Triesky, brvná a jasný zrak

Triesky, brvná a jasný zrak

Podobenstvo o trieske a brvne. Domenico Fetti (1619). Foto: metmuseum.org)

Ježiš nikdy nepovedal: „Ak vidíš triesku v oku svojho brata, nevšímaj si ju, lebo ty sám máš tiež vo svojom oku triesku a možno aj čosi horšie.”

Trieska v oku bolí. Ježiš nás varuje pred duchovnou pýchou, pred presvedčením, že sme lepší než náš brat, lebo nás náhodou táto konkrétna trieska netrápi. Preto nazýva pyšného človeka v podobenstve, ktoré skutočne povedal, pokrytcom. Všimnime si však, čo hovorí ďalej: „Vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať triesku z oka svojho brata.“

Ježiš v žiadnom prípade trieskam nefandí. Chce, aby boli preč. Prikazuje nám vážne si spytovať svedomie, vykonať duchovné upratovanie; musíme byť milosrdní voči hriešnikom, no neznášanliví voči hriechu – a začať svojím vlastným. Hneváme sa na svojho brata? Hľadeli sme žiadostivo na tamtú ženu? Usilovali sme o prvé miesto pri stole? Modlíme sa nápadne, aby si nás ostatní všimli? Živili sme v sebe pomstu voči tým, čo nám ublížili?

Pokrytectvo, pýcha, hnev, žiadostivosť, chamtivosť, márnivosť, pomstychtivosť – toto všetko sú hriechy či hriešne náklonnosti, ktoré treba nenávidieť tak, ako nenávidíme telesné choroby, pretože podobne ako rakovina reálne poškodzujú skutočnú morálnu konštitúciu, ktorou nás obdaroval Boh. Vážne hriechy si predstavme ako cudzie telesá uviaznuté v kosti, krvi, mozgu či srdci. Ježiš chce, aby boli preč.

Ohováranie reálne zožiera ohováračove vnútornosti: prvou a najstrašnejšou obeťou hriechu je samotný hriešnik. Zdieľať

Môžeme ostro rozlíšiť medzi realizmom Cirkvi a tým, čo budem nazývať „nerealizmom“ našich čias, neschopnosti pochopiť reálnosť hriechu. Keď poviem „ohováranie je hriech“, chcem tým povedať nielen to, že ohováranie poškodzuje povesť svojej obete, že ho Boh odsúdil či, aby som bol za sofistu, že ho „spoločnosť“ odmieta. Chcem tým povedať, že ho Boh odsudzuje rovnako, ako keď lekár nenávidí rakovinu.

Platón tomu rozumel – ako tomu teda môžu nerozumieť kresťania? Ohováranie reálne zožiera ohováračove vnútornostiprvou a najstrašnejšou obeťou hriechu je samotný hriešnik. Morálnym zákonom sa neriadime tak, akoby to bol len arbitrárny súbor kultúrnych obmedzení. Boh nás stvoril tak, že keď poslúchame morálny zákon, tak sa nám darí, a keď si ho nevšímame či porušujeme ho, chradneme a zomierame.

A to bez ohľadu na naše názory. Je to zákon vpísaný do nášho srdca; zákon, podľa ktorého funguje naše srdce, a v tomto smere je každá jedna ľudská osoba ako každá iná. Nemáme dva či tri druhy ľudského srdca, ktoré vháňa krv do každej bunky v tele; je len jedno. Nemáme dve či tri odlišné svedectvá morálneho zákona zapísané do nášho srdca; je len jedno. Fyzické srdce je utvorené pre krv, nie pre vodu či lepidlo. Morálne srdce je utvorené pre to, čo je skutočne dobré, nie pre pokrytectvo, pýchu, hnev, žiadostivosť, chamtivosť, márnivosť či pomstychtivosť.

Samozrejme, keď máme okolo seba ľudí, čo si svoje morálne srdce plnia lepidlom, ktoré nazývajú iným druhom krvi, a my sa necháme viesť ich príkladom, asi nie sme vinní z vedomého a vzdorovitého porušovania Božieho zákona. Našu vinu zmierňuje naša hlúposť. Lepidlo však zostane lepidlom. Nazvime si ho, ako chceme; hriech sa neprispôsobí tomu, ako si ho nazveme. Nazvime melanóm na líci svojho brata znamienkom krásy; jeho nebezpečné chápadlá budú fungovať rovnako.

A prečo by sme ho vlastne mali nazývať znamienkom krásy? Možno v skutočnosti neveríme tomu, čo učí Cirkev. Osobne sa tým možno riadime, no v skutočnosti tomu neveríme. Je to pozostatok kultúrneho zvyku: sme ako Žid, čo sa riadi kóšer zákonmi, no pri svojich deťoch na nich netrvá, lebo už necíti žiaden súvis medzi týmito zákonmi a zmluvou medzi Bohom a Izraelom. Nie je už preňho skutočná.

Preto hovoríme, že veríme, že smilstvo je zlé, lebo ho Boh odsúdil, no v skutočnosti neveríme, že je smilstvo zlé a že Božie odsúdenie je tým pádom čosi ako ochranné zábradlie či alarm. Hovoríme si, že Boh si nebude všímať zlo tak, ako si ho nevšímame my, lebo je to tak pohodlnejšie.

Nie sme posudzujúci pokrytci. Sme neposudzujúci pokrytci, ktorí sú hrdí na svoju zhovievavosť, ktorá je v skutočnosti len ľahostajnosťou či zbabelosťou.

Alebo ho azda nazývame znamienkom krásy preto, že ho tak nazývajú všetci ostatní, a tak nejako dúfame, že sa pridá i Boh. Hovoríme, že všetci sú hriešni, a preto sotva záleží na tom, ktorý hriech zohavuje nás či nášho brata. Na konci ich Boh aj tak všetky zotrie.

Chýba jedna vec, a tou je láska. Keď vidíme rakovinu, nepovieme: „Nakoniec každý na niečo zomrie, tak načo sa vzrušovať?” Zdieľať

Tento postoj sa však nedá zosúladiť s Ježišovými slovami či s jeho príkladom a ani kríž pri ňom nemá veľmi zmysel. Prečo sa unúvať zomrieť za ľudí ochromených hriechom, keď by bolo oveľa jednoduchšie nad ich ochromením pokrčiť plecami, zamávať pri vzkriesení mŕtvych kúzelným prútikom a čáry-máry, všetci sú svätí?

Chýba však pritom jedna vec, a tou je láska. Keď vidíme rakovinu, nepovieme: „Nakoniec každý na niečo zomrie, tak načo sa vzrušovať?” Keď uvidíme v priekope zbitého človeka, ktorému visí život na vlásku, nepovieme: „Keby nie toto, bolo by to niečo iné,“ a nepôjdeme si ďalej svojou cestou.

Záleží na tom, či sa človek do tej priekopy hodil sám? Záleží na tom, či si tvoj brat robí slučku na lane, aby sa obesil? Mení chcenie niečo na reálnosti ublíženia? Keď dvaja dobrovoľne hrajú ruskú ruletu, je tá preto menej smrteľná? Vzájomný súhlas pri zle môže vinu nielen zmenšiť, ale i zväčšiť. Duelanti sa tiež bijú so vzájomným súhlasom.

Je načase, milí čitatelia, vrátiť sa do reality.

Anthony Esolen
Autor je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Jeho najnovšie knihy sú Ten Ways to Destroy the Imagination of Your Child (Desať spôsobov, ako zničiť predstavivosť u svojho dieťaťa) a Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru). Riadi Centrum pre obnovu katolíckej kultúry na Thomas More College of the Liberal Arts.

Pôvodný text: Splinters, Beams, and Clear Sight.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo