Keď kňazi a veriaci broja proti biskupom

Keď kňazi a veriaci broja proti biskupom

Kardinál Dominik Duka. Foto - Aleš Masner

Nielen kardinál Duka musel v uplynulom období čeliť odporu nespokojencov.

Pred niekoľkými týždňami sme písali o viacerých prípadoch, keď sa kňazi a veriaci postavili proti svojim diecéznym biskupom. Či už z vecných alebo, naopak, z ideologických dôvodov. V krátkom čase k nim pribudli ďalšie kauzy.

Happening na Popolcovú stredu

Je Popolcová streda. Pred sídlo pražského arcibiskupa na Hradčanském náměstí prichádza skupinka približne pätnástich ľudí. V rukách nesú biele škrabošky s nápismi utečenec, gay, ateistka, laička, samoživiteľka... Po chvíli si ich nasadia na tváre, rozostavia sa do kruhu a do stredu umiestnia trón, z ktorého čítajú výroky pražského arcibiskupa, kardinála Dominika Duku, ktorými podľa organizátorov happeningu urazil tieto skupiny.

Jednotlivé postavy padajú na zem, čím demonštrujú pocit svojho poníženia a vylúčenia. Novinári, ktorých je výrazne viac ako samotných účastníkov happeningu, majú o atraktívne zábery postarané.

O čo tu vlastne ide? Časť verejnosti v Českej republike má dlhodobo pocit, že kardinál Duka príliš často vstupuje do politického priestoru. Na tieto výhrady samotný kardinál už viackrát verejne reagoval.  

„Všetky európske štáty od pádu Západorímskej ríše na západe Európy vznikajú na pôde diskusie, dialógu a stretávania sa cirkvi a štátu, ide o kooperačný model,“ zdôvodňoval Duka pred rokom v rozhovore pre Postoj.

S nevôľou sa stretli aj Dukove blahoželania predsedom politických strán, ktoré sa v jesenných voľbách dostali do českého parlamentu. Najkritizovanejším bol list predsedovi SPD Tomiovi Okamurovi. „Som presvedčený, že nás spája starostlivosť o bezpečnosť ľudí v tejto krajine a rad iných tém,“ napísal Duka lídrovi strany, ktorá býva označovaná za protiimigrantskú, nacionalistickú až fašistickú. Okamura sa, samozrejme, nezabudol Dukovou gratuláciou pochváliť aj na sociálnych sieťach.    

„Ak niekoho vyzvem pracovať pre právo a spravodlivosť, ak poviem, že mi leží na srdci bezpečie ľudí v tejto krajine, nemám sa za čo hanbiť a za svojimi výrokmi si stojím,“ reagoval Duka na svojich kritikov s tým, že ak niektorý z politických predstaviteľov využil gratuláciu k ďalšej propagácii, je to jeho vec a on s tým nemá nič spoločné.

Po tom, čo polemika trochu vychladla, ju v polovici februára opäť naštartoval list skupiny ľudí okolo filozofa Jana Bierhanzla. „Príklon biskupa Dominika k nacionalizmu a ku krajnej pravici možno vidieť nielen v jeho nekritickej podpore islamofóbneho prezidenta Miloša Zemana, ale tiež v jednoznačnom odmietnutí solidarity s utečencami na svätováclavskej púti v septembri 2017 alebo v blahoprajnom liste zaslanom predsedovi fašizujúcej strany SPD Tomiovi Okamurovi,“ píše sa v liste, ktorý Bierhanzl a spol. zaslali minulý týždeň pápežovi Františkovi.

Popri výpočte ďalších vecí, ktoré sa aktivistom na kardinálovi nepozdávajú, žiadajú pápeža aj o to, aby prijal Dukovu rezignáciu. V apríli totiž dovŕši 75 rokov, keď je každý biskup povinný predložiť hlave cirkvi svoju abdikáciu. Potom je len na pápežovi, či ju prijme alebo biskupa požiada, aby v úrade zotrval napríklad o dva roky dlhšie. Naposledy takto František predĺžil mandát janovskému arcibiskupovi, kardinálovi Angelovi Bagnascovi.   

„Netúžime len po personálnej výmene a urýchlení menovania nového pražského arcibiskupa po Dukovej rezignácii, ale po revolúcii lásky a nežnosti, ktorá by z cirkevnej hierarchickej štruktúry znovu vytvorila žijúce a láskyplné spoločenstvo bratov a sestier, pospolitosť, ktorá je vždy ochotná pomôcť tým najslabším, zraneným, ľuďom na okraji i celému stvoreniu,“ dodávajú autori listu, ktorý k dnešnému dňu podpísalo približne 650 ľudí.

Feministky, liberáli, ľavičiari

Kto sú ľudia, ktorí spísali list proti Dukovi a vydobyli si mediálnu pozornosť svojím happeningom na Hradčanoch?

Filozof, dve študentky, redaktorka a sociálna pracovníčka. To sú profesie Jana Bierhanzla, Hany Blažkovej, Františky Zezulákovej Schormovej, Anny Remešovej a Ludmily Böhmovej, teda piatich ľudí, ktorí autorsky stoja za obsahom listu.  

Neformálnym hovorcom skupiny je práve filozof Bierhanzl, ktorý pôsobí na Akademii věd ČR a na Fakultě humanitních studií Univerzity Karlovej v Prahe. „Som laik na okraji súčasného kresťanstva, ktorý neoddeľuje svoj život viery od spoločenskej angažovanosti,“ povedal Bierhanzl pre lidovky.cz.

V minulosti sa zviditeľnil aj tým, že podpísal otvorený list adresovaný pražskému zastupiteľstvu, v ktorom signatári protestovali proti osadeniu kópie mariánskeho stĺpu na Staroměstském náměstí v Prahe.

Dôvod? „Obnovenie mariánskeho stĺpu na Staromětském náměstí je dobrým symbolom jednoty trónu a oltára, ktorú sa snaží obnoviť kardinál Duka. Snaží sa obnoviť katolícku národnú identitu, ktorú sme tu mali v minulosti,“ vysvetľoval Bierhanzl v Českém rozhlase.

„Zastávame nehierarchické usporiadanie cirkvi, v ktorej sme všetci bratmi a sestrami, pretože máme jedného Otca,“ ozrejmuje Bierhanzl, čo spája signatárov, medzi ktorými figurujú aj predstaviteľky skupiny RFK (Radikální feministické křesťanky).  

„Kresťanstvo je pre mňa viac kultúrnou záležitosťou, v Indii by som si hľadala vzťah k islamu alebo k hinduizmu. Takže asi sa nikdy nebudem môcť považovať za kresťanku, chýba mi k tomu dosť zásadná vec – viera,“ uviedla jedna z nich v rozhovore pre novinky.cz.

Mladé aktivistky sa usilujú napríklad o zmeny v sexuálnej morálke cirkvi, presadenie svätenia žien či silnejšiu ochranu prírody, ktorá je podľa nich podstatnejšia ako ochrana tradičnej rodiny. Aj keď Dukovi vyčítajú politický aktivizmus, samy obdivujú angažovanú feministickú teológiu či teológiu oslobodenia.

Bierhanzl sa netají tým, že podpora pre ich iniciatívu prichádza práve z takýchto kruhov. „Pozitívne reakcie máme najmä z prostredia kresťanskej ľavice a od kresťanských liberálov. Naopak, kritické reakcie prichádzajú z monarchistických a veľmi pravicových kruhov,“ povedal v rozhovore pre Český rozhlas.

Príkladom veľmi pravicových kruhov je podľa Bierhanzla Institut Václava Klause, ktorý celú aktivitu označil za udavačskú kampaň.  

Reakcia profesora teológie Ctirada Václava Pospíšila

Ešte koncom minulého roku profesor teológie Ctirad Václav Pospíšil napísal článok, v ktorom zaujal stanovisko k polemikám okolo kardinála Dominika Duku. Vybrali sme z neho jeden úryvok:

„Vzhľadom na to, že každý pokrstený je zároveň občanom tejto demokratickej spoločnosti, má plné právo na vlastné politické presvedčenie a názory na verejné záležitosti. Toto právo prináleží aj otcovi Dominikovi, ktorý, pochopiteľne, svoje postoje vyjadruje a rovnako sa riadi určitou politickou stratégiou, ktorá je podľa jeho názoru v danej situácii tou najlepšou službou dobru katolíckej cirkvi v našej krajine.

Tu sa ale poctivo veriaci katolík s otcom Dominikom v nejednej konkrétnej záležitosti nemusí názorovo zhodovať. V danej súvislosti je preto absolútne vhodné pripomenúť si dobre známe augustínovské pravidlo cirkevného spolužitia: v tom najzásadnejšom, ako je viera v Trojjediného, v Kristovo plné božstvo a ľudstvo atď., medzi nami panuje hlboký súzvuk; v ďalšom, a tu patrí politická problematika aj otázka už zmienenej stratégie, sa musí uplatňovať zodpovedná sloboda, a práve preto sa objavuje nevyhnutná názorová rôznorodosť; zo všetkého má potom vyžarovať naša vzájomná úcta a láska.

A práve tretie pravidlo cirkevného spolužitia je tým najpodstatnejším, na čo sa, bohužiaľ, tak ľahko zabúda.“    


Podporu kardinálovi Dukovi vyjadril nielen inštitút bývalého prezidenta, ale aj súčasná hlava štátu Miloš Zeman, ktorý chce u pápeža lobovať za predĺženie arcibiskupovho mandátu a jeho kritikov označil za „pisklounov“.

Podpora zo strany súčasného aj bývalého prezidenta podľa českého cirkevného historika Jaroslava Šebeka potvrdzuje, že „pán kardinál Duka je s politickou mocou previazaný“. Zároveň si však myslí, že pápež František by mal predĺžiť Dukov mandát, pretože s výnimkou plzenského biskupa Tomáša Holuba nevidí žiadnu inú výraznú osobnosť, ktorá by sa mohla stať novou hlavou pražského arcibiskupstva.     

Na stranu arcibiskupa sa však nepostavili len niektorí politici, ale aj tisícky ďalších ľudí, ktorí sa podpísali pod otvorený list na Dukovu podporu. K dnešnému dňu ho podpísalo viac ako 3 700 ľudí. Rovnako ako list nespokojencov bol aj tento list zaslaný pápežovi Františkovi do Vatikánu.

Niekomu prekážajú názory, iným pôvod

Ak sa niekomu dianie okolo kardinála Duku zdalo dramatické, teraz sa môže presvedčiť, že sú prípady, v ktorých ide zďaleka o viac. Rebélia niekoľkých jednotlivcov je totiž ničím v porovnaní s odporom, ktorý proti nigérijskému biskupovi Okpalekemu dokázali vyvinúť kňazi a veriaci jeho diecézy, takže pred nimi musel ustúpiť aj samotný pápež.

Na konci roku 2012 pápež Benedikt XVI. vymenoval za biskupa diecézy Ahiara v juhovýchodnej časti krajiny ani nie 50-ročného kňaza Petra Ebera Okpalekeho. Vedenie diecézy sa mu však kvôli etnickým sporom nepodarilo prebrať ani po niekoľkých rokoch.

Biskup Okpaleke totiž patrí k etnickej skupine Ibo, ktorá má v juhovýchodnej Nigérii dominantné zastúpenie. Pochádza z nej aj známy kardinál Francis Arinze, bývalý prefekt vatikánskej Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí.

Na území samotnej diecézy však prevládajú obyvatelia hlásiaci sa k etniku Mbaise. Z neho pochádzal aj predchádzajúci biskup Victor Adibe Chikwe, ktorý zomrel v úrade ešte v roku 2010. Kvôli komplikovanej situácii vybral pápež jeho nástupcu až po dvoch rokoch, no veľká časť miestnych kňazov a veriacich ho pre jeho pôvod neprijala.

Keďže začiatkom roka 2013 Benedikt XVI. opustil pápežský stolec, citlivý prípad zdedil jeho nástupca František. Až do vyriešenia celej kauzy poveril správou diecézy arcibiskupa nigérijského hlavného mesta Abuja, kardinála Johna Olorunfemiho Onaiyekana.  

Okpaleke medzitým prijal biskupskú vysviacku – nie však vo svojej diecéze, ale v priestoroch kňazského seminára v metropolitnej arcidiecéze Owerri.

Keďže neriešiteľnou situáciou nedokázal pohnúť kardinál Onaiyekan ani Kongregácia pre evanjelizáciu národov, do ktorej kompetencie spadajú diecézy v krajinách tretieho sveta, prevzal iniciatívu samotný pápež. V júli 2013 sa stretol so všetkými dôležitými nigérijskými biskupmi, ako aj so zástupcami rebelujúcej diecézy Ahiara. Prítomný bol aj biskup Okpaleke.

Františkove tvrdé slová

Pápež vo svojom príhovore označil situáciu v diecéze za neakceptovateľnú. „Kto bráni monsignorovi Okpalekemu v prebratí diecézy, chce zničiť cirkev a pácha smrteľný hriech,“ prekvapil František tvrdými slovami. Prítomným pripomenul aj podobenstvo o vinici, ktorú si uzurpovali vinohradníci, až kým ich majiteľ vinice nevyhubil.

„Vypočul som si aj názor, že treba zrušiť diecézu a veľmi intenzívne som to zvažoval,“ priznal pápež, ktorý túto možnosť napokon zavrhol. „Cirkev je matkou a nemôže opustiť svoje deti, ktorými ste aj vy. Mám však veľkú bolesť kvôli kňazom, ktorí sú zvonku manipulovaní.“     

Africký teológ: Pre niektorých je krv dôležitejšia ako voda krstu

Keď sa členovia cirkvi, ktorej podstatou je spoločenstvo, bratstvo a jednota, medzi sebou rozdeľujú na základe svojho pôvodu, musíme si klásť otázku, či skutočne rozumieme významu našej viery.

Takto komentoval prípad biskupa Okpalekeho africký teológ Donald Zagore. „Žiaľ, deň po dni môžeme vnímať, že krv kultúry, etnika, kmeňa sa stáva silnejšou a dôležitejšou ako posvätná voda krstu,“ varuje teológ pochádzajúci z Pobrežia Slonoviny.

V rozhovore pre agentúru Fides pripomenul aj slová apoštola Pavla, že „už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 28).


Nezostalo však len pri slovách. Krátko po stretnutí pápež všetkým kňazom diecézy pod hrozbou suspendovania nariadil, aby mu každý z nich do 30 dní zaslal list, v ktorom osobne vyjadrí úplnú poslušnosť pápežovi a ochotu prijať svojho biskupa.

Podľa informácií, ktoré zverejnila Kongregácia pre evanjelizáciu národov, pápež v nasledujúcich týždňoch dostal 200 listov, v ktorých mu kňazi vyjadrili svoju poslušnosť a vernosť. „Niektorí však poukázali na svoj psychologický problém spolupracovať s biskupom po toľkých konfliktných rokoch,“ uviedla kongregácia s tým, že pápež nechce pokračovať v kánonických sankciách.

„Kongregácia vyzvala všetkých kňazov, aby uvažovali o vážnych škodách spôsobených Kristovej cirkvi, a vyjadrila nádej, že už nikdy v budúcnosti sa nebudú opakovať také neprimerané opozičné činy voči biskupovi, ktorý je legitímne menovaný Svätým Otcom,“ píše sa v komuniké vatikánskeho úradu.

Biskupovi Okpalekemu tak po piatich rokoch úsilia prevziať zverenú diecézu neostalo nič iné, ako ustúpiť. Na Popolcovú stredu tak predložil pápežovi svoju rezignáciu, ktorú František pred niekoľkými dňami prijal. Rozhodol sa však na čelo diecézy nevymenovať nového biskupa, ale vymenovať len apoštolského administrátora sede vacante, ktorým sa stal biskup diecézy Umuhaia Lucius Iwejuru Ugorji.

V rozlúčkovom liste, ktorý biskup Okpaleke zaslal veriacim diecézy, ktorá ho neprijala, vyzval k pokániu, zmiereniu a reevanjelizácii, ktorú podľa neho potrebujú najmä kňazi. 

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo