Prekonanie Karibskej krízy: Ján XXIII. medzi Kennedym a Chruščovom

Karibská kríza trvala od 15. októbra do 20. novembra 1962. Počas nej hrozila priama vojenská konfrontácia medzi USA a Sovietskym zväzom. ZSSR rozmiestnil na Kube rakety stredného a dlhého doletu, ktoré boli schopné zasiahnuť americkú pevninu. Túto skutočnosť odhalilo americké špionážne lietadlo U2, pričom následne došlo medzi oboma veľmocami k stupňovaniu napätia, na konci ktorého mohlo byť vzájomné zničenie.

Vtedajší pontifik Ján XXIII. využil váhu svojej autority a sformuloval urgujúce mierové posolstvo adresované obom hlavným štátnikom – J. F. Kennedymu a N. S. Chruščovovi – v ktorom v mene celého ľudstva naliehavo vyzval na nepretržité vyjednávanie, ktorým by odvrátili nebezpečenstvo jadrovej vojny s nepredstaviteľnými dôsledkami.

Pápež vo svojom posolstve okrem iného uviedol: „...cirkev nemiluje nič tak veľmi ako mier a bratstvo medzi ľuďmi, a preto neúnavne pracuje na ich dosahovaní. V tejto súvislosti sa s vážnymi úlohami obraciame na všetkých, ktorí nesú mocenskú zodpovednosť. A dodávame, aby načúvali svedomiu a počuli desivý výkrik doliehajúci k nebesiam zo všetkých strán zeme, od nevinných detí po starých ľudí, od jednotlivcov ku spoločenstvám: Mier, mier! Dnes slávnostne obnovujeme toto zvolanie," napísal Ján XXIII. a pokračoval: "Prosíme všetkých, ktorí majú moc, aby neostali hluchí k tomuto výkriku ľudstva. Prosíme, aby urobili všetko, čo je v ich silách, aby zachránili mier. Iba tak sa môžu vyhnúť hrôzam vojny, ktorej hrozné dôsledky nedokáže nik predpovedať. (...) Napomáhať, posilňovať a akceptovať rozhovory na všetkých úrovniach a v každom čase, to je pravidlo múdrosti a obozretnosti, ktoré priťahuje požehnanie neba a zeme“.

Text posolstva sformuloval jeden z blízkych spolupracovníkov pápeža Igino Eugenio Cardinale (1916 - 1983), neskorší apoštolský nuncius vo viacerých európskych krajinách a účastník Druhého vatikánskeho koncilu. Žiadosť o tento typ textu prišla zo strany právnika, šéfredaktora amerických novín Saturday Review, zakladateľa Výboru pre uváženú jadrovú politiku (Committee for a Sane Nuclear Energy) a zvláštneho prezidentského poverenca Normana Cousinsa (1915 - 1990, na obr.). Cousins pôsobil ako trojstranný sprostredkovateľ vďaka svojim kontaktom v Moskve, Washingtone i Vatikáne. Bol priateľom blízkeho spolupracovníka Jána XXIII., dominikána Félixa A. Morliona a udržiaval spojenie aj s okruhom blízkym N. Chruščovovi.

Bol to páter Morlion, ktorému Cousins „povedal o politických rizikách a požiadal ho, či by pápež Ján nemohol učiniť veľmi zvláštnu výzvu na zdržanlivosť oboch strán [sovietskej a americkej]“ (Schelkens). Po následnej Morlionovej telefonickej intervencii I. E. Cardinale vypracoval pápežské posolstvo, hoci až na druhý pokus, keďže s prvou verziou nebol Ján XXIII. spokojný. V nasledujúci deň bol oficiálny text odoslaný do Washingtonu i Moskvy, pričom zakrátko sa dostavili kladné reakcie z oboch sídel. Popoludní 25. októbra 1962 bolo posolstvo vysielané vo Vatikánskom rozhlase a nasledujúci deň ho zverejnil aj tlačový orgán KSSZ denník Pravda a denník New York Times. Vďaka následným priamym telefonickým rozhovorom napokon došlo medzi Chruščovom a Kennedym ku kompromisu, ktorým bol zabezpečený svetový mier.

Necelý rok po incidente bola medzi ZSSR a USA vyrokovaná Dohoda o zákaze obmedzených jadrových skúšok (The Limited (Nuclear) Test Ban Treaty). Jej zrod oznámil vo svojom televíznom prejave 26. júla 1963 prezident Kennedy, pričom samotnú zmluvu podpísali 5. augusta americký štátny sekretár Dean Rusk, sovietsky minister zahraničných vecí Andrej Gromyko a britský minister zahraničných vecí Lord Alec Douglas-Home. Aj spomínanú dohodu svojou osobnou angažovanosťou sprostredkoval N. Cousins, ktorý sa neskôr stal členom predsedníctva Občianskeho výboru pre dohodu o zákaze obmedzených (jadrových) skúšok (Citizens Committee on the Test Ban Treaty), do ktorého ho vymenoval prezident Kennedy. Úlohou výboru bolo získať podporu verejnosti i senátorov pre zmluvu. Vzhľadom na úspešnosť vykonanej práce neskôr Kennedy adresoval svoj osobný ďakovný list členom tohto výboru. Ján XXIII. sa podpisu spomínanej zmluvy už nedožil, keďže zomrel 3. júna 1963. Zaujímavé je, že v čase, keď uprostred karibskej krízy oznamoval svetu svoje mierové posolstvo už vedel, že trpí rakovinou a jeho život nebude trvať dlho. 

Na základe subjektívnych dohadov sa možno domnievať, že iniciatíva Jána XXIII. predstavovala pre Chručšova poslednú príležitosť ako nestratiť tvár v očiach svetovej verejnosti a najmä svojho amerického protivníka. Zrejme preto ju aj využil. Zároveň treba povedať, že interpretácia mierového riešenia kubánskeho sporu na základe osobnej pápežskej intervencie nie je vždy príliš akceptovaná. Do úvahy sú viac brané strategické dôvody.

V prvom rade sa zvykne argumentovať úspešnosťou sovietskej politiky odstrašovania (resp. nátlakovej diplomacie), ktorá na svoje fungovanie nepotrebovala ani vojenskú paritu, ani technologickú rovnováhu v kvalite a počte náloží a nosičov. Postačovala jej – pre odstrašenie typická – hrozba silou a z nej vychádzajúci psychický nátlak proti vláde USA, ktorá predstavovala dostatočne racionálneho protivníka (Krejčí). Druhou častou interpretáciou vyriešenia karibskej krízy je implicitné označovanie prezidenta Kennedyho za politika ústupčivosti, ktorý „uprednostnil priamy únik z akejsi vopred pripravenej cesty vzájomnej konfrontácie“ (Kalický). Napokon, prívrženci tretej interpretačnej verzie zdôrazňujú rozvahu oboch štátnikov a dôležitosť priamej a otvorenej komunikácie medzi nimi (Veselý).

Bez ohľadu na príklon k tej-ktorej argumentačnej pozícii je z historických faktov zrejmé, že pápežská intervencia zohrala v spore nie nevýznamnú úlohu. Keďže žiadna historická analýza nepripúšťa rekonštrukcie postavené na špekuláciách o možnom správaní sa aktérov v potenciálne zmenených podmienkach, nemôžeme s istotou povedať, ako by sa situácia na Kube v roku 1962 vyvíjala bez diplomatickej aktivity Jána XXIII. Možno sa domnievať, že v uvedenom prípade išlo o uplatnenie "mäkkej sily" Svätej stolice v medzinárodných vzťahoch, na druhej strane ale netreba zabúdať, že táto diplomatická aktivita nemusela mať nijaký skutočný podiel na celkovom priebehu udalostí. Stotožniť sa môžeme skôr s názorom F. Breindla, podľa ktorého sa osobné nasadenie Jána XXIII. stalo „skutočným modelom katolíckej angažovanosti proti vojne“.

Podobne o pár desiatok rokov neskôr v prípade Jána Pavla II. na začiatku vojny v Iraku možno vidieť rovnaký modus operandi zahraničnej politiky Svätej stolice: „Pápež, ktorý za normálnych okolností nezasahuje priamo do diania v niektorej konkrétnej krajine (výzvy napr. na zastavenie ozbrojených akcií nemožno brať ako takýto priamy zásah), sa v prípade slabého mandátu OSN sám stavia do čela iniciatívy, ktorá má zabrániť krvipreliatiu, vyjednáva s politikmi, pozýva ich na rokovania, vyžaduje plnenie dohôd“ (Breindl).

Breindl, Filip. 2007. Lidská práva ve vztahu Vatikánu a OSN (nepublikovaná dizertačná práca). České Budějovice : Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích. Teologická fakulta. Katedra teologické etiky, sociální etiky a etického vzdělávaní.

Ján XXIII. 1962. Allocutio Ad universas gentes summosque earum Moderatores missus: instante belli periculo, Beatissimus Pater enixe eos hortatur, ut actuosam dent operam ad bonum pacis servandum. In Acta Apostolicae Sedis, roč. LIV, č. 15, 861-862.

Kalický, Juraj. 2011. Vojensko-politické stratégie USA v období studenej vojny. Banská Bystrica : Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Krejčí, Oskar. 2009. Zahraniční politika USA. Ideje, doktríny, strategie. Praha : Professional Publishing.

Lieberman, Robbie. 2000. The Strangest Dream. Communism, Anticommunism, and the U. S. Peace Movement, 1945-1963. Syracuse : Syracuse University Press.

Richardson, Erin L. 2009. SANE and the Limited Test Ban Treaty of 1963: Mobilizing Public Opinion to Shape U. S. Foreign Policy (nepublikovaná diplomová práca). Athens : College of Arts and Sciences, Ohio University.

Schelkens, Karim. 2011. Vatican diplomacy after the Cuban missile crisis: new light on the release of Josyf Slipyj. In Catholic Historical Review, roč. 97, č. 4 , 679-712.

Veselý, Zdeněk. 2007. Dějiny mezinárodních vztahů. Uprav. dotlač. Plzeň : Aleš Čeněk.