcú títo ľudia zamestnať, potrebujú aj niečo vedieť robiť.

Na službu v útulkoch prichádzalo čoraz viac mužov, väčšinou vo veku dvadsať až tridsať rokov. Pracovali bezplatne a v rovnakých podmienkach ako zverenci útulkov. Dnes by sme ich nazvali dobrovoľníkmi.

S rastúcim počtom bratov pribúdali aj útulky v ďalších mestách Haliče (čo je historický názov poľských území pod rakúskou nadvládou). Tri roky po založení mužskej rehoľnej vetvy albertínov v Krakove otvorili nocľaháreň pre ženy, o ktorú sa starali štyri mladé ženy. Tak vznikla Kongregácia sestier albertínok slúžiacich chudobným.

Rehoľní bratia a sestry žili spolu s ostatnými v jednotlivých útulkoch. Keď spomenuli potrebu nejakého zázemia, kde by si oddýchli a načerpali sily, Albert im hovorieval: „Krajná núdza chudobných a nákazlivé choroby nešťastníkov, o ktorých sa staráte, sú pre vás múrom a mrežou, ktorá vás oddeľuje od sveta. A ustavičný pobyt uprostred ľudskej biedy je pre vás skrýšou, kde môžete byť nepoznané ako v hustom lese, na púšti alebo v uzavretom kláštore.“

Napokon na podnet svojho známeho karmelitána svätého Rafała Kalinowského Albert predsa len získal pustovňu, teda miesto, kde by bratia a sestry z kongregácie mohli načerpať duchovné a telesné sily. Vďaka pomoci a štedrosti grófa Zamoyského bola takáto pustovňa vybudovaná pri Zakopanom na Kalatówkach (dnes je na území Tatranského národného parku).

Albert bol aj napriek zázemiu neustále v pohybe – pri práci a na cestách medzi útulkami. Veď už za jeho života vzniklo dvadsaťjeden takýchto domov, v ktorých slúžilo štyridsať bratov a stodvadsať sestier. Mal veľa práce, preto sa príliš nezaoberal vlastným utrpením. Často trpel bolesťami žalúdka. Napokon sa ukázalo, že ide o rakovinu.

Jeseň roku 1916 preležal slabý a chorý v pustovni v Zakopanom na Kalatówkach. Keď sa na Vianoce vrátil do Krakova, bol už veľmi slabý. Ľahol si na lôžko a stratil vedomie. Bolo to na Štedrý večer. Spoločenstvu, ktoré bdelo a plakalo pri jeho lôžku, povedal, aby spievalo Magnifikat. Chcel Bohu poďakovať za všetko vrátane utrpenia.

Na smrteľnej posteli požiadal jednu z prítomných sestier, aby mu… zabalila cigaretu. Prekvapená sestra pokorne splnila jeho poslednú vôľu. Brat Albert, pobavený očakávanou reakciou prítomných, vyfajčil svoju poslednú cigaretu s veľkým pôžitkom. A ďalší deň, na vianočné poludnie 1916, zomrel. Mal 71 rokov.

Karol Wojtyła bol postavou brata Alberta fascinovaný už ako mladík. Podľa jeho životopisu napísal v rokoch 1944 – 1950 divadelnú hru Brat nášho Boha. Tá mala premiéru v poľských divadlách hneď po zvolení kardinála Wojtyłu za pápeža. V roku 1997 podľa nej natočil film veľký poľský režisér Krzysztof Zanussi.

A keď už sme pri osobnostiach, ktoré Albert Chmielowski ovplyvnil, spomeňme ešte jednu, ktorú by sme na tomto mieste nečakali.

Albert raz zoči-voči biede napísal: „Z mnohých návrhov reforiem je najradikálnejšia tá, ktorá navrhuje zoštátniť výrobné nástroje. Bola by to teda reforma čisto hospodárska, ktorá by v podstate nenarúšala ľudské svedomia.“ Bol však presvedčený, že v katolíckom Poľsku môže takúto reformu uskutočniť len františkánske terciárske hnutie.

Zoštátnenie výrobných nástrojov bol populárny refrén komunistov. Práve preto sa okrem iných osobností chcel s Albertom na Kalatówkách stretnúť aj Vladimir Iľjič Lenin. Podľa niektorých prameňov k tomuto stretnutiu skutočne došlo počas Leninovho pobytu v Zakopanom.

Vodca revolúcie s ním vraj diskutoval o jeho názoroch na zmenu pomerov vo svete. Lenin však nestiahol Alberta na svoju stranu ani Albert Lenina na tú svoju. Škoda, že Lenin nechcel prenocovať v jednom z útulkov...

Dnes po komunistickom experimente nám je jasné, že obe tieto teórie sú len utopické.