Pravoslávie a katolicizmus. Protiklad alebo doplnenie?

Pravoslávie a katolicizmus. Protiklad alebo doplnenie?

Adorácia podľa van Eycka, wikimedia

Prinášame preklad diela teológa Wilhelma de Vriesa.

Pravoslávie chce znamenať pravovernosť a katolicizmus univerzalitu. V každom prípade by to nemalo znamenať protiklad. Skutočná viera je podľa Kristovho misijného príkazu daného apoštolom určená pre všetky národy a pre každé stvorenie, teda svojou podstatou univerzálna. Katolícka cirkev, ktorá stráži pravú vieru ako svoj najvzácnejší poklad, nie je „ani latinská, ani grécka a ani slovanská“, ale práve katolícka, t. j. univerzálna, obopínajúca celý svet.

Obidve konkrétne reality, ktoré sú naznačené pojmami pravoslávie a katolicizmus, však nesmieme brať do úvahy staticky, ale musíme ich vidieť v ich historickej dynamike. Keď sa pod pravoslávím rozumie konkrétne kresťanstvo Východu, zvlášť to byzantské grécke – na ktoré sa tu chceme obmedziť – a pod katolicizmom latinská cirkev Západu, tak medzi týmito dvoma formami kresťanstva sa v priebehu dejín vyvinulo napätie, ktoré nakoniec viedlo k protikladu a rozkolu.

Východ prerušil spoločenstvo s hlavou celkovej cirkvi, rímskym biskupom, a tým sa vylúčil z viditeľnej jednoty tejto cirkvi, ktorá tým skutočne bola dočasne ohraničená takmer úplne na Západ. Pravoslávie a katolicizmus sa obidva skrze historický proces zužovania, ktorý viedol k exkluzivite neustanovenej týmito samotnými pojmami, stali „konfesiou“.

Na obidvoch stranách sa stiahli, uzavreli do seba, a tak na Východe vzniklo pravoslávie, ktorému je vlastná určitá strnulosť a ktoré sa, hoci je len jednou formou kresťanstva, absolutizuje; a na Západe vznikol latinský katolicizmus, ovplyvnený najmä malou skupinou národov latinského pôvodu, ktoré udávali tón v cirkvi Západu. Tento latinský katolicizmus prejavoval sklon vnímať sa ako katolicizmus vo všeobecnosti. To bola trúfalosť a, keď to posudzujeme prísne, bolo by to otvorene protirečenie, ba heréza, ktorej katolícka cirkev ako taká ale v skutočnosti nikdy nepodľahla.

V tomto spise sa má krátko pojednať o gréckom pravosláví a latinskom katolicizme. To nie je možné bez predstavenia dejín; lebo grécke pravoslávie a latinský katolicizmus vznikli vo vzájomnej historickej výmene názorov. Táto výmena názorov pokračuje aj v našich dňoch a dúfame, že raz bude viesť k prekonaniu rozkolu. K tomu môže dôjsť až vtedy, keď sa grécke pravoslávie a latinský katolicizmus opäť stanú celkom samými sebou: pravoslávie plnou pravovernosťou a katolicizmus skutočnou univerzalitou.    

PRAVOSLÁVIE A KATOLICIZMUS V PRVOM TISÍCROČÍ

Pôvodná odlišnosť medzi Východom a Západom

Cirkev založená Ježišom Kristom je síce skrytým tajomstvom viery, ale toto tajomstvo muselo od prvých počiatkov cirkvi nadobudnúť telo v celkom konkrétnom prostredí, ktoré skutočne ovplyvnilo podobu cirkvi. Týmto prostredím bol najskôr židovský ľud a jeho povaha. Tým bolo dané nebezpečenstvo, že sa univerzálne evanjelium určené pre všetky národy stotožní s mentalitou jediného ľudu, židovského. Treba ďakovať v prvom rade apoštolovi národov Pavlovi a jeho prezieravosti, že cirkev nepodľahla tomuto nebezpečenstvu a našla cestu zo židovskej úžiny do šíravy rímskej svetovej ríše s jej grécko-rímskou kultúrou. Stálo to tvrdé boje. Svätý Pavol musel odporovať do tváre dokonca svätému Petrovi, pretože ten svojím praktickým správaním posilňoval úžinu judaizujúcich, hoci sa zásadne zhodoval s Pavlom.

Rozdiely v povahe ľudu

V grécko-rímskom svete muselo evanjelium a musela cirkev znovu nanovo a ináč nadobudnúť telo. Tento svet sa javil najskôr ako uzavretý celok. Ale pod vonkajšou fasádou grécko-rímskej kultúry sa predsa len skrývali od počiatku hlboké rozdiely, už v povahe Rimanov a Grékov, Sýrčanov a Egypťanov, ktorí všetci patrili do tej istej, prísne centralizovanej ríše.

Rimanovi je vlastná striedmosť a jasné myslenie; jeho myseľ je zameraná predovšetkým na praktickosť, na konkrétny život a jeho stvárňovanie, na právo a štát. Oproti tomu Grék je zameraný viac na „theóriu“, nazeranie božstva, miluje špekuláciu a teologický spor. Konkrétny svet je mu zjavením božstva, zatiaľ čo pre Latiníka je pôsobením Boha, ktoré má v sebe svoju hodnotu a ktoré človek musí dôkladne analyzovať. Pre Gréka je človek Božím obrazom, ktorý má byť stále viac premieňaný na Boha. Pre Latiníka je ľudský život aktívnym napredovaním človeka k Bohu.

Ako typy Západu a Východu sa navzájom porovnávali Tertulián a Origenes. Tertulián je rímsky právnik, ktorému vždy záleží na konkrétnom prípade, ostrý polemik a dialektik, ktorý má vo zvyku vyjadrovať svoje kresťanské presvedčenie v objektívnych právnych normách. Oproti tomu Origenovi ide predovšetkým o bezprostredné duchovné nazeranie nebeského sveta, sveta vzkrieseného Krista. Namiesto právnicky rigidných Tertuliánových formúl nachádzame pri ňom dynamické myslenie. Pre neho sa Boh stane raz úplne „mierou všetkého pohybu“.

Tertullianus (asi 155 – asi 222), zdroj: wikimedia

To sú, prirodzene, všetko len náznaky, pričom vždy jestvuje nebezpečenstvo, že budeme schematizovať a zjednodušovať. No nedá sa poprieť, že medzi Latiníkmi a Grékmi ihneď jestvovali hlboké rozdiely, ktoré nakoniec popri od základu rozdielnom historickom vývoji Západu a Východu viedli k tomu, že na latinskom Západe cirkev nadobúdala podobu iným spôsobom než na gréckom Východe. Takto nakoniec došlo k tomu, že grécke pravoslávie a latinský katolicizmus stoja oproti sebe. To nemusí byť, ako už bolo povedané, protikladom.

Najskôr tu ide o úplne oprávnené odlišné stelesnenie tajomstva cirkvi, ktorá práve preto, že je univerzálna a založená pre všetky národy, sa pri všetkej zhode v tom podstatnom môže a musí javiť v každom ľude ináč. Došlo k protikladu a nakoniec k rozkolu, lebo každá z obidvoch častí sa pokúšala absolutizovať samu seba a chcela tej druhej časti nanútiť svoju povahu ako to jediné správne. Tým je už naznačená téma tejto knižky, tak ako ju vidíme my.

Dejiny vzťahov medzi latinskou katolíckou cirkvou Západu a gréckou pravoslávnou cirkvou Východu sa začínajú pokojnou koexistenciou. Rozdiely, ktoré veľmi skoro vzniknú a časom sa viac a viac vyostria, budú protikladmi do tej miery, v akej každá z obidvoch častí stratí porozumenie pre odlišnosť partnera. Nemuselo dôjsť k rozkolu, keby bola bývala na obidvoch stranách väčšia ochota pochopiť toho druhého. Pritom zostáva pravdou, že grécka strana nakoniec poprela primát rímskeho biskupa, ktorý patrí k Bohom chcenej podstatnej štruktúre cirkvi, no stalo sa tak azda aj preto, lebo Grékom predstavovali tento primát božského práva aj s dodatkami ľudského práva, ktoré ich mohli ľahko odstrašiť.

Po rozkole sa od seba stále viac vzďaľovali a vytrácala sa ochota akceptovať toho druhého v jeho povahe. Čiastkové únie, ktoré sa nakoniec dosiahli, neboli skutočne organickým opätovným pripojením Východu do univerzálnej cirkvi, ale priveľmi sa podobali absorbovaniu tohto Východu do latinskej cirkvi, pričom sa to dialo bez skutočnej úcty voči celému duchovnému dedičstvu východných kresťanov. Tak vzniklo akurát to, čo sa potom nazvalo „uniatstvom“ a čo východným kresťanom hrdým na svoju vlastnú tradíciu je ohavnosťou.

Odlišnosť v liturgii

Odlišnosť medzi Východom a Západom sa prejavila najskôr v stvárnení liturgie. V tom podstatnom bola bohoslužba pravdaže v celej Cirkvi rovnaká, ale v špecifickom stvárnení vládla v prvých časoch veľmi veľká sloboda, a preto sa vytvorili veľmi odlišné formy. Pri tomto vývoji zohrávala významnú rolu odlišná povaha Latiníkov a Grékov. Všade v cirkvi už čoskoro spojili to špecificky kresťansky nové, opakovanie toho, čo Kristus urobil pri Poslednej večeri, s bohoslužbou modlitby a slova prevzatou zo synagógy. Tak bola stanovená podstatná štruktúra bohoslužby; ale v jednotlivostiach, hlavne aj v stvárňovaní textov modlitieb, sa ponechávala sloboda.

Didaché alebo Učenie dvanástich apoštolov dovolilo prorokovi modliť sa pri bohoslužbe, „ako on chce“. Justín dosvedčuje, že predstavený cirkevnej obce hovorí eucharistickú modlitbu, „pokiaľ jeho sily stačia“. Smel teda improvizovať. A tak sa netreba čudovať, že sa v textoch, ktoré nakoniec predsa len boli písomne zafixované, odzrkadľuje povaha Latiníkov a Grékov.

Krátko a ostro formulované modlitby mestského rímskeho obradu, kde vždy ide o praktický plod modlitby, zodpovedajú povahe triezveho Rimana. Hymnicky vzletná eucharistická ďakovná modlitba Východu, v ktorej za rozvíjajú hlboké myšlienky o bezpočiatočnom Bohu a jeho jednorodenom Synovi, prezrádza gréckeho autora. Aj v gestách a ceremóniách, v hudbe a odevoch sa mohla prejaviť odlišnosť ľudu. Dramatický ráz byzantskej liturgie, kde sa v božskej hre zjavuje „kráľ kozmu“ v kruhu svojich ako kňaz a obeta, odkazuje na helenistické vplyvy.

Odlišnosť liturgických foriem bola považovaná v prvých storočiach vo všeobecnosti za bezvýznamnú. Cézarejský biskup Firmilián zdôrazňuje v liste pápežovi Štefanovi I. (254 – 257), ktorý sa zachoval v korešpondencii svätého Cypriána, že mnohé pri zvykoch cirkvi v jednotlivých oblastiach je odlišné bez toho, aby tým trpela podstatná jednota.

Svätý Augustín vo svojej študovni, obraz Vittore Carpaccia z roku 1502. Zdroj: wikimedia

Jestvovala veľká sloboda a možnosť prispôsobenia. Napríklad bez ťažkostí bolo možné, aby ázijský biskup svätý Polykarp slávil s pápežom Anicetom (155 – 166) v Ríme spoločne svätú obetu, hoci sa nedokázali dohodnúť na dátume slávenia Veľkej noci. Svätý Hieronym sa prispôsobil na svojich cestách po Oriente miestnym zvykom. V kláštore svätej Melánie v Jeruzaleme sa pestoval rímsky obrad, a nikto sa nad tým nepohoršoval. Svätý Augustín sa vyjadruje o otázke obradov vo veľmi veľkodušnom zmysle: zaväzujúce je len to, čo určil sám Pán a čo je zvykom všade. Každý sa má prispôsobiť zvykom cirkvi, kam prichádza.

Pôvodne rozmanité miestne obrady boli viac a viac unifikované pod vplyvom silných cirkevných centier. Na Východe existovali viaceré takéto centrá, totiž Jeruzalem, Alexandria a Antiochia a neskôr Konštantínopol; na Západe oproti tomu Rím prevýšil všetko a priniesol nakoniec, avšak až po mnohých storočiach, takmer absolútnu jednotnosť obradu v celej latinskej cirkvi, zatiaľ čo na Východe v rámci ríše naďalej zostali tri obrady: alexandrijský, západosýrsky či antiochijský a byzantský.

Okrem toho ešte dve cirkvi, ktoré vznikli už veľmi skoro mimo ríše, vytvorili vlastný obrad, totiž perzská cirkev východosýrsky obrad a arménska cirkev arménsky obrad.

Aj na Východe vývoj spel k silnejšej unifikácii. Byzantský obrad Nového Ríma, Konštantínopolu, sa pomaly stáva bezvýhradne prevládajúcim. Od 10. storočia ho prijali aj kresťania starých východných patriarchátov: Antiochie, Jeruzalema a Alexandrie, pokiaľ tieto v čase kristologických sporov 5. až 7. storočia zostali verné pravej viere. Okrem toho Konštantínopol rozšíril svoj obrad medzi slovanskými národmi, ktoré od neho prijali evanjelium, a nakoniec aj v Gruzínsku.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo