Prehlbovanie protikladov medzi kresťanským Východom a Západom v teológii

Prehlbovanie protikladov medzi kresťanským Východom a Západom v teológii

Ikona sv. Gregora Palamu. Foto: wikimedia

Na Západe chceli zhrnúť teologické idey do veľkolepej sumy, ktorá by bola podobne ako gotická katedrála racionálne zorganizovaná do poslednej maličkosti.

Teológia o cirkvi je len jeden sektor, aj keď veľmi dôležitý, ktorému sa tu zvlášť venujeme. Západ a Východ sa v priebehu druhého tisícročia vzďaľovali navzájom predovšetkým aj v celkovom spôsobe robenia teológie. Vlastne až scholastika, ktorá sa objavila v 12. storočí na Západe, urobila protiklad z rozdielu, ktorý od počiatku existoval medzi východnou a západnou teológiou.

Až do 12. storočia bola aj teológia na Západe takisto ako na Východe podstatne zviazaná s tradíciou, bola jednoduchým odovzdávaním teologických poznatkov získaných kedysi veľkými cirkevnými otcami. No teraz sa usilovalo prenikať do viery vedecky s ľudským rozumom, ostro rozlišovať pojmy a vnikať do ich hlbšieho zmyslu.

Abaelard († 1142) vytvoril dialektickú metódu „sic et non“ (áno a nie). Zdanlivé protiklady a protirečenia sa pokúšal riešiť skrze čisté rozlišovanie pojmov. No scholastika, vychádzajúc v ústrety naliehaniu vtedajšej doby na všetko zahrňujúcu jednotu, sa predovšetkým usiluje zhrnúť teologické poznatky do jedného systému, do jedinej logicky uzavretej stavby.

Ako sa kresťanstvo skrze pápežstvo na svojom čele stalo kompaktnou jednotou, tak sa chcelo aj teologické idey zhrnúť do veľkolepej sumy, ktorá by bola podobne ako gotická katedrála racionálne zorganizovaná do poslednej maličkosti. Ako nástroj pritom poslúžili pojmy aristotelovskej filozofie, aby sa zachytili súvislosti zjavenia, pokiaľ je to možné, a predstavili sa podľa racionálneho plánu.

Zatiaľ čo Peter Lombardský († 1160) sa vo svojich „Štyroch knihách sentencií“ opieral ešte podstatne o myšlienky svätého Augustína, s Albertom Veľkým († 1280) prišiel k slovu aristotelizmus. Vrchol scholastiky tvorila geniálna tvorivá činnosť Tomáša Akvinského (1226 – 1274).

Toto všetko, aj keď to samo osebe bolo také oprávnené a veľkolepé, len málo zodpovedalo duchu Východu. Aj predstavitelia školy, pre ktorú bolo intelektuálne nazeranie, kontemplácia, tým najvyšším, ako Klement Alexandrijský, Origenes a Evagrios Pontikos, si málo vážili racionálne myslenie robiace závery, pretože intelekt považovali za podstatne intuitívny, aj keď neodsudzovali špekulatívnu teológiu.

Palamizmus

Skutočná polemika proti scholastike sa objavila na Východe až v 14. storočí, keď tam došlo k obratu v spiritualite a jej teologickom zdôvodnení, totiž v hezychazme a palamizme. O tom musíme niečo v krátkosti povedať. Aj tu sa opäť stáva zreteľným, že nielen Západ sa rozvíjal ďalej, ale aj údajne taký tradicionalistický Východ.

Bol to Gregor Sinaita (1255 – 1346), ktorý na začiatku 14. storočia šíril hezychastickú metódu na Hore Athos a vyučoval mníchov, aby Ježišovu modlitbu („Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou hriešnym“) urobili modlitbou srdca a takto prenikali k mystickému videniu táborského svetla. S určitými metódami koncentrácie a s technikou dýchania chcel dospieť k tomu, aby Ježišova modlitba bola hovorená srdcom. Musíme nasmerovať oči tela a duše na miesto srdca, aby sme takto prenikli k modlitbe srdca, ktorá má byť cestou k mystickému videniu.

Keď tieto metódy koncentrácie nie sú označované za neomylný prostriedok, aby sme dosiahli mystický zážitok – a zakladatelia hezychazmu skutočne neprepadli tomuto omylu –, potom sa nedá proti tomu nič namietať. Hezychasti nadväzujú na starobylú intelektualistickú spiritualitu Evagria Pontika, no na miesto intelektu dosadzujú srdce a zo srdca robia to ústredné v náboženskom živote. Tým už bol daný silnejší protiklad oproti minulosti k podstatnému rázu západného myslenia, ktoré zaznamenalo svoj vrchol v scholastike.

Polemika, ktorá sa v 14. storočí rozpútala okolo hezychazmu, potom ešte ďalej vyostrila tento protiklad. Vyvolal ju grécky mních Barlaam pochádzajúci z Kalábrie, ktorý chcel spoznať novú modlitbovú metódu na Athose. Tento mních mal scholastické vzdelanie. So scholastickou ostrosťou argumentoval proti mníchom na Athose, ktorí tvrdili, že so svojou metódou dospeli k videniu nestvoreného božského svetla, ktorým bol obklopený Kristus na Tábore.

Kalábrijský mních sa usiloval dokázať im, že toto je absurdnosť: niečo nestvorené nemôže byť odlišné od božskej podstaty, pretože táto je jednoduchá. Na obranu athoských mníchov sa postavil Gregor Palamas, ktorého teológia, palamizmus, vznikla z diskusie s Barlaamom pochádzajúcim zo scholastického smeru a v protiklade k nemu. Podľa Palamu hezychastická metóda nevznáša nárok, že prenikne k videniu podstaty Boha. Táto podstata je absolútne neviditeľná, ale hezychastická metóda má viesť človeka k tomu, aby s očami ducha zbadal nestvorenú božskú energiu alebo božské táborské svetlo vychádzajúce z premeneného Krista, ktoré sa odlišuje od podstaty.

Podľa Palamu Božia jednoduchosť stojí v protiklade k zloženému bytiu, ktoré je rozložiteľné. Rozlišovanie neznamená delenie, už delenie by bolo proti jednoduchosti. Polemika proti Barlaamovi bola od počiatku spätá s ostrým odmietaním racionálnej metódy scholastiky, ktorou postupoval mních z Kalábrie, a viedla k trvalému protikladu k západnej teológii.

Palamas bol najskôr aj v Konštantínopole obvinený z herézy a uvrhnutý do väzenia. Ale napokon sa tam presadil a na synode v roku 1351 ho rehabilitovali. Aj dnes ho pravoslávni uctievajú ako svätca. Jeho učenie dlho prevládalo v Konštantínopole a dodnes je u mnohých pravoslávnych vo veľkej úcte.

V roku 1959 oslávili 600. výročie jeho smrti vlastným pravoslávnym kongresom v Solúne, kde bol Palamas arcibiskupom. Existuje grécky časopis s názvom „Gregorios Palamas“. V anatémach prednášaných v Nedeľu ortodoxie, ktorá sa v pravoslávnej cirkvi slávi každoročne v prvú nedeľu Veľkého pôstu, sa ešte aj dnes prednášajú palamovské idey.

Stúpenci Gregora Palamu, zvlášť Nilos Kabasilas († 1361), vyhlásili najostrejší boj princípom scholastickej teológie. Podľa nich úlohou skutočnej teológie nie je zostaviť systém pojmov, ale ukázať ľuďom cestu k Bohu. Zvlášť slovanofili v Rusku 19. storočia viedli ďalej boj proti scholastike.

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Prečítajte si tiež

Ďalšie články o téme