Zápas o vieru v božstvo Svätého Ducha

Zápas o vieru v božstvo Svätého Ducha

Zobrazenie Ducha Svätého Gianom Lorenzom Berninim v apside Baziliky sv. Petra vo Vatikáne. Foto - Wikipedia

Vo 4. storočí dokonca kresťania, ktorí verili v božstvo Syna, považovali Svätého Ducha za tvora, prípadne za služobného ducha alebo Božieho anjela.

Nový zákon sa vyjadruje – zodpovedajúc svojej iba náznakovo rozvinutej trinitárnej teológii – veľmi zdržanlivo o personalite Svätého Ducha. Ohlasuje ho síce ako eschatologický spásny dar, hovorí však iba občas a len veľmi stručne – napríklad v krstnom príkaze Mt 28, 19 – o jeho osobnom charaktere.

S podobnou zdržanlivosťou sa vyjadrujú aj rané staroveké cirkevné spisy, pričom na jednej strane mieria na osobné bytie Svätého Ducha a na druhej strane – nasledujúc Jánovo evanjelium – si božskú prirodzenosť predstavujú ako ducha: „Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde“ (Jn 4,24).

Až v priebehu zápasu o správne chápanie vzťahu Ježiša Krista k Bohu Otcovi sa posunul aj Svätý Duch v silnejšej miere do zorného poľa.

Pneumatomachovia

Ariánski teológovia ako Eunómius (†394), ktorí vykazujú Logos do oblasti stvorenstva, vidia aj vo Svätom Duchu len tvora. Údajným zástancom tohto presvedčenia bol homoiousiansky zmýšľajúci biskup Macedónius z Konštantínopolu († pred 364), preto popierači božstva Svätého Ducha boli neskôr často označovaní ako macedoniáni. Iní nazývali stúpencov tohto vyznania „pneumatomachmi“, čo po slovensky znamená „bojovníkmi proti duchu“.

Ako napísal Atanáz medzi rokmi 356 a 362 biskupovi Serapionovi z Thmuis, v tej dobe dokonca kresťania, ktorí verili v božskosť Syna, považovali Svätého Ducha za tvora, prípadne za služobného ducha alebo Božieho anjela. Podľa Atanáza je jednopodstatnosť Ducha s Otcom a Synom ale takisto bezpodmienečná ako nicejská jednopodstatnosť medzi Otcom a Synom. Preto vyhlásil Alexandrijský koncil v roku 362, že len tí sa pripúšťajú k cirkevnému spoločenstvu, ktorí prijímajú Nicejský koncil a odmietajú stvorenosť Svätého Ducha.


Ikona zobrazujúca zostúpenie Ducha Svätého na apoštolov vo Večeradle. Foto - Wikipedia

Medzi stúpencami Nicejského koncilu však vládla veľká neistota, ako by sa malo pozitívne formulovať toto učenie. Takto napríklad Bazil z Cézarey (†379) považoval za rozumné prechodne sa zrieknuť verejného ohlasovania božskosti Svätého Ducha.

Až po roku 373, po prerušení vzťahov s priateľom Eustatiom zo Sebaste, ktorý sa od tej chvíle stal „bojovníkom pneumatomachov“ (Bazil z Cézarey, Epistola 263,3), vyjadroval Bazil a ďalší Kapadóčania svoje príslušné náuky aj verejne s väčšou istotou. V Bazilovom diele O Svätom Duchu (De Spiritu Sancto) v tej dobe už bola reč o konsubstancialite Ducha s Otcom a Synom. Ba Gregor z Nazianzu († okolo 390) preniesol „homoousios“ dokonca na Svätého Ducha.

Oproti tomu pneumatomachovia vypracovali vo svojej pneumatológii predovšetkým negácie o Svätom Duchu. Umiernení pneumatomachovia síce odmietali – z dôvodu zdržanlivých pneumatologických výrokov Biblie – uznať božskosť Ducha, no neodvažovali sa označovať Ducha za tvora. Reprezentujú ich azda slová, ktoré boli neskôr vložené do úst Eustatia zo Sebaste: „Z mojej strany nie som ani za to, aby bol Svätý Duch nazývaný ‚Boh‘, ani si nedovolím nazývať ho ‚tvor‘“ (Sokrates, Historia ecclesiastica 2,45).

Apolinárov blud

A tak otázka Ducha zostávala otvorená a vyčkávala na koncilové riešenie. Popri tom sa Atanázov priateľ, učený Sýrčan Apolinár, ktorý bol od roku 361 biskupom v rodnom meste Laodicei, usiloval vysvetliť súhru božstva a ľudstva v Ježišovi Kristovi.

Podľa platónskej antropológie Apolinár delil človeka na rozum, dušu a telo, teda nasledoval platónsku trichotómiu. Čo sa však týka Ježišovho ľudstva, tak – podľa Apolinára – pri Ježišovi božský Logos nahradil ľudský rozum (nous). Podľa tohto učenia sa Logos ako vedúci princíp ubytoval v Ježišovi, ktorý sa stal človekom, takže Ježiš vlastní len božský rozum. Týmto učením však Apolinár ukrátil ľudskú stránku Ježiša o nous a ohrozil tak – podľa názoru jeho odporcov – vieru, že Ježiš spasil celého človeka.

Problémy cirkevnej administratívy

K týmto nevyriešeným pneumatologickým a kristologickým otázkam sa pridali problémy cirkevnej administratívy. V starovekej Cirkvi bol totiž v čele miestnej cirkvi vždy len jeden biskup. V dôsledku ariánskych sporov a s nimi spojených personálno-politických zásahov cisárov existovali v roku 381 v Antiochii však traja, azda dokonca štyria biskupi, zatiaľ čo len jeden mal viesť túto významnú sýrsku metropolu. Aj táto miestno-cirkevne neprekonateľná situácia prispela k úvahám o nadlokálnom riešení.

Napokon na konci ariánskeho sporu nastúpil arián Demofil na biskupský stolec ríšskeho hlavného mesta Konštantínopol. Keď sa v roku 379 dostal k vláde nicejsky zmýšľajúci cisár Teodóz, dal Demofilovi na vedomie, aby buď prijal nicejskú vieru, alebo odstúpil. Avšak na základe väčšinovo ariánskeho obyvateľstva svojho biskupského mesta Demofil ignoroval cisársku výzvu.


Bazil Veľký, Ján Chryzostomos a Gregor Naziánsky. Foto - Wikimedia

Podarilo sa získať Gregora z Nazianzu pre pastoráciu malého stáda konštantínopolských stúpencov Nicejského koncilu a Gregor vďaka svojej výrečnosti získal významný počet nových stúpencov. Keď v jeseni 380 prišiel cisár Teodóz do hlavného mesta, dohnal Demofila k odstúpeniu a Gregora ustanovil za nového biskupa. Gregor, ktorý dbal na cirkevný poriadok, nástojil na tom, že definitívne rozhodnutie o osobe biskupa Konštantínopolu musí byť postúpené koncilu. 

Nevyriešené pneumatologické a kristologické otázky, ako aj problémy cirkevného vedenia preukázali vhodnosť koncilu a naozaj cisár Teodóz zvolal – pravdepodobne medzi februárom a marcom 381 – biskupov Východnej ríše do Konštantínopolu na synodu. 

Konštantínopolský koncil

Na synodu, ktorej akty sa stratili, prišlo približne 150 biskupov Východu. Začala sa začiatkom mája 381. Pred zasadaniami cisár Teodóz prijal biskupov vo svojom paláci. Zvlášť úctivo pozdravil biskupa Meletia z Antiochie. Takýmto spôsobom nechal koncilových otcov uhádnuť, ktorého biskupa si želá za predsedu koncilu.

Koncil zasadal v Chráme apoštolov alebo azda aj v Chráme svätej Ireny. Na rozdiel od Konštantína sa cisár Teodóz – napriek svojmu veľkému záujmu o koncilové dianie – nezúčastňoval na diskusiách zhromaždenia a ani sa nenechal zastupovať cisárskymi komisármi. Keďže vedenie synody spočívalo neustále v rukách biskupov, jeho príslušnej zdržanlivosti sa dá vysloviť veľká chvála.

Prečítajte si aj ďalšie články Johannesa Hofmanna o dejinách kresťanskej teológie Zdieľať

Na prvých zasadaniach sa podľa všetkého vyriešilo obsadenie konštantínopolského biskupského stolca. Gregor z Nazianzu bol pôvodne vysvätený za biskupa maloázijskej Sasimy, pričom tohto sídla sa nikdy neujal. Napriek tomu jeho povolanie na konštantínopolskú katedru protirečilo kánonu 15 Nicejského koncilu, pretože tento zakazuje preloženie biskupa z pôvodného biskupského stolca na nejaký iný biskupský stolec.

Ako však koncilový prezident Meletius uistil synodálnych otcov, nicejskí otcovia sformulovali tento kánon len kvôli zabráneniu prípadným chúťkam na moc, čo o Gregorovi neplatí. Následne synoda vyhlásila Gregorovo ustanovenie za biskupa Konštantínopolu za kánonické a nechala ho intronizovať v Chráme apoštolov.

Antiochijský spor

Koncil bol nečakane prerušený náhlou smrťou koncilového prezidenta Meletia, ktorý pre svoju vážnosť a diplomatickú obratnosť bol zvlášť súci na svoju úlohu. Po smútočných obradoch sa biskupi opäť zišli a preniesli predsedníctvo na práve intronizovaného konštantínopolského biskupa Gregora. Meletiovi stúpenci ihneď presadili do programu zasadnutia biskupské nástupníctvo Antiochie.


Gregor Naziánsky. Foto - Wikimedia

Gregor sa pokúšal riešiť tento problém v zmysle dohody schválenej kedysi aj Západom. Avšak jeho návrh, aby sa nekonala žiadna nová voľba a Paulínus, taktiež nicejsky zmýšľajúci protibiskup voči Meletiovi, bol uznaný za jeho nástupcu, narazil na odpor pri Meletiových stúpencoch. Hoci predstavili ako svojho kandidáta kňaza Flaviána, na synode sa nevolilo, pretože pravdepodobne cisár kvôli vyhnutiu sa konfliktu so Západom zabránil voľbe.

Rokovania o únii s pneumatomachmi

Nasledovali rokovania o únii s delegáciou 36 pneumatomachických biskupov. S tým bezpochyby súviselo takzvané nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery. Ešte pred niekoľkými desaťročiami sa vychádzalo z toho, že konciloví otcovia len prevzali a rozšírili nicejský symbol o výroky o Svätom Duchu. V skutočnosti sa však nicejsko-konštantínopolský symbol objavil až o 70 rokov neskôr v aktoch Chalcedónskeho koncilu.

Preto sa dnes väčšinou prijíma, „že Konštantínopolský koncil síce nestanovil žiaden oficiálny symbol, ale zaiste [...] sa radil o texte a sformuloval text“, ktorý prináša Chalcedónsky koncil v roku 451. Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery teda zaiste nie je koncilovými otcami schváleným koncilovým dokumentom, ale dialogickým papierom, na ktorého podklade sa rokovalo s pneumatomachmi.

Na tento účel bol podľa všetkého inakší symbol pripodobnený vo svojich kristologických formuláciách Nicejskému koncilu a potom rozšírený o nasledujúce výroky o Duchu: „Veríme v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov“ (DH 150).

Podľa hore vyznačených formulácií, ktoré vysvetlíme v nasledujúcom článku (10. júna 2017), sa dá zvlášť jasne pochopiť teologický zámer redaktorov textu, ale aj ich ústretovosť voči pneumatomachom, ktorá sa prejavila v úsilí o ustavičnú biblickú ukotvenosť textu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo