Nad písaním vlastného epitafu

Nad písaním vlastného epitafu

Náhrobný kameň na cintoríne sv. Rozálie v Košiciach. Foto - TASR/Milan Kapusta

Epitaf môže človeku urobiť už počas života dobrú službu – hoci zredukovať svoj život do približného počtu znakov, ako povoľuje Twitter, nie je jednoduché.

Niekedy začiatkom nového milénia som sa zúčastnil na bohoslužbách známej cirkvi na námestí Times Square v New Yorku a odvtedy vždy, keď navštívim nejaký cintorín, venujem zvláštnu pozornosť krátkym nápisom na náhrobných kameňoch. Inšpiratívna kázeň hosťujúceho rečníka o zamyslení sa nad písaním vlastného epitafu sa stala jednou z mojich celoživotných výziev.

Epitafy môžu byť rôzne – pri čítaní niektorých sa vnímavý človek neubráni slzám, pri iných smiechu, pri väčšine triezvej reflexii. Často sa z jednej či dvoch viet dozvieme, kto bol daný človek, pre aké ciele žil, čo dokázal, čomu veril alebo aké boli jeho hodnoty. Autorom niektorých inskripcií sú samotní mŕtvi, texty iných boli koncipované pozostalými.

Ľudia písali epitafy od nepamäti a populárne sú – v niektorých krajinách viac, v iných menej – aj v súčasnej dobe. Na dva si pamätám ešte z čias detstva. Prvý žiadny komentár nepotrebuje: „Zde leží Jiří Wolker, básnik, jenž miloval svět a pro spravedlnost jeho šel se bít. Dřív než moh srdce k boji vytasit, zemřel, mlád dvacet čtyři let.“

Ten druhý je vytesaný do náhrobného kameňa slovenského básnika a kňaza Sama Chalupku: „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som.“

Niektoré epitafy sú pomyselné a hoci do kameňa nikdy vytesané neboli, napĺňajú podobnú funkciu. Málo z týchto epitafov – ak vôbec nejaký – má pre svet hlbší význam ako ten Ježišov, ktorý sa skladá iba z dvoch slov: „Je dokonané!“ (Jn 19:30)

A máloktorý dokáže kresťana viac inšpirovať ako ten z pera Ježišovho najvplyvnejšieho učeníka Pavla z Tarzu: „Dobrý boj som dobojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, spravodlivý sudca, no nie iba mne, ale aj všetkým, čo s láskou očakávajú jeho zjavenie“ (2Tim 4:7-8).

Najdemokratickejšou inštitúciou je smrť

Premýšľanie nad vlastným epitafom – ideálne v mladom veku – môže mať zásadný pozitívny význam pre život človeka. Ak by sme chceli mať na svojom náhrobnom kameni epitaf, a nechceme, aby ho za nás napísal niekto iný, nikdy nie je príliš skoro – nech to znie akokoľvek morbídne – začať s jeho formuláciou.

Epitaf môže človeku urobiť už počas života dobrú službu – hoci zredukovať svoj život do približného počtu znakov, ako povoľuje Twitter, nie je jednoduché.

„Ak by sme chceli mať na svojom náhrobnom kameni epitaf, a nechceme, aby ho za nás napísal niekto iný, nikdy nie je príliš skoro – nech to znie akokoľvek morbídne – začať s jeho formuláciou.“  Zdieľať

Epitaf nám pripomína našu pominuteľnosť. Môžeme sa zdravo stravovať, pravidelne cvičiť, dopriať si dostatok spánku a mať tú najkvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť, no i tak zomrieme. Môžeme z tohto sveta odísť v rôznom veku, rôznym spôsobom a na rôznych miestach, isté však je, že nikto z nás na tejto zemi nebude večne.

Ktosi raz povedal, že smrť je tou najdemokratickejšou inštitúciou – nikoho nediskriminuje ani neprivileguje, na každého z nás viac či menej trpezlivo čaká.

Smrť nikto z nás nezakúsil a na rozdiel od iných stvorení sme si vedomí, že ju musíme podstúpiť. Niektorí prežívajú strach a úzkosť už pri samotnom pomyslení na stretnutie so smrťou a snažia sa zažehnať myšlienky, ktoré by im pripomenuli, že ich dátum je už kdesi v kalendári zaznačený. „Kráska na pražskom orloji“ si však po každého z nás raz príde, či o rande s ňou stojíme, alebo nie.

Iní pristupujú k stretnutiu s rešpektom, no bez strachu. Dietrich Bonhoeffer sa pred popravou obesením v koncentračnom tábore vo Flossenbürgu lúčil so svojím spoluväzňom pokojnými slovami, o ktorých význame počas života často premýšľal: „Toto je koniec – pre mňa začiatok života.“  

Náhrobný kameň namiesto televízora

Okrem spomienok zostáva obvykle po človeku náhrobný kameň. Prvý dátum, ktorý je do neho vytesaný, si nikto z nás nevybral a ten druhý – indikujúci, že sme boj s časom prehrali – si nevyberá väčšina.

Najdôležitejšia informácia na náhrobnom kameni je však tá najkratšia – pomlčka medzi dátumom narodenia a smrti. Jej obsah zostáva ukrytý, no každý z nás k nemu denne pridáva a epitaf sa stáva jej komentárom.


Kríž na cintoríne sv. Rozálie v Košiciach. Foto – TASR/Milan Kapusta

Nedávno som čítal knihu Dialógy, v ktorej autori Štefan Kassay a Ján Košturiak ponúkajú na malom priestore množstvo praktickej múdrosti. Čitateľ sa okrem iného dozvedá, že prvý z autorov prechováva v obývačke svojho domu malý sústruh, ktorý mu pripomína „odkiaľ sa začala moja kariéra, aby som nespyšnel a nemyslel si o sebe, že som nejaký velikán“.

Ak má pohľad do minulosti, na sústruh, moc nastaviť správnu perspektívu, aký vplyv môže mať pohľad do budúcnosti – na náš vlastný náhrobný kameň? Ovplyvnilo by život našej krajiny, ak by väčšina rodín urobila v obývačkách svojich domovov jednu malú zámenu – televízor von, náhrobný kameň dnu?

Ak si to niekto vyskúša a zmena na individuálnych životoch bude pozitívna, možno vznikne hnutie, ktorého sloganom bude „Náhrobný kameň namiesto televízora“.

Časté uvedomenie si vlastnej pominuteľnosti môže byť účinným prostriedkom zmeny životnej perspektívy a štýlu, pomôže vyjasniť zmysel vlastnej existencie a sústrediť každodennú pozornosť na to najdôležitejšie.

Kresťanom môže priniesť poriadok medzi rôzne objekty ich lásky, dávajúc lásku k Bohu – ako ľudskú odozvu na Božiu lásku k človeku – na prvé miesto. Naše úspechy aj utrpenie sa zrazu budú javiť v odlišnom svetle.

Väčšina ľudí začína knihu čítať odpredu, no sú aj takí, ktorí si najskôr prečítajú jej záver, aby sa čo najrýchlejšie dozvedeli, ako to celé dopadne.

„Najdôležitejšia informácia na náhrobnom kameni je tá najkratšia – pomlčka medzi dátumom narodenia a smrti.“  Zdieľať

V reálnom svete vieme, ako to dopadne: hlavný hrdina neprežije, bude mať pohreb, ktorého veľkosť bude ovplyvnená aj počasím, a na mieste posledného odpočinku bude jeho pozemskú existenciu pripomínať náhrobný kameň. Epitaf, ktorý mu počas života dobre slúžil, sa stane posledným posolstvom, ktoré svetu odovzdá.

Myslím si, že aspoň občas je užitočné premýšľať o svojom živote tak, že počiatočným bodom nie je jeho začiatok, ale koniec. Na rozdiel od bežnej knihy zostávajúce strany nášho života sú totiž stále nepopísané. Premýšľanie by nám malo pomôcť zapísať ich zmysluplne.

Ako zmysluplne, jedného dňa posúdi sám Boh – konečný autor všetkých ľudských epitafov.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo