Teologické protiklady medzi kresťanským Východom a Západom

Teologické protiklady medzi kresťanským Východom a Západom

Keďže na Západe liturgia neponúkala dostatok potravy ľudovej zbožnosti, vytvorili sa paraliturgické pobožnosti.

Napriek zásadnému nepriateľstvu voči západnej teológii predsa len myšlienkové bohatstvo samotného Západu pôsobilo na takzvané „symbolické knihy“, ktoré boli považované za viac-menej oficiálne, takto na „Vyznanie pravoslávnej viery“ (lat. Confessio fidei orthodoxae) kyjevského metropolitu Petra Moghilu, ktoré vzniklo okolo roku 1640 a našlo uznanie aj medzi Grékmi.

V tejto súvislosti treba uviesť aj Vyznanie viery jeruzalemského patriarchu Dosithea, ktoré odporučila synoda v Jeruzaleme v roku 1672, ktorá zaujala stanovisko proti protestantským novátorom. Protestantské idey a myšlienkový svet nemeckého idealizmu ovplyvnili zvlášť moderných ruských teológov a náboženských filozofov. Nemálo dnešných gréckych laických teológov študovalo na protestantských fakultách v Nemecku alebo inde. Musíme však uznať, že predovšetkým Gréci energicky zastupovali na kongresoch ekumenického hnutia tradičné ortodoxné stanovisko, ktoré je úzko príbuzné s tým katolíckym.

Moderní ortodoxní teológovia zdôrazňujú, že v pravoslávnej cirkvi popri vernom trvaní na základných pravdách definovaných na siedmich ekumenických konciloch vládne vo všetkých ostatných otázkach veľká sloboda vývoja. Usilujú sa oslobodiť od vplyvov Západu, tak katolíckeho ako aj protestantského, ktoré sú pociťované ako pravosláviu cudzie. Grécky laický kanonista Alivisatos, napríklad, hovorí o potrebe zbaviť sa dogiem definovaných katolíckou cirkvou po odluke a scholastickej filozofie ako pápežských odchýlok od pravej pravoslávnej línie.

K tomu zdôrazňuje práve aj Alivisatos odhodlanie k návratu k staršej patristickej tradícii, ktorú aj Východ sčasti zabudol. K tomu je ale potrebná aj nová tvorivá teologická činnosť. Že práve aj grécki pravoslávni teológovia vyvíjajú intenzívnu aktivitu, to ukazuje, napríklad, aj Demosthenom Savramisom vydaná kniha „Z novej gréckej teológie“ (Würzburg, 1961) s príspevkami Gerasima Konidarisa, Konstantina Bonisa, Basilia Vellasa, Panagiotisa Bratsiotisa a ďalších.

Dogmatické protiklady medzi Východom a Západom dnes

Teologický vývoj, ktorý, ako sme videli, šiel na Východe a Západe v druhom tisícročí odlišnými cestami, viedol ku skutočným dogmatickým protikladom, ktoré dnes stoja v ceste zjednoteniu ako závažné prekážky. Tu treba uviesť predovšetkým protiklad v náuke o cirkvi.

Pravoslávna cirkev zásadne odmieta univerzálny jurisdikčný primát pápeža a jeho osobnú neomylnosť, ako ju definoval Prvý vatikánsky koncil. Podľa pravoslávnej náuky je jedinou hlavou cirkvi samotný Kristus. Celková cirkev pozostáva z jednotlivých zásadne rovnocenných autokefálnych cirkví. Ústava celkovej cirkvi je synodálna: najvyššiu autoritu má ekumenický koncil. A tak sú aj jednotlivé cirkvi synodálne, kolegiálne organizované. Patriarchovi alebo arcibiskupovi, ktorý stojí na čele, je pravidelne priradená synoda, ktorej patrí skutočné právo rozhodovať.

K tomuto základnému protikladu prichádzajú ešte ďalšie: ale predovšetkým sporná otázka Filioque, neblahé dedičstvo z prvého tisícročia. Legitímne ďalšie vysvetľovanie a prenikanie do vieroučného bohatstva v katolíckej cirkvi pravoslávni ďalekosiahlo odmietajú: preto zamietajú väčšinu vieroučných rozhodnutí ekumenických koncilov druhého tisícročia, ktoré neuznávajú ako ekumenické, a definície pápežov, napríklad Nepoškvrnené počatie Márie. Telesné vzatie Márie do neba niektorí pravoslávni prijímajú ako zbožný názor, no odmietajú ho ako článok viery vyhlásený pápežom.

V náuke o sviatostiach a vo sviatostnej praxi jestvuje nemálo rozdielov, ktoré sa týkajú sčasti aj dogmy: podľa pravoslávneho učenie je pre konsekráciu podstatná prinajmenšom aj epikléza, vzývanie Svätého Ducha. K sviatosti manželstva patrí nutne aj kňazské požehnanie. Manželský zväzok nie je bezpodmienečne nerozlučiteľný. To sú hlavné protiklady, ktoré sa vytvorili v priebehu času.       

Nové pobožnosti na Západe

Tým však ešte nie je povedané všetko. Psychologicky azda dôležitejší než rozdiely v náuke je inakší ráz spirituality na Východe a Západe, odlišné podoby zbožnosti, na základe ktorých sa východní a západní kresťania javia ako navzájom cudzí. Aj tu sa odlišnosť akcentovala rozhodujúco v 12. a 13. storočí.

Už pri svätom Bernardovi z Clairvaux († 1153) stojí v popredí s osobitnou empatickou vľúdnosťou poňatý pozemský obraz človeka Ježiša, zvlášť aj trpiaceho Vykupiteľa. Ďalej je pre neho charakteristická nežná a vnútornú mariánska mystika.

Pre východného človeka je Kristus predovšetkým božským Pantokrátorom - Vševládcom. Východný človek vidí aj v Ukrižovanom v prvom rade božského víťaza nad smrťou a hriechom. Naturalistické zobrazenia Ukrižovania, ako boli bežné v stredoveku na Západe, zostali Východu vždy cudzie.  Mali tam však, a síce dokonca už pred Západom, prirodzené zobrazenie Ukrižovaného, ktorý sa však predsa len vždy javil ako premenený, v kráľovsko-božskej veľkosti, nikdy v úplnej brutálnej reálnosti utrpenia. Pápežskí legáti, ktorí boli v roku 1054 v Konštantínopole, sa potkýnali o takého prirodzené obrazy, ktoré tam našli, zatiaľ čo na Západe v tej dobe poznali len románsky triumfálny kríž.

Svätý Bernard z Clairvaux. Foto: wikimedia

Mária je pre východného človeka predovšetkým nadpozemskom vznešenou Božou Matkou, nevníma ju až tak veľmi v jej pozemskom spolužití s Ježišom z Nazareta, ako to obľubuje západný pobožný človek. Meditácia nad pozemským životom Ježiša a Márie bola potom silne podporovaná františkánmi, ktorí šírili kult svätého Ježišovho ľudstva v rozličných formách zbožnosti: tu treba uviesť pobožnosť k dieťaťu Ježiš, k trpiacemu Ježišovi, k Ježišovmu smrteľnému strachu, k Ježišovým piatim ranám, k Ježišovej svätej krvi atď.

Už v stredoveku, no hlavne v novoveku, sa objavila úcta k Ježišovmu srdcu a zaujala veľmi dôležité miesto v cirkvi. Tento spôsob, takpovediac podelenie jedného Krista v zbožnej úcte, bol pre Východ vždy nepochopiteľný. V stredoveku sa v boji proti popieračom skutočnej prítomnosti Krista v sviatosti rozvinul kult poklony Bohočloveku prítomnému pod svätými spôsobmi, pričom podobou tohto kultu bolo vykladanie Najsvätejšej Eucharistie a procesie s Božím Telom. Pri svätom premenení sa začalo ukazovať ľudu konsekrovanú hostiu a potom aj kalich jeho pozdvihovaním.

Skrze všetky tieto veľmi oprávnené podoby zbožnosti a pobožnosti sa Západ skutočne stále viac aj v týchto veciach odlišoval od Východu, pre ktorý svätá Eucharistia predstavuje „tremendum mysterium“, bázeň vzbudzujúce bezodné tajomstvo, ktoré sa má s bázňou prikrývať za ikonostasom, a nie vystavovať profánnym pohľadom ľudí.

Kristus Pantokrátor - Vševládca, mozaika z Chory v Konštantínopole. Foto: wikimedia

Ďalší rozdiel medzi Východom a Západom má svoj dôvod v tom, že liturgický jazyk na Západe, latinčina, bol pre ľud väčšinou úplne nepochopiteľný, zatiaľ čo na Východe sa používali väčšinou také kultové jazyky, ktorým ľud rozumel. Keďže na Západe liturgia neponúkala dostatok potravy ľudovej zbožnosti, preto sa tam vytvorili paraliturgické pobožnosti, ktoré sa ľudu páčili viac. Také niečo Východ nepotreboval, pretože poklady liturgie boli prístupné aj veriacemu ľudu.

Mníšstvo

Aj v oblasti mníšstva sa udial na Západe v 12. a 13. storočí rozhodujúci obrat. Už cisterciáni svätého Bernarda z Clairvaux sa rozvinuli v silne centralizovanú rehoľu v protiklade k dovtedy podľa vzoru Východu aj na Západe bežným jednotlivým kláštorom Benediktínov, ktoré boli spojené len voľným väzbami. V 13. storočí sa na Západe s novými rehoľami Františkánov a Dominikánov objavil aktívny rehoľný ideál. Za svoju úlohu považovali šírenie Božieho kráľovstva na zemi, predovšetkým skrze kázanie, zatiaľ čo východný mníšsky ideál znamenal útek zo sveta, aby mních v mystickom nazeraní našiel Boha. Východné pravoslávie a latinský katolicizmus sa teda vývojom skutočne stále viac rozchádzali. 

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo