Vytvorili sme normy kvality života a všetkých do nich nasilu natláčame

Vytvorili sme normy kvality života a všetkých do nich nasilu natláčame

Čím sú Cigáni v osade horší od nás ostatných, pýta sa katolícky kňaz Pavol Ondrík, ktorý pôsobil na misiách v Rusku aj medzi Rómami na Spiši.

Prvýkrát som vás zažil na nedávnej detskej omši v Ružomberku, kde ste zastupovali miestneho kňaza. Deťom ste povedali, že hoci ste kňazom takmer 25 rokov, detské omše ste nikdy nemali.

Nejako tak sa to vyvinulo, že ma naozaj obchádzali. Ale už sa to zmenilo. V Likavke, kde momentálne pôsobím, ich mávam. Jedna vec je deti zaktivizovať a vtiahnuť do liturgie, druhá vec je mať detské omše programovo. Nestotožňujem sa s názorom, že slúžiť špeciálne omše pre deti je akási pastoračná povinnosť. Dokonca som zažil také detské omše, že keby som mal viac odvahy, odídem od oltára.

Prečo?

Lebo omša je vždy svätá. Posvätnosť má byť zachovaná aj v prítomnosti detí. Na detskej svätej omši to nemôže vyzerať ako v cirkuse ani ako na ihrisku. To sa radšej stretávajme v pastoračných priestoroch.

Neuznávate teda detské omše s rôznymi názornými ukážkami, ukazovačkami...

Uznávam, ale všetko s mierou. Kde majú deti nadobudnúť vzťah k posvätnu, ak nie v kostole počas svätej omše? Preto som sa rozhodol na detských omšiach spievať evanjelium, občas používam aj latinský kánon, pričom domáce úlohy deťom dávam a rovnako ich aj vyhodnocujem až po svätej omši, keď si vyzlečiem liturgické rúcho. Na záver sa vždy pomodlíme Otče náš, Zdravas a Sláva Otcu po latinsky.

Ako na to reagujú deti?

Spozornejú a zároveň začnú hlbšie vnímať. Je to pre nich zážitok. Skôr niektorí dospelí s tým majú problém. Ale ja to nerobím kvôli záľube v latinčine či v predkoncilovej liturgii, ale preto, aby sme si uvedomili, že modlitba je niečo, čo nás presahuje natoľko, že to vlastnými silami ani nemôžeme pochopiť.

Keď Boh počas slávenia omše zostupuje medzi nás a dotýka sa nás, mala by nás premknúť veľká bázeň. My však pri omšiach neraz nahrádzame Boha človekom. Pri krste sa naša pozornosť upiera na dieťa, počas svadobnej omše na ženícha s nevestou, počas birmovky na biskupa, počas odpustu na slávnostného kazateľa... Ale kde je Kristus?

My katolíci len ťažko prekonáme našich bratov a sestry z iných kresťanských denominácií v štúdiu Svätého písma či v iných aktivitách. Naším pokladom, neraz skrytým, je liturgia. Paradoxne, tým, že rozumieme všetkým slovám vyslovovaným kňazom, vytratila sa istá posvätnosť, bázeň.

Ale kňaza počas omše predsa nemôžeme zneviditeľniť, vygumovať, on je predsa alter Christus...

Svojimi slovami, gestami, prejavom musí kňaz poukazovať na Krista, nie sa hrať na Krista. Aj keď on je natoľko pokorný, že všetko znesie. My však k nemu nesmieme pristupovať ako ku kamarátovi z ulice, ale ako k najvzácnejšiemu pokladu, ktorý si chránime ako oko v hlave.  

Niektorí kňazi sa snažia deťom a mládeži predstaviť Ježiša Krista ako najlepšieho kamaráta, priateľa. Máte problém s takýmto prístupom?

Vôbec nie. Bližšieho priateľa, ako je Ježiš, nemá nikto z nás. Ale keď je niekto naším skutočným priateľom, neznamená to, že si môžem k nemu hocičo dovoľovať. Práve naopak.

Aj samotní kňazi sa často snažia mať priateľský vzťah s mladými. Vytráca sa istý odstup, rešpekt...

Kňaz si na prvom mieste musí uvedomovať, že nereprezentuje sám seba. Musí mať istý vkus, vystupovanie, prejav... Lebo keď ho deti vnímajú len ako Paľa, čo sa s nimi chodí sánkovať, alebo chlapi ako kamaráta, čo si s nimi dá pivo a porozpráva, tak to nie je úplne ono. Svojím správaním, a najmä spôsobom slávenia liturgie, musí kňaz sprítomňovať ľuďom krásu, vznešenosť, dôstojnosť... Nie kvôli sebe, tam nejde oňho, ale o Krista.

Veľa sa hovorí o kríze autorít, že chýba úcta k druhým. Pritom úcta je prejavom lásky. Dnes si mnohí chcú s kňazom hneď potykať, lebo majú pocit, že im to prinesie nejaké výhody. Párkrát som už preto tykanie odmietol.  

Má kňaz vzbudzovať rešpekt?

Nie rešpekt, ale záujem o Krista. Raz som sa žiakov v škole pýtal, prečo sa chcú so mnou kamarátiť. Viacerí odpovedali, že preto, lebo som poľovník a chodím do lesa. Bol som z toho trochu smutný – nikto sa so mnou nechcel kamarátiť preto, lebo som kňaz.

„Ľudia potrebujú vidieť kňaza, ktorý je nadchnutý pre Božie veci a s bázňou a s radosťou ohlasuje Božie slovo. Deti potrebujú vidieť rodičov, ktorí kľačia, majú zopnuté ruky a modlia sa.“ Zdieľať

Už malé deti sú príliš pragmatické, kladú dôraz na racionálne vyhodnocovanie vecí, no zároveň nám chýba bytostná skúsenosť s krásou, nedokážeme žasnúť, nemáme zmysel pre tajomstvo. Nevieme precítiť ani len to, že Ježiš nám dáva večný život.

Veď práve to, že slová ako spása, milosť, večný život dnešnému človeku nič nehovoria, nedotýkajú sa jeho vnútra. Kňazi ich často používajú, no je to akoby hádzali hrach na stenu, neprenikajú pod povrch...

Preto musíme hľadať nové spôsoby. Neznamená to však produkovať stále nové a nové pastoračné plány. My máme povinnosť hlásať, rozsievať, ale ostatné nechajme na Ducha Svätého. Nepotrebujeme výkonnostné tabuľky, kde budeme zaznačovať, koľkých sme priviedli k Bohu, nakoľko je naša práca efektívna...

Ľudia potrebujú vidieť kňaza, ktorý je nadchnutý pre Božie veci a s bázňou a s radosťou ohlasuje Božie slovo. Deti potrebujú vidieť rodičov, ktorí kľačia, majú zopnuté ruky a modlia sa.

Takže tým správnym spôsobom ohlasovania viery sú svedectvo a osobný príklad?

Pavol Strauss už pred sedemdesiatimi rokmi napísal esej o redukovanom človeku. Opísal v nej, ako sme všetko rozbili na drobné čiastočky, ako je všetko atomizované. Podľa Straussa musí opäť prísť niečo, čo to všetko spojí do novej veľkej jednoty. Nazvime si to, ako chceme – Bohom, láskou...

Doma môžeme mať pospisované všetky možné pravidlá správania, aby sme spolu nejako vychádzali a vládol nejaký poriadok. Ale to nie je život, to je otročina. Mal dať, dal... No Ježiš nás učí čomusi inému: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ Nepotrebujeme objavovať nič nové.

Každý z nás túži po dvoch veciach – po živote a po šťastí. Nič iné nechceme. Aj zdraví chceme byť len preto, aby sme žili. Naháňame sa za rôznymi vecami, ale len preto, lebo veríme, že nám prinesú šťastie. Ale život a šťastie bez konca nám dokáže dať iba Boh. On do nás vložil túto túžbu a len on ju dokáže aj naplniť. My sme však večnosť urobili neprístupnou...

Koho myslíte tým my?

My, ktorí reprezentujeme cirkev. Dostojevskij v legende o veľkom inkvizítorovi píše o Kristovi, ktorý sa druhýkrát vrátil na zem, obyčajní ľudia ho spoznali, ale oficiálni predstavitelia nie a nechali ho zatvoriť. Postavili sa do roly tých, ktorí vylepšili Ježišovo učenie. Lenže ľudia majú plné zuby učiteľov, ktorí by ich chceli len poúčať, čo a ako majú robiť. Každý z nás má svoje vlastné svedomie, veď to učíme už deti na prvom stupni. Najdôležitejšie nie je ľudí poúčať, ale mať ich rád. Lebo nikto z nás tu nie je omylom, ale je Bohom túžený a milovaný.

„Nemôžeme sa hrať na Boha, chcieť vyriešiť úplne všetko. To nechajme naňho. Ohlasovanie Ježiša Krista nie je podmienené ani jediným centom z eurofondov.“ Zdieľať

Keď som bol farárom v Kluknave, chodil som do cigánskej osady v Richnave. Tam som pochopil mnohé veci. V jednej chatrči som videl spať dve malé deti, zasoplené, bola zima, pomedzi ne pobehovali myši. Rodičia boli zjavne mentálne zaostalí. Ale keď som sa matky opýtal, prečo chce dať pokrstiť svoje deti, bez váhania povedala, že deti majú byť pokrstené. Nevedela prečo, ale vedela, že to tak má byť. Vtedy som si povedal, že v čom sú títo ľudia horší ako my? Majú rovnaké právo na Božie pohladenie ako my!  

Nemajú však rovnako aj právo na vyššiu kvalitu života?

Tak im ju dajte! Načo tu sedíte? Choďte a dajte im ju! Žite s nimi!

Aj keby som išiel, zmení sa tým niečo?

Každý z nás má ruky, ktoré dosiahnu len do istej vzdialenosti. Keď som bol v Kluknave, mal som možnosť chodiť do Richnavy a dodnes mám výčitky, že som tam chodil málo. Ale chodil som a trápilo ma, čo som tam videl. Oslovuje ma, čo pápež František povedal na adresu utečencov – nemôžeme si ich všetkých vziať domov, ale nemôžu nám byť ľahostajní!

V Richnave ste v jednu nedeľu pokrstili viac ako stovku Cigánov.

Bolo ich asi 135. Týždeň predtým som išiel po osade a pýtal sa ľudí, či sú doma všetci pokrstení. Kto nebol a mal záujem, toho som pokrstil. Keď sa ma niektorí pýtali, načo to bolo dobré, či mali dostatočnú prípravu, tak som im povedal len jedno – katechézou bolo už len to, že si ich vôbec niekto všimol a s láskou ich prijal. 

To síce bolo pekné gesto, ale celú zložitú situáciu to nerieši...

A čo viac som mal spraviť? To my sme si vymysleli rôzne normy, ako má vyzerať dôstojný a plnohodnotný život. Ako kedysi žili naši starí a prastarí rodičia?

No neviem, či by som to porovnával so situáciou v rómskych osadách...

Tak dobre, vezmime si ľudí kdesi na frontovej línii, ktorí žijú v zdemolovaných domoch, v prachu a špine, navôkol lietajú šrapnely... So žiadnou z týchto situácií sa nemôžeme uspokojiť. Ale nemôžeme ani všetkých natláčať do našich noriem a vravieť si, že všetci, ktorí nežijú tak ako my, sú chudáci. Čím horší sú od nás tí špinaví Cigáni? Je ich pocit šťastia menej kvalitný ako ten náš?

A naozaj sú šťastní?

Sú! No rovnako majú aj svoje bolesti a smútky – a čím sú tieto iné ako tie naše?   

Šťastie nie je len súčet nejakých vonkajších okolností. Sú ľudia, ktorí napríklad pri autonehode prišli o nohy. Dovolíme si teraz povedať, že už nikdy nebudú šťastní?! Budú, aj keď v úplne inej situácii. To len my sme si vytvorili rôzne kategórie kvality života. Hodnota človeka však absolútne nespočíva v tom, čo má, ale kým je. Každý človek má právo vedieť, že Boh ho má rád – aj Cigán, aj ožran, každý. Nemôžem teraz chodiť z domu do domu, ale keď sa moja cesta skríži s takýmito ľuďmi, majú právo aspoň na pár sekúnd pocítiť nehu a lásku. 

Úplne nádherne to vyjadril kňaz a spisovateľ Jozef Tóth, ktorý má už viac ako 90 rokov – Kristus chce aj dnes kráčať po zablatených uliciach nášho sveta. No on do tohto sveta vchádza cez nás, chce sa ho dotýkať našimi rukami, prihovárať sa mu našimi slovami. Toto je veľké poslanie nás, ktorí sa nazývame kresťania. Veď pre čo iné prijímame Krista v Eucharistii? Máme sa stávať ním samým.

Takže podľa vás nie je dôležité posudzovať a hodnotiť kvalitu života iných, ale mať ich všetkých rád...

Mať ich rád, a keď sa naskytne príležitosť, tak im aj pomôcť, podeliť sa s tým, čo máme, tu a teraz. Ale nemôžeme sa hrať na Boha, chcieť vyriešiť úplne všetko. To nechajme naňho. Ohlasovanie Ježiša Krista nie je podmienené ani jediným centom z eurofondov.

Prečo ste sa pred dvadsiatimi rokmi rozhodli ísť na misie do Ruska?

Keď som tam prišiel, prvá otázka, ktorú mi položil jeden z tamojších kňazov, bola: „A ty si prečo musel odísť zo Slovenska?“ Ale ja som nemusel. Chcel som, tak som išiel.

Z ruštiny som mal vždy najhoršie známky, no Rusko ako krajina ma lákala, mal som k nej vzťah. Biskup raz čítal list od slovenského kňaza, ktorý tam pôsobil, a mňa to silno zasiahlo. Akoby mi spadli klapky z očí a uvedomil som si, že práve toto chcem. Myslím, že sa mi tam podarilo nadobudnúť vnútornú slobodu a osobnú zrelosť.  

Aj sibírskych husky, ktorých chováte na dvore, ste si doniesli odtiaľ?

Nie, psov som nikdy nechcel. V Kluknave som na farskom dvore choval daniele, muflóny, ovce, kozy, sliepky... Keď som prišiel do Likavky, kaplán mi navrhol, aby sme si zaobstarali psa, ale ja som sa tomu bránil. Napokon aj tak priniesol jedno šteňa, ktoré jeho známi potrebovali niekde umiestniť, kým sa presťahujú. Keď som ho videl, bola to láska na prvý pohľad. Keďže huskym sa lepšie žije vo svorke, postupne som zaobstaral ďalších troch. Možno to bude znieť ako klišé, ale pri týchto psoch som sa veľa naučil aj o ľuďoch.

Čo napríklad?

Keď malé šteňa našpiní, bez slova po ňom poupratujem, pretože ho mám rád. Pritom je to len zviera. O čo skôr máme potom prejavovať svoju lásku a starostlivosť ľuďom?! Aj keď sú starí, bezvládni, možno zapáchajú... Napadá mi ešte jedna vec, ktorú ma Rusko naučilo...     

Aká?

Nedávať ľuďom známky, nehodnotiť ich. Dnes sa od ľudí očakáva, že ku všetkému a ku každému zaujmú nejaký postoj. Kto nám však dal právo súdiť druhých? „Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých,“ píše sa v evanjeliu. Svätosť nie je výslednicou našich vonkajších činov, ale náš život je dôsledkom svätosti. Niekto sa stane svätým nie preto, že žije ako žije, ale žije ako žije práve preto, lebo je svätý. Svätosť nespočíva v bezchybnosti, ale v zacielení na Boha.

„Nedokážeme bosí a nahí len tak zastať a žasnúť nad krásou a tajomstvom.“ Zdieľať

Tak isto je to aj s prijímaním sviatostí. Eucharistia nie je odmenou za dobrý život, ale jej prijímanie je prejavom našej bytostnej túžby, že nemôžeme žiť bez Krista. Toto je podstatou aj všetkých tých diskusií o Amoris laetitia. Nejde tu o rušenie nejakých poriadkov – poriadok je veľmi potrebný – ale sú isté veci, ktoré ho presahujú.

Zmyslom života je žiť a žijeme preto, aby sme Boha spoznali a dosiahli. Už tu na zemi môžeme spoznávať jeho dobrotu a tak prehlbovať svoju túžbu po ňom.

Keď vás človek počúva, vníma, že ste mužom slova – nielen hovoreného, ale aj písaného. Pred niekoľkými rokmi ste vydali básnickú zbierku Obrázky, na stole máte rukopisy svojich nových básní, za sebou police s ruskou klasikou, ale aj so slovenskou poéziou. Sú aj ostatní kňazi mužmi slova – hovoreného, písaného, čítaného – tak, ako to bolo kedysi?

Doba sa v mnohom zmenila a poznačila každého z nás. Na jednej strane máme kňazov, ktorí veľa študujú a potom to predkladajú veriacim, na druhej strane máme takých, ktorí nevedia ani správne artikulovať. Ale aj tí, ktorí čítajú, to mnohokrát robia len kvôli nadobudnutiu nových poznatkov, a nie kvôli obyčajnej vnútornej radosti, ktorú čítanie prináša. Nedokážeme bosí a nahí len tak zastať a žasnúť nad krásou a tajomstvom. (Recituje úryvok z básne Pavla Országha Hviezdoslava.)

Ale poznačuje nás aj to, že sa vytratila spätosť s pôdou. Už si ani nevieme predstaviť, čo znamená strach z tvrdej zimy, keď predtým bola slabá úroda a hrozí nedostatok. Vďaka všemocnému bohu peňazí si dnes všetko zabezpečíme v supermarketoch a len tak z rozmaru si popri tom vysadíme hriadku-dve zeleniny.

Akým spôsobom sa vám darí preciťovať krásu?

Najväčším zdrojom krásy je človek, ktorého mám milovať. Netreba riešiť, či aj on miluje mňa, ale ja ho mám milovať. Počas šiestich rokov som mohol spoznať krásy ruskej prírody – Kamčatku, Altaj, tajgu... Ale bez človeka by to všetko bolo mŕtve, nemalo by zmysel to obdivovať. Krása prírody je vždy znásobená ľudskou prítomnosťou.

Vždy žasnem, keď mi spomínaný 93-ročný kňaz Jožko Tóth hovorí, že prosí Pána Boha, aby sa dožil aspoň 120 rokov. Keď mu poviem, že sa už aj tak dožil požehnaného veku, tak prečo chce ešte tak veľmi žiť, povie mi len: „Neviem sa vynadívať na tú krásu okolo seba.“ Sám pre seba som si potom vytvoril termín vyextrahovaný človek.

Čo to znamená?

Pri pohľade na ľudskú osobu sa snažím odmyslieť si všetko, čo časom zhnije v zemi. Pominie sa nielen telo, ale aj povaha, charakterové črty... My máme druhého milovať už len preto, že je – že je Bohom chcený a milovaný. S týmto vedomím môžem aj ako kňaz povedať žene, že ju milujem – lebo nemilujem jej telo, teda to, čo zhnije v zemi, nie som zlodejom jej tela, ale milujem jej bytie. Ale na prvom mieste musí vždy byť Kristus.

Čo je najdôležitejšie v živote?

Žiť. Nehrať sa na život, ale skutočne ho žiť. Lebo život je viditeľný výron Boha na tomto svete. Keby nebol Boh, nebolo by ani života. Kto chce teda žiť naplno, musí byť napojený na Boha. Život na zemi je pritom len začiatok toho, čo sa nikdy neskončí.

Kto je Pavol Ondrík



Narodil sa v roku 1969 v Liesku na Orave. Je najstarším zo siedmich súrodencov. Brat Milan a sestra Ľubomíra sú hercami. Za kňaza bol vysvätený v roku 1993. Tri roky pôsobil ako kaplán v Poprade, neskôr ako správca farnosti v Žehre. V rokoch 1997 – 2003 bol misionárom v ruskom Omsku. Po návrate sa stal farárom v spišskej obci Kluknava. Od roku 2016 pôsobí ako farár v Likavke pri Ružomberku.
 


Foto – Marek Hasák 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo