Narodenie Bohorodičky

Príčinou úcty k Márii v cirkvi bola odjakživa Máriina poslušnosť Bohu, dôveryplná pohotovosť, ktorú prejavila voči v ľudskom zmysle neslýchanému volaniu.

Pravoslávna cirkev vo všeobecnosti ustavične podčiarkovala toto puto medzi Máriou a ľudstvom. Radovala sa z Márie – keď sa to smie tak vyjadriť – ako z najlepšieho, najčistejšieho a najvznešenejšieho plodu dejín ľudstva, ľudského hľadania Boha a posledného zmyslu a obsahu samotného ľudstva v Bohu.


Narodenie Panny Márie v stvárnení Pietra Lorenzettiho. Foto – Wikipedia.org

Zatiaľ čo na Západe, v západnom kresťanstve, stál v centre úcty k Márii ustavične obraz Panny, ktorej panenstvo nebolo porušené materstvom, pre pravoslávny Východ podstatou jeho lásky k Márii, jeho nazerania na Máriu a – opakujem – radosti z Márie bolo a zostane vždy Máriino materstvo, jej telesné spojenie s Ježišom Kristom.   

Pravoslávny Východ sa teší hlavne z toho, že samotné ľudstvo spolupracovalo na príchode Božieho Syna na zem, na vykupiteľskom zjavení Boha, ktorý sa stal človekom, aby opäť spojil človeka s jeho božským povolaním.

Keď tým najradostnejším a najhlbším na kresťanskej viere je „príbuzenstvo“ Krista s nami, skutočnosť, že Kristus je skutočne človekom, a nie preludom alebo tajuplným zjavom, že Kristus je jedným z nás a skrze svoju ľudskú prirodzenosť zostáva naveky s nami spojený, potom sa stane pochopiteľnou láskyplná úcta k žene, ktorá mu dala túto ľudskú prirodzenosť, naše telo a našu krv.

Úcta k žene, vďaka ktorej sa Kristus mohol nazývať tak, ako sa stále nazýval: „Syn človeka“. Boží Syn, Syn človeka... Boh, ktorý sa znižuje k človeku, aby ho urobil božským, alebo, ako hovoria cirkevní otcovia, aby ho zbožstvil, aby ho urobil účastníkom na božstve.

Práve tu, práve toto otriasajúce zjavenie o skutočnej prirodzenosti, o skutočnom povolaní človeka je počiatkom vďačného a láskyplného vzťahu k Márii ako nášmu spojeniu s Kristom a v Kristovi s Bohom.

A na nijakom mieste sa to neukazuje s väčšou jasnosťou ako pri sviatku Narodenia Bohorodičky. Vo Svätom písme sa o tejto udalosti nehovorí. Čo zvláštne sa dá povedať o narodení dieťaťa, o narodení, ktoré sa podobá všetkým ostatným narodeniam?

A keď si Cirkev v osobitnom sviatku pripomína túto udalosť a oslavuje ju, potom nie preto, že by to bolo niečím nezvyčajným alebo mimoriadnym, nejakým druhom zázraku, ale pretože jeho samotná bežnosť zjavuje nový a vyžarujúci zmysel vo všetkom tom, čo nazývame „bežným“, pretože poskytuje novú hĺbku maličkostiam ľudského života, o ktorých tak často hovoríme, že „nič neznamenajú“.  

„Koľko viery bolo treba, koľko dobra, koľko generácií ľudí, ktorí žili z vyššieho a nebeského, aby na strome ľudstva vyrástol tento zázračný a voňavý kvet – Prečistá Panna a Presvätá Bohorodička!“  Zdieľať

Pozrime si ikonu tohto sviatku, pozorujme ju svojimi duchovnými očami. Na lôžku leží žena, ktorá práve porodila dievčatko. Cirkevná tradícia trvá na tom, že táto žena sa volala Anna. Vedľa nej sedí otec, ktorého meno podľa tej istej tradície znie Joachim. Vedľa lôžka konajú ženy prvé umývanie novonarodeniatka. Tá najbežnejšia udalosť bez akéhokoľvek významu. Skutočne? Nechce nám Cirkev touto ikonou povedať predovšetkým, že príchod nového ľudského bytia na svet, do života, je zázrakom nad všetky zázraky?

Zázrak, ktorý akurát pomieša to bežné, lebo je tu počiatok, ktorý už nemá a nebude mať konca? Je tu počiatok jedinečného, neopakovateľného ľudského života, vznik novej osoby, v ktorej zjavení sa znovu tvorí svet, a takto sa tomuto novému človeku darúva a odovzdáva jeho život, jeho cesta, ako aj jeho dielo.

A tak počas tohto sviatku slávime: po prvé, príchod človeka na svet, príchod, o ktorom sa v evanjeliu hovorí, že keď sa udeje, „už sa nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek“ (Jn 16,21).

Po druhé: my teraz vieme, čie narodenie, čí príchod slávime. Poznáme jedinečnosť, krásu, bohatstvo požehnania práve tohto dieťaťa a jeho osudu, jeho význam pre nás a pre celý svet.

A po tretie: oslavujeme všetko to a všetkých, ktorí takpovediac pripravili Máriu, ktorí ju naplnili týmto bohatstvom a touto krásou.

V našej dobe sa veľa hovorí o dedičnosti, pričom sa jej podsúva význam otroctva a determinizmu. Cirkev tiež verí, že existuje dedičnosť, ale duchovná. Koľko viery bolo treba, koľko dobra, koľko generácií ľudí, ktorí žili z vyššieho a nebeského, aby na strome ľudstva vyrástol tento zázračný a voňavý kvet – Prečistá Panna a Presvätá Bohorodička! A preto je to takisto sviatok samotného ľudstva, sviatok viery v ľudstvo a radosti z ľudstva.

Ach, oveľa viditeľnejšia a pochopiteľnejšia je dedičnosť zla. Vskutku, existuje tak veľa zla okolo nás, že v nás takmer vyhasla viera v človeka, v jeho slobodu a jeho možnosť dobrého a pozitívneho dedenia alebo sa premenila na skepsu a nedôveru.

A práve odmietnuť túto nemilú skepsu a skľúčenú nedôveru nás vyzýva cirkev akurát v deň, v ktorý ona – s toľkou radosťou, s toľkou vierou – slávi narodenie malého dievčatka, v ktorom sa zhromažďuje dobro, morálna krása a dokonalosť vytvárajúce skutočnú ľudskú prirodzenosť.

Skrze toto novonarodené dievčatko a v ňom svet stretá Krista, ktorý mu ide naproti. Toto dievčatko je naším darom Bohu, naším stretnutím s Bohom. A tak sa už nachádzame na ceste do Betlehema, k jasličkám, k radostnému tajomstvu Božej Matky.

Alexander Schemann predniesol túto kázeň po rusky v Rádiu Slobodná Európa. Jeho poslucháčmi boli prevažne neveriaci v komunistickom Sovietskom zväze.

Z nemčiny preložil otec Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo