S diablom nediskutujem

S diablom nediskutujem

Rozhovor s talianskym exorcistom Giannim Sinim o pravej tvári diabla a boji s ním.

Exorcistom je už 30 rokov, napísal viacero kníh o satanovi a boji so zlom. Hovorí, že pre filmy máme často pokrivené predstavy o diablovi, vysvetľuje, prečo bývajú posadnuté aj malé deti. Vkladanie rúk laikmi považuje za vážne nebezpečenstvo a priznáva, čo je najväčšie pokušenie pre exorcistu. Taliansky kňaz Gianni Sini (63). 

Ako sa kňaz stane exorcistom? 

Určite sa ním nestane preto, že by to mal napísané v DNA. 

Tak prečo? 

Pretože to dostane ako úlohu od biskupa. Niekedy čítame v médiách, že exorcistami môžu byť aj laici, ale to je omyl. V Cirkvi je veľmi jasne špecifikované, že exorcistom je vždy kňaz, ktorému túto úlohu zverí biskup. 

Na základe čoho? 

Mal by to byť zbožný muž, ktorý je po absolvovaní istej formácie kompetentný pre vykonávanie tejto úlohy. Treba však povedať, že aj keby dostala od Cirkvi poverenie na exorcizmus najtichšia a najmenej inteligentná osoba, diabol pri modlitbe exorcizmu toto poverenie rozpozná a aj tak bude poslúchať.  

Koľko rokov ste exorcistom? 

Tento rok to bude už 30 rokov. Prvýkrát som bol konfrontovaný s prípadom exorcizmu v roku 1988, išlo o 14-ročné dievča. 

To ste už boli exorcistom? 

Vtedy ešte nie. Obrátila sa na mňa jej rodina, no povedal som im, že nemôžem urobiť nič, maximálne sa pomodliť. Odkázal som ich na biskupa, no ako to zväčša býva pri takýchto otázkach, biskupi sú opatrní. Takže sa im dostalo reakcie, že ešte počkáme, uvidíme, pomodlíme sa. 

Lenže dievča sa stávalo čoraz agresívnejším a násilníckym, aj voči príbuzným. Napokon sa vybrali za biskupom a povedali mu: „Ak vy, excelencia, nedôverujete kňazom, tak to urobte sám.“ V tej situácii už biskup nemohol odmietnuť, tak ma poveril, aby som sledoval jej prípad s tým, že raz sa príde aj osobne pozrieť. 

Ako to dopadlo? 

V deň, keď sme za dievčaťom prišli aj s biskupom, bola zúrivá a začala strhávať v dome všetko, čo súviselo s náboženstvom, obrázky, predmety a podobne. Keď jej biskup povedal, že jej osobne udelil sviatosť birmovania, tak sa to len zhoršovalo. Trvalo niekoľko mesiacov, čo sa ju podarilo oslobodiť. Bolo to ešte pomerne rýchlo, lebo v mnohých prípadoch to trvá aj niekoľko rokov. 

Vo vašej najnovšej knihe Diabol kúzla zbavený, ktorú ste prišli na Slovensko predstaviť, píšete, že zámerom knihy je strhnúť diablovi masku „veľkého čarodejníka“, teda obraz, ktorý do veľkej miery vytvorila kinematografia. V čom spočíva nesprávne nazeranie na diabla?   

Istá literatúra a tiež niektoré filmové scény nám ukazujú postavu, ktorá vstupuje do boja s dobrom. Nebýva však pritom citovaný pojem Boh. Toto temné bytie, ktoré má istú silu a moc, spôsobuje v živote človeka krízy. Nie je však jasné, ako sa táto zúrivá bitka skončí. Je to neskutočne pomýlené, pretože to pôsobí tak, ako keby existoval boh dobra a boh zla, dve večné sily, ktoré existujú od vekov. 

Musíme preto zdôrazniť, že diabol je stvorenie, ktoré bolo najprv dobrým anjelom. Sám od seba sa stal zlým. A keďže je stvorením, je podriadený Božej autorite. Z toho vyplýva, že nemôžu byť dvaja alebo viacerí zvrchovaní vládcovia. Preto treba opraviť nesprávnu prezentáciu boha dobra a boha zla. 

Treba brať do úvahy Krista a jeho konečné víťazstvo nad zlom na kríži, ako aj zmienku z knihy Genezis o tom, že žena rozšliape hadovi hlavu. 

Aké sú dôsledky tohto nesprávneho obrazu o zle?

Ak máte pred sebou zápas, ktorý je neistý, nevie sa, kto vyhrá, veriaci človek zostáva dezorientovaný. Kresťanská viera nám ale hovorí, že Kristus definitívne porazil Zlo na kríži. Dokazuje to aj skúsenosť pri exorcizme. Keď pri obrade exorcizmu vytiahnem kríž, neexistuje ani jeden posadnutý, ktorý by vydržal pred obrazom kríža čo i len minútu. Kríž je pre neho nepríjemný. 

Aké ďalšie nezmyselnosti sme videli vo filmoch o diablovi? 

Napríklad to, že zlí duchovia sa presúvajú s úplnou ľahkosťou z jedného tela do druhého. Nikto z nás exorcistov sa v realite s niečím takým nestretol. Nikdy. 

Posadnutosť je vždy osobná záležitosť, postihne konkrétneho človeka. Nie je to chrípka, čo sa prenáša. 

A čo prípad z evanjelia, keď diabli vošli z človeka do svíň? 

Lenže to bol Ježiš, ktorý ich vyhnal, pričom oni sami ho žiadali, aby im dovolil vojsť do svíň. 

Takže sami sa nemohli rozhodnúť, kam pôjdu?  

Nie, sami nie. Počas modlitby exorcizmu vyslovujeme slová: Podriaď sa autorite Krista, choď pod kríž a požiadaj jeho, kam máš ísť, pretože on ťa zaiste pošle do pekla, odkiaľ si prišiel. Lenže zlý duch tam nechce ísť, lebo tam nachádza hrozné utrpenie. 

Keď sa nachádza zlý duch v tele človeka, nie je v stave, aký prežíva v pekle? 

Dá sa povedať, že v prípade, že posadol človeka, má istú spokojnosť či radosť z toho, že sa mu podarilo získať korisť, niečo ako dobyť územie.

Aký je zmysel posadnutia, keď posadnutý človek nemôže v stave posadnutia konať vedome a dobrovoľne hriech? 

Je síce pravda, že keď sa dopustí ťažkého hriechu v stave posadnutosti, z morálneho hľadiska mu to nemožno pripísať. Ibaže sa mohlo stať, že sa do posadnutosti dostal svojím vlastným rozhodnutím, ak sa stal povedzme súčasťou satanistického spolku, kde zložil prísahu. 

"Všetci sa sústredia na výnimočné zjavy, pričom tie najpočetnejšie a najbežnejšie -- pokušenia -- sa týkajú nás všetkých." Zdieľať

Stalo sa, že zomrel niekto posadnutý pred oslobodením?  

Žiaľ, nedávno som mal prípad, keď zomrela jedna osoba na rakovinu pred tým, ako bola oslobodená. Zvolal som príbuzných a povedal som im: Buďte pokojní, v tejto oblasti nemá žiadnu vinu. My sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, no ochorela a nestihli sme dielo oslobodenia dokončiť. Ale Pán vie, ako ju oslobodiť. 

Neznamená to teda, že… 

... nie. Nie je odsúdená. Určite nie. 

Vezmime si prípad, keď Judáš zradil Ježiša. Píše sa, že hneď, ako mu Ježiš podal smidku chleba, vošiel do neho satan. A vonku bola tma. Znamená to, že tma bola v jeho srdci, keď ho satan naviedol spáchať zradu. Lenže aká bola Judášova chyba? Je pravda, že zradil Učiteľa, ako aj mnohí ďalší apoštoli, ibaže on neveril, že taký ťažký hriech môže byť odpustený. To bolo jeho hriechom. Aj keď sa istým spôsobom neskôr kajal, keď odhodil peniaze v chráme. Chýbala mu ale zvyšná časť, takže napokon spáchal samovraždu. 

V mnohých ľuďoch satan podnecuje presne k tomuto – mať pocit, že život je neužitočný a že jediné východisko je zvoliť si samovraždu. 

Pomerne ľahko sa dá pochopiť, že diabol posadne niekoho, kto mu dá na to príležitosť, či už kontaktmi so satanizmom, alebo iným problematickým konaním. Čo však s ľuďmi, ktorí neurobili nič zlé? Poznáme prípady nevinných ľudí alebo aj svätých… 

Áno, logicky sa vynára otázka, prečo Boh dopustí takéto ťažké utrpenie? Teológovia našli odpoveď: celkom istotne to Boh dopúšťa preto, aby títo ľudia rástli v cnostiach, najmä v tých, ktoré im chýbajú. Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že chvíle ťažkých utrpení Pán dopúšťa pre väčšie a dlhotrvajúce dobro. 

Ak by to tak nebolo, nedalo by sa vysvetliť, prečo sa stávajú prípady, keď sú posadnuté štvor- či päťročné deti. Pričom je jasné, že nikdy neprišli do kontaktu zo Zlým. V takom veku predsa nemôžu urobiť krok k Zlému. 

Deje sa to aj dnes?

Áno, aj dnes. Keď sa však pozrieme bližšie na rodiny týchto detí, otec je zväčša rúhačom alebo praktizoval spiritistické sedenia, či inak sa zaujímal o démonov a podobne.  

Koľko je vo vašej praxi vážnych prípadov? 

Nedá sa spraviť presná štatistika, ide o diskrétne veci. Môžem však povedať, že zo všetkých prípadov, ktoré sa k nám exorcistom dostanú, možno považovať za skutočnú posadnutosť len jedno alebo dve percentá. A teraz si predstavte, ak každý deň prijmem šesť alebo sedem ľudí, koľko posadnutých som mal za jeden rok? Je ich dosť. A ešte si to prepočítajte na 320 exorcistov v Taliansku.  

Okrem posadnutosti však poznáme aj iné formy mimoriadneho pôsobenia Zlého.  

Ktoré sú to? 

Napríklad infestácia miest, kde žijú ľudia. Vtedy diabol trápi ľudí prostredníctvom vecí. Týka sa to aj zvierat, domov, sú závažné formy, ktoré často vedú k samovražde. Potom poznáme vexáciu, keď telo dostáva priame údery, zásahy. Takže pôsobenie Zlého je rozmanité, ibaže pozornosť masmédií a kinematografie sa sústredí predovšetkým na posadnutie. 

Nikdy nevidíme vo filme postavu, ktorá je pokúšaná a upadne do hriechu. Všetci sa sústredia na výnimočné zjavy, pričom tie najpočetnejšie a najbežnejšie sa týkajú nás všetkých, a nielen pokrstených, ale aj ľudí inej viery. Mal som dokonca prípad ateistu, ktorý neveril v Boha, ale bol presvedčený, že ho Zlý trápi vexáciou, a tak potreboval moje modlitby.

Mimoriadne pôsobenia diabla

Infestácia znamená, že diabol a démoni infestáciou trápia človeka nepriamo prostredníctvom jeho vecí. Napríklad samovoľným otváraním a zatváraním dverí a okien, premiestňovaním nábytku alebo iných predmetov; zvukmi v dome, svetlom, agresívnym správaním zvierat a pod. 

Vexácia (alebo opresia či vonkajšie posadnutie) nastáva vtedy, keď diabol a zlí duchovia trápia človeka zvonka, no nie nepriamo, ale priamo. Či už na somatickej rovine, keď postihujú jeho telo a špecifické orgány, tak aj vnútorne, keď zasahujú jeho psychiku. Vtedy sa hovorí o diabolskej obsesii. Zlý napríklad zatemní inteligenciu postihnutej osoby a násilne vnúti jej predstavivosti strašidelné výjavy.

Posadnutie diablom je najvyššia a najvážnejšia forma mimoriadneho pôsobenia zlého ducha. Znamená to, že sa zmocní konkrétneho človeka, ktorý nebude schopný slobodne využívať svoje schopnosti a ovládať svoje telo, no zakúsi aj všetko to, čo predchádza posadnutiu.

Zdroj: G. Sinni: Diabol kúzla zbavený


Podľa čoho vyberáte príbehy, ktoré sa potom objavia v knižkách? 

Predovšetkým chcem, aby sa v nich mohli nájsť ľudia, ktorí prežívajú podobné problémy. 

Môže sa napríklad stať, že človek cíti silnú fyzickú bolesť, trebárs chrbta či hlavy, ide za lekármi, ktorí mu urobia sofistikovanú analýzu, no napokon mu povedia, že klinicky je úplne v poriadku. On na to vraví: Ako je to možné? Mňa to naďalej hrozne bolí... No nikdy im nenapadlo, že by za tým mohol byť nadprirodzený dôvod. 

Zvyknú vás na prípady upozorniť príbuzní obetí?

Stáva sa, že prídu rodičia dcéry či syna a povedia: Páter, vidím čudné veci. Z času na čas sa vrhne proti nám alebo začne po nás hádzať, čo má v ruke. Svoju dcéru, ktorá bola vždy pokojná, veselá, poslušná, teraz nespoznávame. Čo sa stalo? 

Čo im poviete? 

Poviem: Poďme najprv za lekárom, aby vylúčil, či nejde o psychickú chorobu. Keď sa napokon dostane opäť ku mne, zvyčajne už na prvých stretnutiach vidno, že ide o vážnu vec. Posadnuté osoby napríklad nevedia zniesť modlitbu, nechcú byť v mojej prítomnosti, v kostole. 

Posielajú vám ľudí s podozrením na posadnutie aj lekári, psychológovia? 

Musím povedať, že medzi nimi často chýba pokora uznať si, že existujú fenomény, ktoré presahujú ich oblasť vedeckého poznania. No existujú aj výnimky, napríklad na rímskej univerzite LUMSA pôsobí psychiatrička, ktorá otvorene hovorí, že isté problémy musí riešiť exorcista. 

Stáva sa, že prídu ku mne osoby, čo prešli podrobnými zdravotnými prehliadkami a dostanú lieky – silné sedatíva, no vôbec im neúčinkujú. To vás núti sa zamyslieť. 

Kedy je ten správny moment, keď by mal človek vyhľadať vašu pomoc? Asi to nebude depresia.  

Keď máte depresiu, choďte k lekárovi. 

Mal som prípad, keď prišla do kostola jedna pani so svojou dcérou. Stáli vzadu a počas omše začalo dievča kričať: Páter, som posadnutá! Ticho, vravím jej. O chvíľu znova: Páter, povedala som, že som posadnutá. Dobre, počkaj, po omši sa porozprávame, odpovedám. Cez rozdávanie svätého prijímania sa znova ozvala, tak som ju opäť napomenul. Po skončení omše som šiel za nimi a pýtam sa panej: To je vaša dcéra? Áno. Dobre, odpovedzte mi, prosím, na jednu otázku: Mala vaša dcéra nejaké problémy? Áno, strávila šesť mesiacov na psychiatrickej klinike. Vravím jej: Milá pani, problém je, že odtiaľ odišla príliš skoro. 

Takže nebola posadnutá? 

Povedal som jej matke: Môžete si byť istá, že ak by bola posadnutá, tak by to v kostole nekričala. Naopak, snažila by sa to čo najviac skryť. Pretože tak to robia v skutočnosti posadnuté osoby, snažia sa presvedčiť okolie, že ide o fyzickú chorobu. Určite by však v kostole nekričala, že je posadnutá. Práveže diabol sa nás snaží presvedčiť, že neexistuje. Lebo ak nie je on, tak potom je všetko možné, rozdiely medzi dobrom a zlom sa stierajú. 

Neraz počujem z úst posadnutých: Ak sa mi podarí dostať do hriechu kňaza, môžem robiť, čo chcem. 

"Nemá zmysel sa s diablom púšťať do filozofických či teologických diskurzov, musíme sa iba modliť a dôverovať Bohu." Zdieľať

Čo si myslíte o modlitbách oslobodenia, ktoré sú vraj niečo medzi spoveďou a exorcizmom? 

Treba povedať, že ak ide o morálne zlo, spáchaný hriech, je postačujúca spoveď. Ak sa však bavíme o mimoriadnom pôsobení diabla, treba podstúpiť exorcizmus. Pričom osobám, ktoré ku mne prídu na exorcizmus, odporúčam žiť sviatostný život, chodiť na spoveď a prijímať Eucharistiu. Tým značne pomôžeme celému procesu. Diabol sa totiž veľmi bojí sviatostného života človeka. Zoberte si svätých, ktorých napádal diabol. Oni nešli za exorcistom, ale vyhrali ten boj vďaka sile viery, pričom žili v milosti.

Niektorí tvrdia, že spoveď je dostatočná na odpustenie hriechov, ale po niektorých skutkoch, napríklad po návšteve veštice, môžu zostať dôsledky.  

Ak ste boli u čarodejníka alebo veštice, musíte sa z toho vyspovedať, lebo je to hriech proti prvému Božiemu prikázaniu. 

Ak je tým dôsledkom mimoriadne pôsobenie diabla, tak s tým si sami neporadíte, pokiaľ nie ste svätec ako páper Pio. V takom prípade treba podstúpiť zvláštny obrad Cirkvi, čo je exorcizmus a modlitby oslobodenia.

Lenže pri samotných modlitbách oslobodenia sa priamo nevyháňa satan, môžu sa ich modliť všetci kresťania. Každý veriaci môže žiadať Boha, aby ho oslobodil od Zlého. No iba človek autorizovaný Cirkvou môže priamo rozkázať satanovi: Mlč a vyjdi z neho! Nechaj miesto Kristovi! Rozkazujem ti to pre vieru Cirkvi!

Niektorí exorcisti poukazujú na riziká pochádzajúce z tzv. charizmatického prostredia. Aký je váš názor?  

V skupinách, ktoré sa spájajú s označeniami ako obnova či charizmatici, nachádzame častú tendenciu vkladania rúk. Existuje však dokument Kongregácie pre náuku viery, ktorý absolútne zakazuje tieto gestá, ktoré sú apoštolské. Prípadne sa vyžaduje, aby na takomto stretnutí bol prítomný kňaz ako garant, aby nedošlo k zneužitiu tohto úkonu. Ak majú totiž veriaci na takomto stretnutí medzi sebou niekoho, koho trápi zlý duch, tak sami nevedia, ako ho riešiť, lebo diabol neposlúcha ich príkazy. Je tu potrebná veľká opatrnosť. 

Čiže ak nejaký laik chce pri modlitbe vkladať ruky, je to nebezpečné?  

Je to vážne nebezpečenstvo. Opakujem, Kongregácia žiada, aby tam bol prítomný aspoň jeden kňaz, ktorý vedie takúto modlitbu. 

Veriacim nikto nebráni, aby sa stretávali na spoločnej modlitbe. Treba si dať však pozor na gestá. Pretože niektorí kladú väčší dôraz na gesto než na obsah modlitby. A to je riziko.

Máte nejaký tip na boj s pokušeniami? 

Obozretnosť, opatrnosť. Nikdy nesmieme s diablom robiť kompromisy. Nemá zmysel sa s ním púšťať do filozofických či teologických diskurzov, musíme sa iba modliť a dôverovať Bohu. Len čo s ním urobíme kompromis, prehrávame. 

Keď som napísal svoju prvú knihu Keď hovorím s diablom (Quando parlo col diavolo), dostal som na jednej prezentácii otázku: Keď sa rozprávate s diablom, čo mu hovoríte? Ale ja s ním nevediem dialóg, ja mu iba ukladám príkaz v mene Krista a Cirkvi. Nikdy s ním nevediem rozhovor. Ani Ježiš sa nepustil do diskusie s diablom, keď ho pokúšal na púšti. Odpovedal mu Božím slovom. 

Sú útoky na exorcistov častejšie počas obradu alebo skôr v bežnom živote? 

Počas obradu sú to skôr fyzické útoky, keď sa posadnutý snaží vyraziť vám z ruky predmety, nástroje. V bežnom živote je exorcista neustále v pokušení upadnúť do pýchy v zmysle, že to bol on, kto oslobodzuje posadnutého, nie Kristus. 

Čo robíte bezprostredne po úspešnom obrade? 

V prvom rade, nikdy nesmiem prerušiť obrad a odísť zo stretnutia preč, hoci by som mal nejakú povinnosť vo farnosti – až kým sa posadnutá osoba nevráti do stavu svojich normálnych schopností. Teda kým nerozpozná mňa kňaza ako priateľa, potom manželku, deti, odpovie na modlitby a podobne. Skôr neodídem. Ak sa vráti do normálneho stavu, poviem prítomným, že počkáme a uvidíme, aké budú reakcie najbližšie dni.  

Ak mi dotyčná osoba po týždni povie, že sa cítila dobre, tak zopakujeme obrad. Keď spolupracuje na modlitbách a má normálne reakcie, tak počkáme ďalší týždeň a znovu obrad zopakujeme. Ak sa aj po ďalšom týždni nejavia žiadne problematické reakcie, ešte nejaký čas počkáme, a ak sa dobrý stav potvrdí, slúžim za jej účasti ďakovnú svätú omšu. Boh nikdy nedopustí, aby došlo k okamžitému oslobodeniu, vždy sa to ukáže v najbližšom čase. Takto ma chráni pred pokušením pýchy, že som to bol ja, kto človeka oslobodil, veď mám 30-ročnú prax. (Úsmev.) 

Spíte pokojne? 

Áno. (Smiech.) Raz sa pýtali pátra Pia, či sa bojí diabla. Odvetil: Nie, diabol má strach zo mňa. Uznáva autoritu Cirkvi a vie, že len čo vojde do mojej izby, musím začať obrad, čo znamená, že pre neho sa začne koniec.

Foto: Pavol Rábara



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo