Stalinov zločin a nádej z Havany

Stalinov zločin a nádej z Havany

O pár dní 8. – 10. marca si pripomenieme 70. výročie násilného pokusu o pripojenie ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi k moskovskému patriarchátu a pokus o zrušenie Brestskej únie s Rímom z roku 1596.

V 20. storočí padli milióny Ukrajincov za obeť nielen vojnovým konfliktom, ale aj totalitnému režimu. Obeťou prenasledovania náboženstva a zavádzania ateizmu sa stala aj Ukrajinská gréckokatolícka cirkev. Sovietsky režim s ňou zúčtoval na Ľvovskom sobore v roku 1946. Podľa jeho rozhodnutia Ukrajinská gréckokatolícka cirkev prestala oficiálne existovať a zjednotila sa s Ruskou pravoslávnou cirkvou.

Medzi dvoma svetovými vojnami

V medzivojnovom období bola Ukrajinská gréckokatolícka cirkev považovaná za jednu z najvplyvnejších inštitúcií na západnej Ukrajine. Za svoje postavenie vďačila hlavne činnosti ľvovského metropolitu Andreja Šeptického (†1944), ktorý bol pre vtedajších Ukrajincov nespornou morálnou autoritou. Vďaka jeho úsiliu bol v tejto cirkvi začatý proces obnovy východnej identity. Metropolita sa usiloval o ďalší rozvoj cirkevnej infraštruktúry a oživenie mníšskeho života, vzdelávania a kultúry. Podporoval projekty charitatívneho charakteru. Jeho diplomatické schopnosti sa postarali o zabezpečenie práv Ukrajincov v Poľsku medzivojnového obdobia. Grófovi Šeptickému sa počas 33 rokov na čele cirkvi podarilo vybudovať z Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi vplyvnú inštitúciu, dôležitý konsolidačný faktor a duchovnú oporu pre ukrajinské obyvateľstvo Haliče.

Andrej Šeptickij je považovaný za jedného z najväčších metropolitov a vodcov gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine.

V medzivojnovom období mala Ukrajinská gréckokatolícka cirkev jedného metropolitu, sedem biskupov a jedného apoštolského administrátora. Pred druhou svetovou vojnou mala táto dodnes najväčšia východná katolícka cirkev 2 387 farností a 3,6 milióna veriacich, 2 352 kňazov, 31 mužských a 121 ženských kláštorov. O kňazský dorast sa starala Ľvovská gréckokatolícka teologická akadémia a tri kňazské semináre.

Počiatky represií proti gréckokatolíkom

Ofenzívu proti Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi stalinský režim rozpútal už počas prvej okupácie západnej Ukrajiny (september 1939 – jún 1941). Sovietska vláda rozvinula širokú kampaň prenasledovania, zastrašovania a diskreditácie gréckokatolíckeho episkopátu a kléru. Obviňovali ich zo vzťahov s nacionalistickým podzemným hnutím a protisovietskymi silami v zahraničí.

Už na začiatku druhej svetovej vojny sa konali prvé pokusy priviesť niektorých predstaviteľov gréckokatolíckeho kléru k spolupráci s novou vládou. Pri verbovaní vplyvných kňazov s cieľom rozložiť gréckokatolícku cirkev štátne bezpečnostné orgány využívali aj metódu vydierania ich rodín. V roku 1940 tak zatkli a v júni 1941 zastrelili sedemnásťročného syna Dr. Gabriela Kostelnika, váženého gréckokatolíckeho kňaza, teológa, kazateľa a farára v Chráme Premenenia Pána vo Ľvove. Žiaľ, týmto incidentom sa to zďaleka neskončilo. 

Proces likvidácie gréckokatolíckej cirkvi

Po návrate sovietskej armády na západoukrajinské teritórium v auguste 1944 podniklo vedenie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi pokus dosiahnuť modus vivendi so sovietskym štátom. S týmto cieľom metropolita Jozef Slipyj, nástupca zosnulého Andreja Šeptického, poslal 17. decembra 1944 oficiálnu delegáciu na čele s archimandritom Klementom Šeptickým, bratom zosnulého metropolitu, do Kyjeva a Moskvy, aby zabezpečila pre Ukrajinskú gréckokatolícku cirkev možnosť legálnej existencie.

Kardinál Jozef Slipyj bol v roku 1945 zatknutý NKVD a odsúdený na 18 rokov do gulagu. V roku 1963 bol na príhovor pápeža Jána XXIII. prepustený a zvyšok života prežil v Ríme.

Avšak Jozef Stalin už 17. marca 1945 schválil tajnú inštrukciu č. 58, ktorú pripravil Juraj Karpov, predseda Rady pre záležitosti Ruskej pravoslávnej cirkvi. Jej prvý odsek znel: „Opatrenia vo veci odtrhnutia gréckokatolíckej (zjednotenej) cirkvi v ZSSR od Vatikánu a jej začlenenia do Ruskej pravoslávnej cirkvi“. V inštrukcii bolo okrem iného navrhnuté „zorganizovať v meste Ľvov pravoslávnu eparchiu a jej hlave dať titul biskup Ľvova a Ternopiľa. Táto eparchia bude združovať [v tom čase ešte neexistujúce] pravoslávne farnosti ľvovského, stanislavivského a ternopiľského kraja. Na inom mieste inštrukcie išlo o potrebu založiť „iniciatívnu skupinu v rámci zjednotenej cirkvi, ktorá má deklaratívne vyhlásiť odtrhnutie od Vatikánu a následne vyzvať zjednotený klérus k prestupu na pravoslávie“.

Podľa presne stanoveného plánu NKGB (Ľudový komisariát štátnej bezpečnostnej služby, neskôr KGB) starostlivo zozbieralo tendenčné informácie o „spolupráci s fašistami“ a  „protisovietskej činnosti“ hierarchie a kléru Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Už na jar 1945 bola naštartovaná mediálna kampaň proti gréckokatolíkom s heslom „Čo najrýchlejšie sa vráťte do rúk vašej skutočnej matky, pravoslávnej ruskej cirkvi“. Dňa 8. apríla 1945 vyšiel v novinách Wolna Ukraina pod názvom S krížom a nožom ostrý článok proti gréckokatolíckej cirkvi a jej biskupom. A ihneď sa pristúpilo k činom: dňa 11. apríla 1945 NKGB zatklo metropolitu Jozefa Slipeho a v rovnaký deň, resp. v nasledujúcich mesiacoch, aj ďalších biskupov a významných duchovných. Na začiatku jari 1946 Moskovský rozhlas oznámil, že gréckokatolícki biskupi boli za kolaboráciu s Nemcami odsúdení na dlhé tresty nútených prác.

Po uväznení cirkevnej hierarchie sovietsky štát zveril vedenie gréckokatolíckej cirkvi do rúk „Iniciatívnej skupine pre zjednotenie Gréckokatolíckej cirkvi s Pravoslávnou cirkvou“ založenej na konci apríla 1945, ktorá potom zohrala vedúcu rolu aj pri likvidácii cirkvi. Na jej čele stál už spomenutý gréckokatolícky kňaz Dr. Gabriel Kostelnik, ktorému pomáhali gréckokatolícki kňazi Dr. Michal Melnik a Anton Pelvecký.

Budova starej ľvovskej univerzity a kostol sv. Mikuláša.

Keďže všetci biskupi gréckokatolíckej cirkvi boli vo väzení, aby pripravovaný sobor mohol byť aspoň formálne kamuflovaný ako kánonický, moskovský patriarcha Alexej I. vo februári 1946 prijal troch spomenutých členov Iniciatívnej skupiny v Kyjevskej lavre do Ruskej pravoslávnej cirkvi, pričom Anton Pelvecký a Michal Melnik ihneď prijali biskupskú vysviacku. Gabrielovi Kostelnikovi v tom zabránila skutočnosť, že bol ženatý. Zomrel o rok neskôr ako obeť nikdy neobjasneného vražedného komplotu.

Ľvovský sobor v roku 1946

Od 8. do 10. marca 1946 sa konal vo Ľvove tzv. „Sobor gréckokatolíckej cirkvi“ organizovaný štátnymi orgánmi v spolupráci s členmi „Iniciatívnej skupiny“. Na synode sa zúčastnilo okolo 200 gréckokatolíckych duchovných, nebol však prítomný žiaden zákonný biskup gréckokatolíckej cirkvi. Medzi prítomnými laikmi bolo zamiešaných veľa agentov NKGB.

Gréckokatolícka katedrála sv. Juraja v Ľvove.

Sobor vyhlásil Brestskú úniu s Rímom z roku 1596 za zrušenú a rozhodol o pripojení cirkvi k Moskovskému patriarchátu. Vo ľvovskej Katedrále sv. Juraja sobor vyvrcholil slávnostnou ďakovnou bohoslužbou za „znovuzjednotenie s pravoslávnou materskou cirkvou“. Slávnosti predsedal kyjevský pravoslávny metropolita. Obaja noví biskupi – Pelvecký a Melnik – niesli v procesii cez chrám slávny obraz Bohorodičky, prinesený špeciálne na túto príležitosť z Kyjeva.

Poľsko, Mukačevo a Prešov

Rovnaký osud postretol aj tú časť Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa nachádzala na teritóriu povojnového Poľska. Gréckokatolícke farnosti boli olúpené o vlastnú cirkevnú hierarchiu a rozptýlené po celom Poľsku, niekoľko desaťročí boli podriadené poľským rímskokatolíckym štruktúram a ocitli sa pod permanentným tlakom socialistických štátnych orgánov.

Podľa podobného scenára ako v Ľvove sa v roku 1949 uskutočnilo „zjednotenie“ gréckokatolíkov v Mukačevskej eparchii (Zakarpatská oblasť/Ukrajina) a v roku 1950 gréckokatolíkov v Prešovskej eparchii (Československo). A v roku 1948 v Rumunsku.

Ukrajinskí gréckokatolícki biskupi, kňazi, rehoľníci a laici, ktorí neboli ochotní prestúpiť na pravoslávie, sa organizovali v podzemí, pretože od okamihu soboru bola každá pastoračná činnosť gréckokatolíckych duchovných protizákonná. V rokoch 1946 až 1989 bola Ukrajinská gréckokatolícka cirkev najväčšou ilegálnou cirkvou na svete a jedinou inštitúciou s veľkým rozšírením, ktorá dokázala unikať sovietskej kontrole. V 80. rokoch 20. storočia v nej pôsobilo desať biskupov, niekoľko stoviek kňazov, mníchov a mníšok.

Nový Ľvovský sobor v roku 1990

Vzhľadom na vnútorný i vonkajší tlak musela sovietska vláda napokon vrátiť slobodu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Dňa 28. novembra 1989 – pred stretnutím Jána Pavla II. a Michailom Gorbačovom vo Vatikáne (1. decembra 1989) – Rada pre záležitosti náboženstiev pri Rade ministrov Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky povolila gréckokatolíkom zakladať a registrovať farnosti, pričom smeli „využívať všetky práva, ktoré zákonodarstvo stanovuje pre náboženské spoločenstvá v Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike“.

Príslušné vyhlásenie viedlo nielen k početným registráciám farností, ale aj k prestupu mnohých kňazov a farností Ruskej pravoslávnej cirkvi pod jurisdikciu gréckokatolíckych biskupov. Podľa oficiálnej štatistiky z 1. septembra 1990 bolo registrovaných 298 gréckokatolíckych farností. Už o rok neskôr ich počet vzrástol na 2001 farností.

Ľvovský sobor, ktorý sa konal 23. januára 1990 v Chráme Premenenia Pána, predstavoval istý druh ukončenia celkového procesu vystúpenia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi z podzemia. Na sobore sa zúčastnilo popri gréckokatolíckych biskupoch aj približne 200 kňazov a mnoho laikov. Ľvovský sobor z roku 1990 vyhlásil za nelegálne a neplatné všetky rozhodnutia Ľvovského soboru z roku 1946. Za jeden z vrcholných momentov legalizácie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi možno označiť vrátenie ľvovskej Katedrály sv. Juraja, v ktorej sa konal Ľvovský sobor v roku 1946, Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Ľvovský sobor z roku 1946 je „pseudo-sobor“

Oficiálny pohľad ukrajinských gréckokatolíkov na Ľvovský sobor z roku 1946 pekne vystihuje pastiersky list pri príležitosti jeho 60. výročia, ktorý napísal dnes už emeritný kyjevsko-haličský vrchný arcibiskup Ľubomír kardinál Husar (*1933):

„Pred 60 rokmi, v prvú veľkopôstnu nedeľu, bolo v arcibiskuspkej katedrále sv. Juraja vo Ľvove uskutočnené zhromaždenie, ktoré sa stalo známym pod pojmom „pseudo-sobor“. Organizátori tohto zhromaždenia mali za cieľ zničiť našu ukrajinskú gréckokatolícku cirkev. Po dôkladnej príprave mocenské orgány na Stalinov príkaz donútili malé množstvo gréckokatolíckych kňazov k „dobrovoľnému“ vyhláseniu, v ktorom sa zriekli jednoty s Apoštolskou Stolicou a Petrovým nástupcom a pripojili sa k Moskovskému patriarchátu. Toto zhromaždenie bolo porušením cirkevného práva. Nikto z biskupov ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, a už vôbec nie metropolita, nedal požehnanie alebo svoj súhlas k soboru alebo k účasti na ňom (všetci biskupi boli v tom čase uväznení). Že toto zhromaždenie v roku 1946 bolo nezákonné a odporovalo vôli nášho ľudu, sa ukázalo zakrátko po ňom veľmi jasne na tom, že naša cirkev, hoci bola olúpená o všetky vonkajšie znaky a utrpela nenahraditeľné straty skrze uväznenie väčšiny duchovných a veriacich laikov, pokračovala vo svojej existencii a činnosti v podzemí až do konca 80. rokov, keď opäť verejne vystúpila.“  

Emeritný kyjevsko-haličský arcibiskup a karidnál Ľubomír Husar.

Dodnes neodsúdená násilná pravoslavizácia

Ešte pred konaním historického stretnutia pápeža Františka a patriarchu Moskvy a celej Rusi Cyrila na Kube kyjevsko-haličský vrchný arcibiskup Svjatoslav Ševčuk zdôraznil, že sa uskutoční krátko pred 70. výročím Ľvovského pseudo-soboru, počas ktorého bola násilne zlikvidovaná Ukrajinská gréckokatolícka cirkev. „Ruská pravoslávna cirkev, žiaľ, dodnes neodsúdila tento násilný akt spáchaný sovietskymi orgánmi. Dúfame, že stretnutie pápeža a patriarchu vytvorí nový kontext pre posun smerom k historickej pravde“, povedal Jeho Blaženosť Svjatoslav, ktorý je nástupcom kardinála Husara na čele Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

V spoločnej deklarácii pápeža Františka a patriarchu Cyrila, podpísanej 12. februára 2016 v Havane, by sme odsúdenie Ľvovského soboru z roku 1946 hľadali márne. No patriarcha Cyril predsa len urobil oproti svojim predchodcom jeden z pohľadu dejín ruského pravoslávia výrazný ústupok. V 25. článku spoločnej deklarácie čítame, že gréckokatolíci „majú právo na existenciu a na to, aby podnikli všetko, čo je potrebné pre naplnenie duchovných potrieb svojich veriacich“.

 

Foto: wikimedia, flicr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo