Takto vysvetľuje Amoris laetitia bývalý strážca doktríny

Takto vysvetľuje Amoris laetitia bývalý strážca doktríny

Kardinál Gerhard Ludwig Müller. (Foto: Flickr.com/michael_swan)

Najotvorenejší názor kardinála Gerharda Müllera na sporné otázky pápežovej exhortácie sa objavil v novej knihe Rocca Buttiglioneho.

Talianskemu intelektuálovi a politikovi Roccovi Buttiglionemu vychádza tieto dni nová knižka s názvom Priateľské odpovede kritikom Amoris laetitia (Edizioni Ares), v ktorej reaguje na polemiku okolo 8. kapitoly pápežovej exhortácie.

Buttiglione sa k téme prijímania pre rozvedených a znovu zosobášených vyjadril v eseji krátko po tom, čo štvorica kardinálov zverejnila pred rokom list pápežovi s piatimi otázkami, tzv. dubiami. Buttiglione, ktorého Európsky parlament odmietol zvoliť za eurokomisára pre jeho názory na manželstvo a homosexualitu, predstavil „stredovú“ interpretáciu pápežovej exhortácie o rodine. 

Podľa Buttiglioneho je Amoris laetitia úplne v zhode s doktrínou a Tradíciou Cirkvi, no v niektorých extrémnych prípadoch (sám niektoré uvádza) by bolo možné udeliť Eucharistiu aj spomínaným osobám. 

V podobnom duchu sa bude zrejme niesť aj nový Buttiglioneho zborník. Prekvapivým momentom však je, že úvod ku knižke napísal bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery nemecký kardinál Gerhard Ludwig Müller. Ten spočiatku navonok pôsobil ako odporca noviniek v Amoris laetitia (ak vôbec nejaké novinky exhortácia prináša). 

Ešte vlani na jeseň, teda v čase zverejnenia dubií, stál kardinál Müller na čele najdôležitejšieho dikastéria katolíckej cirkvi. Toto leto ho však pápež František nepotvrdil do druhého funkčného obdobia a na jeho miesto menoval dovtedajšieho sekretára kongregácie, jezuitského arcibiskupa Luisa Francisca Ladariu. 

Kardinál Müller bol po zverejnení dubií najprv ticho. Jeho prvá reakcia z decembra 2016 bola, že nebude na otázky odpovedať, lebo boli zaslané priamo pápežovi. Svätý Otec však podľa Müllera mohol dať dikastériu zadanie vyriešiť napätie.

Nepriamy odkaz nechal médiám samotný prefekt Müller už v decembri, keď dal do pozornosti list nemeckých biskupov z roku 1994, ktorí sa obrátili na Kongregáciu pre náuku viery s podobnými otázkami na rozvedených katolíkov. V odpovedi biskupom vtedajší šéf dikastéria kardinál Joseph Ratzinger odmietol možnosť prístupu k Eucharistii pre spomínané páry.

O pár týždňov prelomil prefekt Müller mlčanie a v talianskej stanici Tgcom24 sa vyjadril, že nie je potrebné opravovať pápeža Františka v otázke rozvedených a znovu zosobášených katolíkov, pretože „niet ohrozenia pre vieru“ v tom, čo pápež povedal.

„Pápež František nás žiada rozlišovať situáciu ľudí, ktorí žijú v neregulárnych zväzkoch z hľadiska učenia Cirkvi o manželstve, a žiada nás pomôcť týmto ľuďom nájsť cestu pre novú integráciu do Cirkvi podľa podmienok sviatostí, podľa kresťanskej podstaty manželstva,“ povedal v januári kardinál Müller.

Konkrétnejší vtedy Müller nebol, dnes však máme vďaka Buttiglioneho knihe k dispozícii text, ktorý vypovedá nesporne viac o tom, ako si sporné pasáže Amoris laetitia vysvetľuje jeden z popredných teológov Cirkvi.  

Paradox na paradoxe

V úvode svojho príspevku sa kardinál Müller prihlásil k dvom základným tézam Buttiglioneho knihy: 

  • Dogmatické doktríny a pastoračné nabádania 8. kapitoly Amoris laetitia môžu a musia byť chápané v ortodoxnom zmysle. 
  • Amoris laetitia nepredstavuje žiadnu zmenu Magistéria smerom k situačnej etike, a teda ani žiaden rozpor s encyklikou pápeža Jána Pavla II. Veritatis splendor.

Otázka prístupu rozvedených a znovu zosobášených k sviatostiam sa podľa Müllera stala falošným rozlišovacím prvkom medzi tým, či je niekto liberál alebo konzervatívec, za pápeža alebo proti nemu. 

Súčasnú situáciu volá paradoxným obrátením frontov.  

„Teológovia, ktorí sa považujú za progresivistov, v minulosti, napríklad pri encyklike Humanae vitae, vážne spochybňovali učiteľský úrad pápeža, no dnes považujú každú jeho vetu, ktorá im vyhovuje, takmer za dogmu. Iní teológovia, ktorí sa cítia povolaní rigorózne sa pridržiavať Magistéria, teraz podrobujú učiteľský dokument expertíze podľa akademických metód, akoby išlo o prácu ich študenta,“ napísal kardinál. 

Pápež František a nemecký kardinál Gerhard Ludwig Müller po skončení generálnej audiencie na Námestí sv. Petra vo Vatikáne 19. novembra 2014. FOTO TASR/AP

Kardinál Müller v prvom rade vyvracia rozpor naznačený autormi dubií medzi encyklikou Veritatis splendor a exhortáciou Amoris laetitia. 

V encyklike Veritatis splendor, článku 81, sa píše o „vnútorne zlých skutkoch“, ktoré nemôžu ospravedlniť žiadne okolnosti ani úmysly. 

Bývalý prefekt Müller odmieta, že by pápež František svojou exhortáciou navádzal ľudí na vieru, že životné okolnosti môžu ospravedlniť partnerské spolužitie v druhom zväzku. Okolnosti ale môžu znížiť vinu hriešneho konania, čo nie je to isté. 

„Skutok sám osebe zlý (sexuálny vzťah s partnerom, ktorý nie je legitímnym manželom) sa nestáva subjektívne dobrým pre okolnosti. Pri hodnotení viny ale môžu existovať poľahčujúce okolnosti a ďalšie skutočnosti vyplývajúce z neregulárneho spolužitia, ktoré sa podobá na manželstvo, a tieto môžu byť súčasťou komplexného etického zhodnotenia pred tvárou Boha (napríklad starostlivosť o deti, čo je povinnosť vyplývajúca z prirodzeného zákona).“ 

Ex-prefekt následne pripomína základnú poučku, ktorú sme sa mnohí učili na prvom stupni ZŠ o podmienkach spáchania hriechu. 

„Pri pripísateľnosti viny treba zohľadniť subjektívne faktory, ako plné vedomie a úplný súhlas vo vážnom prestúpení Božieho príkazu, ktorý ako dôsledok spôsobí stratu sviatostnej milosti a schopnosť viery stať sa efektívnou v láske,“ píše Müller. 

Preto podľa neho neplatí, že Amoris laetitia podporuje v rozpore s Veritatis splendor tvrdenie, že pre poľahčujúce okolnosti sa skutok objektívne zlý môže stať subjektívne dobrým (čo naznačuje dubium číslo 4).

Ďalším dôležitým vyjadrením kardinála je tvrdenie, že Amoris laetitia „neučí a nenavrhuje záväzne veriť, že kresťan v stave smrteľného hriechu môže prijímať rozhrešenie a Eucharistiu bez toho, aby sa kajal za svoje hriechy a prejavil ochotu viac nehrešiť“.

Po dogmatickej lekcii prechádza kardinál Müller k pastoračnému pohľadu. 

Jednotlivý kresťan sa podľa jeho slov „môže dostať aj nie vlastnou vinou do ťažkej krízy opustenosti, ktorú nie je schopný zvládnuť inak než zblížením sa s iným človekom dobrého srdca, pričom výsledkom je vzťah podobný manželstvu“.

„V takom prípade je potrebná zvláštna schopnosť duchovného rozlišovania v internom fóre zo strany spovedníka, aby sa našla cesta obrátenia a novej orientácie ku Kristovi,“ tvrdí s tým, že nesmie ísť o zjednodušujúci postoj relativizmu na jednej strane, ale ani chladnú aplikáciu dogiem a ustanovení kánonov na tej druhej. 

Ktorý zväzok je Kristov

Kardinál Müller sa púšťa aj do pomerne odvážnej úvahy o platnosti prvého manželstva u ľudí, ktorí prešli osobnou konverziou, no medzičasom žijú v druhom zväzku. 

Podľa Müllera je na svete čoraz menej miest, kde je kresťanstvo silno a homogénne prítomné v spoločnosti a okolí jednotlivca. V takomto prostredí sa preto môže nachádzať človek, ktorý je síce pokrstený, ale bez ďalšej formácie. Ak takýto „papierový katolík“ v neskoršom veku konvertuje k osobnej viere, môže byť vo svedomí presvedčený, že jeho prvý vzťah, hoci mal formu manželstva pred tvárou Cirkvi, neplatí ako sviatosť a že jeho aktuálny vzťah podobný manželstvu, už s deťmi a stabilným spolužitím so súčasným partnerom, je v skutočnosti autentickým manželstvom pred Bohom. 

Bývalý prefekt však na záver tejto hypotézy uznáva, že nulita alebo zrušenie zväzku takéhoto prípadu by zrejme nebola kánonicky preukázaná, do veľkej miery aj pre kultúru dominantného zmýšľania.

Obálka novej knihy Rocca Butiglioneho.

Späť ale k realite. Azda najotvorenejšou pasážou Müllerovho textu je tvrdenie, že „napätie medzi verejno-objektívnym statusom ,druhého' manželstva a subjektívnou vinou by mohlo za určitých podmienok otvoriť cestu k sviatosti pokánia a k svätému prijímaniu, a to cez pastorálne rozlišovanie v internom fóre“.

Podľa Müllera, ak by bol totiž v niektorých situáciách druhý vzťah platný pred Bohom, tak potom by vzťah dvoch partnerov neznamenal ťažký hriech, ale skôr verejné narušenie cirkevného poriadku pre porušenie kánonických regúl – a teda hriech ľahký. 

Toto ale podľa neho nepopiera „pravdu, že vzťahy more uxorio (sexuálne spolužitie) s osobou opačného pohlavia, ktorá nie je legitímnym manželom pred Bohom, znamená vážne previnenie proti čistote a spravodlivosti voči vlastnému manželskému partnerovi“. 

Kardinál teda nedáva úplne konkrétnu odpoveď, v akom prípade by dovolil prístup k sviatostiam rozvedeným a znovu zosobášeným a hlavne – či by tak urobil, ak by sa dvojica nechcela vzdať pohlavného života. Prípadne, či by tak urobil, ak by partneri síce úmysel abstinencie mali, ale nedokázali ho žiť a podobne.

Skôr sa zdá, že túto hranicu Müller nechce prekročiť, pretože následne píše o situáciách, keď kajúcnik – hoci sa dal na cestu pokánia – nemôže dostať rozhrešenie a prijímať Eucharistiu. 

„Sviatosti boli ustanovené pre nás, pretože sme telesné a spoločenské bytosti, a nie preto, aby cez ne Boh komunikoval svoju milosť. Práve pre toto sa môže stať, že niekto dostáva ospravedlnenie a milosrdenstvo od Boha, odpustenie hriechov a nový život vo viere a láske, hoci pre externé dôvody nemôže prijímať sviatosti alebo má morálnu povinnosť neprijímať ich verejne, aby sa zabránilo pohoršeniu.“

Chýba mu jasnosť

Na záver spomeňme ešte dva body, ku ktorým sa kardinál Müller v Buttiglioneho knihe vyjadril. 

Otvorene skritizoval, že vo Františkovej exhortácii chýba jasnosť. Obzvlášť v článku 305 a poznámke pod čiarou číslo 351, čo sú body najväčšej diskusie. Müllerovi na týchto miestach chýba zmienka dogmatických definícií o ospravedlnení, sviatosti pokánia a vhodných spôsobov prijímania Eucharistie. 

Druhým podnetom je kardinálov širší pohľad na Františkovu exhortáciu. 

„Dôležitý bod Amoris Laetitia, ktorý je často nesprávne chápaný z pohľadu pastorácie a ktorý nie je jednoduché aplikovať v praxi taktne a uvážlivo, je zákon postupnosti,“ napísal Müller a dodal, že má ísť o postupnosť aplikácie u konkrétnej osoby, v jej konkrétnych podmienkach. 

„Ide o dynamický proces ujasňovania, rozlišovania a zrenia na základe rozpoznávania vlastného osobného vzťahu s Bohom. Nehovoríme o tvrdošijnom hriešnikovi, ktorý žiada od Boha práva, ktoré nemá,“ uzavrel.

Doplnené 9. novembra, 9:00:

Reakcie na Müllerovu esej nenechali na seba dlho čakať. Americký portál LifeSite už stihol urobiť s kardinálom rozhovor, aby bližšie ozrejmil, ako myslel svoje názory. 

V telefonickom interview sa kardinál Müller dištancoval od interpretácií a mediálnych titulkov, ktoré hlásali, že svojím textom v Buttiglioneho knihe otvoril prístup k eucharistii pre rozvedených a znovu zosobášených. 

V prvom rade upozornil, že lepšie než o “rozvedených a znovu zosobášených” treba hovoriť o pokrstených osobách v legitímnom sviatostnom zväzku, ktorí však žijú more uxorio s nelegitímnym partnerom.  

Kardinál Müller sa tiež vymedzil voči tomu, že by schvaľoval nejaké výmimky. 

“Žiadne výnimky. To je falošná myšlienka. Poskytol som teologicky čisté vysvetlenie, ktoré nenecháva žiadny priestor na nedorozumenie. Chcel som priniesť do situácie pokoj a nie podporovať polemiku medzi jednotlivými stranami,” povedal. 

“V čom musíme mať jasno, ak sa bavíme o platnom sviatostnom manželstve, že neexistujú žiadne výnimky. Sviatosti sú účinné ex opere operato (vykonaním úkonu, pozn.). Tak ako niet výnimky v platnosti krstu alebo transsubstanciácii chleba v Kristovo Telo,” dodal. 

Müller tiež pripomenul, že bez splnenia základných podmienok nemôže nikto dostať rozhrešenie ani pristúpiť k svätému prijímaniu.

Aj tieto dodatočné vyjadrenia kardinála Müllera potvrdzujú, že vo svojej interpretácii Amoris laetitia zásadne rozlišuje medzi morálnou rovinou v spomínaných prípadoch a sviatostnou praxou cirkvi.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo