Pelágius: príbeh veľkého kritika sv. Augustína

Pelágius: príbeh veľkého kritika sv. Augustína

Svätý Augustín v svojej študovni, obraz Vittore Carpaccia z roku 1502. Foto: wikimedia

Tvrdil, že na to aby sme konali dobro a získavali cnosti, treba predovšetkým dobrotu ľudskej prirodzenosti a jej vrodené sily.

Nová apoštolská exhortácia pápeža Františka Radujte sa a jasajte: O povolaní k svätosti v dnešnom svete nie je ľahké čítanie. Aby sme hlbšie prenikli do zmyslu odsúdenia súčasných foriem pelagianizmu, bude azda osožné pripomenúť si život a dielo Pelágia, z ktorého pramení táto starokresťanská heréza.

Čo by sme mali vedieť o tomto laikovi, ktorý svojím asketickým kresťanským životom na prelome 4. a 5. storočia silno fascinoval aristokratickú rímsku spoločnosť, to zrozumiteľným jazykom zhrnul taliansky augustinián Nello Cipriani, emeritný profesor na prestížnom Patristickom inštitúte Augustinianum v Ríme.

Neznáme miesto a dátum narodenia

Pelágius pochádzal z Británie. Okolo roku 380 prišiel do Ríma študovať právo. Tu prijal krst, žil ako askéta, pričom sa vyznačoval úsilím o obnovu Cirkvi.

Keďže počnúc Konštantínom Veľkým (r. 313) rímski cisári začali uprednostňovať kresťanstvo, mnohí Rimania prijali krst len z oportúnnych dôvodov, no myslením a zvykmi zostávali naďalej pohanmi.

„Pelágius sa obetavo usiloval privádzať pokrstených do Kristovho zástupu a k evanjeliovému životu. Avšak tomuto záslužnému dielu sa venoval s duchom, ktorý nebol dokonale sformovaný“, konštatuje prof. Cipriani.  

Podľa Pelágiovho názoru kresťan má povinnosť napodobňovať Kristovu dokonalú spravodlivosť, pričom sa má spoliehať na prirodzené možnosti konať dobro a na sily svojej vlastnej vôle.

Prechod od zbožnosti k polemike

Z týchto dôvodov sa Pelágius postavil proti deterministickému dualizmu manichejcov i proti Joviniánovej laxnosti, ale aj proti Augustínovej náuke o milosti a dedičnom hriechu.

Hádka vypukla neočakávane okolo roku 404, keď v Ríme jeden biskup, ktorý sa priatelil s Augustínom, pripomenul modlitbu z Augustínovho diela Vyznania: „Daj, [Pane], čo prikazuješ, a rozkáž, čo chceš“ (X, 37).

Pelágius reagoval energicky (1), pretože netoleroval, aby sa žiadalo od Boha to, čo podľa jeho názoru závisí len od človeka. Sám Pelágius nás informuje, že práve v tom období napísal list Pavlínovi z Noly a ďalší biskupovi Konštancovi, aby vysvetlil svoje myslenie o milosti (2).

Pelágius sa postavil aj proti Augustínovej náuke o dedičnom hriechu, ako to vyplýva z komentára k listom apoštola Pavla, ktorý Pelágius napísal v období rokov 405 až 409. V ňom prináša argumenty tých, ktorí odmietali náuku o prenášaní dedičného hriechu, pričom ich vôbec nekritizuje. Pavlov list Rimanom 5,12-19 („Cez jedného človeka vošiel do sveta hriech a cez hriech smrť. Takto prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili...“ ) Pelágius vykladá tak, že následky Adamovho hriechu redukuje len na zlý príklad, ktorý praotec zanechal potomkom (3).

Z Ríma cez Afriku do Jeruzalema

Ešte pred obsadením a vyplienením Ríma v roku 410 Alarichom mnohí aristokrati utiekli z večného mesta, medzi nimi aj Pelágius so svojimi priateľmi a učeníkmi. Dorazil do Afriky, kde pobudol len krátko a zanechal pozdravný list pre biskupa Augustína.

Zatiaľ čo Pelágius pokračoval v ceste do Palestíny, jeho priateľ Celestius zostal v Kartágu, kde ho po obvinení z herézy v roku 411 odsúdil miestny koncil pod predsedníctvom biskupa Aurélia.

Manifest pelagianizmu

V roku 413 Pelágius napísal list Demetrii, dievčaťu z aristokratickej rímskej senátorskej rodiny Aniciovcov, ktorá sa rozhodla pre život v trvalom panenstve. Podľa prof. Ciprianiho práve tento list, ktorý chce byť traktátom o duchovnej formácii, predstavuje manifest pelagianizmu.

Nepokojný rok 415

V roku 415 Pelágius musel popri ostrých sporoch s Hieronymom (4) podstúpiť ešte dva procesy. Prvý pred jeruzalemským biskupom Jánom na podnet hispánskeho kňaza Pavla Orosia, ktorého do Svätej zeme poslal Augustín. Druhý proces sa konal v Diospolise pred štrnástimi palestínskymi biskupmi z iniciatívy dvoch galských biskupov Erosa a Lazára.

Pelágius sa bránil veľmi zdatne, obidva súdy ho oslobodili spod obvinenia. Tento úspech ho priviedol k tomu, aby napísal Chartula defensionis suae, ktorou všetkým oznámil svoju dokonalú pravovernosť.  

Avšak v nasledujúcom roku 416 pelagiánske náuky odsúdil africký episkopát na konciloch v Kartágu a Milevi, ktoré poslali žiadosť Rímskej stolici o potvrdenie odsúdenia.

Aj Augustín, ktorý sa dovtedy vyhýbal priamej zrážke s Pelágiom a Celestiom, rozpútal proti nim ostrú polemiku. Najskôr tak urobil spisom „O Pelágiových skutkoch“, v ktorom demaskoval prefíkanosť a klamstvá, ktoré umožnili Pelágiovi vyviaznuť bez úhony na dvoch palestínskych synodách. Spisom „O prirodzenosti a milosti“ Augustín odpovedal na predchádzajúce Pelágiovo dielo „O prirodzenosti“, pričom odhalil nedostatky jeho poznania o Kristovej milosti.

Pelagius. Foto: wikimedia

Rím verzus Kartágo

Medzitým Libellus fidei, ktorý Pelágius poslal pápežovi Inocentovi, došiel do Ríma v čase, keď na Petrovu katedru už nastúpil Zosimus. Nový pápež nebral ohľad na Inocentovo odsúdenie Pelágia a bol naklonený počúvať Pelágia a Celestia. Zosimus poslal dva nahnevané listy africkým biskupom. Tí zareagovali bezprostredne zvolaním plenárneho koncilu na rok 418. No skôr, než sa Afričania stihli zhromaždiť, cisársky dvor v Ravenne zverejnil odsudzujúci dekrét proti Pelágiovi a Celestiovi, ktorých považoval za nepriateľov verejného pokoja. Zosimus sa mohol už len pripojiť k podniknutým opatreniam. Pápež poslal list (Epistola tractoria), v ktorom žiadal biskupov, aby podpísali odsúdenie týchto dvoch heretikov.

Po tomto odsúdení Pelágius definitívne odišiel zo scény. Po vyhnaní z Palestíny sa uchýlil pravdepodobne do nejakého kláštora v Egypte, kde zomrel po niekoľkých rokoch.   

Pelágiova náuka

„Pelágia spočiatku neznepokojovali teologické náuky, ale len málo alebo vôbec kresťanský život mnohých pokrstených. Jeho predstava o obnove kresťanského života ho priviedla k boju proti každej náuke, ktorá by mohla nejakým spôsobom podkopávať piliere jeho pedagogiky“, upozorňuje prof. Cipriani.  

Náuka o dedičnom hriechu, ktorý sa odovzdáva z Adama na potomkov, sa Pelágiovi javila ako negácia dobroty ľudskej prirodzenosti a dokonalej slobody vôle, pretože implikovala slabosť ľudskej prirodzenosti (lat. infirmitas naturae humanae) a následkom toho nutnosť hrešenia (lat. necessitas peccandi).

V komentári k Pavlovmu listu Rimanom Pelágius postupuje opatrne, keď hovorí o dedičnom hriechu: argumenty proti odovzdávaniu hriechu prináša ako argumenty druhých. No jeho myslenie nenecháva nijaké pochybnosti, pretože viackrát opakuje, že Adam svojím hriechom spôsobil potomkom len ujmu zlého príkladu neposlušnosti (5).  

Aj Augustínova koncepcia milosti, podľa ktorej vnútorné pôsobenie Boha dosahuje myseľ a vôľu človeka, sa Pelágiovi javí ako atentát na slobodnú vôľu, ako návrat k stoickému fatalizmu a impulz k oslobodeniu človeka spod zodpovednosti. Príznačné je tvrdenie v Libellus fidei, ktorý Pelágius poslal pápežovi Inocentovi: „Vyznávame slobodnú vôľu tak, že hovoríme, že vždy potrebujeme Božiu pomoc a že sa veľmi mýlia tí, ktorí s manichejcami hovoria, že človek sa nemôže vyhnúť hriechu, ako aj tí, ktorí s Joviniánom tvrdia, že človek nemôže zhrešiť: jedni i druhí odmietajú slobodnú vôľu“ (kap. 13).

List Demetrii

Pelágiova morálna koncepcia sa veľmi jasne ukazuje v liste Demetrii. Aby sme konali dobro a získavali cnosti, treba predovšetkým vziať na vedomie dobrotu ľudskej prirodzenosti a jej vrodené sily v súvislosti s dobrom. Človek, ktorý sa navonok javí ako slabý a bezbranný, bol Bohom vyzbrojený vo vnútri rozumom a vôľou, ktoré mu dovoľujú rozoznať dobro od zla a voliť medzi dobrom a zlom. Sloboda vôle je skutočným poctením človeka a v nej spočíva jeho dôstojnosť. Urodzenosť a materiálne bohatstvá, píše Pelágius Demetrii, patria tvojej rodine; len duchovné dobrá sú skutočne tvoje, pretože závisia len od teba a nikto okrem teba ti ich nemôže dať (6).

Podľa Pelágia dôkaz, že ľudia vlastnia dobro prirodzenosti (lat. bonum naturae) a určitú prirodzenú svätosť, poskytujú cnosti, ktoré zdobili aj pohanov, ktorí žili ďaleko od Božieho kultu (sine ullo cultu Dei). Mnohí pohanskí filozofi naozaj žili a žijú v zdržanlivosti, trpezlivosti, skromnosti, veľkodušnosti, opovrhujúc poctami a bohatstvom, v láske k spravodlivosti rovnako ako v láske k poznaniu (7). Podľa Pelágia dobro prirodzenosti a slobodná vôľa postačujú na to, aby sme žili v spravodlivosti.

Podľa prof. Cipriani toto však neznamená, že Pelágius odmieta Božiu milosť. Pelágius nástojí na nasledovnom: „Hoci ľudia bez Boha sa prejavujú tak, ako ich stvoril Boh, zváž, čo dokážu konať kresťania, ktorých prirodzenosť a život boli usporiadané k lepšiemu a sú k tomu ešte podporované božskou milosťou!“ (8).

Tri fázy v dejinách spásy

Pelágius rozlišoval tri fázy v dejinách spásy: obdobie prirodzenosti, obdobie obriezky a obdobie kresťanstva (9).

V prvom období sa človek mohol zachrániť dodržiavaním prirodzeného zákona vrytého do vlastného svedomia. Keď návyk na hriech sťažil dodržiavanie prirodzeného zákona, Boh vyšiel človeku v ústrety napísaným zákonom, ktorý odovzdal Mojžišovi na hore Sinaj. Keď sa napokon aj mojžišovský zákon ukázal ako nedostačujúci, Boh prišiel človeku na pomoc tým, že poslal svojho vlastného Syna, ktorý náukou a príkladom dokonalej spravodlivosti, totiž lásky k nepriateľom, umožnil dosiahnutie morálnej dokonalosti.

Z tohto dôvodu Pelágius uznáva určitú milosť, no považuje ju len za vonkajšiu pomoc. Podľa Pelágia milosť má intelektuálny charakter a hlavne nie je nevyhnutná, pretože len „uľahčuje“ dodržiavanie zákona.

Potrebujeme modlitbu a Svätého Ducha?

Popri následkoch Adamovho hriechu a spôsobe chápania slobody Pelágiov najväčší protiklad k Augustínovi spočíval v úlohe, ktorú prisudzoval Svätému Duchu a modlitbe v kresťanskom živote.

V liste Demetrii, ktorý je napísaný pre výučbu základov kresťanskej formácie, sa Svätý Duch vôbec nespomína. V komentároch k Pavlovým listom Pelágius uznáva, že Svätý Duch je veľkým darom, ktorý Boh dal ľuďom pre zásluhy Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Pelágius uznáva, že Svätý Duch koná v pokrstených odpustenie hriechov a adopciu za Božie deti. Uznáva aj osvecovanie Svätým Duchom, ktoré dovoľuje rozoznať dobro, ktoré treba robiť, no odmieta uznať akýkoľvek vplyv Svätého Ducha na vôľu veriacich. Podľa Pelágia všetky cnosti, vrátane viery a lásky, sú v našej moci, nie sú darmi Svätého Ducha (10).

Následky v duchovnej oblasti sú závažné. Demetria je povzbudzovaná k mnohým dobrým skutkom: lektúra Svätého písma, meditácia, pôst, zdržanlivosť, spievanie žalmov, bdenie... No výzvy k prosbám o Božiu pomoc a k praktizovaniu sviatostí by sme v Pelágiovom liste hľadali márne, pretože vernosť a duchovný pokrok závisia len od jej úsilia (11). Nepriateľ, diabol, môže našepkávať zlo, no závisí len od nás, či si vyberieme alebo odmietneme jeho našepkávanie (12).

Záverom prof. Cipriani konštatuje: „Pelágius sa javí tak, že zostal veľmi zviazaný s koncepciou antického vzdelávania, ktoré sa realizovalo v škole a bolo založené na troch požiadavkách každého všeobecného vzdelávania: prirodzené schopnosti, precvičovanie a výučba s príkladom. Pelágius nechal málo priestoru pre prevratnú kresťanskú inováciu, ktorú predstavuje sviatostný život a pôsobenie Ducha vo vnútri veriacich.“    

Poznámky:

  1. Porov. Augustín, De dono perseverantiae 20,53.
  2. Porov. Augustín, De gratia Christi et de peccato originali 1,34, 35-37, 38.
  3. Porov. Pelágius, Expositio in epistolam ad Romanos 5,12 a 19: PLS I, 1136-1137.
  4. Pozri Hieronymovo dielo: Dialogus adversus Pelagianos.
  5. Porov. Pelágius, Expositio in epistolam ad Romanos 5,12 a 19: PLS I, 1136-1137.
  6. Porov. Pelágius, Epistula ad Demetriam X-XI, passim: PL XXX, 28-29.
  7. Porov. Pelágius, Epistula ad Demetriam II-III: PL XXX, 17-19.
  8. Pelágius, Epistula ad Demetriam III: PL XXX, 19C.
  9. Porov. Pelágius, Expositio in epistolam ad Romanos 4, 9: PLS I, 1131.
  10. Porov. Pelágius, Expositio in 1 epistolam Pauli ad Corinthos 14,1: PLS I, 1224.
  11. Porov. Pelágius, Epistola ad Demetriam XXIV: PL XXX, 39A-D.
  12. Porov. Pelágius, Epistola ad Demetriam XXV: PL XXX, 41D

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo