Františkova chudobná cirkev: marxistická utópia alebo autenticita evanjelia?

Františkova chudobná cirkev: marxistická utópia alebo autenticita evanjelia?

Pápež František prichádza slúžiť svätú omšu počas návštevy Ekvádoru v roku 2015. Foto - TASR/AP

Od zvolenia kardinála Jorgeho Bergoglia za pápeža nie je núdza o rôzne špekulácie, ktoré priamo či nepriamo spochybňujú teologické zázemie a pravovernosť jeho učenia. Nakoľko oprávnené sú výhrady jeho kritikov?

Starostlivosť o chudobných a najbiednejších patrila v histórii Cirkvi vždy k jej poslaniu. Keď však pápež František vyjadril krátko po svojom zvolení – počas prvého stretnutia s novinármi v Aule Pavla VI. – túžbu, aby sa Cirkev stala chudobnou a pre chudobných, pod týmto pojmom mal na mysli oveľa širšiu sociálnu skupinu než len tých najbiednejších.

Rôzne postmoderné formy negatívnej chudoby v súčasnosti postihujú skoro každého človeka, priam celé generácie, a úlohou Cirkvi je smerovať Kristovu radostnú zvesť práve k nim. Za najúčinnejší prostriedok evanjelizácie pápež František považuje cestu autentickej chudoby Cirkvi.

Ak sa má Cirkev podľa želania pápeža Františka stať Cirkvou chudobnou pre chudobných, nejde o prevratne novú myšlienku. Je dokázateľné, že skoro všetci pápeži 20. storočia vo svojich dokumentoch nabádali klérus k starostlivosti o chudobných a k životu v autentickej chudobe.

Pre vývoj pojmu chudobná cirkev sa stali dôležitými myšlienky niektorých teologických diel, najmä spis Za Cirkev slúžiacu a chudobnú od Yvesa Congara, ktoré sa pretavili do Paktu z katakomb a Dokumentu z Aparecidy.

Avšak jedinečnosť pápeža Františka spočíva v nástojčivosti, s akou víziu Cirkvi chudobnej a pre chudobných presadzuje. Považuje ju totiž za dôležitú pastoračnú stratégiu, pričom sa sám s touto víziou naplno stotožňuje a ide celej cirkvi príkladom k jej dosiahnutiu.

Od zvolenia Jorgeho Bergoglia za 266. hlavu Katolíckej cirkvi nie je núdza o rôzne špekulácie, ktoré priamo či nepriamo spochybňujú teologické zázemie a pravovernosť jeho učenia. Ak sa Svätý Otec František snaží o Cirkev s prívlastkom „chudobná“, je ľavičiarom?

Prikláňa sa k marxistickej teológii oslobodenia, pre vznik a rozšírenie ktorej boli v druhej polovici minulého storočia v krajinách Latinskej Ameriky optimálne podmienky? Sú oprávnené obavy niektorých radikálne konzervatívnych spoločenstiev typu Kňazské bratstvo sv. Pia X., Dielňa sv. Jozefa a iných o pravovernosť jeho učenia? Kde hľadať teologické korene náuky pápeža Františka?

Bezdôvodnosť obvinení pápeža z nepravovernosti a ľavičiarstva

Za kritiku súčasnej spoločnosti si pápež František vyslúžil rôzne obvinenia z marxizmu, pauperizmu a príklonu k iným novovekým ľavicovým ideológiám.

V exhortácii Evangelii gaudium, ktorá sa považuje za jeho programový dokument, kritizuje predovšetkým neschopnosť súčasného kapitalistického ekonomického systému, ktorý je založený na teórii voľného trhu, byť solidárnym s chudobnými.

"Skoro všetci pápeži 20. storočia vo svojich dokumentoch nabádali klérus k starostlivosti o chudobných a k životu v autentickej chudobe." Zdieľať

Za najväčší morálny problém súčasnej spoločnosti považuje fakt, že chudoba je vnímaná len ako nevyhnutný „vedľajší produkt“ ekonomiky. Trhový systém je totiž postavený na princípe, že čím viac je efektívnejší, čím viac stúpa celkový blahobyt, tým viac sa ujde aj chudobným a o to viac sa podarí znížiť chudobu vo svete.

Toto však podľa Františka nefunguje, nefunguje redistribúcia prebytkov smerom od bohatých k chudobným. Bohatí sa stále viac obohacujú, chudobní ešte viac chudobnejú. Nefunguje systém solidarity.


Pápež František počas stretnutia s utečencami v tábore Moria na gréckom ostrove Lesbos v apríli 2016. Foto - TASR/AP

To nie je len ekonomický a spoločenský problém, ale zasahuje hlboko do duchovnej sféry každého človeka: „Nedostatok solidarity voči potrebám chudobného má priamy vplyv na vzťah človeka s Bohom: ,Vyslyšaná býva kliatba toho, kto ti v trpkosti duše zlorečí, lebo vyslyší ho ten, čo ho stvoril´ (Sir 4,6). Stále sa vracia stará otázka: ,Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?´ (1 Jn 3, 17). Spomeňme si tiež, ako presvedčivo svätý Jakub opísal krik utláčaných: ,Mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána zástupov´ (Jak 5, 4).“[1]

Obvinenia pápeža z marxizmu sú nezmyselné. Pápež František totiž iba pokračuje v tradícii sociálneho učenia pápežov 20. storočia, siahajúcej k encyklike Rerum novarum jeho predchodcu Leva XIII., ktorý dôrazne kritizoval „obohacovanie hŕstky na úkor mnohých a uctievanie trhov, ktoré to ospravedlňovali“[2]. Tento dokument dal významný impulz pre vznik sociálnej náuky Cirkvi, pričom sa naň odvolávali prakticky všetci pápeži podnes.

Vyjadrenia pápeža Františka sa nápadne podobajú kritike nespravodlivého ekonomického systému, ktorú predostiera pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes: „V čase, v ktorom by rast hospodárskeho života ... mohol vyrovnávať sociálnu nerovnosť, ju naopak pričasto vyostruje, ba miestami vedie aj k zhoršeniu položenia sociálne slabých a k pohŕdaniu chudobnými. Zatiaľ čo obrovskému množstvu chýba ešte aj to najpotrebnejšie, podaktorí ... žijú v hojnosti a mrhajú majetkom. Prepych a bieda žijú bok po boku. Kým niekoľkí majú neobmedzenú moc rozhodovať, veľa je takých, ktorí nemajú takmer nijakú možnosť konať z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť, ba často sa nachádzajú v životných a pracovných podmienkach nedôstojných človeka.“[3]

"František nepredstavuje nejakú alternatívnu ekonomickú teóriu, skôr sa snaží vnímať ekonomickú realitu z pohľadu potrieb najchudobnejších z chudobných." Zdieľať

Obvinenia výrokov pápeža Františka z marxizmu sú nezmyselné tiež preto, lebo pápež v exhortácii Evangelii gaudium nekritizoval priamo samotný trhový mechanizmus, ako to robievajú ľavičiari, ani sa neprikláňal k návrhom a rétorike, ktoré sú typicky socialistické (ako napr. znárodnenie majetku bohatých, kolektivizácia, spoločné vlastníctvo), ani neponúkal nejaký iný alternatívny ekonomický systém (napr. direktívne plánované hospodárstvo), ale kritizoval príliš jednostranné a technokratické vnímanie trhového mechanizmu, ktorý prestáva byť prostriedkom a stáva sa cieľom.

Pápež pritom demaskoval „modlárske zmýšľanie, ktoré odovzdávalo zvrchovanosť človeka skrytému božstvu, deux ex machina, a požadovalo úplnú voľnosť. František odsúdil ideológie, ktoré obhajujú absolútnu autonómiu trhu, postoje, ktoré ospravedlňujú alebo tolerujú nerovnosť a biedu s tým, že sú to nevyhnutné alebo tolerovateľné vedľajšie produkty fungovania trhu“[4].

O tom, že postoje Františka nie sú myšlienkami marxistu, ale svedka a hlásateľa evanjelia, svedčí aj fakt, že pápež pobáda zachovávať princípy skutočne humánneho a solidárneho ekonomického systému, pričom poukazuje na jeho veľmi významný komunitárny rozmer: „Ekonomika a ekonomické vedy sú pozvané, aby videli hlbokú jednotu ekonomických procesov, ktoré musia prevažovať nad konfliktmi a konkurenciou. Trh nie je iba priestor, do ktorého vstupuje konkurencia výrobcov, predavačov a konzumentov. Trh je aj vyjadrením komunity, ktorá umožňuje a podporuje chod ekonomiky; komunita je ... miestečko, ktoré umožňuje život právnej a ekonomickej inštitúcie akou je trh. Ekonomika a ekonomické vedy sú pozvané, aby vytvorili priestor, v ktorom ekonomické myšlienky budú stále v dialógu so skutočnosťou a nebudú ju zatajovať.“[5]

František nepredstavuje nejakú alternatívnu ekonomickú teóriu, skôr sa snaží vnímať ekonomickú realitu z pohľadu potrieb najchudobnejších z chudobných. V Evanjeliu podľa Lukáša sa oproti iným preferencia k chudobných profiluje výraznejšie, napr. v kázaní Ježiša (Lk 4, 18; 6, 20.21; 7, 22; 16, 20-22) a pri stretnutí Ježiša s majetným Zachejom, ktoré navodí nový postoj k majetku a jeho deľbe s chudobnými, čo je významným dôsledkom jeho obrátenia (Lk 19, 1-10), atď.

Obvinenie pápeža Františka z marxizmu kategoricky odmieta aj bývalý pravicový politik a ekonóm Wolfgnag Schüssel: „Kto trochu študoval marxizmus, vie, že je to svojim spôsobom náboženstvo bez Boha a bez vertikálneho rozmeru, ktoré sa klania práve tej modle, pred ktorou pápež varuje, totiž monetarizmu. Marx je priamo fixovaný na ekonomický vývoj a na dejinné zákonitosti. Je to odosobnený, odindividualizovaný spôsob videnia, ktorý sa vôbec nekryje s pápežovou oprávnenou kritikou. Pohľad zameraný na človeka, na indivíduum s jeho sociálnymi väzbami a zodpovednosťou, to všetko je marxizmu úplne cudzie. Marxizmus hovorí o centrálne riadenom, dejinne zákonitom kolektívnom spoločenskom vývoji, zatiaľ čo človeka s jeho vertikálnou dimenziou i myšlienku slobody v akejkoľvek forme neguje.“[6]

Je pápež František teológom oslobodenia?

V žiadnom prípade pápežove snahy o chudobnú Cirkev nemožno považovať za dôsledok vplyvu ľavicových ideológií na jeho myslenie, naopak, bolo by to v rozpore s logikou samotnej marxistickej ideológie. Na druhej strane, každému, kto trochu pozná historické zázemie a život terajšieho pápeža, je zrejmé, že Jorge Bergoglio sa nemohol úplne vyhnúť vplyvu teologických škôl rozšírených na juhoamerickom kontinente.

Boj proti extrémnej chudobe a vykorisťovaniu v špecifických spoločensko-kultúrnych a ekonomicko-politických podmienkach krajín Latinskej Ameriky, odkiaľ pápež František pochádza, bol významnou živnou pôdou pre vznik a rozvoj teológie oslobodenia v 60. rokoch 20. storočia. Za základnú charakteristiku teológie oslobodenia sa považuje preferenčná voľba pre chudobných – „otvorená kritika sociálnej nespravodlivosti v Latinskej Amerike, postoj, ktorý mnohých kňazov priviedol k tomu, aby kritizovali miestne vlády, ktoré boli väčšinou diktatúrami“[7].

Teológovia oslobodenia sa snažili nachádzať vo Svätom písme „princípy a inšpiráciu k práci na oslobodení ľudí od nespravodlivých sociálnych pomerov a štruktúr. Jej východiskovým bodom často býva konkrétna situácia prevažne chudobných latinskoamerických ľudí a to, ako oni chápu Sväté písmo vo vzťahu k ich úsiliu o oslobodenie sa od hriechu, no aj od nespravodlivých sociálnych štruktúr“[8].

Podľa ľavicového publicistu Eduarda Chmelára „teológia oslobodenia je v skutočnosti skôr hnutie, usilujúce sa zmeniť teologické a sociálno-politické aspekty života, než nejaká nová teória. Presnejšie ... ide o postosvietenecké teologické hnutie. Jeho vedúci predstavitelia sa netaja tým, že sympatizujú s epistemologickými metódami a sociálnymi perspektívami Kanta, Hegela a Marxa“[9].

Cieľom teológie oslobodenia bolo a zostáva osvetlenie príčiny extrémnej chudoby v latinskoamerických krajinách z pohľadu viery, prístupným a zrozumiteľným neteologickým jazykom.

"Každému, kto trochu pozná historické zázemie a život terajšieho pápeža, je zrejmé, že Jorge Bergoglio sa nemohol úplne vyhnúť vplyvu teologických škôl rozšírených na juhoamerickom kontinente." Zdieľať

Väčšina z teológov oslobodenia boli katolíci, ktorí riešili problém, ako priblížiť vieru v Krista ľuďom, ktorí trpeli chudobou v dôsledku nespravodlivého ekonomicko-spoločenského a politického systému. Snažili sa analyzovať situáciu chudobných z hľadiska viery a skúmať ju vo svetle Božieho zjavenia a kresťanskej tradície.

Autorom termínu „teológia oslobodenia“ bol peruánsky katolícky teológ Gustavo Guttiérrez z titulu diela z roku 1971 La teología de la liberación. Hnutie bolo reakciou na neprijateľné sociálne postavenie latinskoamerického obyvateľstva, pričom sa usilovalo prepojiť filozofický marxistický koncept triedneho boja a rovnosti s odkazom Ježiša Krista a konštituovať tak „ľudovú cirkev“ či „cirkev chudobných“, považujúc práve ľud za nositeľa sociálnej revolúcie.

Teoretici teológie oslobodenia sa chopili oficiálnej cirkevnej formulácie o „prednostnej voľbe chudobných“ vytvorenej na zasadaniach CELAM-u (Rada biskupských konferencií krajín Latinskej Ameriky a Karibskej oblasti) v Medellíne v roku 1968 a v Pueble v roku 1979. Táto formulácia mala byť pôvodne vyjadrením snahy o zmenu myslenia v cirkvi po Druhom vatikánskom koncile. Podľa teológov oslobodenia sú predovšetkým chudobní skutočným novým biblickým Božím ľudom.[10]

Teológia oslobodenia bola v dôsledku zlyhania idey reálneho socializmu v krajinách strednej a východnej Európy a tiež niektorých ďalších revolučných zmien v oblasti kultúrneho, politického a spoločenského života po roku 1968 vnímaná európskymi teológmi veľmi podozrievavo a často s veľkým nepochopením.

V európskom historickom a politickom kontexte myšlienky teológie oslobodenia mohli viesť až k popieraniu Boha (marxizmus) a relativizácii pravdy. Syntéza kresťanstva a marxizmu, ktorú táto teológia predstavovala, sa začala považovať za také ohrozenie čistoty ohlasovaného evanjeliového posolstva, že pápež Pavol VI. osobne zakročil napísaním apoštolskej exhortácie Evangelii nuntiandi.


Pápež František počas stretnutia s domorodým obyvateľstvom vo Vatikáne vo februári 2017. Foto - TASR/AP

Vatikánska Kongregácia pre náuku viery v súvislosti s teológiu oslobodenia vydala dva dokumenty – Libertatis nuntius (1984) a Libertatis conscientia (1986). Na jednej strane tieto dokumenty „oceňovali záujem hnutia o chudobných a spravodlivosť, no odsudzovali tendenciu miešať marxistickú spoločenskú analýzu a koncepty ako ,triedny boj´ s náboženským záväzkom ukončiť chudobu a nespravodlivosť“[11].

Podobný názor mal aj vtedajší argentínsky provinciál jezuitov Jorge Bergoglio v 70. rokoch 20. storočia, keď kritizoval učenie niektorých svojich spolubratov z jezuitskej rehole a tiež priaznivcov teológie oslobodenia: „Keď tvrdili, že používajú vedecké metódy k analýze problémov spoločnosti, zbavovali sa pohľadu viery. Tak sa otvárali ideológii, ktorá urobila z viery nástroj. To bol omyl marxistickej teológie oslobodenia.“[12]

Neskôr, v role hlavného redaktora Záverečného dokumentu CELAM z Aparecidy[13], sa kardinál Bergoglio spolu so svojim redakčným tímom dôsledne vyhýbal metodológii teológie oslobodenia, dokonca sa tento teologický smer v texte dokumentu ani nikde nespomína. Na druhej strane však „použil silné slová o budovaní spravodlivej a bratskej spoločnosti, ktorá zabezpečuje zdravie, jedlo, vzdelanie, bývanie a prácu pre všetkých“[14].

Teológia ľudu nie je teológiou oslobodenia

Na tomto mieste je nevyhnutné poukázať na možný metodologický omyl, ktorý môže byť dôsledkom generalizovania, resp. výsledkom istej pojmovej nejednoznačnosti. Je potrebné uvedomiť si fakt, že začiatkom sedemdesiatych rokov sa v Latinskej Amerike hovorilo o teológiách oslobodenia v pluráli. Podľa jezuitského teológa J. Scannoneho, Bergogliovho profesora, existujú „štyri smery, ktoré v rámci tohto hnutia možno rozlišovať:

teológia, vychádzajúca z pastoračnej praxe Cirkvi (predstaviteľ E. Pironio);

teológia vychádzajúca z praxe revolucionárskych skupín (predstaviteľ H. Assmann);

teológia vychádzajúca z historickej praxe (predstavitelia G. Gutiérrez, L. Boff);

teológia vychádzajúca z praxe latinskoamerických národov (predstaviteľ L. Gera)“[15].

"V role hlavného redaktora Záverečného dokumentu CELAM z Aparecidy, sa kardinál Bergoglio spolu so svojim redakčným tímom dôsledne vyhýbal metodológii teológie oslobodenia, dokonca sa tento teologický smer v texte dokumentu ani nikde nespomína." Zdieľať

Pre Jorgeho Bergoglia, ktorý sa ako argentínsky jezuita (a v rokoch 1973 až 1979 aj ako provinciál tamojších jezuitov) nemohol vyhnúť konfrontácii s týmto hnutím, sa najprijateľnejším zdal posledný, štvrtý menovaný smer, ktorý je v argentínskych podmienkach známy ako Teologia del pueblo (teológia ľudu). Pre porovnanie, „zatiaľ, čo teológovia oslobodenia používali pre analýzu a premenu reality marxistickú terminológiu, začali argentínski teológovia na čele s L. Gerom s kultúrou a religiozitou el puebla, ktorá prirodzene vzdorovala ako marxistickým, tak i liberálnym ideológiám“[16].

Hlavný priekopník teológie ľudu argentínsky teológ L. Gera pod pojmom „ľud“ (el pueblo) definoval „potlačovanú väčšinu, z ktorej vychádza túžba po spravodlivosti a pokoji. Pre Geru je el pueblo aktívnym hýbateľom dejín, nie pasívnou masou, ktorú treba prebudiť, ako sa naň dívali liberáli a marxisti... Podľa neho nebolo úlohou teológov vytvárať kategórie, ale vysvetľovať priania ľudí vo svetle dejín spásy. Buď je teológia prejavom Božieho ľudu, alebo nie je ničím“[17].

Argentínsky smer teológie ľudu vyvinul špecifickú metódu, ktorá má podľa J. Scannoneho tieto charakteristické črty:

nestačí vychádzať iba z praxe, organizovanej kresťanskými základnými komunitami, ale všeobecne z praxe ľudu (národov) Latinskej Ameriky, v ktorej je často inkulturovaná múdrosť (skúsenosť) a ľudová zbožnosť Božieho ľudu;

využiť historicko-kultúrnu analýzu predovšetkým ako prostriedok, aby sa historická a sociálna realita chudobných interpretovala vo svetle viery a posúdiť, ako možno túto realitu zmeniť;

teológia ľudu sa odvoláva viac na aplikáciu syntetických a hermeneutických nástrojov humanitných vied (ako napr. historiografia, kultúrna antropológia, religionistika a pod.);

od prvopočiatku je potrebné kritizovať taký teologický smer, ktorý nekriticky preberá prvky z inštrumentária marxistickej analýzy, pretože tieto nie sú kompatibilné ani s pochopením veriaceho človeka, ani s osobitosťou latinskoamerických národov. Preto teológia ľudu uprednostňuje vlastné kategórie pri štúdiu a interpretácii dejín, kultúry a ľudovej zbožnosti Latinskej Ameriky.[18] 


Bolívijský prezident Evo Morales a pápež František pózujú s tradičnými bolívijskými klobúkmi počas druhého Svetového stretnutia ľudových hnutí v Santa Cruz v júli 2015. Foto - TASR/AP 

Scannone objasňuje podstatné rozdiely medzi teológiou oslobodenia a argentínskou teológiou ľudu. Teológia oslobodenia vzhliada na ľud ako na socioekonomickú alebo triednu kategóriu (proletariát, vidiecki bezzemkovia) v opozícii k dominujúcej triede alebo buržoázii.

Teológia ľudu chápe ľud ako historickú, kultúrnu, dokonca symbolickú kategóriu, ktorá zahŕňa všetkých, ktorí zdieľajú spoločnú predstavu oslobodenia, bez ohľadu na to, aké je ich spoločenské postavenie.

Teológia oslobodenia vníma históriu latinskoamerického ľudu ako históriu útlaku až do príchodu socialistickej revolúcie. Na druhej strane teológia ľudu vidí v kultúre a v dejinách latinskoamerických národov proces oslobodzovania, ktorý začal už dávno, ale doteraz čaká na svoje plné vyjadrenie.[19]

Podľa Scannoneho „teológia ľudu je naratívna, sústreďuje sa na príbehy ľudského života. Je to v určitom zmysle ľudová teológia, pretože sa zrodila zo stretávania sa s ľuďmi a nikdy nemala teoretický a filozofický základ v marxizme“[20].

Teológia ľudu odmieta elitárstvo každého druhu. Kritizuje liberalizmus, marxizmus, ale aj klerikalizmus, pretože v nich vidí „snahu elít zosobňovať si právo rozhodovať, čo by si ,ľud´ mal myslieť a ako by mal jednať, a taktiež aj popieranie ,prorockej charizmy´, ktorá je vlastná kresťanom skrze ich spojenie s Kristom“[21].

Podľa názoru niektorých autorov, zo žiadneho z mnohých verbálnych či písomných prejavov pápeža Františka nemožno úplne vylúčiť hlavné charakteristiky teológie ľudu, tohto argentínskeho teologického smeru, ktorý neodškriepiteľne zanechal v myslení, učení a konaní súčasného biskupa Ríma vrytú hlbokú stopu.

Na druhej strane, podľa názoru Gustava Gutiérreza, František priniesol do Ríma skôr sviežosť evanjelia, než že by bol priaznivcom nejakej konkrétnej vyhranenej teológie. Jorge Bergoglio nie je a ani nikdy nebol teológom oslobodenia v úzkom slova zmysle.[22]

O jeho vernosti pravej náuke Magistéria Cirkvi teda nemôže byť žiadnych pochýb.

Poznámky

[1] FRANTIŠEK. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, b. 187 [online]. Dostupné na internete: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/apostolska-exhortacia-evangelii-gaudium

[2] IVEREIGH, Austin. Papež reformátor, Triton 2016, s. 221.

[3] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Gaudium et spes, b. 63 [online]. Dostupné na internete: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/gaudium-et-spes

[4] IVEREIGH, Papež reformátor, s. 222.

[5] TORNIELLI Andrea, GALEAZZI Giacomo. Pápež František: Táto ekonomika zabíja, Fortuna Libri 2015, s. 246.

[6] SCHüssel, Wolfgang. Povzbudenie pre ekonomiku. In: ZULEHNER, Paul. M. Papež František a jeho reforma Církve. Vyšehrad, 2015. s. 113.

[7] SCAVO, Nello. Nepriatelia pápeža Františka. Fortuna Libri, 2016, s. 53.

[8] Za Pápeža Františka dozrieva teológia oslobodenia [online]. Dostupné na internete: https://www.lifenews.sk/node/6227

[9] CHMELÁR, Eduard. Teológia oslobodenia žije [online]. Dostupné na internete: http://www.blisty.cz/art/26290.html

[10] Porov. slovnik.ku.sk - Heslo Teológia oslobodenia [online]. Dostupné na internete: http://slovnik.ku.sk/encyclopedia/teologia-oslobodenia/

[11] Za Pápeža Františka dozrieva teológia oslobodenia [online].

[12] IVEREIGH, Papež reformátor, s. 307.

[13] Záverečný dokument z V. generálneho zhromaždenia biskupov krajín Latinskej Ameriky a Karibiku v Aparecide je dostupný v angličtine na: http://www.celam.org/aparecida/Ingles.pdf

[14] Za Pápeža Františka dozrieva teológia oslobodenia [online].

[15] HOLZTRATTNER, Magdalena (ed.). Innovation und Armut – Wohin fűhrt Papst Franziskus die Kirche? Verlagsanstalt Tyrolia, 2013, s. 57.

[16] IVEREIGH, Papež reformátor, s. 122.

[17] IVEREIGH, Papež reformátor, s. 123.

[18] Táto kategorizácia je spracovaná podľa: HOLZTRATTNER, Innovation und Armut, s. 58.

[19] IVEREIGH, Papež reformátor, s. 123.

[20] NOBLE, Tim. Teologie osvobození - Církev chudá, Církev pro chudé - audiozáznam z prednášky v Místogalerie Brno, čas: 00:38:42 [online]. Dostupné na internete: http://papezfrantisek.sk/teologie-osvobozeni-cirkev-chuda-cirkev-pro-chude/

[21] IVEREIGH, Papež reformátor, s. 123.

[22] NOBLE, Tim. Teologie osvobození – Církev chudá, čas: 00:34:54 [online].

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo