Veľká skúška gréckokatolíkov na Ukrajine

Veľká skúška gréckokatolíkov na Ukrajine

Lyczakovský cintorín v Ľvove. Foto: v.paritskyi/flickr.com

Druhá časť dejinného portrétu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Politické zmeny v druhej polovici 18. storočia mali nedozerné dôsledky pre osud únie v Kyjevskej metropólii. V publikácii Die katholischen Ostkirchen (s. 117-121) ich prehľadne zhrnul ukrajinský gréckokatolícky kňaz Andrij Michalejko, ktorý je riaditeľom Inštitútu pre cirkevné dejiny na Ukrajinskej katolíckej univerzite vo Ľvove.

Gréckokatolícke cirkevné štruktúry, ktoré pripadli Všeruskému impériu po deleniach Poľska (od roku 1772), boli postupne rozpustené prevádzaním gréckokatolíckych veriacich na ruské pravoslávie (1768-1769; 1839; 1875).

Územia, ktoré pripadli Dunajskej monarchii, naopak, zažívali dovtedy nepoznanú podporu zo strany viedenskej vlády. Osvietenskej politike Habsburgovcov vďačia gréckokatolíci za zrovnoprávnenie s latinskými katolíkmi, v dôsledku čoho gréckokatolícky klérus nadobudol rovnaké postavenie ako latinský klérus.

V tomto období rakúska cisárovná Mária Terézia zaviedla označenie „gréckokatolík“, aby sa rozlišovalo medzi katolíkmi byzantského, latinského a arménskeho obradu na území Haliče.

Rakúska cisárovná Mária Terézia na portréte Martina van Meytensa. Foto: wikimedia

Podporované boli aj iné oblasti cirkevného života gréckokatolíkov. Od roku 1807 bol Ľvov centrom obnovenej Haličskej metropólie a nasledujúce dve storočia celej tejto východnej katolíckej cirkvi.

Podporou vzdelávania, ktoré sa uskutočňovalo dokonca v rodnom jazyku, sa dosiahla integrácia gréckokatolíkov do rakúskeho štátneho cirkevníctva. Niektorí predstavitelia gréckokatolíckej cirkvi zohrávali dôležitú rolu v ukrajinskom národnom hnutí 19. storočia.  

Obdobie veľkej skúšky

V dejinách Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi bolo 20. storočie so svojimi hlbokými a závažnými zmenami politického a cirkevného života v istom zmysle časom veľkej skúšky. A nielen kvôli tomu, čo sa dialo v tejto cirkvi. Netreba zabúdať, že sa nachádzame na priestore, kde dôjde k mnohým pogromom proti Židom, prepuknutiu vzájomnej nenávisti a vraždenia medzi Ukrajincami a Poliakmi (Volyňský masaker a iné).

Cirkevný život a sebavedomie ukrajinských gréckokatolíkov výrazne poznačili dve vyčnievajúce duchovné osobnosti, ktoré stáli na čele Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi celkovo 80 rokov.

Metropolita Andrej Šeptyckyj (1901-1944)

Charakteristickou črtou činnosti metropolitu Andreja Šeptyckeho bolo jeho vyžarovanie ponad hranice vlastnej cirkvi. K najdôležitejším úlohám, pred ktorými stála gréckokatolícka cirkev v západoukrajinskej Haliči na začiatku 20. storočia, patrila profilácia jej postavenia v spoločenskom živote, stabilizácia cirkevnej infraštruktúry a zlepšenie formácie kléru zakladaním škôl. Ďalej to bolo napomáhanie ukrajinskej kultúre, diplomatická práca na zaistení práv Ukrajincov pod vládou Habsburgovcov, neskôr v poľskom medzivojnovom štáte a pastorácia haličských vysťahovalcov v Južnej a Severnej Amerike.

Metropolita Šeptyckyj vystupoval za obnovu autentickej východnej tradície vo svojej cirkvi a angažoval sa v úsilí o cirkevné zjednotenie pravoslávnych a gréckokatolíckych Ukrajincov. Zahájil liturgickú reformu a položil základy autentického východného mníšskeho života založením spoločenstva studitských mníchov (1903). Návrat k východným cirkevným koreňom považoval za jeden z najdôležitejších predpokladov únie medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi.

Andrej Šeptyckij (1865-1944) ukrajinský gréckokatolícky arcibiskup, ktorý zažil sedem režimov. Foto: wikimedia

V protiklade k metóde obracania jednotlivcov sa Andrej Šeptyckyj zasadzoval za „korporatívny“ model cirkevného zjednotenia: „To najdôležitejšie zo všetkých úsilí o úniu musí spočívať v tom, aby sa zmenil všeobecný názor našich oddelených východných bratov, aby od nich samých vyšlo želanie a túžba zjednotiť sa s centrom Katolíckej cirkvi. Čo by sa podarilo dosiahnuť po tejto stránke, bolo by tisíckrát dôležitejšie než nejaké individuálne obracania“ (Einführung, in: Tyciak J. (vyd.), Der christliche Osten. Geist und Gestalt, Regensburg 1939, s. 11).

Metropolita Šeptyckyj si s nadšením osvojil vyjadrenia Rímskej stolice od pontifikátu pápeža Leva XIII. k úsiliam o nastolenie jednoty Cirkvi a začal reflektovať o postavení svojej cirkvi v celkovom katolicizme. Želal si silnejšie zapojiť gréckokatolícku cirkev do unionistickej práce, v neposlednom rade pre svoj odmietavý postoj k latinskej misijnej činnosti medzi pravoslávnymi v Poľsku.

Aké dôležité pre Šeptyckeho bolo úsilie o nastolenie jednoty Cirkvi, to dosvedčuje aj jeho účasť na unionistických kongresoch na moravskom Velehrade, ktoré boli uvedené do života v roku 1907. Metropolita udržiaval kontakty s mnohými vtedajšími predchodcami katolíckeho ekumenizmu.

Do Šeptyckého plánov cirkevnej únie bolo zahrnuté predovšetkým teritórium Ruského impéria. S podporou pápeža Pia X., ktorý mu udelil osobitné právomoci pre prácu na cirkevnom zjednotení v Rusku, sa Šeptyckému podarilo zriadiť Ruský exarchát pre ruských gréckokatolíkov (1917). Ruská vláda sa však k jeho úsiliu stavala podozrievavo.

Keď vypukla prvá svetová vojna, Šeptyckyj zamýšľal uskutočniť svoj zámer s pomocou Habsburgovcov. V diplomatickej správe z 15. augusta 1914 dáva na vedomie cisárovi Františkovi Jozefovi I. (1848-1916), že po oddelení ukrajinského od ruského pravoslávia vznikne priaznivá cirkevno-politická situácia pre zreformovanie pravoslávnych v centrálnej a východnej Ukrajine podľa východných princípov za uchovania východnej tradície a touto cestou pre obnovu jednoty ukrajinskej cirkvi.

Arcibiskup Šeptyckij sa dnes na Ukrajine teší mimoriadnej obľube. Foto: wikimedia

Otvorenou podporou Rakúska si však Šeptyckyj znepriatelil ruskú vládu, ktorá hlave gréckokatolíckej cirkvi vyčítala zasahovanie do politiky. Po napochodovaní ruskej armády do Haliče v roku 1914 gréckokatolíckeho metropolitu zatkli a internovali (1914-1917).

Po začlenení Haliče a ďalších ukrajinských pravoslávnych území do poľského štátu (1921) Šeptyckyj vystupoval proti štátnej revindikačnej politike (1929/30) a jej zámeru odovzdať pravoslávne cirkevné majetky poľskej Rímskokatolíckej cirkvi. Kritizoval túto politiku ako mimoriadne škodlivú pre úsilie o nastolenie jednoty Cirkvi a poslal aj protestný list do Ríma. V auguste 1938 odsúdil poľské ataky vo verejnom proteste, čím si vyslúžil výčitku protivládnej akcie.

Vypuknutie druhej svetovej vojny (1939-1945) nebránilo metropolitovi pracovať na zjednotení gréckokatolíkov a pravoslávnych. Pestoval vzťahy s ukrajinskou pravoslávnou hierarchiou a inteligenciou, pretože vo vojnovej situácii sa mu javili byť priaznivé vyhliadky na národno-náboženské zjednotenie ukrajinského národa.

Josyf Slipyj (1944-1984)

Po smrti Šeptyckeho 1. novembra 1944 nastúpil do čela Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi Josyf Slipyj. Opätovným začlenením Haliče do sovietskej Ukrajiny koncom augusta 1944 sa začala ťažká existencia pre gréckokatolícku cirkev.

Už po niekoľkých mesiacov metropolitu Slipeho a všetkých jeho spolubratov v biskupskej službe zatkli sovietske orgány (1945) a odsúdili na mnoho rokov väzenia a nútených prác.

Gréckokatolícky arcibiskup a kardinál Josyf Slipyj (1892-1984), zomrel v exile, v Ríme. Jeho pozostatky boli posmrtne prevezené do Ľvova. Foto: wikimedia

Hlavné obvinenia proti nim a gréckokatolíckej cirkvi zneli: spolupráca s fašistickým Nemeckom, protisovietska propaganda, špionáž v prospech Vatikánu.

Gréckokatolícka cirkev bola v roku 1946 oficiálne rozpustená na takzvanom „Ľvovskom sobore“ a pod nátlakom po „zrieknutí sa latinských bludov“ zjednotená s Ruskou pravoslávnou cirkvou (bližšie informácie nájdete tu).

Po roku 1946 bola znemožnená činnosť gréckokatolíckym kňazom, ktorí neakceptovali rozhodnutie pseudosoboru. Opatrenia podniknuté proti Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi viedli k vytvoreniu podzemnej cirkvi. Medzi rokmi 1946 až 1989 bola táto cirkev v Sovietskom zväze považovaná za jedinú inštitúciu s veľkým rozšírením, ktorú sa komunistickým orgánom nepodarilo dostať pod kontrolu.

Prvú časť portrétu o dejinách greckokatolíckej cirkvi na Ukrajine si možno prečítať tu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo