Judášove klony sa objavujú v celých dejinách cirkvi

Judášove klony sa objavujú v celých dejinách cirkvi

S pomocným biskupom Bratislavskej arcidiecézy Jozefom Haľkom sme sa rozprávali o jeho gréckokatolíckom pôvode, kritikoch pápeža Františka, práci cirkevného historika, ale aj o pomoci migrantom a zahraničným Slovákom.

Keď sme sa pripravovali na tento rozhovor, zistili sme, že žiadny iný profilový rozhovor s vami neexistuje. Začnime teda, ako sa povie, od podlahy. Z akej rodiny pochádzate?

Môj otec pracoval štyridsať rokov ako onkológ. Je synom gréckokatolíckeho farára, ktorý z poverenia blahoslaveného biskupa Pavla Gojdiča zakladal bratislavskú gréckokatolícku farnosť v 30. rokoch minulého storočia, a vnukom gréckokatolíckeho kňaza, ktorý začiatkom 20. storočia pôsobil v Pensylvánii. Podporoval tam údajne aj kňaza a vynálezcu Jozefa Murgaša.

Takže ako rímskokatolícky biskup máte po otcovi gréckokatolícky pôvod. A čo vaša mama?

Je dcérou evanjelika a katolíčky. Pracovala ako psychologička, vyrastal som teda medzi lekárom tela a duše. Národnostne mám maďarský, nemecký, rusínsky a slovenský koreň, z hľadiska vierovyznania mám predkov gréckokatolíkov, rímskokatolíkov a evanjelikov.

Prečo ste ako vnuk a pravnuk gréckokatolíckych kňazov nešli v ich šľapajach a nestali ste sa aj vy gréckokatolíckym kňazom?

Moje kňazské povolanie sa zrodilo až počas štúdia na Vysokej škole ekonomickej. Keďže komunisti neumožňovali, aby skončený vysokoškolák išiel študovať teológiu, tak som sa v predposlednom semestri rozhodol odísť z univerzity. Pamätám si na chvíľu, keď som počas jednej prednášky položil pero, povedal si, že toto nie je moja cesta, a odišiel som. Zo školy ma však nechceli pustiť. Zrejme si mysleli, že sa musím ženiť...  Presviedčali ma, že všetko sa dá nejako zariadiť. Napokon sa mi podarilo získať papier o vylúčení zo štúdia a podal som si prihlášku do seminára.

Mali ste to celkom komplikované.

Najprv som sa hlásil do gréckokatolíckeho seminára v Prešove. Keďže ma neprijali, zamestnal som sa ako odpisovač vodomerov a ako pracovný inštruktor pre deti s downovým syndrómom. Komunisti  o mne vedeli, že mám kontakt s laickým apoštolátom a podzemnou cirkvou. Medzitým som požiadal o zmenu obradu z gréckokatolíckeho na rímskokatolícky, čo som odôvodnil tým, že som žil v rímskokatolíckom prostredí, chodieval som na omše podľa západného obradu, takže som sa aj liturgicky cítil byť človekom, ktorý patrí k rímskokatolíkom.

„Najprv som sa hlásil do gréckokatolíckeho seminára v Prešove. Keďže ma neprijali, zamestnal som sa ako odpisovač vodomerov a ako pracovný inštruktor pre deti s downovým syndrómom.“ Zdieľať

Keď som si podal prihlášku do seminára za Trnavskú arcidiecézu, namiesto pozvánky na prijímačky som dostal povolávací rozkaz na dvojročnú vojenčinu. Pokus o vstup do seminára bol úspešný až po páde komunizmu. Mimochodom, vzťah s gréckokatolíkmi mám dodnes skvelý – s veriacimi aj s kolegami biskupmi.

Kde ste prežívali spoločenskú zmenu v roku 1989?

Vojenčil som v českej obci Horní Malá Úpa ako správca vojenskej rekreačnej chaty pre letcov. Mohol som tak vidieť dôstojníkov československej ľudovej armády, ako rozpačito hľadeli na televíznu obrazovku, keď sa v nej Václav Malý modlil Otče náš na Letenskej pláni. V tých dňoch sa mi podarilo dostať opušťák, takže som sa raz mohol aj osobne zúčastniť na manifestácii na bratislavskom Námestí SNP.

Prvého januára sme si pripomenuli 25. výročie vzniku samostatného Slovenska. V čase vzniku republiky ste sa pripravovali na kňazstvo v bratislavskom seminári. Spomínate si nejako špeciálne na ten deň?

Pravdupovediac ani nie. Vnímal som udalosti okolo seba, ale primárne som bol ponorený do štúdia teológie. Dnes si však myslím, že rozdelenie Československa napokon z cirkevného hľadiska neznamenalo vzdialenie sa od seba. Práve naopak. Je paradoxom, že niekedy odstupom vzniká akási blízkosť.

Za kňaza vás vysvätili v roku 1994. Kde bolo vaše prvé pôsobisko?

Ešte počas štúdia teológie som odišiel do Ríma na Pápežskú univerzitu svätého Kríža, kde som doštudoval. Keďže je to univerzita spadajúca pod Opus Dei, rovnako ako seminár, v ktorom som býval, niektorí ma varovali, že u „opusákov“ budem obmedzovaný a neslobodný. Ale opak bol pravdou. Spoznal som ľudí so zmyslom pre humor, s veľkou duchovnou hĺbkou a rešpektom voči osobnej slobode človeka.

Na tej istej univerzite som potom pokračoval v licenciátnom a doktorandskom štúdiu z cirkevných dejín. Písal som prácu o pokuse vytvoriť národnú cirkev na Slovensku, pričom som vychádzal z dokumentov uložených v komunistických archívoch. Vyšla aj knižne pod názvom Rozbiť cirkev.

Nakoľko možno dôverovať dokumentom z totalitnej éry?

Presne túto otázku mi položili aj počas obhajoby dizertačnej práce. Domnievam sa, že po zohľadnení typu dokumentov a na základe ich vzájomného porovnávania je možné dotyčný dokument vyhodnotiť ako hodnoverný alebo nehodnoverný. Pritom aj nehodnoverný dokument má svoju historickú výpovednú hodnotu, pretože aj snaha klamať, rovnako ako samotný spôsob zavádzania, o čomsi vypovedajú.

„Pokiaľ išlo o historikov, primárne nás spájal záujem o historické témy. Ale popri tom vznikal priestor rozprávať sa aj o duchovných veciach.“ Zdieľať

Na základe svojich osobných skúseností si však dovoľujem povedať, že je potrebné byť veľmi opatrný aj v prípade hodnoverne pôsobiacich dokumentov. Napríklad raz som v istom archíve našiel denník dnes už mŕtveho kňaza, čiže jeho osobné zápisky. Časť z nich sa o niekoľko dní objavila vo zvodkách ŠtB ako ním udaná správa pod jeho krycím menom. V takomto prípade môžeme len ťažko spochybňovať spoluprácu dotyčného kňaza s ŠtB. Inokedy však môže z niektorých dokumentov naoko vyplývať, že tá-ktorá osoba spolupracovala, aj keď je to preukázateľne nepravda.

Máte na mysli nejaký konkrétny prípad?

Poznám v našej arcidiecéze dvoch kňazov, ktorí majú záznam a stopercentne nespolupracovali. Mená si nechám pre seba.

Na sklonku uplynulého roka, 30. decembra, sme si pripomenuli jeden míľnik v živote miestnej cirkvi. Bolo to 40. výročie vzniku samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. V čom spočíva význam tejto udalosti?

Po dlhých rokovaniach medzi Svätou stolicou a komunistickou vládou pápež Pavol VI. oddelil územie Trnavskej administratúry od Ostrihomskej arcidiecézy, určil hranice biskupstiev na Slovensku a zriadil slovenskú cirkevnú provinciu. Apoštolskú administratúru v Trnave zároveň povýšil na arcibiskupstvo.

Paradoxne sa tak stalo počas komunistickej totality a nie v prvej polovici 20. storočia v období demokratickej Československej republiky.

Keď sa po vzniku Československa v roku 1918 ostrihomský arcibiskup pozrel cez Dunaj, väčšinu svojej diecézy videl za hranicami nového štátneho celku. Vzniku samostatnej slovenskej cirkevnej provincie bránil aj pražský centralizmus. Niektorí štátni predstavitelia si dokonca osvojili myšlienku, aby popri Prahe bolo aj sídlo druhého arcibiskupstva nie na Slovensku, ale na území Čiech, napríklad v Olomouci. Až po federalizovaní štátu v roku 1968, aj vďaka vôli Gustáva Husáka, sa podarilo túto otázku čiastočne doriešiť, no komunisti sa báli do čela provincie menovať arcibiskupa. Celý proces bol tak zavŕšený až v júli 1989, keď arcibiskupské sídlo v Trnave bolo obsadené osobou arcibiskupa Jána Sokola.  

Po návrate na Slovensko ste boli istý čas zodpovedný za pastoráciu maďarských veriacich v Bratislave. Ako ste sa k tomu dostali?

Moja stará mama z maminej strany bola Maďarka. Rozprávala sa s nami iba po maďarsky. Dokonca som navštevoval maďarskú materskú školu, takže paralelne som sa učil po slovensky aj maďarsky. Keď som sa vrátil z Ríma a na arcibiskupskom úrade v Trnave sa dozvedeli, že viem po maďarsky, pridelili mi túto komunitu v Bratislave, kde som zároveň učil na bohosloveckej fakulte. O maďarsky hovoriacich veriacich som sa napokon pastoračne staral celých pätnásť rokov.

Sú z hľadiska prežívania viery maďarskí veriaci v niečom výrazne odlišní od Slovákov?

Nedovolím si robiť nejaké veľké závery, pretože som s maďarskými veriacimi prichádzal do kontaktu len v hlavnom meste, kde som sa narodil, vyrastal a mnohých som tak osobne poznal. Bolo to pre mňa priam rodinné prostredie. Inšpirovalo ma, že dokážu v zdravej vyváženosti prežívať svoju vieru v spojení s národnou hrdosťou na svätoštefanskú tradíciu.

Z času na čas z maďarského prostredia zaznieva kritika, že na Slovensku nepôsobí žiadny biskup, aspoň pomocný, ktorý by bol maďarskej národnosti. Čo si o tom myslíte?

Zámerne som sa do týchto polemík, za ktorými prevažne stáli len niekoľkí jednotlivci, nikdy nezapájal. Pre mňa ako kňaza a teraz už aj biskupa bolo vždy prioritou, aby veriaci, bez ohľadu na svoju národnosť, dostávali potrebný duchovný pokrm a aby sa stavali mosty. Aby sa Ježiš stal mostom i bránou všetkých vzťahov a stredobodom ich života. Aby aj tí, ktorí sú v menšine, cítili sa tu ako doma.

Kým ste sa v roku 2012 stali pomocným biskupom, boli ste známy najmä ako vysokoškolský pedagóg a cirkevný historik. Cítili ste sa spätý s týmto prostredím?

Často som si kládol otázku, či sa mám ako kňaz zaoberať históriou, písať knihy, prednášať, keď to všetko nie je úplne kňazská činnosť. Na druhej strane, pôsobenie na akademickej pôde mi umožňovalo stretať sa s ľuďmi, ktorí boli iného vierovyznania alebo boli neveriaci či hľadajúci. Pokiaľ išlo o historikov, primárne nás spájal záujem o historické témy. Ale popri tom vznikal priestor rozprávať sa aj o duchovných veciach. Kňaz aktívny v akademickom prostredí však nesmie kvôli iným aktivitám zabúdať na kňazské zasvätenie, ktoré je vždy primárne.

Nie sú cirkevní historici, ktorí sú neraz zároveň kňazmi, limitovaní pri skúmaní niektorých historických udalostí tým, že majú potrebu cirkev a jej predstaviteľov obhajovať, aj keď očividne zlyhali? Napríklad spoluprácou s totalitnými režimami?

Nikdy som sa necítil povinný skrášľovať zlé a deformovať dobré, ani ma nikdy nikto nenútil zamieňať historickú poctivosť za ideologickú predpojatosť. Čitateľ aj tak veľmi rýchlo vycíti, akú hru s ním hráte. Vždy ide o pravdu, no tá je neraz komplikovaná. Moderný človek často požaduje rýchle a jednoduché pohľady cez čierno-bielu optiku. Pri formulovaní historických záverov musíme byť ale veľmi opatrní. Vyvezenie 65-tisíc Židov počas Slovenského štátu je desivé a odsúdeniahodné. Mieru zodpovednosti jednotlivých ľudí je však potrebné skúmať a posudzovať individuálne.

Mimochodom, v tom období tajná služba sledovala aj môjho starého otca, keď ako tunajší gréckokatolícky farár po Bratislave sprevádzal svojho príbuzného, vladyku Pavla Gojdiča.

V rámci Konferencie biskupov Slovenska máte na starosti problematiku zahraničných Slovákov, ale aj migrantov a utečencov. Tieto oblasti ste si vybrali alebo vám boli pridelené?

Mám zásadu, že keď mi niečo dajú za úlohu, tak sa jej zhostím s dôverou, že Boh to požehná. A snažím sa ju vykonávať najlepšie, ako viem.

Podarilo sa vám už navštíviť všetky katolícke misie zriadené pre Slovákov žijúcich v zahraničí?

Je ich približne dvadsať, sú roztrúsené na troch kontinentoch a navštívil som už takmer všetky. Mám pocit, že slovenská identita je obzvlášť silná napríklad medzi rumunskými Slovákmi.

V čom presne spočíva vaša úloha? Dohliadnuť na to, aby na jednotlivých miestach pôsobil slovenský kňaz a raz za čas prísť na pastoračnú návštevu?

Pre Slovákov v zahraničí veľmi veľa znamená už to, že ich materská krajina a cirkev o nich javia záujem. Ten sa dá prejaviť najrozličnejšími spôsobmi. Niet nad osobný kontakt, ale sú aj rôzne iné možnosti – viackrát som sa s nimi modlil ruženec cez skype, nezabudnuteľnou bola šesťtýždňová cesta s relikviou sv. Cyrila po slovenských komunitách v Kanade a v Spojených štátoch alebo skupinové skype spojenie s argentínskymi Slovákmi, ktorým som dal cez pol planéty požehnanie.

A čo pastorácia migrantov?

Dnes sa toto slovo používa najmä na označenie ľudí prichádzajúcich z Afriky či z Blízkeho východu. Ono však zahŕňa všetky skupiny ľudí, ktorí sú v pohybe – cestujúci, kamionisti, kočovné skupiny obyvateľov... Momentálne intenzívne uvažujeme nad tým, ako nastaviť systém kňazskej duchovnej služby vo vlakoch či na záchytných parkoviskách pre kamionistov.

K čomu ste dospeli?

Predstava je taká, že počas víkendov by za kamionistami prichádzal kňaz s ponukou duchovnej služby – svätej omše, sviatosti zmierenia, duchovného rozhovoru a podobne. Čo sa týka cestujúcich vlakom, chceli by sme pripraviť portál, na ktorom by cestujúci zistili, či sa v ich súprave nenachádza kňaz. Okrem toho máme už niekoľko rokov výbornú spoluprácu aj s aplikáciou DoKostola, ktorá mnohým pomáha rýchlo a pružne nájsť najbližšiu omšu počas cestovania.

Za migrantov možno označiť aj ľudí prechádzajúcich z reálneho do virtuálneho sveta. Ich sa snažíte zachytiť svojimi krátkymi evanjelizačnými videami, ktoré pravidelne zverejňujete na facebooku.

Nemôžeme ľudí vyháňať zo sociálnych sietí, ale musíme uvažovať nad tým, ako tieto siete naplniť evanjeliom. S trochou humoru sa pýtam, či Ježiš nehovoril, že máme spúšťať na hlbinu aj sociálne siete? Aj na facebooku môžeme ľudí privádzať k osobnému kontaktu – face to face.

„Momentálne intenzívne uvažujeme nad tým, ako nastaviť systém kňazskej duchovnej služby vo vlakoch či na záchytných parkoviskách pre kamionistov.“ Zdieľať

Minule sa ma po omši jeden chlapec spýtal, čo je to tá športka, ktorú som spomínal v kázni. Opäť raz som si uvedomil, aké dôležité je používať zrozumiteľnú terminológiu. Lebo, povedzme si úprimne, neznejú slová ako spása, milosť či sviatosti pre mnohých ako čínština? Preto je veľkou výzvou dneška ponúkať pravoverný obsah viery novými formami. Bez toho, aby sme robili akékoľvek vieroučné kompromisy. Ďalšou výzvou je neprežívať vieru len ako nejakú historickú spomienku, ale ako to, čo je živé a súčasné, čo vstupuje do našej každodennej reality.

Ste v kontakte s asýrskymi kresťanmi, ktorí pred dvoma rokmi prišli na Slovensko? Teda s tými, ktorí u nás zostali, keďže väčšina sa vrátila späť.

Áno, som s nimi v kontakte cez kňaza Petra Brenkusa, ktorý sa im v okolí Nitry pravidelne venuje. On zariadil aj to, že sa na Nový rok vo facebookovom videopozdrave v slovenčine prihovorili všetkým Slovákom.

V čase, keď k nám prišli, sa intenzívne diskutovalo o výzve pápeža Františka, aby každá farnosť prijala aspoň dve utečenecké rodiny. Zdá sa, že tieto slová išli do stratena...

Pápežove slová sa snažím vnímať v celom kontexte jeho vyjadrení. Pri inej príležitosti totiž povedal aj to, že každá krajina má prijať toľkých utečencov, o koľkých je schopná efektívne sa postarať. Samozrejme, nič to nemení na starej známej výzve, že nielen každá farnosť, ale aj každý jednotlivec má byť vždy pripravený ponúknuť pomoc ľuďom v núdzi, nech je to ktokoľvek.   

Myslím však aj na slová jedného nemeckého biskupa, ktorý má rovnako ako ja na starosti problematiku migrantov a utečencov. V čase, keď kulminovala utečenecká kríza, ľuďom, ktorí prichádzali do Nemecka, pripomenul, aby rešpektovali, že kultúra, ktorá ich prijala, ich prijala práve preto, lebo je kresťanská.

Spomínané Františkovo vyjadrenie nebolo jediné, ktoré rozprúdilo búrlivú diskusiu. Zdá sa, že minimálne časť veriacich má so súčasným pápežom a jeho štýlom vedenia cirkvi vážny problém.

To by však nemalo ústiť do nejednoty. Jednota so Svätým Otcom je pre cirkev a jej spoločenstvá životne dôležitá. Jednota sa buduje cez modlitbu a obetu za hlavu cirkvi. A kto je v rozpakoch, nech ich zdvihne k Bohu ako obetný dar s prosbou o svetlo Ducha Svätého. Pápež František, a to je dôležité pripomenúť, sám viackrát vyzval k otvorenému dialógu: hovorte mi nie to, čo si myslíte, že chcem počuť, ale čo si naozaj myslíte. Ak teraz niektorí kladú otázky, nerobia vlastne len to, čo je vôľou Svätého Otca?

Cirkev však doteraz nebola zvyknutá na takýto dialogický štýl vedenia, vždy sa skôr zdôrazňoval duch jednoty a poslušnosti...

Aj to, čo nazývate dialogickým štýlom vedenia, má svoje hranice. Vykonávať autoritu je totiž o úlohe povedať konečné slovo, rozhodnúť, dať bodku za diskusiou, zhutniť pointu. V tom štádiu sa testuje jednota a poslušnosť spoločenstva, jeho láska vo všetkých siločiarach a úrovniach jeho vnútornej komunikácie. 

„Neznejú slová ako spása, milosť či sviatosti pre mnohých ako čínština? Preto je veľkou výzvou dneška ponúkať pravoverný obsah viery novými formami.“  Zdieľať

Naposledy diskusiu rozvírila pápežova úvaha revidovať časť prekladu modlitby Otče náš.

Rozumiem dôvodom, pre ktoré Svätý Otec zvažuje preklad slov „neuveď nás do pokušenia“ v niektorých svetových jazykoch. V jeho rodnej španielčine totiž veriaci Boha prosia, aby ich „nenechal padnúť do pokušenia“. Myslím si však, že na zmeny v slovenskom znení nie je dôvod, ak sa všetko dôsledne vysvetlí, čo sa už viacnásobne stalo. Na druhej strane je to celé zvláštne – veď kedy sa ešte aj v bulvárnych  médiách toľko písalo o modlitbe a témach hriechu, pokušenia a odpustenia ako teraz? Čo ak to niekoho otvorí pre vieru v Boha?

Dvadsaťpäť rokov samostatného Slovenska znamená aj dvadsaťpäť rokov fungovania cirkvi v samostatnom štáte. Aký je to príbeh? Po období budovania a rozkvetu v 90. rokoch sme sa ocitli v dobe, keď cirkev prestáva byť väčšinovou a musí hľadať nové spôsoby prežívania a ohlasovania viery. 

Dejiny akoby prebiehali v istých sínusoidách. Na začiatku kresťanstva sa malé jadro stalo natoľko silným a autentickým, že postupne narastalo, expandovalo, až sa stalo väčšinovým náboženstvom. S tým je však späté riziko, že k cirkvi sa zrazu hlásia aj ľudia, ktorí to nemyslia vážne a chcú z nej len profitovať. Oni tvoria akúsi internú perifériu cirkvi, ktorú treba nie odvrhnúť, ale nabudiť pre živý vzťah s Kristom. No po čase príde fáza úpadku, očisty a nového rozkvetu. Božia logika nie je o číslach a štatistikách, ale o vnútornej kvalite.  

Takže kvantitatívny pokles môže zároveň priniesť očistenie a kvalitatívny vzrast?

Celý príbeh začal dvanástimi apoštolmi. Jeden zradil, ďalší zaprel, iní sa sporili, kto z nich je väčší... Pod krížom napokon ostal stáť jediný. Toto všetko je prítomné v akomsi genetickom základe cirkvi. Podstatné je však to, že apoštoli postupne prešli vnútornou konverziou, prijali Ducha Svätého a vďaka tomu sme tu dnes aj my. Judášove klony sa objavovali v celých dejinách cirkvi. Rovnako ako dobré ovocie v nasledovníkoch Petra, Jána, Jakuba a ďalších. Scenár je vždy ten istý, len postavy sa menia. Kúkoľ vždy rástol a bude rásť so pšenicou, ale Boh to má všetko pod kontrolou.

Diskutujú biskupi medzi sebou o týchto zmenených podmienkach a čo s tým?

Tlak sekularizácie je zjavný a je to veľká výzva. Stále častejšie sa pýtam, ako osloviť mladých, ktorých nedokážeme zasiahnuť tradičnými spôsobmi a sú za horizontom našich prirodzených kontaktov. Veľká časť z nich reálne nikdy nepočula o Božom slove. To sú tiež periférie spomínané pápežom Františkom. Myslím, že bratia biskupi sa vo svojich diecézach snažia robiť všetko pre to, aby čím viacerí uverili a prijali Ježiša Krista za svojho osobného Spasiteľa a Vykupiteľa.          

Foto – Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo