VATIKÁNSKA SEDMA: Tajomstvá pápežských encyklík

vat-kniznica2.jpg

Encykliky po dogmách a koncilových dokumentoch predstavujú najautoritatívnejšiu formu, akou sa pápež prihovára k veriacim. Už desaťročia sú obľúbenými komunikačnými kanálmi rímskych biskupov. Hoci každá z nich nesie podpis pápeža, nie všetky pochádzajú priamo od neho.

Problémy so sociálnymi témami

Nateraz posledný okružný list Benedikta XVI., ktorým je sociálna encyklika Caritas in veritate, „oslávil“ začiatkom tohto leta tri roky od svojho publikovania. Je známe, že dokument mal byť zverejnený už skôr, no hospodárska kríza, ktorá vypukla na jeseň roku 2008, jeho vydanie spomalila. Taktiež nie je nijakým tajomstvom, že na encyklike nepracoval pápež sám. Na jej tvorbe sa podieľalo viacero ekonomických expertov. Bez ohľadu na to, aké množstvo textu vyšlo priamo spod pera spisovateľsky mimoriadne plodného Josepha Ratzingera, tento dokument dostal punc záväznosti autorizáciou a jeho podpisom.

Benedikt XVI. nie je jediný z pápežov, ktorý využil pomoc odborníkov. Najmä pri dvoch zo svojich troch sociálnych encyklík (Sollicitudo rei socialis a Centesimus annus) si radami a návrhmi expertov pomáhal aj Ján Pavol II. Ako v autorizovanom životopise poľského pápeža Svedok nádeje píše George Weigel, „hoci je Sollicitudo rei socialis encyklikou Jána Pavla II. a nesie pečať jeho pápežskej autority, bola výsledkom zložiých porád a diskusií v Rímskej kúrii“ (2. vyd., 2005, s. 570). Tak ako Caritas in veritate (CiV) vyšla ako pripomenutie výročia Populorum progressio Pavla VI. (marec 1967), aj Sollicitudo rei socialis (SRS) bola napísaná s týmto zámerom. Paradoxne, obe vyšli s časovým oneskorením oproti pôvodnému plánu svojho zverejnenia. CiV so sklzom vyše dvoch rokov, SRS sa vo vydaní omeškala o necelý rok. Vydaná totiž bola 19. 2. 1988, hoci oficiálne je datovaná 30. 12. 1987, „aby sa aspoň dodržal rok výročia“, ako pripomína Weigel (s. 571).

Aj posledná sociálna encyklika blahoslaveného pápeža bola vypracovaná „na viacerých pracovných stoloch“. Wojtyłov americký životopisec k tomu dodáva: „[Ján Pavol II.] svojmu spolužiakovi biskupovi Jorgemu Mejíaovi z Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj povedal: «Možno by sme si mali vypočuť nejakých ekonómov.» Mejía vzal pápeža za slovo a v snahe zhromaždiť intelektuálny materiál pre encykliku pozval 5. novembra 1990 na stretnutie do Vatikánu (...) významných ekonómov rozličných škôl“ (s. 656). Okrem nich k tvorbe textu prispel aj významný taliansky filozof a politik Rocco Buttiglione, ktorý sa s pápežom poznal ešte z čias jeho arcibiskupského pôsobenia v Krakove.

Ghostwriteri

Zdá sa, že sociálne encykliky všeobecne motivujú pápežov vyhľadávať odborné konzultácie. V istom zmysle môžeme hovoriť dokonca o tzv. ghostwriteroch, čo sú profesionáli, ktorí sú najímaní, aby vypracovali text, pod ktorý sa napokon podpíše významná osobnosť a vydáva ho za svoj. Na sociálnych encyklikách Jána XXIII. Mater et magistra a Pacem in terris pracoval významný taliansky teológ Pietro Pavan (1903-1994), ktorého neskôr Ján Pavol II. vymenoval za kardinála a ktorého Joseph Ratzinger nazval svojím „múdrym priateľom“. Weigel k prácam na Pacem in terris dodáva úsmevnú historku, podľa ktorej mal pontifik posielať Pavana viackrát „späť do pracovne, aby text zjednodušil natoľko, aby mu rozumel aj pápež“ (s. 570).

Omnoho aktívnejšie pracovali ghostwriteri na encyklikách pápežov prvej polovice 20. storočia. Ďalším z dokumentov, ktorý sa radí do kánonu sociálnej náuky cirkvi, je nemecky písaná encyklika Mit brennender Sorge z r. 1937. Hoci dokument otvorene odsudzujúci nemecký národný socializmus nesie podpis Pia XI., jeho tvorcom bol dlhoročný apoštolský nuncius v Nemecku Eugenio Pacelli, neskorší pápež Pius XII. Za jedného z hlavných tvorcov inej sociálnej encykliky Pia XI., Quadragesimo anno (1931), je považovaný nemecký jezuita Oswald von Nell-Breuning (1890-1991).

podpis.jpg

Teológovia v službách pápežov

Pomoc spolupracovníkov využíval pri tvorbe svojich diel aj spomínaný Pius XII. Autorstvo jeho encykliky Mystici corporis Christi (1943) venovanej téme cirkvi ako tajomného Kristovho tela, sa pripisuje jezuitovi Sebastiaanovi Trompovi (1889-1975). Tento tomistický teológ zohrával dôležitú úlohu pri príprave II. vatikánskeho koncilu. Okrem iného pôsobil aj ako asistent známeho konzervatívneho kardinála Alfreda Ottavianiho, vtedajšieho prefekta Svätého Ofícia, ktorý sa svojimi názormi zaradil do opozície voči tzv. progresívnemu krídlu účastníkov koncilu, kam patril napr. aj nemecký kardinál Joseph Frings, arcibiskup Kolína nad Rýnom, spolu so svojím mladým poradcom Josephom Ratzingerom. Návrhy textov (tzv. schemata), o ktorých sa malo počas koncilu rokovať, pripravoval aj sám Tromp. Budúci pápež , ktorý mal za úlohu ich preštudovať, po rokoch vo svojich memoároch napísal, že „pôsobili trochu meravo a úzkoprso, bolo v nich príliš veľa myslenia učencov a príliš málo myslenia pastierov. Treba však povedať, že boli vypracované dôkladne a starostlivo“ (Z môjho života. Autobiografia, 2005, s. 80). Tomuto názoru dáva za pravdu aj fakt, že Holanďan Tromp bol silno ovplyvnený dielami svojho slávneho jezuitského kolegu sv. Róberta Bellarmína, významného protireformátora a neskoršieho učiteľa cirkvi.

Aj svätý pápež Pius X. si nechal pri písaní pomôcť. Jeho encykliku Pascendi Dominici gregis z r. 1907 mal napísať Joseph Lemius, vtedajší rímsky prestavený rehole Misionárov oblátov Nepoškvrenenej Panny Márie. Dokument je dodnes jedným z dôležitých textov pre tradicionalistické prúdy katolicizmu, keďže v ňom Pius X. dôrazne odsudzuje modernizmus. S touto pápežovou náukou sa viaže aj iný dokument, motu proprio Sacrorum antistitum z r. 1910, ktorým pápež všetkým kňazom, náboženským predstaveným, učiteľom náboženstva a profesorom v seminároch nariadil, aby skladali prísahu, v ktorej sa zaväzujú vzdať sa akéhokoľvek modernizmu. Zrušil ju údajne až Pavol VI. v r. 1967.

Utajená encyklika

Dokumentom, ktorý nikdy neuzrel svetlo sveta, je tajomná encyklika Pia XI. Humani generis unitas (Jednota ľudského rodu). Hoci aj Benedikt XV. a neskôr Pius XII. vydali encykliky s podobným názvom (Humani generis redemptionem, 1917; Humani generis, 1950), spomínaný text ostal nevydaný. Jeho rozpracovanú a neautorizovanú verziu našli po smrti Pia XI. vo februári 1939. Aj na tvorbe tohto textu sa malo podieľať viacero autorov. Všetci boli jezuiti: Američan John La Farge, Nemec Gustav Gundlach a Francúz Gustave Desbuquois. Rozsiahly dokument mal odsudzovať antisemitizmus, rasizmus a kritizovať teologický moderznizmus. Aj keď účelom textu bolo ohradiť sa proti neznášanlivosti voči Židom, mal obsahovať aj ich kritiku kvôli tomu, že odmietajú v Ježišovi Kristovi rozoznať skutočného Mesiáša. Pius XII., ktorý nastúpil do úradu po Piovi XI., sa rozhodol text nezverejniť. Encyklika býva často označovaná ako „utajená“. Geogre Weigel však zdôrazňuje, že tento prívlastok je skôr vydavateľský trik alebo komentátorský výmysel, v žiadnom prípade nie seriózne hodnotenie (s. 620).

Marián Sekerák
Foto: wikimedia.org, Flickr.com